Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 225/2016
PDF · 216.58 KB
No categories available
III. ÚS 225/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou ŠÁŠIK & Partners s. r. o., Sokolská 18, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Jaroslav Šášik, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 25/2015 a jeho uznesením z 19. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 27. júla 2015
prostredníctvom osobného podania na Detašovanom pracovisku Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky v Bratislave doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 2 Tos 25/2015
z 19. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo: „Dňa 14. marca 2013 podal sťažovateľ, v tejto veci,
na Okresný súd Bratislava II písomný návrh na obnovu konania.
Na základe podaného návrhu na obnovu konania, okresný súd uznesením zo dňa
15. januára 2015, č. k. 2 Nt 24/2013, povolil u sťažovateľa obnovu konania v jeho pôvodnej
trestnej veci, pričom zrušil rozsudok vo výroku o vine a treste tamojšieho súdu zo dňa
7. júna 2012, č. k. 3T 23/2011 a zároveň zrušil aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad...
Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí dňa 19. marca 2015, uznesením
č. k. 2Tos 25/2015, rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu o povolení obnovy
konania zrušila návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol...
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu, v konaní vedenom pod
č. 2Tos 25/2015 a jeho uznesením zo dňa 13. marca 2015, ktorým bol jeho návrh
na povolenie obnovy konania zamietnutý, došlo k porušeniu jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy...
Súd pri posudzovaní podmienok obnovy konania nepostupoval v zmysle zákona
a podmienok vyplývajúcich z jeho ustanovenia § 394 Trestného poriadku...
Pri splnení týchto zákonných podmienok a predpokladov, podal návrh na obnovu
konania aj sťažovateľ. Postupoval tak plne v súlade so svojím zákonným právom, ktorého
ho nemôže svojím prístupom k veci a rozhodovaním, zbaviť ani odvolací súd, pretože požíva
ústavnú ochranu...
K podaniu svojho návrhu pristúpil sťažovateľ na podklade záverov, ktoré vyplynuli
z posúdenia veci znalcom z odboru cestnej dopravy, ktorý sa zaoberal posúdením príčin
a priebehom nehodovej udalosti, na ktorej mal sťažovateľ účasť a došlo pri nej k ujme
na zdraví u poškodenej...
Za skutočnosti, ktoré neboli v pôvodnom trestnom konaní známe a z hľadiska
podmienok obnovy konania, ich preto možno považovať za nové, označil sťažovateľ zistenia
znalca z odboru cestnej dopravy, ktorý sa zaoberal okolnosťami vzniku a priebehu
dopravnej nehody z 18. novembra 2009 a tieto po vyhodnotení uviedol vo vypracovanom
znaleckom posudku. Zo zistení znalca takto vyplynulo, že sťažovateľ, ako vodič motorového
vozidla, jazdil v čase nehody, primeranou rýchlosťou, na vzniknutú situáciu správne a včas
reagoval a technika a spôsob jeho jazdy boli po technickej stránke správne, pričom ani pri
vynaložení všetkého svojho úsilia, nemal možnosť zrážke s poškodenou zabrániť a nehode
predísť...
Tieto skutočnosti neboli v pôvodnom konaní známe, pričom rovnako sa nevedelo ani
to, že nebolo zistené miesto zrážky chodkyne s vozidlom, ktoré je dôležité pre posúdenie
celkových okolností dopravnej nehody a že ani merania dopravných policajtov, neboli
v pôvodnom konaní urobené správne a nezodpovedajú objektívne tomu, čo zameral
na mieste nehody prizvaný znalec.
Podľa názoru sťažovateľa, ide o také nové a závažné skutkové okolnosti, ktoré
spochybňujú správnosť jeho pôvodného odsúdenia a odôvodňujú zrušenie rozsudku, ktorým
bol právoplatne odsúdený. Tieto nedostatky pôvodného konania a rozhodovania o vine
sťažovateľa, sa podarilo zistiť len na podklade odborného posúdenia veci znalcom
z príslušného odboru, a preto predložený znalecký posudok, má podľa sťažovateľa,
v každom prípade, povahu nového a súdu skôr neznámeho dôkazu, ktorý sám o sebe ale
v spojení s ďalšími dôkazmi, ktoré budú súdom v ďalšom vykonané, je spôsobilý odôvodniť
iné rozhodnutie o vine...
