Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 260/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MGG, spol. s r. o., Kukučínova 224,

Považská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát,

spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Dušan Divko, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

podľa , na súdnu ochranu podľa

a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MGG, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MGG, spol. s r. o., Kukučínova 224, Považská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), na

súdnu ochranu podľa a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalovanej účastníkom súdneho konania pred Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. „o zrušenie vecného bremena a iné“. Okresný súd

o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. júla 2014 tak, že určil, že

vecné bremeno špecifikované vo výroku rozsudku a registrované na základe zmluvy

v príslušnom katastri nehnuteľností zaniklo zo zákona. Zároveň druhým výrokom okresný

súd určil, že deň zániku vecného bremena je 9. september 2010 a ďalším výrokom zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 6 640,60 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľka nesúhlasiac z uvedeným rozsudkom súdu prvého stupňa podala proti nemu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním

napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti opätovne zopakovala a predostrela svoj právny pohľad na

vec prezentovaný pred všeobecnými súdmi a tvrdila, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho

právneho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku rozhodol o zániku vecného

bremena spätne do minulosti, pričom sťažovateľka tvrdí, že obsahom určovacej žaloby

v zmysle v znení neskorších

predpisov môže byť len určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva,

ak je na tom naliehavý právny záujem. Sťažovateľka s poukazom na judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky tvrdí, že obsahom určovacej žaloby nemôže byť určenie práva za

dobu minulú a ani do budúcnosti. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „právna konštrukcia

Krajského súdu Trenčín v napadnutom rozsudku je pripustením obchádzania zákona

o viazanosti účastníkov konania zmluvami a to v našom prípade zmluvou, ktorá bola

zavkladovaná a má vecnoprávne účinky...“. V nadväznosti na to tvrdí, že „od zmluvy

o zriadení vecného bremena nebolo odstúpené a preto záver odvolacieho súdu spochybňuje

celkovú ústavnú udržateľnosť a záver odvolacieho súdu vyznieva nepresvedčivo a na ujmu

mňa sťažovateľa a v tom vidím porušenie môjho základného práva v zmysle čl. 46

ods. SR a tiež SR s tým, že Krajský súd sa nevyrovnal s mojou

ochranou základného práva hmotného charakteru“. Podľa názoru sťažovateľky malo byť

určené, že „právo vecného bremena ku dňu vyhlásenia rozsudku neexistuje“.

Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery uvedené v napadnutom

rozsudku krajského súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok

porušenie jej označených práv, preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo MGG, spol. s r.o., Kukučínova 224, Považská Bystrica, IČO:

00 693 928 na súdnu ochranu podľa SR, právo na vlastníctvo podľa

SR, právo na majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn.

-143 zo dňa 16.12. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 05.02.2016

porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Trenčín -143 zo dňa 16.12.2015.

3. MGG, spol. s r.o., Kukučínova 224, Považská Bystrica, IČO: 00 693 928 sa

priznáva náhrada trov konania a právneho zastupovania vo výške 819,- €, ktorú je Krajský

súd Žilina povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu vedený vo

v lehote dvoch

mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie otázkou, či

sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým

pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

1. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorého sa mal dopustiť tým,

že na jej právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval

ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

založenú na jej názore, že jeho právne závery sú v rozpore s ňou namietanou judikatúrou

a interpretácia relevantných noriem je nesprávna. Sťažovateľka nesúhlasí s výrokom

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného

súdu o určení zániku vecného bremena spätne k 9. septembru 2010.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odôvodnení rozhodnutia

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské páva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca sa nemohol určovacou žalobou

domáhať určenia, že vecné bremeno zaniklo zo zákona, t. j. do minulosti, k tomuto odvolací

súd uvádza, že naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva je daný

najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez

tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Odvolaciemu súdu je známe, že

určovacia žaloba má predovšetkým preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu

právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, a

preto nie je v zásade opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené a že

teda určovacie žaloby nemajú viesť k zbytočnému rozmnožovaniu sporov, v danom prípade

však dospel k záveru, že žalobcom podaná určovacia žaloba je opodstatnená, pretože je

spôsobilá odstrániť stav právnej neistoty žalobcu. Bol toho názoru, že sa situácie, keď

žalovaný odmietol výzvu žalobcu na ukončenie zmluvy o zriadení vecného bremena

dohodou, žalobca nemôže dosiahnuť výmaz tohto vecného bremena z katastra nehnuteľností

inak ako na základe súdneho rozhodnutia, pričom bol toho názoru, že v takomto prípade

môže určiť zánik takéhoto práva aj do minulosti, nakoľko ním vydaný rozsudok má iba

deklaratórnu povahu a iba deklaruje stav, ktorý nastal už v minulosti ex lege, keď došlo

k zániku vecného bremena zo zákona v zmysle ust.

tým, že pozemok žalovaného vôbec nezačal slúžiť účelu, pre ktorý bolo vecné bremeno

zriadené...

