Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 255/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, maloletého , maloletej

a , , zastúpených zákonným zástupcom

, všetci právne zastúpení advokátom Mgr. Marošom Nešťákom,

vykonávajúcim advokáciu v mene a na účet spoločnosti AKMN s. r. o., Einsteinova 25,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie rodinného, súkromného života podľa

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv maloletých detí

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 na rešpektovanie

práva dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti vrátane štátnej príslušnosti, mena a rodinných

zväzkov uznaných zákonom podľa čl. 8 ods. 1 a práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich

rodičov proti ich vôli podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , maloletého , maloletej

a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára

2016 doručená sťažnosť ,

, maloletého , , maloletej

a , , všetci bytom

(ďalej len „sťažovateľ“ a „maloletí sťažovatelia“ spolu len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na rešpektovanie rodinného, súkromného života podľa čl. 8 dohovoru a ďalej práv

označených maloletých detí na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa

čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na rešpektovanie práva dieťaťa na zachovanie jeho

totožnosti vrátane štátnej príslušnosti, mena a rodinných zväzkov uznaných zákonom podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov

proti ich vôli podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je občanom Českej

republiky, sa návrhom podaným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

domáhal nariadenia návratu maloletých sťažovateľov do Českej republiky, ktorá je krajinou

ich obvyklého pobytu a do ktorej sa odmietla vrátiť s maloletými sťažovateľmi ich matka

(ďalej len „matka maloletých“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2015 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) rozhodol o zamietnutí návrhu. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Vo svojom

rozhodnutí konštatoval, že rodičia pred premiestnením maloletých sťažovateľov vykonávali

opatrovnícke práva k maloletým spoločne, obvyklým pobytom maloletých sťažovateľov

2

v čase ich premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Česká republika, 3. februára

2015 došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletých sťažovateľov na území Slovenskej

republiky, a v zmysle účelu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“) je potrebné posudzovať

každý prípad individuálne a prihliadať na záujem maloletého dieťaťa a jeho už vytvorené

väzby. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že návrat maloletých

sťažovateľov do krajiny obvyklého pobytu by predstavoval pre deti aj matku

nebezpečenstvo ujmy.

Sťažovateľ namieta, že postupom a napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu a aplikácii Haagskeho dohovoru a ustanovení

nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel II bis“), čím

došlo aj k porušeniu označených práv. V sťažnosti uviedol: „som presvedčený, že v danom

prípade nebol nijaký dôvod na aplikáciu čl. 13 Haagskeho dohovoru.“ V tejto súvislosti

poukázal na fakt neoprávneného premiestnenia maloletých sťažovateľov, na výnimočnosť

aplikácie čl. 13 Haagskeho dohovoru, ďalšie skutkové okolnosti prípadu a ponúknutie

„určitých záruk“ z jeho strany. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že ponúknuté záruky boli

postačujúce na to, aby súd nemohol odmietnuť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého

pobytu. Argumentáciu súdu uvedenú v napadnutom uznesení v tomto smere považuje

za nelogickú, nedostatočnú a svojvoľnú.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov v 1. až 4. rade podľa SR,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ich základné právo

podľa SR a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30.12.2015, porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľov v 2. až 4. rade podľa čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30.12. 2015, porušené boli.

3. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP

305/2015 z 30. 12. 2015 a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľom nahradiť všetky trovy konania

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

4

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú

pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných

zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné

zákonodarné administratívne opatrenia

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto dohovoru sa zaväzujú, že budú rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie jeho

totožnosti, vrátane štátnej príslušnosti, mena a rodinných zväzkov uznaných zákonom

s vylúčením nezákonných zásahov.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich

vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade

s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom

záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade, napr. ak ide

o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak žijú rodičia oddelene a je

potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých

ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam

v zásade identické ().

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

6

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv nesprávnym právnym posúdením

podmienok nenariadenia návratu maloletých sťažovateľov podľa Haagskeho dohovoru

a nariadenia Bursel II bis a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia v tejto časti

(posúdenie existencie nebezpečenstva hroziacej ujmy v prípade návratu a primeraných

opatrení na zabezpečenie ochrany maloletých po ich návrate).

K posúdeniu nebezpečenstva ujmy v prípade návratu maloletých sťažovateľov

krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že okamžitý

prikázaný návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s ich

najlepším záujmom, pretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj

inej neznesiteľnej situácie s poukazom na matkou uvádzané dôvody opustenia spoločnej

domácnosti v dôsledku správania sa otca, ktoré vnímala ako ponižovanie, obmedzovanie a

vystavenie nedostatku osobnej slobody či finančnej závislosti, čo zároveň podľa znalkyne

ustanovenej v trestnom konaní zanechalo následky na psychike matky

detí, nakoľko uzavrela, že matka trpí syndrómom týranej osoby. Prítomnosť matky je

vzhľadom na vek maloletých detí, pokiaľ ide o mladšie dvojčatá (4 roky)