Sťažovateľ sa podaním svojho návrhu na obnovu konania domáhal, aby bol priebeh
jeho dopravnej nehody, znovu posúdený a so zreteľom na zistenia, ktoré vyplynuli
z vypracovaného znaleckého posudku, sa súd zaoberal posúdením nových skutkových
okolností, podľa ktorých, poškodená začala prechádzať cez cestu, aj napriek tomu, že
nevedela bezpečne prejsť na druhú stranu, na prichádzajúce vozidlo sťažovateľa žiadnym
spôsobom nereagovala a po priechode sa pohybovala po nesprávnej strane a to až do stretu
s vozidlom, ktorému nezabránila, hoci tak mohla bez umy urobiť tým, že by sa zastavila...
Konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažovateľ navrhuje, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom, že
1. postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 2Tos 25/2015 a jeho uznesením
zo dňa 19. marca 2015, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
2. uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. marca 2015, č. k. 2Tos 25/2015
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorého odôvodnení
sa okrem iného uvádza: „Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa
skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak
vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium
rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej
skutočnosti alebo dôkazu.
Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou
podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania,
vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu
na povolenie obnovy konania nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich
vierohodnosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie
o vine. Napriek tomu, v tomto štádiu rozhodovania je potrebné, aby súd vyhodnotil nový
dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine...
Je dôležité pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok
a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný
iba vo výnimočných prípadoch. Účelom obnovy konania teda nie je revízia pôvodného
trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie
spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Trestné konanie bolo právoplatne
skončené a pokiaľ neexistuje ako i v tomto prípade dôvod na jeho obnovu podľa § 399
ods. 2 Trestného poriadku, účinky právoplatného rozsudku (vrátane skutkových zistení
a právnych záverov, ktoré sú v nich obsiahnuté) sú nezvratné, nemožno ich meniť resp. inak
korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.
To platí aj vtedy, ak by sa súd s nimi vo svojom pôvodnom rozhodnutí nevysporiadal
dostatočne, alebo by dokonca prehliadol nejasnosti v dôkazoch alebo rozpory medzi nimi,
resp. by sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, alebo by ich vyhodnotil nesprávne...
Odsúdený totiž oprel svoj návrh na obnovu konania predovšetkým o nedostatočne
vykonané dokazovanie, resp. a najmä o znalecký posudok, z ktorého má vyplývať, že ani pri
vynaložení všetkého úsilia odsúdený nemohol nehode zabrániť, teda tvrdenia odsúdeného
smerujúce k spochybneniu jeho viny.
Krajský súd v Bratislave považuje za nevyhnutné v prvom rade upriamiť pozornosť
na skutočnosť, že sa (v prípravnom konaní) k spáchaniu skutku priznal, a
tiež na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. júna 2012 uviedol, že zo spáchania tohto
skutku sa cíti byť vinným. Následne na otázky položené v intenciách § 333 ods. 3 písm. c),
d), f), g) a h) Trestného poriadku odpovedal kladne. Na to súd uznesením podľa § 257 ods.
6 Trestného poriadku, v znení účinnom do 31. augusta 2011, vyhlásenie
prijal a podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku, v znení účinnom do 31. augusta 2011,
upustil od vykonania dôkazov výsluchov svedkov ako aj znaleckého dokazovania.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, v znení účinnom od 01. septembra 2011, ak
obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo
niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd
v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň
obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že
nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu
nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Podľa § 567j ods. 1 Trestného poriadku, v znení účinnom od 01. septembra 2011,
úkony vykonané v trestnom konaní pred 1. septembrom 2011 majú rovnaké účinky ako
úkony vykonané podľa tohto zákona.
