Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 495/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou I. s. r.

o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -23 z 11. júla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -23 z 11. júla 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Okresný súd napadnutým uznesením odmietol návrh sťažovateľa na vyhlásenie

konkurzu na dlžníka D. s. r. o., M. (ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal

pohľadávky odôvodňujúce platobnú neschopnosť dlžníka, keď nepredložil doklady

preukazujúce, že ako veriteľ vyzval dlžníka na zaplatenie pohľadávky v zmysle § 11 ods. 3

v spojení s o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a

reštrukturalizácii“). Pred vydaním napadnutého uznesenia okresný súd uznesením č. k. 32

-13 z 22. júna 2012 vyzval sťažovateľa na predloženie písomnej výzvy, ktorou

sťažovateľ alebo druhý veriteľ označený sťažovateľom vyzval dlžníka na zaplatenie

pohľadávky uvedenej v návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ na základe tejto výzvy

okresného súdu ako dôkaz doručenia takejto výzvy predložil platobný rozkaz Okresného

súdu Košice I z 22. októbra 2010 sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť 13. novembra 2010, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie z 29. marca

2011, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie z 19. apríla 2011 a oznámenie o stave

exekučného konania zo 4. mája 2011.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd v jeho konkurznej veci právne pochybil,

pretože nebol daný dôvod na to, aby ho vyzýval na doplnenie návrhu, a už vôbec nie, aby ho

odmietol z dôvodu, že doručený platobný rozkaz nepovažoval za výzvu dlžníkovi v zmysle

ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa názoru sťažovateľa zákon

o konkurze a reštrukturalizácii nijako nešpecifikuje spôsob, akým má veriteľ dlžníka vyzvať

na zaplatenie pohľadávky, zakotvuje len písomnú formu takejto výzvy. Sťažovateľ tvrdí, že

„platobný rozkaz vydaný súdom sám o sebe preukazuje, že dlžník bol riadne zo strany mojej

osoby ako veriteľa písomne vyzvaný na zaplatenie, a to okrem predžalobnej výzvy, aj

prostredníctvom samotného platobného rozkazu, ktorý bol dlžníkovi ako žalovanému

doručený spolu s mojou žalobou.

Mám za to, že samotný platobný rozkaz je forma výzvy veriteľa voči dlžníkovi, ktorá v

každom prípade plní účel ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR, Z uvedených dôvodov

nepovažujem postup súdu, ktorým zamietol môj návrh zo dňa 7. júna 2012 z dôvodu

nedodržania dikcie ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR za opodstatnený, keď z mnou

predložených dôkazov do konkurzného konania jasne vyplýva, že platobný rozkaz musel byť

dlžníkovi riadne doručený, keďže sa tento stal právoplatný a

nepripúšťa náhradné doručovanie platobného rozkazu (okrem zmenkového platobného

rozkazu)...

Účelom zakotvenia povinnosti veriteľa adresovať dlžníkovi písomnú výzvu v zmysle

ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR je eliminácia takých prípadov, kedy by veritelia podávali

návrhy na vyhlásenie konkurzu bez toho, aby bol dlžník preukázateľne informovaný o

svojom záväzku a dostal možnosť tento záväzok splniť. Pritom nie je podstatné, akým

spôsobom bol dlžník informovaný o pohľadávke a vyzvaný na jej uhradenie. Nie je

podstatné, či bol vyzvaný prostredníctvom neformálnej výzvy na zaplatenie alebo

prostredníctvom platobného rozkazu, ktorý v tomto prípade považujeme za kvalifikovanú

výzvu.“.

Sťažovateľ považuje spôsob, akým konajúci súd vyložil a následne aplikoval § 11

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii za mechanickú a formalistickú aplikáciu

právnej úpravy, ktorá nezodpovedá ústavným požiadavkám na aplikáciu práva. Svoju

argumentáciu podopiera odkazom na judikatúru ústavného súdu (napr. ), resp.

Ústavného súdu Českej republiky (napr. , ). Rovnako

poukazuje na formalizmus okresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnosti, že ani

upovedomenie o začatí exekúcie nemožno považovať za výzvu na plnenie v zmysle

označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tejto súvislosti uvádza, že

nútený „výkon tohto súdneho rozhodnutia je predovšetkým realizáciou môjho práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 (viď napr. ).