nielen psychicky, ale aj fyzicky nevyhnutná a rovnako u mal. z dôvodu nadmernej

8

naviazanosti na matku a istoty s ňou spojenou, ako aj separačno-úzkostných prejavov

s prejavmi strachu o svoju matku, ktorý zjavne prežíval v minulosti opakovane, čo tiež

vyplynulo zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní.“

K posúdeniu primeraných opatrení, ktorých hodnotenie sťažovateľ namieta, krajský

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„V kontexte uvedeného je potrebné hodnotiť aj odmietanie matky vrátiť sa spolu

s deťmi do miesta obvyklého pobytu, kedy by sa opakovane dostala do situácie obdobnej

pred opustením spoločnej domácnosti, a teda do úplnej odkázanosti na otca detí vo všetkých

smeroch, ktorá ani minimálne nie je odstránená zárukami, ktoré predložil, resp. navrhol

otec detí, keď je ochotný náklady spojené s užívaním bytu, ktorý umožní užívať matke

s deťmi bez svojej prítomnosti hradiť len v prvom mesiaci a následne už len polovicu

nákladov vrátane hypotéky za súčasného uhrádzania nákladov spojených s dochádzkou detí

do materskej Školy a základnej školy a podieľaní sa na výchove, športovom a kultúrnom

vyžití detí, ktoré ak bude mať vo svojej starostlivosti, bude im zabezpečovať aj zdravú

a chutnú stravu, pričom otec zjavne pozabudol na svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť

k maloletým deťom, ako aj k ešte stále manželke teda matke detí, pričom je potrebné tiež

prihliadnuť na jeho vyjadrenie (postoj) vo vzťah- k plneniu vyživovacej povinnosti

k maloletým deťom, že v dôsledku neexistencie rozhodnutia o uložení povinnosti prispievať

na výživu maloletých detí nemal na základe čoho na ich výživu prispievať. Zároveň je

potrebné uviesť, že ani otec nespochybňuje výraznú naviazanosť detí na matku už aj

z dôvodu, že prevažnú časť starostlivosti o deti vykonávala vždy matka, preto z hľadiska

zdravého psychického a fyzického vývoja maloletých detí nie je možné ani len predpokladať,

že by maloleté deti mohli byť navrátené do krajiny obvyklého pobytu bez súčasného návratu

matky. Otec v tomto smere nepredniesol žiadnu konkrétnu predstavu o tom, ako by bola

zabezpečená starostlivosť o maloleté deti po ich návrate do miesta obvyklého pobytu bez

matky tak, aby bola minimalizovaná možnosť vzniku akejkoľvek ujmy maloletým deťom.

Navyše aj širšie rodinné zázemie deti je sústredené na Slovensku, keďže v konaní nebolo

preukázané ani účastníkmi potvrdené, že niektorá vzťahovo blízka osoba by sa v mieste

obvyklého pobytu detí zdržiavala.“

K potrebe vykonania ďalšieho dokazovania z hľadiska existencie podkladov

pre právne závery súdu krajský súd uviedol:

„Vzhľadom na nepochybne zistený skutkový stav odvolací súd nepovažoval

za potrebné doplniť dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania ani listinnými

dôkazmi predloženými v odvolacom konaní, ktoré pokiaľ ide o stav bytu nachádzajúceho sa

v Jeseniciach, či už pred návštevou matky alebo po jej návšteve nie sú smerodajné, nakoľko

sociálne pomery boli prešetrené príslušným orgánom v krajine obvyklého pobytu a pokiaľ

ide o znalecký posudok, ktorým bolo vykonané psychologické vyšetrenie obvineného

v trestnom konaní, a to otca detí, odvolací súd poukazuje na správu o psychologickom

vyšetrení otca detí, ktorú v konaní predložil a ktorá bola dostatočná pre posúdenie

schopnosti otca zastávať rodičovskú rolu, pričom v tejto súvislosti odvolací súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že nemá pochybnosti o spôsobilosti ani jedného z rodičov svoje deti

vychovávať ani o podmienkach, ktoré sú pre deti vytvorené či už v krajine obvyklého pobytu

alebo v mieste ich terajšieho pobytu, avšak posúdenie aká forma zabezpečenia starostlivosti

o deti je v ich najlepšom záujme bude vecou súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o úprave

výkonu rodičovských práv a povinností na čas do a po rozvode manželstva rodičov detí,

pričom rozhodnutie o nevrátení detí do krajiny obvyklého pobytu nemá vplyv na právomoc

súdu obvyklého pobytu detí pred neoprávneným premiestnením založenú podľa čl. 8 a 10

Nariadenia, keďže súd v Českej republike už vo veci koná (neuplatní sa Čl. 11 ods. 7

Nariadenia). Uvedený súd tiež môže podľa Čl. 11 ods. 8 Nariadenia rozhodnúť

o opatrovníckych právach k deťom tak, že návrat nariadi. Odvolací súd zároveň

neprejudikuje výsledok trestného stíhania otca pre matkou označené skutky v zmysle zásady

prezumpcie neviny, avšak z hľadiska odstránenia akýchkoľvek pochybností o vhodnosti

núteného návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu musel na uvedenú

skutočnosť prihliadať.

