Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 495/2012
PDF · 199.39 KB
No categories available
III. ÚS 495/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou I. s. r.
o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 32 K 33/2010-23 z 11. júla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 K/33/2010-23 z 11. júla 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Okresný súd napadnutým uznesením odmietol návrh sťažovateľa na vyhlásenie
konkurzu na dlžníka D. s. r. o., M. (ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal
pohľadávky odôvodňujúce platobnú neschopnosť dlžníka, keď nepredložil doklady
preukazujúce, že ako veriteľ vyzval dlžníka na zaplatenie pohľadávky v zmysle § 11 ods. 3
v spojení s § 12 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a
reštrukturalizácii“). Pred vydaním napadnutého uznesenia okresný súd uznesením č. k. 32
K/33/2012-13 z 22. júna 2012 vyzval sťažovateľa na predloženie písomnej výzvy, ktorou
sťažovateľ alebo druhý veriteľ označený sťažovateľom vyzval dlžníka na zaplatenie
pohľadávky uvedenej v návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ na základe tejto výzvy
okresného súdu ako dôkaz doručenia takejto výzvy predložil platobný rozkaz Okresného
súdu Košice I z 22. októbra 2010 sp. zn. 9 Rob/154/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť 13. novembra 2010, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie z 29. marca
2011, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie z 19. apríla 2011 a oznámenie o stave
exekučného konania zo 4. mája 2011.
Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd v jeho konkurznej veci právne pochybil,
pretože nebol daný dôvod na to, aby ho vyzýval na doplnenie návrhu, a už vôbec nie, aby ho
odmietol z dôvodu, že doručený platobný rozkaz nepovažoval za výzvu dlžníkovi v zmysle
ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa názoru sťažovateľa zákon
o konkurze a reštrukturalizácii nijako nešpecifikuje spôsob, akým má veriteľ dlžníka vyzvať
na zaplatenie pohľadávky, zakotvuje len písomnú formu takejto výzvy. Sťažovateľ tvrdí, že
„platobný rozkaz vydaný súdom sám o sebe preukazuje, že dlžník bol riadne zo strany mojej
osoby ako veriteľa písomne vyzvaný na zaplatenie, a to okrem predžalobnej výzvy, aj
prostredníctvom samotného platobného rozkazu, ktorý bol dlžníkovi ako žalovanému
doručený spolu s mojou žalobou.
Mám za to, že samotný platobný rozkaz je forma výzvy veriteľa voči dlžníkovi, ktorá v
každom prípade plní účel ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR, Z uvedených dôvodov
nepovažujem postup súdu, ktorým zamietol môj návrh zo dňa 7. júna 2012 z dôvodu
nedodržania dikcie ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR za opodstatnený, keď z mnou
predložených dôkazov do konkurzného konania jasne vyplýva, že platobný rozkaz musel byť
dlžníkovi riadne doručený, keďže sa tento stal právoplatný a Občiansky súdny poriadok
nepripúšťa náhradné doručovanie platobného rozkazu (okrem zmenkového platobného
rozkazu)...
Účelom zakotvenia povinnosti veriteľa adresovať dlžníkovi písomnú výzvu v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR je eliminácia takých prípadov, kedy by veritelia podávali
návrhy na vyhlásenie konkurzu bez toho, aby bol dlžník preukázateľne informovaný o
svojom záväzku a dostal možnosť tento záväzok splniť. Pritom nie je podstatné, akým
spôsobom bol dlžník informovaný o pohľadávke a vyzvaný na jej uhradenie. Nie je
podstatné, či bol vyzvaný prostredníctvom neformálnej výzvy na zaplatenie alebo
prostredníctvom platobného rozkazu, ktorý v tomto prípade považujeme za kvalifikovanú
výzvu.“.
Sťažovateľ považuje spôsob, akým konajúci súd vyložil a následne aplikoval § 11
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii za mechanickú a formalistickú aplikáciu
právnej úpravy, ktorá nezodpovedá ústavným požiadavkám na aplikáciu práva. Svoju
argumentáciu podopiera odkazom na judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/2010), resp.