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie

vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. , pri ktorom nezistil odvolací súd

logické ani faktické rozpory. Skutkové závery prvostupňového súdu, že po podpise zmluvy

o zriadení vecného bremena došlo na základe objektívnej skutočnosti k takým zmenám

(zmena trasy VTL prípojky), ktoré možno považovať za trvalé a ktoré mali za následok, že

pozemok žalovaného vôbec nezačal slúžiť účelu, pre ktorý bolo vecné bremeno zriadené,

považoval odvolací súd za správne. Stotožnil sa aj so skutkovým záverom prvostupňového

súdu, že k zániku vecného bremena došlo najneskôr dňom 09.09.2010, kedy nadobudlo

právoplatnosť kolaudačné rozhodnutie, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o umiestnení

plynovej prípojky. Uplatnený odvolací dôvod podľa preto

nepovažoval za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa (rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade mylnej

aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na

skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci prvostupňový súd použil správne ust. § 151p ods. 2 a § 451

ods. 1 , pričom správne za právny dôvod bezdôvodného obohatenia

považoval majetkový prospech žalovaného získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol. Tvrdenie žalovaného o tom, že nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože

odplata za vecné bremeno bola dohodnutá zmluvou o zriadení vecného bremena, ktorá

nebola zrušená, odvolací súd nemohol akceptovať, pretože ak nastala skutočnosť, ktorá

mala za následok zánik vecného bremena ex lege, toto zaniklo bez ohľadu na platnosť

zmluvy a tak následne ex lége zanikol aj nárok žalovaného na zaplatenie akejkoľvek

zmluvnej odplaty, za ktorú bola táto dohodnutá, pretože sa jednalo o vzájomné protiplnenia.

Pokiaľ teda žalovaný prijímal protiplnenie za zriadené vecné bremeno, hoci toto ex lége

zaniklo, prijímal majetkový prospech z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a preto je povinný

ho v zmysle ust žalobcovi vydať. Keďže žalovaný získal

takýmto spôsobom za obdobie od 09.09.2010 do 31.01.2013 sumu 6.878,59 eur a žalobca

v žalobe žiadal, aby mu bola vydaná len suma 6.640,60 eur, výrok prvostupňového súdu

o zaplatení bezdôvodného obohatenia vo výške 6.640,60 eur bol potom správny.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj

stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého v okolnostiach posudzovanej veci bolo možné určiť zánik

vecného bremena spätne, pretože ide o výrok deklaratórnej povahy, a zároveň tým bola

odstránená právna neistota žalobcu, keďže sťažovateľka odmietla výzvu žalobcu na

ukončenie zmluvy o zriadení vecného bremena, čím bol založený aj naliehavý právny

záujem na takomto určení súdom, pretože v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikovaného pod č. 10/2003 sp. zn. z 5. apríla 2002

„Platné odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti (v posudzovanom prípade ide

zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorá má rovnaký vecnoprávny charakter ako zmluva

o prevode nehnuteľnosti, pozn.) v zmysle ustanovenia má za následok zánik

len záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý takouto zmluvou vznikol, a nie tiež zánik vecného

práva, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností po príslušnom konaní a rozhodnutí

správneho orgánu. Preto odstúpenie od kúpnej zmluvy predávajúcim nie je samo osebe

dôvodom na obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam v katastri

nehnuteľností. Konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu do katastra nehnuteľností môžu

byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho jeho vlastnícke právo spätne vložené do

katastra nehnuteľností na základe dohody účastníkov podľa a nasl.

Z. z. alebo záznamom podľa § 34 a nasl. citovaného zákona na základe rozsudku súdu

vydaného v konaní o žalobe požadujúcej určenie vlastníckeho práva [ ].“

Tým je daná aj odpoveď na námietky sťažovateľky, prečo nebolo možné inak ako

súdnym rozhodnutím deklarovať zánik vecného bremena ex lege.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že určenie momentu zániku vecného bremena

bolo podstatné aj pre určenie rozsahu bezdôvodného obohatenia a bolo možné ho pojať do

výroku určovacej žaloby aj z toho dôvodu, že právny stav bol od určenia momentu zániku

nedotknutý, teda bezo zmeny, preto v okolnostiach prípadu nešlo ani o tzv. akademický

výrok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré

sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť

právne závery krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s tak, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti. V napadnutom

rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj

prakticky aplikoval.

2. Sťažovateľka ďalej namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a porušenie práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

krajský súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľky a ústavne konformným spôsobom

vysvetlil, prečo považoval návrh za dôvodný, preto v okolnostiach prípadu interpretácia

a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu je

možné určiť moment zániku vecného bremena aj do minulosti. Tento právny záver však

podľa názoru ústavného súdu nemá spojitosť s označenými právami hmotnoprávneho

charakteru. Rozhodujúce skutočnosti prípadu svedčia o tom, že odplata za zriadené vecné

bremeno po jeho zániku za zákona bolo bezdôvodným obohatením na strane sťažovateľky,

pretože dôvod na zriadenie vecného bremena odpadol v dôsledku realizácie líniovej stavby

tak, že nijakým spôsobom nezasahovala do práv sťažovateľky. Závery krajského súdu

považuje ústavný súd v spojení s rozhodujúcimi skutočnosťami za dostačujúce pre

konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu na jednej strane

a napadnutým rozsudkom krajského súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľky. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom

na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016