Z pohľadu vyššie uvedeného je tiež nutné uviesť, že vyhlásením v zmysle § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku sa vzdal práva na vykonanie kontradiktórneho
hlavného pojednávania, teda konania, na ktorom sa pred súdom vykonávajú dôkazy.
Návrhy na vykonanie dôkazov predchádzajúce vyhláseniu o vine, bol súd
povinný skúmať v kontexte jeho vyhlásenia spolu s dovtedy zadováženými dôkazmi, pričom
buď mohol vyhlásenie neprijať, ak by mal na základe toho pochybnosti o skutkových
zisteniach uvedených v obžalobe, čo by malo za následok vykonanie dokazovania pred
súdom, alebo vyhlásenie prijať z dôvodu, že doposiaľ zadovážené dôkazy spolu s
vyhlásením sú dostatočné na rozhodnutie o vine. Z uvedeného vyplýva,
jednak že prvostupňový súd pri prijatí vyhlásenia prihliadal aj na návrhy ,
ale aj to, že sa svojim vyhlásením, ktoré bolo nepochybne prejavením jeho slobodnej vôle a
ktoré okresný súd prijal, vzdal práva na vykonanie aj ním navrhovaných dôkazov. Preto v
súčasnej dobe t. č. už odsúdený nemôže súdu v konaní o povolení obnovy konania vytýkať
skutočnosť, že dostatočne nevykonal dôkazy pred prijatím jeho vyhlásenia.
Inštitút uznania viny teda svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu
konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí
vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo podľa §
257 ods. 1 písm. c), ods. 4 Trestného poriadku (podľa Trestného poriadku v znení účinnom
od 1. septembra 2011 je táto nepreskúmateľnosť vo vzťahu k opravným prostriedkom
výslovne upravená v ustanovení § 257 ods. 5 Trestného poriadku)...
Ako už bolo uvedené, výrok o vine (vrátane právnej kvalifikácie), ktorý bol vyhlásený
na základe prijatia vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku alebo podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v príslušnom znení nie je
možné preskúmať, čo je právne dané nevykonaním dokazovania o dotknutom skutku
na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku a analogickým použitím
ustanovenia § 334 ods. 4 Trestného poriadku. Rovnako ako pri schválení dohody o vine
a treste tu ide o odsúdenie bez dôkazného skúmania žalovaného skutku v súdnom konaní
a bez naň nadväzujúcej právnej kvalifikácie tohto skutku súdom, ktorý je v naposledy
uvedenom smere viazaný obžalobou (naopak je tomu vo všeobecnom kvalifikačnom režime
v zmysle § 278 ods. 3 Trestného poriadku). Ide o slobodný prejav vôle obžalovaného prijať
vinu podľa obžaloby, ktorý zákon rešpektuje a umožňuje.
Ak teda má súd pochybnosti o výsledkoch prípravného konania vo vzťahu
k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, má procesný priestor na ich
vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného prijme.
Následné skúmanie viny, resp. jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by
popieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obžalovaným a prijatia tomu
zodpovedajúceho vyhlásenia súdom.
Aj s poukazom na všetky tieto skutočnosti potom dôkazy navrhované odsúdeným
z pohľadu splnenia podmienok na obnovu konania (dôkazy nie sú zákonnej povahy a boli
získané chybným postupom orgánov prípravného konania, riadne vypočutie odsúdeného,
zadováženie z dopravného inšpektorátu doplnenie podkladov a umožnenie odsúdenému
zabezpečiť vypracovanie časovo grafickej analýzy) nie sú novými dôkazmi, súdu skôr
neznámymi.