Odvolací súd sa stotožnil i s postupom súdu v súvislosti so zisťovaním názoru

maloletých detí, ktoré pokiaľ ide mladšie dvojčatá, nebolo možné vypočuť vôbec vzhľadom

na ich vek a pokiaľ ide o mal. vypočutie kolíznym opatrovníkom, ktorého úzkostné

správanie napokon vyplynulo i zo záverov znaleckého skúmania v trestnom konaní, preto

ďalšie vypočúvanie dieťaťa, prípadne znalecké dokazovanie by ho vystavilo ďalšiemu

psychickému vypätiu, čo rozhodne nie je v jeho záujme. Navyše zisťovanie vôle maloletého

10

žiť v mieste obvyklého pobytu je nadbytočné, nakoľko maloletý zjavne svoj pobyt nerieši

v súvislosti s konkrétnym miestom, ale s väzbou na konkrétnu osobu, a to matku.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje

na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade

s judikatúrou v obdobných veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany

práva, predovšetkým ESĽP, objasňuje postup aplikácie kritérií na rozhodnutie o nenariadení

návratu maloletých sťažovateľov v súlade s dôrazom na zásadu najlepšieho záujmu

maloletých.

Ústavný súd sa v ostatnom čase vyjadril k aplikácii týchto kritérií napr. v náleze

sp. zn. z 23. mája 2014, v ktorom uviedol – s odkazom na rozsudok ESĽP

č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru,

že dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného

konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa, pričom zdôraznil, že vnútroštátne

súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“,

ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy

aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru, na ktorý poukazuje sťažovateľ,

je tiež relevantná judikatúra, podľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,

keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší

záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály

individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie

rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe

úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,

zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger

a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

Napadnuté uznesenie krajského súdu sa podrobne zaoberá odôvodnením hrozby

ujmy v prípade návratu maloletých, ktorej existenciu vyhodnotil z konkrétnych okolností

nízkeho veku maloletých, ich prirodzenej naviazanosti na matku a prostredníctvom nej

na prostredie, v ktorom matka žije, ktoré je aktuálne v Slovenskej republike, kde má

momentálne vytvorené najlepšie podmienky na starostlivosť o maloletých. Krajský súd svoj

záver odôvodnil aj nedostatočnými zárukami, faktickým správaním sťažovateľa

(pred a v priebehu konania, ktoré vyhodnotil za agresívne a majetnícke) a jeho postojmi

(neplatil výživné, lebo nemal na základe čoho platiť, pozn.), pričom pre posúdenie

vhodnosti návratu maloletých z hľadiska citového a duševného rozvoja bola kľúčová

otázka, či existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat detí by tieto vystavil duševnej ujme,

respektíve priviedol ich do neznesiteľnej situácie. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na citové reakcie a obavy maloletého z osoby otca, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, pričom tieto reakcie boli opakované, spontánne a neboli relevantne

ovplyvnené zásahmi matky maloletého. Záver krajského súdu, že naviazanosť maloletých

na osobu matky, a fakt, že matka vzhľadom na dôvody opustenia spoločnej domácnosti si

nevie predstaviť svoju existenciu v mieste obvyklého pobytu maloletých sťažovateľov,

s prihliadnutím aj na osobu sťažovateľa a jeho postojov, v súhrne predstavuje vážnu hrozbu,

že návrat maloletých detí bez matky by vážne ohrozil ich duševný vývoj, je podľa názoru

ústavného súdu akceptovateľný. Ústavný súd len podotýka, že sťažovateľ neuviedol tieto

okolnosti do iného svetla ani v sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu () pod právom na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba

rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný

na vykonávaní dokazovania ( ) vrátane práva

klásť účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným

a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. Občianskeho súdneho

poriadku).

Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ),

ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

12

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd

vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) uvádza,

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda

najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

napadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu,

zmysel a účel, preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti nestotožnil

a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 19 ods. 2

, dohovoru a , a Dohovoru o právach dieťaťa)

ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ustavnoprocesné princípy

garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu týchto práv a v spojení

s nimi posúdili aj namietané porušenie už uvedených hmotných práv sťažovateľov, keď

v rámci tohto konania rešpektovali existujúcu právnu úpravu, ktorú primeraným spôsobom

interpretovali a aplikovali, komplexne posúdili skutkové okolnosti prípadu a rozhodujúce

skutočnosti pre legitímnosť zásahu do týchto hmotných práv sťažovateľov, a na tomto

základe rozhodli o návrhu sťažovateľa s poukazom na najlepší záujem maloletých

sťažovateľov. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol

postup všeobecných súdov ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu

poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti ani v tejto

jej časti a odmietol ju už pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na uvedené stratilo rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016

14