Preto Upovedomenie o začatí exekúcie je potrebné považovať za ďalšie pokračovanie

procesu vymáhania mojej pohľadávky voči dlžníkovi a je len ďalším dôkazom, toho, že bolo

učinené zadosť zákonnej dikcii ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR a že bol dlžník dostatočne

informovaný o mojej pohľadávke a vyzvaný na jej zaplatenie...

Mám za to, že postupom a rozhodnutím porušovateľa, t. j. Okresného súdu Nitra bolo

porušené moje základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené

v článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...

Podotýkam, že v uznesení zo dňa 22. júna 2012 naviac konajúci súd svoje

rozhodnutie o odmietnutí môjho návrhu vôbec neodôvodnil. Súd sa iba obmedzil na citáciu

ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR bez toho, aby vysvetlil, prečo platobný rozkaz nepovažuje za

dostatočný dôkaz v zmysle predmetného ustanovenia a uviedol o aké ďalšie dôkazné

prostriedky mám svoj návrh doplniť, aby som vyhovel požiadavke súdu formulovanej v

uznesení. Takéto uznesenie možno označiť ako svojvoľné, arbitrárne a týmto postupom mi

konajúci súd fakticky odňal moje právo konať pred súdom. V uznesení zo dňa 11. júla 2012

súd vec celkom zjavne nesprávne právne posúdil a neumožnil mi tak realizovať práva, ktoré

mi vyplývajú zo ZoKR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46

Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a

slobôd bolo porušené v konaní Okresného súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 32 K

33/2012.

Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1 000 € a nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vo výške

323,50 €, s tým, že trovy konania uhradí priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa,

všetko do dvoch (2) mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Okrem

toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne

nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný

skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,

teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1

. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka

konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s výkladom § 11 ods. 3 v spojení

s § 12 ods. 2 a 14 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykonaným okresným

súdom v jeho právnej veci, predovšetkým s „formalistickým prístupom“ okresného súdu,

ktorý nepovažoval doložený platobný rozkaz ukladajúci dlžníkovi zaplatenie peňažnej

pohľadávky, resp. upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie takejto pohľadávky

za výzvu na jej zaplatenie podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený podať

návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť

svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak

je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako

jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

V zmysle § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii návrh veriteľa

na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať aj skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene

predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní

po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti.

K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku označenú

v návrhu, pričom označené ustanovenie ďalej bližšie konkretizuje, ktorými listinami môže

navrhovateľ pohľadávku doložiť.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd zistí, že návrh

na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od

doručenia návrhu rozhodne o začatí konkurzného konania. Inak v rovnakej lehote

uznesením navrhovateľa poučí o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky

v lehote 10 dní odstránil. Ak tak navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15

dní po tom, čo uplynula lehota na odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne

o začatí konkurzného konania. Voči uzneseniu o odmietnutí návrhu odvolanie nie je

prípustné. Uznesenie o začatí konkurzného konania alebo uznesenie o odmietnutí návrhu

súd doručí navrhovateľovi a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje

v Obchodnom vestníku.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Súd zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu podaný navrhovateľom – veriteľom

nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti.

Súd zistil, že navrhovateľ nepreukázal pohľadávky odôvodňujúce platobnú

neschopnosť dlžníka, keď nepredložil doklady preukazujúce, že veriteľ, ktorému je dlžník

v omeškaní s plnením peňažného záväzku viac ako 30 dní, vyzval dlžníka na zaplatenie

pohľadávky v zmysle § 12 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 3 ZoKR.

Navrhovateľ súdu predložil Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 29. 3. 2011

vydané v exekučnom konaní oprávneného - navrhovateľa voči povinnému - dlžníkovi

súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým. Podľa záveru súdu za výzvu

v zmysle § 11 ods. 3 ZoKR v žiadnom prípade nemožno považovať výzvu súdneho exekútora

na zaplatenie formulovanú v upovedomení o začatí exekúcie, nakoľko exekútor nie je osoba

splnomocnená veriteľom na vymáhanie pohľadávky veriteľa, teda nekoná v mene veriteľa,

ale je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych

rozhodnutí. Navrhovateľ teda nepreukázal, že on alebo iný veriteľ označený v návrhu vyzval

dlžníka na zaplatenie pohľadávky, s ktorou je 30 dní po lehote splatnosti.