Čo sa týka odsúdeným namietaného nesprávneho postupu orgánov prípravného
konania, vypočutia odsúdeného a zadováženia podkladov z dopravného inšpektorátu,
k vykonaniu týchto dôkazov došlo už počas prípravného konania. Ako je už vyššie uvedené,
nutnosť vykonania týchto dôkazov, resp. ďalšieho skúmania ich zákonnosti, správnosti, či
dostatočnosti, pre rozhodnutie o vine posudzoval už súd prvého stupňa pri prijímaní
vyhlásenia , pričom ak vyhlásenie prijal, je zrejmé, že sa svojim
vyhlásením, ktoré bolo nepochybne prejavením jeho slobodnej vôle a ktoré okresný súd
prijal, vzdal práva na preskúmanie zákonnosti, správnosti, či dostatočnosti už vykonaných
dôkazov. Preto v súčasnej dobe nemôže súdu v konaní o povolení obnovy
konania vytýkať skutočnosť, že postup orgánov prípravného konania bol nezákonný, že bol
nedostatočne vypočutý a že z dopravného inšpektorátu boli neúplne zadovážené podklady,
všetko v dobe pred prijatím jeho vyhlásenia. S poukazom na tieto skutočnosti potom
navrhované dôkazy odsúdeným z pohľadu splnenia podmienok na obnovu konania nie sú
novými dôkazmi, súdu skôr neznámymi. Ako je už vyššie uvedené, nutnosť vykonania, resp.
preskúmania týchto dôkazov pre rozhodnutie o vine posudzoval už súd prvého stupňa pri
prijímaní vyhlásenia , pričom ak vyhlásenie prijal je zrejmé, že ich
nepovažoval za nutné vykonať, resp. preskúmať. Rovnako aj pokiaľ ide o odsúdeným
namietané umožnenie zabezpečenia vypracovania časovo grafickej analýzy, odsúdenému
nič nebránilo vypracovaniu takejto analýzy do času vyhlásenia podľa § 257 Trestného
poriadku, pričom prijatie uvedeného vyhlásenia súdom má rovnaké účinky a následky
uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia aj vo vzťahu
k predmetnému odsúdeným namietanému umožneniu vypracovania analýzy.
Sťažnostný súd obdobne aj v prípade znaleckého posudku, na ktorý odsúdený
poukazuje, konštatuje, že tento taktiež nie je možné považovať za taký dôkaz, ktorý by mohol
odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste. Odhliadnuc od skutočnosti, že aj tento dôkaz mal
odsúdený možnosť predložiť pred vynesením rozsudku, resp. pred vyhlásením podľa § 257
Trestného poriadku, príp. pred prijatím vyhlásenia súdom, krajský súd sa stotožňuje
s tvrdením okresného prokurátora, že je bezpredmetné, či chodkyňa išla po pravej strane,
po ľavej strane, alebo v prostred prechodu pre chodcov, v každom prípade svojim konaním
porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, tým, že ako vodič porušil povinnosť dať prednosť chodcovi,
ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť,
následkom čoho došlo k zrážke s poškodenou a teda k spáchaniu prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Krajský súd konajúci o návrhu na povolenie obnovy konania odsúdeného je toho
názoru, že s prihliadnutím na dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní (výpovede
poškodenej a svedkov, znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgia – špecializovaná traumatológia, zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody,
záznam dopravnej nehody dopravného inšpektorátu, fotodokumentácie a lekárske správy)
a vyhlásenie obžalovaného, nie sú navrhované dôkazy takými, ktoré by mohli odôvodniť iné
rozhodnutie o vine a treste. Nie sú takého charakteru, že by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.“
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje, že
na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zmenil
uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2 Nt 24/2013 z 15. januára 2015, osobitne
jeho závery, takéto nedostatky nevykazujú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že krajský súd jasne, zrozumiteľne, veľmi podrobne a konkrétne vysvetlil, prečo v prípade
sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
Právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol
založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade
relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou, pričom právny výklad krajského súdu takéto nedostatky
nevykazuje.
Ústavný súd v tejto súvislosti navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho
doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a označeným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, predloženú
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016