Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 212/2016
PDF · 206.66 KB
No categories available
III. ÚS 212/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obce , zastúpenej
advokátom , ,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. augusta 2014 doručená sťažnosť obce (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C/249/2008
z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Ostrave
bolo pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 vedené konanie vo veci žaloby obchodnej spoločnosti
, , Česká republika (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou
sa proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade domáha zaplatenia sumy 360 702 Kč z titulu
ručiteľského záväzku „z akcie neštandardné nájomné byty “, ktorý sťažovateľke
ako ručiteľke vyplýval z dohody o prevzatí ručenia, ktorú uzavrela so žalobkyňou ako
veriteľkou 17. augusta 2004 (ďalej len „dohoda“).
Krajský súd v Ostrave rozsudkom č. k. 4 Cm 66/2005-85 z 29. februára 2008
zaviazal obchodnú spoločnosti , (ďalej len „žalovaná
v 1. rade“), a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom s tým,
že plnením jednej z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej. Krajský súd zároveň
zaviazal žalovanú v 1. rade a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v sume 62 423 Kč. Po podaní odvolania sťažovateľkou Vrchní súd v Olomouci rozsudkom
č. k. 4 Cmo 18/2009-131 z 19. marca 2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu
k sťažovateľke potvrdil a túto zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania
v sume 54 941,20 Kč. Uvedené rozsudky voči sťažovateľke nadobudli právoplatnosť
24. apríla 2009.
Dňa 16. decembra 2008 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou sa proti
bývalej starostke obce – , , (ďalej len
„bývalá starostka“), domáhala zaplatenia sumy 177 409 Sk (t. j. 5 888,90 €)
s príslušenstvom z titulu „účelne vynaložených nákladov“ pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia sťažovateľky v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn.
4 Cm 66/2005 advokátom, z cestovného, nocľažného a stravného novozvoleného starostu
obce a advokáta na Krajský súd v Ostrave, ako aj zo súdnych poplatkov
za vyhotovenie odpisov zo spisu a za odvolanie.
Okresný súd po vykonaní dokazovania rozsudkom sp. zn. 3 C/249/2008
z 29. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol, čo (okrem iného) odôvodnil tým, že:
„Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom. Porušenie právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním
alebo opomenutím.
V prejedávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia
povinnosti upravenej v § 29a ods. 5 zák. č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004, ktorú podpísala žalovaná
za obec ako starostka...
V danom prípade dohoda o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004 sa vzťahovala
na záväzok vzniknutý nie z úveru, ale z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22. 07. 2007 medzi
spoločnosti a , týmto ručením bola
zabezpečená pohľadávka za zaplatenie kúpnej ceny do výšky 500.00 Sk.
Vzhľadom na to, že žalovaný sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustil súd žalobu
zamietol.“
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,
že dohodu obecné zastupiteľstvo neschválilo a že bývalá starostka ju uzatvorila „v rozpore
s právnymi predpismi“, pričom jej konaním „boli porušené ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b)
a c) zákona č. 138/1991 zb. o majetku obcí v znení zmien a doplnkov a § 11 ods. 4 písm. a)
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zmien a doplnkov“. Podľa názoru
sťažovateľky je vznik škody v úzkej príčinnej súvislosti s konaním bývalej starostky, keďže
sťažovateľka v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 bola
povinná „využiť všetky právne prostriedky na ochranu svojich záujmov“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnými
súdmi, v sťažnosti namieta, že „tak ako prvostupňový súd, tak aj druhostupňový súd vec
nesprávne právne posúdil a vo svojom odôvodnení sa nedostatočne vysporiadal
s odvolacími argumentmi sťažovateľa. Domnievame sa, že závery oboch súdov
nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním v tejto veci, nie sú zo strany súdov dostatočne
odôvodnené a z týchto dôvodov sú oba rozsudky zmätočné. Odôvodnenie rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Rozhodnutiami súdov bolo
porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná Ústavou Slovenskej
republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013
a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“,
aby napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie
konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 490,76 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru „v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“ rozsudkom krajského súdu
č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013 o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa proti
bývalej starostke domáhala zaplatenia sumy 5 888,90 € s príslušenstvom z titulu „účelne
vynaložených nákladov“, ktoré jej vznikli ako účastníčke právoplatne ukončeného súdneho
konania v Českej republike.
Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľka za zmätočné
a zjavne neodôvodnené, pretože je presvedčená, že sa nevysporiadali so všetkými
argumentmi, ktoré v ich priebehu vzniesla.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 124 a čl. 142 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanom
článku ústavy je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,
ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu bol v prvom
rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu
označených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie však
uvádza, že:
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkami
na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článok
dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,
že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto
skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,
možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„... odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani
v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať
na skutočnosť, podľa ktorej jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej
povinnosti...
V prejednávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia
povinnosti upravenej v ustanovení § 29a ods. 5 zákona č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia...
Vyššie uvedené ustanovenie nezakazovalo prevzatie akýchkoľvek záruk, ale iba záruk
za úvery poskytované určitým presne označeným subjektom. Žalovaná ako starostka
žalobcu žiadnu záruku za úver neprevzala...
Uzatvorením dohody o prevzatí ručenia k žiadnemu nakladaniu s majetkom žalobcu
nedošlo... Dohoda o prevzatí ručenia teda nemala charakter úkonu vyžadujúceho v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody
schválenie obecným zastupiteľstvom.
Keďže žalovaná sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustila, odvolací súd
postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.“
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k názoru, že
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia tohto rozsudku sa ústavný súd
presvedčil, že krajský súd postupujúc podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že v konaní o svojej žalobe dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. S prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľky a napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd
konštatuje, že na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, ak sťažovateľka v priebehu
konania pred okresným súdom poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/08
z 1. apríla 2009, ktorý ani neriešil identickú právnu situáciu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v Českej republike je zákonná úprava
náhrady trov súdneho konania založená na zásade úspechu v konaní, pričom úspešný je
vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené, t. j. ktorý mal
vo veci plný úspech. Za účelne vynaložené trovy konania preto možno pokladať iba také,
ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne
obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. To však
nie je prípad sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi Českej republiky
úspešná nebola, keďže tieto svojimi rozhodnutiami žiadne porušenie ani ohrozenie práv
sťažovateľky nedeklarovali.
K námietke porušenia čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje absolútne
žiadne právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je jedným
z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ktoré v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného
prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým
orgánom verejnej moci.
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016