Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 344/2016
PDF · 216.58 KB
No categories available
II. ÚS 344/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Všeobecnej ochrany
práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Patrikom Podhorským, Zámocká 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 511/2015
z 9. decembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. januára 2016 doručená sťažnosť Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, Šafárikovo
námestie 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátom JUDr. Patrikom Podhorským, Zámocká 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 511/2015 z 9. decembra 2015
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 13 C 212/2014 v postavení vedľajšej účastníčky na strane žalovanej. Obchodná
spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len „slovenská sporiteľňa“), uzatvorila
2. februára 2007 s fyzickou osobou (žalovaná, pozn.) zmluvu
o splátkovom úvere. Na základe zmluvy o splátkovom úvere poskytla slovenská sporiteľňa
žalovanej úver v sume 4 979,09 €, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške
75,75 €. Slovenská sporiteľňa uzatvorila s obchodnou spoločnosťou EOS KSI
Slovensko, s. r. o. (ďalej len „EOS KSI Slovensko“), 24. marca 2011 zmluvu o postúpení
pohľadávky, predmetom ktorej bola pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o splátkovom
úvere. Obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko podala okresnému súdu žalobu
o zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom proti žalovanej (konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 13 C 212/2014, pozn.).
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka 23. septembra 2014 oznámila vstup
do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 212/2014 na strane žalovanej.
Žalovanej, ktorej pobyt nebol známy, bol z uvedeného dôvodu ustanovený opatrovník, ktorý
so vstupom vedľajšieho účastníka do konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 13 C 212/2014 súhlasil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 212/2014
z 23. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok z 23. apríla 2015“) bol zamietnutý návrh
na zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom. Na základe obchodnou spoločnosťou EOS
KSI Slovensko (žalobkyňa, pozn.) podaného odvolania bol rozsudok okresného súdu
z 23. apríla 2015 napadnutým uznesením krajského súdu zrušený a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu sťažovateľka odôvodňuje arbitrárnosťou označeného rozhodnutia, ktoré podľa jej
názoru neobsahuje dostatok dôvodov na to, aby „bolo zrejmé, prečo súd zastáva právny
názor tam uvedený. Krajský súd neformuloval odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a nespĺňa základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská.“.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru
sťažovateľky dôsledkom porušenia povinnosti krajského súdu vyrovnať sa s argumentmi
a návrhmi sťažovateľky týkajúcimi sa:
„1. vysporiadania sa s otázkou podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
2. vysporiadania sa s otázkou rozsahu postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.“
Ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom z 23. apríla 2015 zamietol žalobu
sťažovateľky o zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobkyne, keďže bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky
zo slovenskej sporiteľne na žalobkyňu bola neplatná. Sťažovateľka v konaní pred
všeobecnými súdmi rovnako poukazovala na to, že zmluva o postúpení pohľadávky je
neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a súčasne na to, že
žalobkyňa nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou. Sťažovateľka bola
rovnako ako okresný súd toho názoru, že „na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu
postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorej splatnosť ešte
nenastala“.
Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2015
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu prikázal,
akým právnym názorom bude ďalej viazaný. Právny názor odvolacieho súdu však nebol
podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom odôvodnený. Sťažovateľka v tejto súvislosti
namieta, že „Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou rozsahu postúpenia
bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Jak súd prvého
stupňa, tak aj sťažovateľ mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná z dôvodu
postúpenia celého úveru, teda aj jeho nezosplatnenej časti (splátky splatné v budúcnu),
keďže zákon hovorí o splatnej časti úveru.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že „Odvolací súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách zrejme použil výkladovú metódu, ktorá viedla k jeho
výsledku. Odvolací súd však v odôvodnení súdneho rozhodnutia vôbec nezdôvodnil, prečo
zvolil určitý výklad (resp. určitú výkladovú metódu) ani ako sa prostredníctvom tohto
výkladu vysporiadal so všetkými návrhmi sťažovateľa. Odvolací súd sa nedostatočne
vysporiadal s otázkou, či zmluvou o postúpení pohľadávky bankovej možno postúpiť iba jej
splatnú časť, alebo aj nezosplatnenú. Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou súdu
prvého stupňa (aj sťažovateľa) ohľadne výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách. Keďže podstatu odôvodnenia súdneho rozhodnutia tvoria
argumenty, ktorými súd podopiera svoj záver, požiadavky na odôvodnenia súdneho
rozhodnutia sú vlastne požiadavkami na argumentáciu v odôvodnení súdneho rozhodnutia.
