Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 268/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 10. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

v ktorej namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. novembra 2015 [v časti potvrdzujúceho výroku o nepriznaní trov prvostupňového

konania a výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“)].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal náhrady škody za nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia

ČVS: PZ-51/BPK-V-2007 z 30. októbra 2007) podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. júla 2012 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu zo 4. júla 2012“) rozhodol tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi

z titulu náhrady škody sumu 2 504,55 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 %

ročne z tejto sumy od 15. septembra 2011 až do zaplatenia, ako aj sumu 8 000 € z titulu

náhrady nemajetkovej ujmy. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol a žiadnemu účastníkovi

konania nepriznal náhradu trov konania.

Výrok o náhrade trov konania okresný súd založil na aplikácii § 142 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. V konkrétnostiach okresný súd uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ mal

(pokiaľ ide o náhradu škody) len čiastočný úspech v predmete sporu (z požadovaných

5.504.55,- EUR iba 2.504.55,- EUR, čo predstavuje cca 1/2) a odporca mal rovnako úspech

(pokiaľ ide o vyčíslenú škodu) v jednej polovici predmetu sporu, rozhodol súd tak, že

náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, hoci rozhodnutie o jej výške záviselo od úvahy súdu,

a teda za okolností, že by bol navrhovateľ plne úspešný aj vo vzťahu k uplatňovanej

náhrade Škody (čo nebol), tak by súd priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania s

poukazom na ust. , súd citované ustanovenie však nemohol v danej veci

aplikovať, nakoľko navrhovateľ nebol v plnom rozsahu úspešný v časti uplatňovanej

náhrady škody (t.j. vo vzťahu k celému predmetu sporu nebol navrhovateľ úspešný resp.

celá výška uplatňovanej náhrady nespočívala len na úvahe súdu).

Inak povedané, navrhovateľ sa žalobou domáhal zaplatenia škody v celkovej výške

5.504,55,- EUR a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- EUR. Podľa výsledku konania bol

navrhovateľ v časti náhrady škody úspešný v % a v uplatňovanej nemajetkovej ujme len

vo výške 8.000,- EUR zo 150.000,- EUR. Kým pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy by bolo

možné postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa a priznať

navrhovateľovi z priznanej sumy náhradu trov konania, súd tak nemohol postupovať,

nakoľko v druhej časti predmetu sporu (v náhrade Škody) nebol navrhovateľ plne úspešný,

pričom otravách treba rozhodovať v celkovom kontexte uplatňovaných nárokov (nemožno

trovy rozdeľovať podľa jednotlivých nárokov). Z uvedeného súd pri rozhodovaní o trovách

konania postupoval podľa stým, že súd vyslovil (je to právo súdu) že

žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nebol úspešný

v celom predmete sporu, a žalovaná výška nároku nezávisela len na úvahe súdu.“.

Sťažovateľ (ako aj žalovaná) podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie,

sťažovateľ okrem iného aj proti výroku o trovách prvostupňového konania. Sťažovateľ

v podanom odvolaní požadoval, aby sa o náhrade trov konania rozhodlo podľa § 142 ods. 3

, keďže „pre posúdenie nároku navrhovateľa a jeho výšky záviselo len na úvahe súdu“.

Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zo 4. júla 2012 potvrdil,

náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, pričom výrok

o náhrade trov konania v odvolacom konaní založil na z rovnakých

dôvodov ako okresný súd.

Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd nepostupoval v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom, pretože „výšku nemajetkovej ujmy určoval úvahou, a preto mal

rozhodnutie o náhrade trov konania založiť na ust. , ktorý je špeciálnym

ustanovením v pomere k ust. a platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého

špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou.

... Súd v otázke náhrady trov konania postupoval príliš formálne, mechanickým

spôsobom posúdil výsledok sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci.

Ak ja som navrhol odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000 €, vychádzal som

z toho, čo mi spôsobilo nespravodlivé trestné stíhanie trvajúce 3 roky, aké morálne

utrpenie, pocit krivdy, čo doposiaľ sa neviem toho zbaviť, a vyjadril som to subjektívne, z

pohľadu súdu, ktorý posudzuje tento nárok objektívne, bola táto suma prehnanú,

neprimeraná, a priznal mi vo výške 8 000€ za použitia úvahy.

