Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 344/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Všeobecnej ochrany

práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Patrikom Podhorským, Zámocká 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 9. decembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. januára 2016 doručená sťažnosť Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, Šafárikovo

námestie 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Patrikom Podhorským, Zámocká 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v postavení vedľajšej účastníčky na strane žalovanej. Obchodná

spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len „slovenská sporiteľňa“), uzatvorila

2. februára 2007 s fyzickou osobou (žalovaná, pozn.) zmluvu

o splátkovom úvere. Na základe zmluvy o splátkovom úvere poskytla slovenská sporiteľňa

žalovanej úver v sume 4 979,09 €, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške

75,75 €. Slovenská sporiteľňa uzatvorila s obchodnou spoločnosťou EOS KSI

Slovensko, s. r. o. (ďalej len „EOS KSI Slovensko“), 24. marca 2011 zmluvu o postúpení

pohľadávky, predmetom ktorej bola pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o splátkovom

úvere. Obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko podala okresnému súdu žalobu

o zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom proti žalovanej (konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. , pozn.).

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka 23. septembra 2014 oznámila vstup

do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. na strane žalovanej.

Žalovanej, ktorej pobyt nebol známy, bol z uvedeného dôvodu ustanovený opatrovník, ktorý

so vstupom vedľajšieho účastníka do konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. súhlasil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok z 23. apríla 2015“) bol zamietnutý návrh

na zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom. Na základe obchodnou spoločnosťou EOS

KSI Slovensko (žalobkyňa, pozn.) podaného odvolania bol rozsudok okresného súdu

z 23. apríla 2015 napadnutým uznesením krajského súdu zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu sťažovateľka odôvodňuje arbitrárnosťou označeného rozhodnutia, ktoré podľa jej

názoru neobsahuje dostatok dôvodov na to, aby „bolo zrejmé, prečo súd zastáva právny

názor tam uvedený. Krajský súd neformuloval odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá

základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a nespĺňa základné gramatické,

lexikálne a štylistické hľadiská.“.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru

sťažovateľky dôsledkom porušenia povinnosti krajského súdu vyrovnať sa s argumentmi

a návrhmi sťažovateľky týkajúcimi sa:

„1. vysporiadania sa s otázkou podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8

o bankách

2. vysporiadania sa s otázkou rozsahu postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92

ods. 8 o bankách.“

Ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom z 23. apríla 2015 zamietol žalobu

sťažovateľky o zaplatenie sumy 5 454 € s príslušenstvom z dôvodu nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie žalobkyne, keďže bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky

zo slovenskej sporiteľne na žalobkyňu bola neplatná. Sťažovateľka v konaní pred

všeobecnými súdmi rovnako poukazovala na to, že zmluva o postúpení pohľadávky je

neplatná pre rozpor so zákonom podľa , a súčasne na to, že

žalobkyňa nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou. Sťažovateľka bola

rovnako ako okresný súd toho názoru, že „na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu

postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorej splatnosť ešte

nenastala“.

Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2015

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu prikázal,

akým právnym názorom bude ďalej viazaný. Právny názor odvolacieho súdu však nebol

podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom odôvodnený. Sťažovateľka v tejto súvislosti

namieta, že „Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou rozsahu postúpenia

bankovej pohľadávky podľa o bankách. Jak súd prvého

stupňa, tak aj sťažovateľ mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná z dôvodu

postúpenia celého úveru, teda aj jeho nezosplatnenej časti (splátky splatné v budúcnu),

keďže zákon hovorí o splatnej časti úveru.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „Odvolací súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 8

o bankách zrejme použil výkladovú metódu, ktorá viedla k jeho

výsledku. Odvolací súd však v odôvodnení súdneho rozhodnutia vôbec nezdôvodnil, prečo

zvolil určitý výklad (resp. určitú výkladovú metódu) ani ako sa prostredníctvom tohto

výkladu vysporiadal so všetkými návrhmi sťažovateľa. Odvolací súd sa nedostatočne

vysporiadal s otázkou, či zmluvou o postúpení pohľadávky bankovej možno postúpiť iba jej

splatnú časť, alebo aj nezosplatnenú. Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou súdu

prvého stupňa (aj sťažovateľa) ohľadne výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č.