Odvolací súd však svoje závery riadne neodôvodnil, teda neuviedol právne argumenty, na
základe ktorých dospel k záveru vyjadrenému v rozhodnutí.“.
Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal ani s námietkami
týkajúcimi sa splnenia podmienok postúpenia pohľadávky (preukázanie doručenia výzvy)
v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „Odvolací súd sa nevysporiadal s rozpornou
argumentáciou súdu prvého stupňa (aj sťažovateľa) ohľadom významu vyhlásenia právneho
predchodcu žalobcu ako postupcu Slovenskej sporiteľne v zmluve o postúpení pohľadávky
v čl. IV. ods. 1 bod d/, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie pohľadávky podľa
§ 92 ods. 8 ZoB. Odvolací súd riadne neodôvodnil, prečo nie je potrebné preukázať
doručenie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní. Ani
samotný výpis histórie úverového účtu nepreukazuje odoslanie výzvy, súčasne tento
dokument je interným dokumentom, ktorého sila ako dôkazného prostriedku je mizivá.
Je potrebné uviesť, že vyhlásenie ani výpis z histórie úverového účtu nijako nepreukazuje
splnenie povinnosti odoslať výzvu. Takýto postup by bol priamo v rozpore
s kontradiktórnosťou konania, kedy žalobca niečo tvrdí, no nevie to preukázať. Odvolací
súd sa nevysporiadal s argumentom, či je potrebné preukazovať odoslanie výzvy, alebo to
potrebné nie je... Zároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd námietky vedľajšieho
účastníka (opatrovník súhlasil so vstupom do konania) považuje za bezpredmetné a jeho
argumenty a dôkazy nehodnotí spoločne s ostatnými a vo vzájomnej súvislosti.
Ide o nemysliteľný zásah do práva na spravodlivý proces a porušenie ústavnej rovnosti
účastníkov konania. Prečo tak odvolací súd robí však riadne neodôvodnil.“.
Okrem uvedeného sa krajský súd podľa sťažovateľky «vôbec nevyrovnal
s argumentmi sťažovateľa. Odvolací súd odmietol viaceré argumenty sťažovateľa
(podmienky postúpenia bankovej pohľadávky, preukázanie doručenia výzvy, rozsah
postúpenia bankovej pohľadávky a neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky),
no v takomto prípade bolo jeho povinnosťou ich v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť resp.
aspoň spochybniť alebo vysvetliť prečo tieto argumenty považuje za irelevantné. Odvolací
súd takto nepostupoval... Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi treba považovať
konštatovanie odvolacieho súdu, že argumenty účastníka (ako aj súdu prvého stupňa) sú
nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje
za nesprávne alebo irelevantné. Odvolací súd tak činil, keď argumentoval spôsobom
„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu“ „Takýto výklad ustanovenia nie
je správny“ „záver okresného súdu nie je dôsledný a nevylučuje ho práve ustanovenie § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách“ bez riadneho a náležitého odôvodnenia.
Je potrebné uviesť, že odvolací súd sa argumentmi sťažovateľa odmietol zaoberať resp.
vysporiadať... Na argumenty sťažovateľa, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce (podmienky
postúpenia bankovej pohľadávky, preukázanie doručenia výzvy, rozsah postúpenia bankovej
pohľadávky a neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky) sa vyžaduje špecifická odpoveď
práve na tieto argumenty, ktoré však odvolací súd v uznesení Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 15 Co/511/2015-246 zo dňa 9. decembra 2015 opomenul a odpoveď na tieto
argumenty riadnym spôsobom nepodal.».
Porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľka odôvodňuje aj
porušením povinnosti krajského súdu vyrovnať sa s jej argumentáciou, v ktorej poukazuje
na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, pričom tieto rozhodnutia
a „článok renomovanej autorky podopierali (potvrdzovali) argumenty sťažovateľa.
Odvolací súd sa však s týmito rozhodnutiami a článkom vôbec nevysporiadal. Vôbec ich pri
svojom rozhodovaní nezohľadnil, pritom sú v zjavnom rozpore so závermi sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.
Napadnuté uznesenie krajského súdu tak
„- logicky nevyplýva zo žiadnych úvah (myšlienkových krokov resp. premís),
- dôkladne nezdôvodňuje odklon od rozhodnutí krajských súdov ani od názoru
právnej vedy, keďže nimi argumentoval účastník konania,
- nevyrovnalo sa s argumentmi sťažovateľa, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie
vo veci, teda vôbec neuvádza dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,
- nevyrovnalo sa so všetkými argumentmi, ktoré spochybňujú závery prvostupňového
rozhodnutia (napr. rozhodnutie Európskeho súdu vo veci Hirvisaari v. Fínsko).“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/511/2015-246 zo dňa 9. decembra
2015 bolo porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/511/2015-246 zo dňa
9. decembra 2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľka v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu
sp. zn. 15 Co 511/2015 z 9. decembra 2015 a zároveň uložil okresnému súdu, aby sa
do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej „zdržal prejednania a rozhodnutia vo veci
sp. zn. 13 C/212/2014“.
Odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka
odôvodňuje „... významom riadne odôvodneného rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže
tento bude mať zásadný dopad na rozhodovaciu prax okresných súdov v rámci obvodu
Krajského súdu Banská Bystrica. Významný bude v tom, že bude riešiť doposiaľ Krajským
súdom nevyriešenú právnu otázku. V rámci obvodu Krajského súdu sú na rovnakom
právnom základe tisíce súdnych konaní. Preto aj napádané rozhodnutie Krajského súdu má
podstatný vplyv na toto veľké množstvo súdnych konaní. Ak by teda súdy začali aplikovať
závery sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ktoré je arbitrárne, bez riadne
a zrozumiteľného odôvodnenia, bolo by touto aplikáciou dotknutých tisíce žalovaných
spotrebiteľov, čo by mohlo viesť k nezvratným konečným rozhodnutiam a škodám veľkého
rozsahu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom
rade za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vychádzajúc z podstaty a zmyslu princípu subsidiarity, ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu
ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, prípadne v Trestnom
poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž
vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď
napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade
smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ
k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať
o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj
to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
Všetky námietky sťažovateľky v posudzovanej veci smerujú proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu, ktorým bola
žaloba obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko proti žalovanej zamietnutá. Podľa názoru
ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnými súdmi (rozsudok
okresného súdu je právoplatne zrušený a vec je vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie)
neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1 ústavy do úvahy uplatnenie právomoci
ústavného súdu, keďže vo veci žaloby obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko proti
žalovanej, na strane ktorej sťažovateľka ako vedľajší účastník vystupuje, bude ďalej
prebiehať konanie pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľka ako vedľajší účastník
bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu
svojich práv (za predpokladu, že ako vedľajší účastník takouto procesnou legitimáciou
na podanie právnych prostriedkov bude disponovať, k tomu pozri aj § 93 ods. 6 Občiansky
súdny poriadok s účinnosťou od 1. januára 2015, podľa ktorého vedľajší účastník môže
podať odvolanie alebo dovolanie, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom a v ostatných prípadoch môže vedľajší
účastník podať odvolanie alebo dovolanie len so súhlasom účastníka, popri ktorom sa
zúčastňuje na konaní).
Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajský
súd vyslovil pre okresný súd záväzný právny názor (§ 226 Občiansky súdny poriadok).
Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľkou spochybňovaný právny názor
krajského súdu sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude občiansko-
právna vec právoplatne skončená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky ako predčasne podanú uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľky vrátane jej návrhu na prijatie dočasného opatrenia v súlade s § 52 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016