... Súd ale na druhej strane... dal za pravdu, že nespravodlivé trestné stíhanie

trvajúce 3 roky pre závažný trestný čin a morálne odsúdeniahodný mi spôsobilo ujmu, ktorú

nemožno odstrániť len oslobodzujúcim rozsudkom, a priznal mi aj škodu spočívajúcu

v náhrade trov obhajoby. V súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej

moci nezákonným rozhodnutím som bol v konečnom dôsledku úspešný, k porušeniu zákona

orgánom verejnej moci voči mojej osobe, došlo.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ uvádza, že „všeobecné súdy postupovali

v rozpore s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej i v otázke náhrady trov konania nesmie

byť len mechanickým spôsobom posudzovaný výsledok sporu bez komplexného zhodnotenia

rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým

ukončením celého súdneho sporu.

Pokiaľ súd prvého i druhého stupňa bez akejkoľvek opory v zákone sa rozhodol

nepriznať mne sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, keď sám súd konštatoval, že

nie je možné ujmu, ktorá mi vznikla odstrániť ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom

rozhodol, že „Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10.11.2015

sp.zn. -214 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. -214, v časti potvrdenia

rozsudku Okresného súdu Bratislava I. z 4.8.2012 sp.zn. -158 vo výroku

o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania žalobcovi ako aj výrok o nepriznaní

náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi a rozsudok Okresného súdu Bratislava I.

sp.zn. -158 vo výroku o náhrade trov konania sa zrušuje.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pred

Ústavným súdom.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti (porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu

(krajský súd), ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ).

Tvrdenia o porušení iných ustanovení alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považuje v súlade so svojou

judikatúrou iba za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne

nezaoberá (, , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada zrušiť aj rozsudok okresného súdu

zo 4. júla 2012 bez toho, aby žiadal vysloviť porušenie svojich práv aj týmto rozhodnutím.

Ústavný súd je oprávnený v zmysle zrušiť označené

rozhodnutie len za predpokladu, že vysloví porušenie základných práv alebo slobôd týmito

rozhodnutiami. Keďže sťažovateľ tak neurobil, ústavný súd ustálil, že predmetom

sťažovateľovej sťažnosti je porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2015, v časti potvrdzujúceho výroku

o nepriznaní trov prvostupňového konania a výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho

konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru sa zaručuje každému základné právo

na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je ratione materiae aj právo na rozhodnutie

o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené

kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností (, ). Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho konania.

Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania (zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania je obsiahnutá najmä v ), treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo

na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , ).

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže

mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;

v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom

priznaného plnenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Z už citovaných ustanovení vyplýva, že kritériom

na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje

tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovanej). Miera úspechu vo veci závisí

od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený

vo veci samej. Z dispozície citovaných a ďalej vyplýva, že čiastočný

úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť troma spôsobmi, a to tak,

že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí, (ii) náhradu trov konania neprizná

žiadnemu účastníkovi konania alebo (iii) náhradu trov konania v plnom rozsahu prizná tomu

účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom

sťažovateľky.

K porušeniu dohovorom garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by

tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez

náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súvislosti s rozhodnutím o odvolaní proti výroku o trovách prvostupňového

konania, ako aj o trovách odvolacieho konania dospel krajský súd k záveru o dôvodnosti

aplikácie pravidla obsiahnutého v , pričom sa v plnom rozsahu podľa

stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného

súdu (odôvodnenie rozsudku okresného súdu zo 4. júla 2012 pozri v časti I tohto

rozhodnutia) aj v časti náhrady trov konania a obmedzil svoje odôvodnenie konštatovaním

správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Krajský súd nepriznal žiadnemu

z účastníkov ani náhradu trov odvolacieho konania, a to z tých istých dôvodov, ako

prvostupňový súd nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania pred súdom

prvého stupňa.

Poukázaním na bol postup krajského súdu v súlade s uvedeným

ustanovením umožňujúcim mu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku a odkázať

v ňom na dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, pretože krajský súd

sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu aj v tejto časti plne stotožnil.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,

v ktorom sa plne priklonil k odôvodneniu okresného súdu, a s postupom, ktorým využil

možnosť danú mu zákonom na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným.

Preto ak krajský súd (v spojení s okresným súdom) v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia podčiarkol najmä to, že sťažovateľ mal v priebehu celého konania iba čiastočný

úspech, a žalovaná výška nároku nezávisela len na úvahe súdu, čo v tomto smere podľa

názoru ústavného súdu opodstatňovalo prijať záver o aplikácii a vysloviť,

že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, pretože tento postup výslovne

– ako jednu z možných alternatív − pripúšťa znenie , tak podľa názoru

ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu interpretácia a následná aplikácia zistenej právnej normy v danej

veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu

prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto

uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné ().

Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania

porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom v rámci

meritórneho prejednania predloženej sťažnosti. To vedie ústavný súd k odmietnutiu

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016