Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 183/2016
PDF · 208.72 KB
No categories available
III. ÚS 183/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o.,
Tomášikova 17, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou RASLEGAL, s. r. o.,
Františkánske námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Slavomír
Rabatin, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 1 K 61/2014-75 z 29. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 K 61/2014-75
z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým
uznesením odmietol návrh sťažovateľky ako navrhovateľky v 1. rade (ktorý podala spolu
s ďalšími dvoma obchodnými spoločnosťami, pozn.) na vyhlásenie konkurzu na majetok jej
dlžníka – obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že zo strany sťažovateľky neboli splnené podmienky na
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi podľa § 12 ods. 2 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), pretože
nepreukázala, že disponuje pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote
splatnosti.
S takýmto záverom okresného súdu sťažovateľka nesúhlasí a napadnuté uznesenie
okresného súdu považuje za „nezákonné a hrubo zasahujúce do našich základných
ľudských práv a slobôd“. Sťažovateľka uvádza, že jej pohľadávka voči dlžníkovi sa stala
splatnou už v máji 2014, čo majú preukazovať listiny, z ktorých vyplýva, že „sa suma
poskytnutá dlžníkovi po márnom využití predkupného práva sa stala bezdôvodným
obohatením... už v danom momente bol dlžník povinný vydať bezdôvodne držané plnenie
našej spoločnosti, čo však neurobil“. Podľa názoru sťažovateľky „v danom prípade
porušovateľ neaplikoval relevantné právne normy a rozhodol nesprávne a bez zákonného
podkladu; pochybil pri výklade ustanovenia § 12 ods. 2 ZoKR“, z ktorého „vôbec
nevyplýva, že pohľadávka, ktorú vo svojom návrhu označuje navrhovateľ má byť aspoň
30 dní po lehote splatnosti práve ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu... Takúto
výrazne zužujúcu podmienku pre návrh na vyhlásenie konkurzu si porušovateľ vytvoril nad
rámec platnej a účinnej právnej úpravy, a teda, podľa nás, nezákonne.“.
Dňa 13. apríla 2015 sťažovateľka doručila ústavnému súdu podanie, v ktorom
oznámila, že v danej veci nastala nová skutočnosť, a síce, že okresný súd uznesením sp. zn.
2 K 2/2015 z 5. februára 2015 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi. Ako dôkaz o tejto
skutočnosti pripojila záznam získaný z internetovej stránky www.upadca.sk.
Na základe uvedeného sťažovateľka upravila petit sťažnosti a žiadala, aby ústavný
súd nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 1 K 61/2014-75 z 29. decembra
2014 bolo porušené jej „základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 13
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,59 €.
Sťažovateľka zároveň uviedla, že návrh na zrušenie napadnutého uznesenia
a vrátenie veci okresnému súdu sa týmto „stáva bezpredmetným“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy,
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného
súdu č. k. 1 K 61/2014-75 z 29. decembra 2014.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochrane
ústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013),
citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.
V danom prípade okresný súd napadnutým uznesením odmietol návrh sťažovateľky
na vyhlásenie konkurzu na majetok jej dlžníka z dôvodu, že zo strany sťažovateľky neboli
splnené podmienky na podanie takéhoto návrhu podľa § 12 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, keďže preukázateľne nedisponovala pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá
by bola 30 dní po lehote splatnosti.
Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľka za nezákonné a nesprávne, keďže je
presvedčená, že všetky podmienky vyplývajúce z citovaného zákonného ustanovenia
splnila.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia pritom uviedol:
„Po preskúmaní návrhu na vyhlásenie konkurzu súd zistil, že navrhovateľ 1/ v
návrhu nepreukázal že má pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti v zmysle § 12 ods. 2 ZKR.
Súd preto v zmysle § 14 ods. 1 druhá veta ZKR uznesením č. k. 1 K 61/2014-50
zo dňa 25. 11. 2014 poučil navrhovateľa 1/ o nedostatkoch návrhu a vyzval ho, aby tento
nedostatok v lehote 10 dní odstránil s poučením, že v opačnom prípade návrh odmietne...
Navrhovateľ dňa 12. 12. 2014 doručil na tunajší súd vyjadrenie kde uviedol nasledovné:
pohľadávka navrhovateľa vznikla z bezdôvodného obohatenia dlžníka, konkrétne dlžník
získal majetkový prospech z dôvodu, ktorý odpadol. Navrhovateľ 1/ totiž využil ponuku
dlžníka na uplatnenie predkupného práva k cenným papierom a kúpnu cenu týchto akcií
zaplatil formou jednostranného zápočtu svojich už predtým existentných pohľadávok.
Akceptáciu jednostranného zápočtu potvrdil sám dlžník...