Ústavného súdu Českej republiky (napr. IV. ÚS 1735/07, PL. ÚS 33/97). Rovnako
poukazuje na formalizmus okresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnosti, že ani
upovedomenie o začatí exekúcie nemožno považovať za výzvu na plnenie v zmysle
označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tejto súvislosti uvádza, že
nútený „výkon tohto súdneho rozhodnutia je predovšetkým realizáciou môjho práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy (viď napr. III. ÚS 266/07).
Preto Upovedomenie o začatí exekúcie je potrebné považovať za ďalšie pokračovanie
procesu vymáhania mojej pohľadávky voči dlžníkovi a je len ďalším dôkazom, toho, že bolo
učinené zadosť zákonnej dikcii ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR a že bol dlžník dostatočne
informovaný o mojej pohľadávke a vyzvaný na jej zaplatenie...
Mám za to, že postupom a rozhodnutím porušovateľa, t. j. Okresného súdu Nitra bolo
porušené moje základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...
Podotýkam, že v uznesení zo dňa 22. júna 2012 naviac konajúci súd svoje
rozhodnutie o odmietnutí môjho návrhu vôbec neodôvodnil. Súd sa iba obmedzil na citáciu
ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR bez toho, aby vysvetlil, prečo platobný rozkaz nepovažuje za
dostatočný dôkaz v zmysle predmetného ustanovenia a uviedol o aké ďalšie dôkazné
prostriedky mám svoj návrh doplniť, aby som vyhovel požiadavke súdu formulovanej v
uznesení. Takéto uznesenie možno označiť ako svojvoľné, arbitrárne a týmto postupom mi
konajúci súd fakticky odňal moje právo konať pred súdom. V uznesení zo dňa 11. júla 2012
súd vec celkom zjavne nesprávne právne posúdil a neumožnil mi tak realizovať práva, ktoré
mi vyplývajú zo ZoKR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a
slobôd bolo porušené v konaní Okresného súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 32 K
33/2012.
Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 € a nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vo výške
323,50 €, s tým, že trovy konania uhradí priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa,
všetko do dvoch (2) mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem
toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne
nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný
skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,
teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka
konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje
k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne
konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s výkladom § 11 ods. 3 v spojení
s § 12 ods. 2 a 14 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykonaným okresným
súdom v jeho právnej veci, predovšetkým s „formalistickým prístupom“ okresného súdu,
ktorý nepovažoval doložený platobný rozkaz ukladajúci dlžníkovi zaplatenie peňažnej
pohľadávky, resp. upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie takejto pohľadávky
za výzvu na jej zaplatenie podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený podať
návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť
svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak
je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako
jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.
V zmysle § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii návrh veriteľa
na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať aj skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene
predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní
po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti.
K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku označenú
v návrhu, pričom označené ustanovenie ďalej bližšie konkretizuje, ktorými listinami môže
navrhovateľ pohľadávku doložiť.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd zistí, že návrh
na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od
doručenia návrhu rozhodne o začatí konkurzného konania. Inak v rovnakej lehote
uznesením navrhovateľa poučí o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky
v lehote 10 dní odstránil. Ak tak navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15
dní po tom, čo uplynula lehota na odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne
o začatí konkurzného konania. Voči uzneseniu o odmietnutí návrhu odvolanie nie je
prípustné. Uznesenie o začatí konkurzného konania alebo uznesenie o odmietnutí návrhu
súd doručí navrhovateľovi a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje
v Obchodnom vestníku.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Súd zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu podaný navrhovateľom – veriteľom
nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti.
Súd zistil, že navrhovateľ nepreukázal pohľadávky odôvodňujúce platobnú
neschopnosť dlžníka, keď nepredložil doklady preukazujúce, že veriteľ, ktorému je dlžník
v omeškaní s plnením peňažného záväzku viac ako 30 dní, vyzval dlžníka na zaplatenie
pohľadávky v zmysle § 12 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 3 ZoKR.
