Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o.,

Tomášikova 17, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou RASLEGAL, s. r. o.,

Františkánske námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Slavomír

Rabatin, pre namietané porušenie a a 4 Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -75 z 29. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -75

z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým

uznesením odmietol návrh sťažovateľky ako navrhovateľky v 1. rade (ktorý podala spolu

s ďalšími dvoma obchodnými spoločnosťami, pozn.) na vyhlásenie konkurzu na majetok jej

dlžníka – obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že zo strany sťažovateľky neboli splnené podmienky na

podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi podľa

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), pretože

nepreukázala, že disponuje pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote

splatnosti.

S takýmto záverom okresného súdu sťažovateľka nesúhlasí a napadnuté uznesenie

okresného súdu považuje za „nezákonné a hrubo zasahujúce do našich základných

ľudských práv a slobôd“. Sťažovateľka uvádza, že jej pohľadávka voči dlžníkovi sa stala

splatnou už v máji 2014, čo majú preukazovať listiny, z ktorých vyplýva, že „sa suma

poskytnutá dlžníkovi po márnom využití predkupného práva sa stala bezdôvodným

obohatením... už v danom momente bol dlžník povinný vydať bezdôvodne držané plnenie

našej spoločnosti, čo však neurobil“. Podľa názoru sťažovateľky „v danom prípade

porušovateľ neaplikoval relevantné právne normy a rozhodol nesprávne a bez zákonného

podkladu; pochybil pri výklade ustanovenia § 12 ods. 2 ZoKR“, z ktorého „vôbec

nevyplýva, že pohľadávka, ktorú vo svojom návrhu označuje navrhovateľ má byť aspoň

30 dní po lehote splatnosti práve ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu... Takúto

výrazne zužujúcu podmienku pre návrh na vyhlásenie konkurzu si porušovateľ vytvoril nad

rámec platnej a účinnej právnej úpravy, a teda, podľa nás, nezákonne.“.

Dňa 13. apríla 2015 sťažovateľka doručila ústavnému súdu podanie, v ktorom

oznámila, že v danej veci nastala nová skutočnosť, a síce, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 5. februára 2015 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi. Ako dôkaz o tejto

skutočnosti pripojila záznam získaný z internetovej stránky www.upadca.sk.

Na základe uvedeného sťažovateľka upravila petit sťažnosti a žiadala, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. -75 z 29. decembra

2014 bolo porušené jej „základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 13

ods. 1 a 4 , ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,59 €.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že návrh na zrušenie napadnutého uznesenia

a vrátenie veci okresnému súdu sa týmto „stáva bezpredmetným“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia a a 4 ,

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného

súdu č. k. -75 z 29. decembra 2014.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochrane

ústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (,

, ).

Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ),

citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.

V danom prípade okresný súd napadnutým uznesením odmietol návrh sťažovateľky

na vyhlásenie konkurzu na majetok jej dlžníka z dôvodu, že zo strany sťažovateľky neboli

splnené podmienky na podanie takéhoto návrhu podľa § 12 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, keďže preukázateľne nedisponovala pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá

by bola 30 dní po lehote splatnosti.

Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľka za nezákonné a nesprávne, keďže je

presvedčená, že všetky podmienky vyplývajúce z citovaného zákonného ustanovenia

splnila.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia pritom uviedol:

„Po preskúmaní návrhu na vyhlásenie konkurzu súd zistil, že navrhovateľ 1/ v

návrhu nepreukázal že má pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti v zmysle .

Súd preto v zmysle druhá veta uznesením č. k. -50

zo dňa 25. 11. 2014 poučil navrhovateľa 1/ o nedostatkoch návrhu a vyzval ho, aby tento

nedostatok v lehote 10 dní odstránil s poučením, že v opačnom prípade návrh odmietne...

Navrhovateľ dňa 12. 12. 2014 doručil na tunajší súd vyjadrenie kde uviedol nasledovné:

pohľadávka navrhovateľa vznikla z bezdôvodného obohatenia dlžníka, konkrétne dlžník

získal majetkový prospech z dôvodu, ktorý odpadol. Navrhovateľ 1/ totiž využil ponuku

dlžníka na uplatnenie predkupného práva k cenným papierom a kúpnu cenu týchto akcií

zaplatil formou jednostranného zápočtu svojich už predtým existentných pohľadávok.

Akceptáciu jednostranného zápočtu potvrdil sám dlžník...

K vyjadreniu navrhovateľa 1/ sa vyjadril aj dlžník prostredníctvom svojho právneho

zástupcu zo dňa 22. 12. 2014 a 23. 12. 2014... Dlžník uviedol, že právny stav, ktorý nastal

vyplýva so samotného konania navrhovateľa 1/, ktorý dňa 07. 10. 2014 opätovne požiadal

o vydanie súhlasu s prevodom akcií, ako aj z následnej reakcie spoločnosti

(list zo dňa 21. 10. 2014). Ďalej spoločnosť v predmetnom

vyjadrení zo dňa 22. 12. 2014 uviedla, že záver o tom, že negatívne stanovisko

k prevodu akcií, ktorých kúpna cena predstavuje pôvod pohľadávky uplatnenej

navrhovateľom 1/, nie je nedosiahnuteľný a nezakladá záver o nemožnosti plnenia, vyplýva

tiež z e-mailu ,

zo dňa 29. 09. 2014, z obsahu ktorého vyplýva, že v prípade

dohody akcionárov spoločnosti na všetkých sporných otázkach je

pripravená exit spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o. (a sním súvisiace prevody

akcií v spoločnosti) podporiť...

