Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obce , zastúpenej

advokátom , ,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. z 29. októbra 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -266 z 28. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. augusta 2014 doručená sťažnosť obce (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -266 z 28. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Ostrave

bolo pod sp. zn. vedené konanie vo veci žaloby obchodnej spoločnosti

, , Česká republika (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou

sa proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade domáha zaplatenia sumy 360 702 Kč z titulu

ručiteľského záväzku „z akcie neštandardné nájomné byty “, ktorý sťažovateľke

ako ručiteľke vyplýval z dohody o prevzatí ručenia, ktorú uzavrela so žalobkyňou ako

veriteľkou 17. augusta 2004 (ďalej len „dohoda“).

Krajský súd v Ostrave rozsudkom č. k. -85 z 29. februára 2008

zaviazal obchodnú spoločnosti , (ďalej len „žalovaná

v 1. rade“), a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom s tým,

že plnením jednej z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej. Krajský súd zároveň

zaviazal žalovanú v 1. rade a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania

v sume 62 423 Kč. Po podaní odvolania sťažovateľkou Vrchní súd v Olomouci rozsudkom

č. k. -131 z 19. marca 2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu

k sťažovateľke potvrdil a túto zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania

v sume 54 941,20 Kč. Uvedené rozsudky voči sťažovateľke nadobudli právoplatnosť

24. apríla 2009.

Dňa 16. decembra 2008 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou sa proti

bývalej starostke obce – , , (ďalej len

„bývalá starostka“), domáhala zaplatenia sumy 177 409 Sk (t. j. 5 888,90 €)

s príslušenstvom z titulu „účelne vynaložených nákladov“ pozostávajúcich z trov právneho

zastúpenia sťažovateľky v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn.

advokátom, z cestovného, nocľažného a stravného novozvoleného starostu

obce a advokáta na Krajský súd v Ostrave, ako aj zo súdnych poplatkov

za vyhotovenie odpisov zo spisu a za odvolanie.

Okresný súd po vykonaní dokazovania rozsudkom sp. zn.

z 29. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol, čo (okrem iného) odôvodnil tým, že:

„Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore

s objektívnym právom. Porušenie právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním

alebo opomenutím.

V prejedávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia

povinnosti upravenej v v znení účinnom v čase

uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004, ktorú podpísala žalovaná

za obec ako starostka...

V danom prípade dohoda o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004 sa vzťahovala

na záväzok vzniknutý nie z úveru, ale z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22. 07. 2007 medzi

spoločnosti a , týmto ručením bola

zabezpečená pohľadávka za zaplatenie kúpnej ceny do výšky 500.00 Sk.

Vzhľadom na to, že žalovaný sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustil súd žalobu

zamietol.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,

že dohodu obecné zastupiteľstvo neschválilo a že bývalá starostka ju uzatvorila „v rozpore

s právnymi predpismi“, pričom jej konaním „boli porušené ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b)

a c) o majetku obcí v znení zmien a doplnkov a

o obecnom zriadení v znení zmien a doplnkov“. Podľa názoru

sťažovateľky je vznik škody v úzkej príčinnej súvislosti s konaním bývalej starostky, keďže

sťažovateľka v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. bola

povinná „využiť všetky právne prostriedky na ochranu svojich záujmov“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -266 z 28. apríla 2014 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnými

súdmi, v sťažnosti namieta, že „tak ako prvostupňový súd, tak aj druhostupňový súd vec

nesprávne právne posúdil a vo svojom odôvodnení sa nedostatočne vysporiadal

s odvolacími argumentmi sťažovateľa. Domnievame sa, že závery oboch súdov

nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním v tejto veci, nie sú zo strany súdov dostatočne

odôvodnené a z týchto dôvodov sú oba rozsudky zmätočné. Odôvodnenie rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Rozhodnutiami súdov bolo

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná Slovenskej

republiky.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. októbra 2013

a rozsudkom krajského súdu č. k. -266 z 28. apríla 2014 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“,

aby napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie

konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 490,76 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru „v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“ rozsudkom krajského súdu

č. k. -266 z 28. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 29. októbra 2013 o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa proti

bývalej starostke domáhala zaplatenia sumy 5 888,90 € s príslušenstvom z titulu „účelne

vynaložených nákladov“, ktoré jej vznikli ako účastníčke právoplatne ukončeného súdneho

konania v Českej republike.

Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľka za zmätočné

a zjavne neodôvodnené, pretože je presvedčená, že sa nevysporiadali so všetkými

argumentmi, ktoré v ich priebehu vzniesla.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z a vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je podľa založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanom

článku je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,

ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu bol v prvom

rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(podobne , , , , ,

a iné).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu

označených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie však

uvádza, že:

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článok

dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,

že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto

skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,

možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„... odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani

v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič

nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať

na skutočnosť, podľa ktorej jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti

za škodu podľa ustanovenia je porušenie právnej

povinnosti...

V prejednávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia

povinnosti upravenej v ustanovení v znení účinnom

v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia...

Vyššie uvedené ustanovenie nezakazovalo prevzatie akýchkoľvek záruk, ale iba záruk

za úvery poskytované určitým presne označeným subjektom. Žalovaná ako starostka

žalobcu žiadnu záruku za úver neprevzala...

Uzatvorením dohody o prevzatí ručenia k žiadnemu nakladaniu s majetkom žalobcu

nedošlo... Dohoda o prevzatí ručenia teda nemala charakter úkonu vyžadujúceho v zmysle

ustanovenia v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody

schválenie obecným zastupiteľstvom.

Keďže žalovaná sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustila, odvolací súd

postupom vyplývajúcim z ustanovenia a napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil.“

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k názoru, že

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia tohto rozsudku sa ústavný súd

presvedčil, že krajský súd postupujúc podľa a

sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v konaní o svojej žalobe dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. S prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľky a napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ods. l a práva podľa ods. l dohovoru ústavný súd

konštatuje, že na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, ak sťažovateľka v priebehu

konania pred okresným súdom poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn.

z 1. apríla 2009, ktorý ani neriešil identickú právnu situáciu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v Českej republike je zákonná úprava

náhrady trov súdneho konania založená na zásade úspechu v konaní, pričom úspešný je

vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené, t. j. ktorý mal

vo veci plný úspech. Za účelne vynaložené trovy konania preto možno pokladať iba také,

ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne

obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. To však

nie je prípad sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi Českej republiky

úspešná nebola, keďže tieto svojimi rozhodnutiami žiadne porušenie ani ohrozenie práv

sťažovateľky nedeklarovali.

K námietke porušenia čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje absolútne

žiadne právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je jedným

z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1

, ktoré v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného

prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým

orgánom verejnej moci.

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016