Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 274/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display Slovensko, s. r. o.,

Vajanského nábrežie 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou

ADVOKÁTI, s. r. o., Vajanského nábrežie 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Ján Buocik, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 z 12. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015

faxom a 12. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display

Slovensko, s. r. o., Vajanského nábrežie 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -224

z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 26. septembra 2007 sa obchodná

spoločnosť GASTROCOOP, spol. s r. o., Veľká Mača 32 (ďalej len „navrhovateľka“),

domáhala proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 37 525,73 € s príslušenstvom

z titulu skladného, t. j. odplaty za skladovanie zo zmluvy o skladovaní uzavretej

30. mája 2005, od ktorej sťažovateľka listom z 3. júla 2007 odstúpila. Uplatnená suma

zodpovedala mesačnému skladnému násobenému počtom mesiacov tvoriacich obdobie

od vyskladnenia tovaru žalovaným po dobu troch rokov trvania zmluvy a šesť mesiacov

výpovednej lehoty, keďže podľa čl. II bodu 4 tejto zmluvy bola minimálna doba

skladovania dohodnutá na tri roky od 1. júna 2005 s následným predĺžením na neurčito.

Proti uplatnenému nároku sa sťažovateľka bránila tým, že od tejto zmluvy odstúpila

z dôvodu nedostatkov pri poskytovaní služieb na základe zmluvy, na ktoré navrhovateľku

viackrát upozornila.

Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. -193 z 19. októbra

2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke sumu 37 523,73 € spolu so 14,75 %

úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2007 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania

v sume 4 503 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 078,94 € do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Čo sa týka merita veci, okresný súd v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je

dôvodný, pretože sťažovateľka porušenie zmluvnej povinnosti navrhovateľkou ako

základného predpokladu umožňujúceho jej od uzavretej zmluvy odstúpiť nepreukázala,

a teda jej záväzok ako ukladateľa skladovať u skladovateľa tovar až do uplynutia

dohodnutej doby trvania zmluvy nezanikol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

mu vytýkala, že nesprávne vypočítal úroky z omeškania, nesprávne právne vyhodnotil

zmluvné dojednania, ako aj sťažovateľkou predložené listinné dôkazy, a taktiež odmietol

vykonať sťažovateľkou navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti o zaplatenie

sumy 25 675,50 € so 14,75 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2007 do zaplatenia

potvrdil a vo zvyšku istiny s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok

okresného súdu v časti trov konania zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť

navrhovateľke náhradu trov konania v sume 1 659,80 € za súdne poplatky

a v sume 2 240,72 € za náhradu nákladov právneho zastúpenia do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. odmietol

ako procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala námietky týkajúce sa merita veci, ktoré

uplatnila už v konaní pred všeobecnými súdmi, pričom vyslovila presvedčenie, že

„zo znenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave... bezpochyby vyplýva, že svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľa v odvolaní a bez náležitého zdôvodnenia sa stotožnil so závermi

prvostupňového súdu, čím porušil základné právo sťažovateľa ako účastníka konania

na súdnu ochranu vyplývajúcu z SR, ako aj právo na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave... je tak

arbitrárny, čo do odôvodnenia nepresvedčivý a preto ústavne neakceptovateľný“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 12. júna 2013, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -193 z 19. októbra 2011 v časti

týkajúcej sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť navrhovateľke sumu 25 675,50 €

s príslušenstvom z titulu porušenia zmluvnej povinnosti.

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné,

a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa

považoval v tomto prípade za zachovanú.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa

jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu

k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok považuje sťažovateľka za arbitrárny

a zjavne neodôvodnený, pretože je presvedčená, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jej

tvrdeniami, ktoré vzniesla ako odvolacie námietky a ktoré vo svojej podstate spochybňovali

správnosť dokazovania vykonaného okresným súdom.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesenej námietky sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti

poukázal na to, že už „vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uzavrel,

že zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1. júna 2005 do 1. júna 2008. V zmysle § 32

ods. 1 Obch. zák. bol žalovaný povinný zaplatiť skladné za celú účastníkmi v zmluve

dohodnutú dobu. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný do žalobcu uskladnené veci

prevzal dňa 18. apríla 2007, teda ešte pred uplynutím účastníkmi dohodnutej doby

skladovania. Počas tejto doby nepožiadal o prevzatie ďalších vecí na uskladnenie

a neurobil tak ani po 1. júni 2008. Ako vyplýva z § 532 ods. 2 Obch. zák., vyzdvihnutím veci

zmluva uzatvorená na dobu neurčitú zaniká. Po 1. júni 2008 žalovaný nemal záujem

o prevzatie ďalších vecí na skladovanie, podľa názoru odvolacieho súdu preto nedošlo

po skončení doby určitej v pokračovaní v zmluvnom vzťahu, a preto odvolací súd dospel

k záveru, že žalobcovi po 1. júni 2008 skladné nepatrí, a preto napadnutý rozsudok podľa

zmenil spôsobom vo výroku uvedením...“.

Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za arbitrárny ani zjavne neopodstatnený, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď

na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,

s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

č. 20772/92).

Vychádzajúc z uvedeného preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým

čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu, presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda

uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolo právne bezvýznamné zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016