V zmysle ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu

je povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú

neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť

ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti.

Podľa ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom

ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí

konkurzného konania.

Na základe uvedeného a v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení súd má

za to, že u navrhovateľa v čase podania návrhu t. j. dňa 10. 11. 2014 neboli splnené

podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi. Súd je toho názoru,

že navrhovateľ 1/ nedisponoval pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote

splatnosti. Taktiež súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa 1/ s tým, že rozhodujúci je

stav v čase rozhodovania súdu t. j. vydania uznesenia. Podľa názoru súdu veriteľ už v čase

podania návrhu na vyhlásenie konkurzu musí mať pohľadávku, ktorá je 30 dní po lehote

splatnosti, čo vyplýva aj z ustanovenia . Súd uvádza že navrhovateľovi 1/ po

právoplatnosti tohto uznesenia nebude brániť nič aby podal znova návrh na vyhlásenie

konkurzu čo súd v tomto prípade bude považovať v zmysle za návrh

na pristúpenie veriteľa na strane navrhovateľov.“

V súvislosti s uplatnenou námietkou ústavný súd konštatuje, že k rozhodovaniu

všeobecného súdu v konkurznom konaní sa vyjadril už v uznesení sp. zn.

z 23. októbra 2012, v ktorom uviedol: „... konštrukcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii

v úvodnej fáze konania – t. j. pri rozhodovaní o tom, či sa konkurzné konanie začne alebo

bude návrh na vyhlásenie konkurzu ešte pred jeho začatím odmietnutý – spočíva na zásade

posudzovania náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu predovšetkým po formálnej

stránke s cieľom vyhodnotiť, či návrh na vyhlásenie konkurzu je dostatočným podkladom

na začatie konkurzného konania, ktoré predchádza vyhláseniu samotného konkurzu,

prípadne vydaniu iného rozhodnutia, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta.

Prípustnosť vyššej miery formalizmu pri skúmaní náležitostí návrhu odôvodňujú aj striktné

(zákonom určené) lehoty, v ktorých má okresný súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu

rozhodnúť, t. j. do 15 dní od doručenia návrhu, prípadne do 15 dní po tom, ako uplynula

lehota na odstránenie nedostatkov návrhu (§ 14 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii). Navyše, pri posudzovaní únosnej miery formalizmu je vždy potrebné

rozlišovať, či ide o procesné pravidlá (podmienky), alebo práva hmotnej povahy. Procesné

podmienky, o ktoré ide v danom prípade, nemožno obmedzovať na splnenie účelu, teda

materiálne. Súčasne sa žiada uviesť, že odmietnutím návrhu veriteľ nestráca právo podať

nový (skompletizovaný) návrh na vyhlásenie konkurzu a konajúci súd je povinný

navrhovateľovi vrátiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu

zložený pred podaním návrhu, ktorý bol odmietnutý.“

Napriek tomu, že citovaná judikatúra je sťažovateľke známa, snaží sa ústavný súd

presvedčiť, že v jej prípade „nie je na mieste ani prílišný formalizmus a ani upustenie

od aplikácie všeobecného princípu posudzovania skutkového a právneho stavu veci ku dňu

vyhlásenia (vyhotovenia) rozhodnutia“.

S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa ústavný súd nestotožňuje a konštatuje, že ňou

uplatnená argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť záver okresného

súdu o odmietnutí jej návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Preskúmaním

napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, svoje rozhodnutie

odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým spôsobom, nepopierajúc pritom účel

a zmysel aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto jeho závery

možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť,

že sťažovateľka s právnym názorom okresného súdu nesúhlasí, sama osebe nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že formálne posúdenie zákonných podmienok

na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka sťažovateľky okresným súdom v tomto štádiu

konania ani nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá je potrebná na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (§ 56 ods. 1 zákona

o ústavnom súde). Tento záver podporuje aj skutočnosť, že okresný súd v priebehu necelých

dvoch mesiacov vydal ďalšie uznesenie sp. zn. z 5. februára 2015, ktorým

rozhodol, že začína konkurzné konanie voči dlžníkovi. Z uvedeného dôvodu napokon

sťažovateľka upustila od návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci

okresnému súdu ( ), pretože takéto rozhodnutie

ústavného súdu sa podľa jej názoru „stáva bezpredmetným“.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, porušenie

ktorých namietala, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia a a 4 a základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením

okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie

a a 4 a svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

48 ods. 2 napadnutým uznesením okresného súdu, neobsahuje absolútne žiadne

právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je nielen jedným

z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1

, ale v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného

prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým

orgánom verejnej moci.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady ().

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov

ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016