Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 214/2016
PDF · 185.27 KB
No categories available
I. ÚS 214/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , toho času
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17, čl. 19, čl. 22 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Myjava v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-62/MY-NM-2016, postupom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom
v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 99/16/3304 a jej rozhodnutiami z 9. februára 2016, ako aj
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 13/2016 a jeho rozhodnutím z 11. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 19, čl. 22 a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom
Obvodného oddelenia Policajného zboru Myjava (ďalej len „OO PZ“) v konaní vedenom
pod ČVS: ORP-62/MY-NM-2016, postupom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom
(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 99/16/3304 a jej
rozhodnutiami z 9. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresnej prokuratúry“),
ako aj postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 13/2016 a jeho rozhodnutím z 11. februára 2016 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. V úvode sťažnosti sťažovateľ v právnom postavení obvineného s poukazom
na pomerne podrobne opísanú genézu partnerské vzťahu so sl. (poškodenou
v trestnom konaní, pozn.) a skutkový stav veci poukazuje na začatie trestného stíhania voči
jeho osobe a následné vznesenie obvinenia. Ako ďalej uvádza, do väzby bol vzatý
uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k. 0 Tp 13/2016-34
z 11. februára 2016 vo veci prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len
„Trestný zákon“) a prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a) a c)
Trestného zákona s odvolaním sa na dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)
a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), pričom podľa názoru sťažovateľa dôvody väzby v jeho prípade neboli
dané a inštitút väzby bol už od počiatku použitý v rozpore s jeho zákonným účelom.
2
Sťažovateľ považuje obmedzovanie jeho osobnej slobody za protiústavné a následné
pokračovanie v tomto obmedzovaní za neprípustné.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti rozporuje postup poverenej príslušníčky OO PZ,
ako i príslušnej prokurátorky okresnej prokuratúry z dôvodu, že obe „... vedeli, že niet
žiadneho relevantného a konkrétneho dôkazu na to, aby bol sťažovateľ zadržaný“. Podľa
názoru sťažovateľa obe podľahli tak tlaku médií, ako i inštruktáži Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a porušili povinnosť skúmať trvanie obmedzenia osobnej slobody
sťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že „... vznesené obvinenie je iba
doplnením procesných podmienok pre nezákonný a neústavný postup pri obmedzovaní
osobnej slobody...“ a že „... ani jeden a ani druhý dôvod väzby neexistoval, neexistuje a nie
je ani prokurátorkou ani sudcom odôvodnený...“. Sťažovateľ následne poukazuje
na podanie sťažnosti voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a namieta prieťahy
v konaní, keďže súdny spis bol na Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zaslaný
až 19. februára 2016, čo sťažovateľ považuje za neakceptovateľné s ohľadom na povahu
prerokúvanej väzobnej veci. Zároveň dodáva, že jeho „... väzobná vec ležala na súde
I. stupňa od 09.02.2016 do 19.02.2016“.
4. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že „... že postupy orgánov činných
v trestnom konaní boli vykonávané vo svetle tragických udalostí ostatných mesiacov, kedy
chybou nekonajúcich policajtov došlo k naplneniu vyhrážok. To však nesmie znamenať, že
každý, kto prednesie aj výhražný výrok, musí byť obmedzený na slobode...
V tomto prípade však došlo k tak markantným, flagrantným a až absurdne
vyznievajúcim porušeniam práv a slobôd...
Od 05.02.2016 do teraz je v tejto veci porušovaný zákon, Ústava SR, Listina
základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd.“.
V petite podanej žiadosti preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Poverená príslušníčka OO PZ v Myjave vydaním opatrenia po pátraní, pobyte
a zadržaní podozrivého v konaní vedenom pod ČVS: ORP-62/MY-NM-2016 a prokurátorka
3
Okresnej prokuratúry v Novom Meste nad Váhom súhlasom na zadržanie podozrivého
a nezrušením uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 08.02.2016, návrhom na vzatie
do väzby sp. zn. Pv 99/16/3304-10 zo dňa 09.02.2016 a návrhom na konanie o väzbe
zo dňa 10.02.2016, ako aj rozhodnutím o preskúmaní postupu policajta zo dňa 09.02.2016
a sudca pre prípravné konanie Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp/13/2016 po tom, čo prerušil úkon, ktorý možno prerušiť len
výnimočne a rozhodnutím zo dňa 11.02.2016 porušili práva sťažovateľa... v článkoch č. 17,
19, 22, 46 Ústavy SR, článkoch č. 6 ods. 1, 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v článku č. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
II. Uznesenie Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom sp. zn. 0 Tp/13/2016
zo dňa 11.02.2016 sa zrušuje a obvinený sa okamžite prepúšťa na slobodu.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané
zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (desaťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
nálezu.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi nárok na náhradu trov
konania vo výške 363,79 €, ktorý sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
nálezu.“
5. Podaním doručeným 4. marca 2016 sťažovateľ ústavnému súdu zaslal
splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a doplnenie príloh
sťažnosti, ktoré v dôsledku chyby neboli k sťažnosti pripojené (išlo o zvukovo-obrazový
záznam výsluchu poškodenej na CD nosiči, pozn.).