K vyjadreniu navrhovateľa 1/ sa vyjadril aj dlžník prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zo dňa 22. 12. 2014 a 23. 12. 2014... Dlžník uviedol, že právny stav, ktorý nastal
vyplýva so samotného konania navrhovateľa 1/, ktorý dňa 07. 10. 2014 opätovne požiadal
o vydanie súhlasu s prevodom akcií, ako aj z následnej reakcie spoločnosti
(list zo dňa 21. 10. 2014). Ďalej spoločnosť v predmetnom
vyjadrení zo dňa 22. 12. 2014 uviedla, že záver o tom, že negatívne stanovisko
k prevodu akcií, ktorých kúpna cena predstavuje pôvod pohľadávky uplatnenej
navrhovateľom 1/, nie je nedosiahnuteľný a nezakladá záver o nemožnosti plnenia, vyplýva
tiež z e-mailu ,
zo dňa 29. 09. 2014, z obsahu ktorého vyplýva, že v prípade
dohody akcionárov spoločnosti na všetkých sporných otázkach je
pripravená exit spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o. (a sním súvisiace prevody
akcií v spoločnosti) podporiť...
V zmysle § 12 ods. 2 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu
je povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú
neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť
ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti.
Podľa § 14 ods. 1 ZKR ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom
ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí
konkurzného konania.
Na základe uvedeného a v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení súd má
za to, že u navrhovateľa v čase podania návrhu t. j. dňa 10. 11. 2014 neboli splnené
podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi. Súd je toho názoru,
že navrhovateľ 1/ nedisponoval pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote
splatnosti. Taktiež súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa 1/ s tým, že rozhodujúci je
stav v čase rozhodovania súdu t. j. vydania uznesenia. Podľa názoru súdu veriteľ už v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu musí mať pohľadávku, ktorá je 30 dní po lehote
splatnosti, čo vyplýva aj z ustanovenia § 12 ods. 2 ZKR. Súd uvádza že navrhovateľovi 1/ po
právoplatnosti tohto uznesenia nebude brániť nič aby podal znova návrh na vyhlásenie
konkurzu čo súd v tomto prípade bude považovať v zmysle § 14 ods. 4 ZKR za návrh
na pristúpenie veriteľa na strane navrhovateľov.“
V súvislosti s uplatnenou námietkou ústavný súd konštatuje, že k rozhodovaniu
všeobecného súdu v konkurznom konaní sa vyjadril už v uznesení sp. zn. III. ÚS 495/2012
z 23. októbra 2012, v ktorom uviedol: „... konštrukcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v úvodnej fáze konania – t. j. pri rozhodovaní o tom, či sa konkurzné konanie začne alebo
bude návrh na vyhlásenie konkurzu ešte pred jeho začatím odmietnutý – spočíva na zásade
posudzovania náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu predovšetkým po formálnej
stránke s cieľom vyhodnotiť, či návrh na vyhlásenie konkurzu je dostatočným podkladom
na začatie konkurzného konania, ktoré predchádza vyhláseniu samotného konkurzu,
prípadne vydaniu iného rozhodnutia, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta.
Prípustnosť vyššej miery formalizmu pri skúmaní náležitostí návrhu odôvodňujú aj striktné
(zákonom určené) lehoty, v ktorých má okresný súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu
rozhodnúť, t. j. do 15 dní od doručenia návrhu, prípadne do 15 dní po tom, ako uplynula
lehota na odstránenie nedostatkov návrhu (§ 14 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii). Navyše, pri posudzovaní únosnej miery formalizmu je vždy potrebné
rozlišovať, či ide o procesné pravidlá (podmienky), alebo práva hmotnej povahy. Procesné
podmienky, o ktoré ide v danom prípade, nemožno obmedzovať na splnenie účelu, teda
materiálne. Súčasne sa žiada uviesť, že odmietnutím návrhu veriteľ nestráca právo podať
nový (skompletizovaný) návrh na vyhlásenie konkurzu a konajúci súd je povinný
navrhovateľovi vrátiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu
zložený pred podaním návrhu, ktorý bol odmietnutý.“
Napriek tomu, že citovaná judikatúra je sťažovateľke známa, snaží sa ústavný súd
presvedčiť, že v jej prípade „nie je na mieste ani prílišný formalizmus a ani upustenie
od aplikácie všeobecného princípu posudzovania skutkového a právneho stavu veci ku dňu
vyhlásenia (vyhotovenia) rozhodnutia“.
S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa ústavný súd nestotožňuje a konštatuje, že ňou
uplatnená argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť záver okresného
súdu o odmietnutí jej návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Preskúmaním
napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, svoje rozhodnutie
odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým spôsobom, nepopierajúc pritom účel
a zmysel aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto jeho závery
možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť,
že sťažovateľka s právnym názorom okresného súdu nesúhlasí, sama osebe nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.
Okrem toho ústavný súd konštatuje, že formálne posúdenie zákonných podmienok
na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka sťažovateľky okresným súdom v tomto štádiu
konania ani nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá je potrebná na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (§ 56 ods. 1 zákona
o ústavnom súde). Tento záver podporuje aj skutočnosť, že okresný súd v priebehu necelých
dvoch mesiacov vydal ďalšie uznesenie sp. zn. 2 K 2/2015 z 5. februára 2015, ktorým
rozhodol, že začína konkurzné konanie voči dlžníkovi. Z uvedeného dôvodu napokon
sťažovateľka upustila od návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci
okresnému súdu (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože takéto rozhodnutie
ústavného súdu sa podľa jej názoru „stáva bezpredmetným“.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie
ktorých namietala, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie
čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, neobsahuje absolútne žiadne
právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je nielen jedným
z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ale v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného
prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým
orgánom verejnej moci.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05).
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej
uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016