Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 134/2016
PDF · 156.63 KB
No categories available
III. ÚS 134/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 693/2015
z 21. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 693/2015
z 21. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bol voči odporcom rozsudkom
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 125/2004 z 11. mája 2015
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietnutý návrh na zaplatenie sumy 2 543,82 €
s príslušenstvom. V spore šlo o vyporiadanie vzťahov medzi sťažovateľkou (užívateľkou
nehnuteľnosti na základe uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve) a odporcami (vlastníkmi
nehnuteľnosti) z titulu užívania a podľa názoru sťažovateľky zhodnotenia nehnuteľnosti.
Rozsudok okresného súdu bol po odvolaní potvrdený napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo opisuje skutkový stav sporu a analyzuje právne
a skutkové závery okresného súdu a krajského súdu a napadnutému rozsudku vytýka, že
„Ja som toho názoru, že Krajský súd v Trnave svojim rozsudkom zo dňa 21.10.2015, č.k.
24Co/693/2015-871, ktorý vnímam ako príliš formalistický, porušil moje základné právo
na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko si neuvedomil, alebo
nedostatočne vyhodnotil, že:
- to bola práve odporkyňa v rade 1/ , ktorá ma ako budúcu kupujúcu
zaviedla - oklamala v tom, že vystupuje aj za ostatných podielových spoluvlastníkov, pričom
nemala plnomocenstvo a ani Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 12.11.2002 nedala
ostatným podielovým spoluvlastníkom podpísať.
- Na sporné nehnuteľnosti - pozemky nebolo ustálené ku dňu 12.11.2002 podielové
spoluvlastníctvo a nebolo možné z tohto dôvodu uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu a to aj
v prípade, keby zmluvné strany chceli uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu. Vyporiadať podielové
spoluvlastníctvo sa odporkyni v rade 1/ podarilo až v r. 2006, nakoľko dovtedy na sporné
nehnuteľnosti participovali aj iní podielový spoluvlastníci, okrem osôb, ktoré boli žalované.
- Príčina neuzavretia riadnej kúpnej zmluvy nespočívala v absolútnej neplatnosti
Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 12.11.2002, ale v tom, že odporkyne v rade 1/,2/,3/
v rozpore s cenou ustálenou v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 12.11.2002, začali
svojvoľne navyšovať kúpnu cenu a ja som s navyšovaním kúpnej ceny nesúhlasila.
- Ja aj s rodinou, manželom a mal. dieťaťom som užívala spornú nehnuteľnosť
v od 12.11.2002 do 01.10.2004, keď do nami zrekonštruovanej
nehnuteľnosti sme sa nasťahovali až 01.02.2003 a dňa 01.10.2004 sme sa z nehnuteľnosti
odsťahovali.
- Odporkyňa v rade 1/ mi postupne vracala zálohu vo výške 300.000,- Sk, ktorú
prevzala dňa 12.11.2002 pri uzavretí zmluvy o budúcej kúpnej zmluve tak, že až dňa
02.06.2005 mi vrátila sumu 225.000,- Sk a dňa 10.06.2005 mi vrátila sumu 75.000,- Sk.
- V čase od 12.11.2002 až do leta 2003 sme nehnuteľnosť v ,
ktorá bola znehodnotená, zvlhnutá, zaplesnená a celkove schátralá, našimi investíciami
zhodnotili tak, že sa stala obývateľnou a získala na hodnote. Keď ju následne odporcovia
predávali, tak ju predali dňa 28.03.2006 za 650.000,- Sk , teda
o 150.000,- Sk viac, než ju mali predať nám. Prvostupňový súd odmietol v tomto smere
vykonať navrhované dôkazy.
- Súd ustálil výšku mojich investícií do nehnuteľnosti v
vo výške 2.543,82 €, výšku primeranej odplaty za užívanie nehnuteľnosti navrhovateľkou
v období od 12.11.2002 do 01.10.2004 vo výške 3.374,72 €, keď do tejto sumy počítal aj
obdobie, keď sme v nehnuteľnosti nebývali, len sme ju od 12.11.2002 do 01.02.2003
intenzívne a v prospech odporcov rekonštruovali, nakoľko dovtedy bola sporná
nehnuteľnosť neobývateľná.
- V mojom prípade išlo o vynútené užívanie spornej nehnuteľnosti, proti mojej vôli,
zavinené výlučne konaním niektorých odporcov, rámci ktorého som zhodnotila
nehnuteľnosť odporcov a preto odporcovia nemôžu mať nárok voči mne titulom
bezdôvodného užívania za moje užívanie spornej nehnuteľnosti v období od 12.11.2002
do 01.10.2004.
- Súdy za tohto dôkazného stavu nesprávne akceptovali kompenzačnú námietku
odporkyne v rade 1/ titulom nároku na nájomné, ktorá z hľadiska formy bola sporná
a z hľadiska obsahu úplne amorálna (v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ) a neuvedomili si, že
odporcovia sa obohacujú dva krát. Prvý krát keď už zhodnotenú nehnuteľnosť predali za
kúpnu cenu 650.000,- Sk, teda o 150.000,- Sk viac než ju mali predať mne a druhý krát
v dôsledku kompenzačnej námietky, ktorou anulovali môj nárok za zhodnotenie
nehnuteľnosti - domu v v rozsahu minimálne 2.543,82 €.
- Tretie zvýhodnenie odporcov vyplýva konania Okresného súdu Trnava č.k.
8C/154/2005-52, uznesenie zo dňa 20.11.2006, ktorým súd konanie zastavil a mňa, ako
navrhovateľku, zaviazal zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške 9.810,-
Sk k rukám právneho zástupcu odporkyne a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 693/2015 z 21. októbra 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil,
vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti sú tvrdenia o nesprávnosti skutkových a právnych záverov
napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd
nedostatočnou aplikáciou hmotnoprávnych i procesných noriem platného práva porušil jej
základné právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s predostretými námietkami ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná
nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu
v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné taktiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť
právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý
v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami
v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu
základných práv a slobôd.
Vychádzajúc z už uvedeného ústavnému súdu ostáva iba skonštatovať, že krajský súd
sa v odvolacom konaní zaoberal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky,
v napadnutom rozsudku sa s nimi logicky vysporiadal a sťažovateľke dal odpoveď na každý
namietaný argument, čo z hľadiska ústavnoprávneho nie je možné považovať za exces.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,
predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016