Navrhovateľ súdu predložil Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 29. 3. 2011
vydané v exekučnom konaní oprávneného - navrhovateľa voči povinnému - dlžníkovi
súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým. Podľa záveru súdu za výzvu
v zmysle § 11 ods. 3 ZoKR v žiadnom prípade nemožno považovať výzvu súdneho exekútora
na zaplatenie formulovanú v upovedomení o začatí exekúcie, nakoľko exekútor nie je osoba
splnomocnená veriteľom na vymáhanie pohľadávky veriteľa, teda nekoná v mene veriteľa,
ale je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych
rozhodnutí. Navrhovateľ teda nepreukázal, že on alebo iný veriteľ označený v návrhu vyzval
dlžníka na zaplatenie pohľadávky, s ktorou je 30 dní po lehote splatnosti.
Zo zisteného skutkového stavu veci súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal to, že
možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka a to s poukazom na § 11
ods. 3 a 12 ods. 2 ZoKR.
Na základe uvedených skutočností súd rozhodol podľa § 14 ods. 1, veta tretia ZoKR
tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka odmietol.“
Ústavný súd reagujúc na sťažovateľom formulované dôvody podania sťažnosti, ktoré
spočívajú v spochybnení výkladu realizovaného okresným súdom, predovšetkým
pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. ďalšia (mimoriadna) inštancia
všeobecného súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade OSP) patrí
do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
V danom prípade okresný súd odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu
nepreukázania jedného z predpokladov vyžadovaných označenými ustanoveniami zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. Dôvody svojho rozhodnutia okresný súd riadne
a zrozumiteľne vysvetlil. K výhradám o formalistickom prístupe okresného súdu ústavný
súd poznamenáva, že konštrukcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii v úvodnej fáze
konania – t. j. pri rozhodovaní o tom, či sa konkurzné konanie začne alebo bude návrh
na vyhlásenie konkurzu ešte pred jeho začatím odmietnutý – spočíva na zásade
posudzovania náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu predovšetkým po formálnej
stránke s cieľom vyhodnotiť, či návrh na vyhlásenie konkurzu je dostatočným podkladom
na začatie konkurzného konania, ktoré predchádza vyhláseniu samotného konkurzu,
prípadne vydaniu iného rozhodnutia, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta.
Prípustnosť vyššej miery formalizmu pri skúmaní náležitostí návrhu odôvodňujú aj striktné
(zákonom určené) lehoty, v ktorých má okresný súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu
rozhodnúť, t. j. do 15 dní od doručenia návrhu, prípadne do 15 dní po tom, ako uplynula
lehota na odstránenie nedostatkov návrhu (§ 14 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii). Navyše, pri posudzovaní únosnej miery formalizmu je vždy potrebné
rozlišovať, či ide o procesné pravidlá (podmienky), alebo práva hmotnej povahy. Procesné
podmienky, o ktoré ide v danom prípade, nemožno obmedzovať na splnenie účelu, teda
materiálne. Súčasne sa žiada uviesť, že odmietnutím návrhu veriteľ nestráca právo podať
nový (skompletizovaný) návrh na vyhlásenie konkurzu a konajúci súd je povinný
navrhovateľovi vrátiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu
zložený pred podaním návrhu, ktorý bol odmietnutý.
Ústavný súd konštatuje, že odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu,
že podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neboli sťažovateľom doložené
listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že dlžník bol niektorým z veriteľov označeným
v návrhu na vyhlásenie konkurzu písomne vyzvaný na zaplatenie splatných pohľadávok, aj
keď pri ňom posúdenie zákonom vyžadovaných predpokladov okresný súd vykonal
z formálnych hľadísk, v konečnom dôsledku nedosahuje takú intenzitu, ktorá je potrebná
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým ani
na zrušenie napadnutého uznesenia prostredníctvom meritórneho rozhodnutia ústavného
súdu.
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný súd
konštatuje, že okresný súd dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, vychádzal
z racionálnych argumentov, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto jeho závery možno z ústavného hľadiska
považovať za udržateľné. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v rámci svojej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti už podobný prípad posudzoval, pričom aj pri ňom dospel
k obdobným právnym záverom (m. m. III. ÚS 85/2012).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ešte
sama osebe viesť nemôže k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Podľa názoru ústavného súdu realizovaná interpretácia dotknutých právnych
predpisov okresným súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti. Okresný súd v posudzovanej
veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom.
Preto obsah napadnutého uznesenia neporušuje označené základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej
veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012