o bankách. Keďže podstatu odôvodnenia súdneho rozhodnutia tvoria

argumenty, ktorými súd podopiera svoj záver, požiadavky na odôvodnenia súdneho

rozhodnutia sú vlastne požiadavkami na argumentáciu v odôvodnení súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd však svoje závery riadne neodôvodnil, teda neuviedol právne argumenty, na

základe ktorých dospel k záveru vyjadrenému v rozhodnutí.“.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal ani s námietkami

týkajúcimi sa splnenia podmienok postúpenia pohľadávky (preukázanie doručenia výzvy)

v zmysle o bankách v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „Odvolací súd sa nevysporiadal s rozpornou

argumentáciou súdu prvého stupňa (aj sťažovateľa) ohľadom významu vyhlásenia právneho

predchodcu žalobcu ako postupcu Slovenskej sporiteľne v zmluve o postúpení pohľadávky

v čl. IV. ods. 1 bod d/, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie pohľadávky podľa

§ 92 ods. 8 ZoB. Odvolací súd riadne neodôvodnil, prečo nie je potrebné preukázať

doručenie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní. Ani

samotný výpis histórie úverového účtu nepreukazuje odoslanie výzvy, súčasne tento

dokument je interným dokumentom, ktorého sila ako dôkazného prostriedku je mizivá.

Je potrebné uviesť, že vyhlásenie ani výpis z histórie úverového účtu nijako nepreukazuje

splnenie povinnosti odoslať výzvu. Takýto postup by bol priamo v rozpore

s kontradiktórnosťou konania, kedy žalobca niečo tvrdí, no nevie to preukázať. Odvolací

súd sa nevysporiadal s argumentom, či je potrebné preukazovať odoslanie výzvy, alebo to

potrebné nie je... Zároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd námietky vedľajšieho

účastníka (opatrovník súhlasil so vstupom do konania) považuje za bezpredmetné a jeho

argumenty a dôkazy nehodnotí spoločne s ostatnými a vo vzájomnej súvislosti.

Ide o nemysliteľný zásah do práva na spravodlivý proces a porušenie ústavnej rovnosti

účastníkov konania. Prečo tak odvolací súd robí však riadne neodôvodnil.“.

Okrem uvedeného sa krajský súd podľa sťažovateľky «vôbec nevyrovnal

s argumentmi sťažovateľa. Odvolací súd odmietol viaceré argumenty sťažovateľa

(podmienky postúpenia bankovej pohľadávky, preukázanie doručenia výzvy, rozsah

postúpenia bankovej pohľadávky a neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky),

no v takomto prípade bolo jeho povinnosťou ich v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť resp.

aspoň spochybniť alebo vysvetliť prečo tieto argumenty považuje za irelevantné. Odvolací

súd takto nepostupoval... Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi treba považovať

konštatovanie odvolacieho súdu, že argumenty účastníka (ako aj súdu prvého stupňa) sú

nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje

za nesprávne alebo irelevantné. Odvolací súd tak činil, keď argumentoval spôsobom

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu“ „Takýto výklad ustanovenia nie

je správny“ „záver okresného súdu nie je dôsledný a nevylučuje ho práve ustanovenie § 92

ods. 8 o bankách“ bez riadneho a náležitého odôvodnenia.

Je potrebné uviesť, že odvolací súd sa argumentmi sťažovateľa odmietol zaoberať resp.

vysporiadať... Na argumenty sťažovateľa, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce (podmienky

postúpenia bankovej pohľadávky, preukázanie doručenia výzvy, rozsah postúpenia bankovej

pohľadávky a neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky) sa vyžaduje špecifická odpoveď

práve na tieto argumenty, ktoré však odvolací súd v uznesení Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -246 zo dňa 9. decembra 2015 opomenul a odpoveď na tieto

argumenty riadnym spôsobom nepodal.».