Zo zisteného skutkového stavu veci súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal to, že

možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka a to s poukazom na § 11

ods. 3 a 12 ods. 2 ZoKR.

Na základe uvedených skutočností súd rozhodol podľa § 14 ods. 1, veta tretia ZoKR

tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka odmietol.“

Ústavný súd reagujúc na sťažovateľom formulované dôvody podania sťažnosti, ktoré

spočívajú v spochybnení výkladu realizovaného okresným súdom, predovšetkým

pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. ďalšia (mimoriadna) inštancia

všeobecného súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade ) patrí

do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

V danom prípade okresný súd odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu

nepreukázania jedného z predpokladov vyžadovaných označenými ustanoveniami zákona

o konkurze a reštrukturalizácii. Dôvody svojho rozhodnutia okresný súd riadne

a zrozumiteľne vysvetlil. K výhradám o formalistickom prístupe okresného súdu ústavný

súd poznamenáva, že konštrukcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii v úvodnej fáze

konania – t. j. pri rozhodovaní o tom, či sa konkurzné konanie začne alebo bude návrh

na vyhlásenie konkurzu ešte pred jeho začatím odmietnutý – spočíva na zásade

posudzovania náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu predovšetkým po formálnej

stránke s cieľom vyhodnotiť, či návrh na vyhlásenie konkurzu je dostatočným podkladom

na začatie konkurzného konania, ktoré predchádza vyhláseniu samotného konkurzu,

prípadne vydaniu iného rozhodnutia, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta.

Prípustnosť vyššej miery formalizmu pri skúmaní náležitostí návrhu odôvodňujú aj striktné

(zákonom určené) lehoty, v ktorých má okresný súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu

rozhodnúť, t. j. do 15 dní od doručenia návrhu, prípadne do 15 dní po tom, ako uplynula

lehota na odstránenie nedostatkov návrhu (§ 14 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii). Navyše, pri posudzovaní únosnej miery formalizmu je vždy potrebné

rozlišovať, či ide o procesné pravidlá (podmienky), alebo práva hmotnej povahy. Procesné

podmienky, o ktoré ide v danom prípade, nemožno obmedzovať na splnenie účelu, teda

materiálne. Súčasne sa žiada uviesť, že odmietnutím návrhu veriteľ nestráca právo podať

nový (skompletizovaný) návrh na vyhlásenie konkurzu a konajúci súd je povinný

navrhovateľovi vrátiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu

zložený pred podaním návrhu, ktorý bol odmietnutý.

Ústavný súd konštatuje, že odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu,

že podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neboli sťažovateľom doložené

listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že dlžník bol niektorým z veriteľov označeným

v návrhu na vyhlásenie konkurzu písomne vyzvaný na zaplatenie splatných pohľadávok, aj

keď pri ňom posúdenie zákonom vyžadovaných predpokladov okresný súd vykonal

z formálnych hľadísk, v konečnom dôsledku nedosahuje takú intenzitu, ktorá je potrebná

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a tým ani

na zrušenie napadnutého uznesenia prostredníctvom meritórneho rozhodnutia ústavného

súdu.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný súd

konštatuje, že okresný súd dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, vychádzal

z racionálnych argumentov, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto jeho závery možno z ústavného hľadiska

považovať za udržateľné. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v rámci svojej predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti už podobný prípad posudzoval, pričom aj pri ňom dospel

k obdobným právnym záverom (m. m. ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ešte

sama osebe viesť nemôže k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Podľa názoru ústavného súdu realizovaná interpretácia dotknutých právnych

predpisov okresným súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti. Okresný súd v posudzovanej

veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom.

Preto obsah napadnutého uznesenia neporušuje označené základné právo na súdnu ochranu

podľa , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne

neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa .

S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej

veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012