II.
6. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ proti napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu podal sťažnosť, ktorá bola krajskému súdu
predložená 19. februára 2016. Krajský súd následne uznesením sp. zn. 3 Tpo 18/2016
z 25. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa zamietol.
4
7. Sťažovateľ bol na základe zistení od Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej
a justičnej stráže, ústredia evidencie väzňov 21. marca 2016 z väzby prepustený
a odovzdaný Policajnému zboru na dodanie do
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho
zástupca. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
5
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie a) základných práv a slobôd, ktoré
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva a slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje. Podľa
§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
11. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,
ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17, čl. 19, čl. 22 a čl. 46 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny
postupom OO PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-62/MY-NM-2016, postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 99/16/3304 a jej rozhodnutiami z 9. februára
2016, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 13/2016 a jeho
rozhodnutím z 11. februára 2016.
12. V úvode, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv zaručených
ústavou, dohovorom a listinou, ústavný súd v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
v tomto smere ústavnú sťažnosť náležite neodôvodnil. Na podporu svojho tvrdenia
o porušení v petite označených sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem podrobne a obsiahlo
uvedeného sledu jednotlivých udalostí majúcich za následok vznesenie obvinenia voči jeho
6
osobe a následné vzatie do väzby (bod 2) neuviedol žiadne konkrétne, ústavne relevantné
a významné argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa podstatnú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej
sťažnosti navyše neuniklo, že „v bode I.“ petitu podanej ústavnej sťažnosti (bod 4)
sťažovateľ žiada zo strany ústavného súdu okrem iného i vyslovenie porušenia jeho práv
podľa čl. 17, čl. 19, čl. 22 a čl. 46 ústavy, ktoré však pozostávajú z viacerých tam
uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušenia
práv.
13. V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
garantovaných ústavou, dohovorom a listinou v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec
procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov
naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr.
II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv (bod 1) postupom
OO PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-62/MY-NM-2016, ako i postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 99/16/3304 a jej rozhodnutiami z 9. februára
2016, ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu a rozhodnutiu
orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď
o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne
7
príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná
právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, prípadne aj
v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému,
namietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôd garantovaných
ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom či listinou, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku
údajného nezákonného postupu policajtky OO PZ a prokurátorky okresnej prokuratúry
v predmetnej trestnej veci (bod 3). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať
a rozhodovať v jeho trestnej veci po skončení prípravného konania, aj odvolací súd
v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou,
v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností
prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej
veci sťažovateľa v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby
(obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011).
15. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v dôsledku postupu
OO PZ a okresnej prokuratúry v prípravnom konaní nedošlo k dostatočnému zabezpečeniu
základných zásad trestného konania v dôsledku zásahu do jeho práv v dôsledku závažných
procesných pochybení, tak o jeho námietkach predložených v rámci obhajobných tvrdení je
oprávnený rozhodnúť už v rámci preskúmania obžaloby okresný súd podľa § 241 ods. 1
písm. f) Trestného poriadku.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených
práv, ktoré mali byť postupom OO PZ a okresnej prokuratúry porušené, a preto v tejto časti
sťažnosti bol daný dôvod i na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
16. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 4) rovnako napáda i postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 13/2016 a jeho rozhodnutie
z 11. februára 2016, proti ktorému bola prípustná sťažnosť, ktorú aj (ako to sám uviedol,
pozn.) využil (bod 6).
8
17. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
18. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv
sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v odvolacom
konaní krajský súd, ktorý uznesením sp. zn. 3 Tpo 18/2016 z 25. februára 2016 sťažnosť
sťažovateľa zamietol.
Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti
smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu
v tejto časti odmietol i podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016
9