Porušenie svojich práv podľa a dohovoru sťažovateľka odôvodňuje aj

porušením povinnosti krajského súdu vyrovnať sa s jej argumentáciou, v ktorej poukazuje

na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, pričom tieto rozhodnutia

a „článok renomovanej autorky podopierali (potvrdzovali) argumenty sťažovateľa.

Odvolací súd sa však s týmito rozhodnutiami a článkom vôbec nevysporiadal. Vôbec ich pri

svojom rozhodovaní nezohľadnil, pritom sú v zjavnom rozpore so závermi sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Napadnuté uznesenie krajského súdu tak

„- logicky nevyplýva zo žiadnych úvah (myšlienkových krokov resp. premís),

- dôkladne nezdôvodňuje odklon od rozhodnutí krajských súdov ani od názoru

právnej vedy, keďže nimi argumentoval účastník konania,

- nevyrovnalo sa s argumentmi sťažovateľa, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie

vo veci, teda vôbec neuvádza dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,

- nevyrovnalo sa so všetkými argumentmi, ktoré spochybňujú závery prvostupňového

rozhodnutia (napr. rozhodnutie Európskeho súdu vo veci Hirvisaari v. Fínsko).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -246 zo dňa 9. decembra

2015 bolo porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -246 zo dňa

9. decembra 2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľka v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 9. decembra 2015 a zároveň uložil okresnému súdu, aby sa

do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej „zdržal prejednania a rozhodnutia vo veci

sp. zn. “.

Odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka

odôvodňuje „... významom riadne odôvodneného rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže

tento bude mať zásadný dopad na rozhodovaciu prax okresných súdov v rámci obvodu

Krajského súdu Banská Bystrica. Významný bude v tom, že bude riešiť doposiaľ Krajským

súdom nevyriešenú právnu otázku. V rámci obvodu Krajského súdu sú na rovnakom

právnom základe tisíce súdnych konaní. Preto aj napádané rozhodnutie Krajského súdu má

podstatný vplyv na toto veľké množstvo súdnych konaní. Ak by teda súdy začali aplikovať

závery sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ktoré je arbitrárne, bez riadne

a zrozumiteľného odôvodnenia, bolo by touto aplikáciou dotknutých tisíce žalovaných

spotrebiteľov, čo by mohlo viesť k nezvratným konečným rozhodnutiam a škodám veľkého

rozsahu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom

rade za potrebné poukázať na už citovaný , z ktorého vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc z podstaty a zmyslu princípu subsidiarity, ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu

ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , prípadne v Trestnom

poriadku (m. m. , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž

vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď

napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade

smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ

k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať

o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Všetky námietky sťažovateľky v posudzovanej veci smerujú proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu, ktorým bola

žaloba obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko proti žalovanej zamietnutá. Podľa názoru

ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnými súdmi (rozsudok

okresného súdu je právoplatne zrušený a vec je vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie)

neprichádza pri rešpektovaní do úvahy uplatnenie právomoci

ústavného súdu, keďže vo veci žaloby obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko proti

žalovanej, na strane ktorej sťažovateľka ako vedľajší účastník vystupuje, bude ďalej

prebiehať konanie pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľka ako vedľajší účastník

bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu

svojich práv (za predpokladu, že ako vedľajší účastník takouto procesnou legitimáciou

na podanie právnych prostriedkov bude disponovať, k tomu pozri aj § 93 ods. 6 Občiansky

súdny poriadok s účinnosťou od 1. januára 2015, podľa ktorého vedľajší účastník môže

podať odvolanie alebo dovolanie, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom a v ostatných prípadoch môže vedľajší

účastník podať odvolanie alebo dovolanie len so súhlasom účastníka, popri ktorom sa

zúčastňuje na konaní).

Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajský

súd vyslovil pre okresný súd záväzný právny názor ( ).

Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľkou spochybňovaný právny názor

krajského súdu sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude občiansko-

právna vec právoplatne skončená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky ako predčasne podanú uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa

z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľky vrátane jej návrhu na prijatie dočasného opatrenia v súlade s § 52 ods. 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016