Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 274/2016
PDF · 171.69 KB
No categories available
III. ÚS 274/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display Slovensko, s. r. o.,
Vajanského nábrežie 5, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou
ADVOKÁTI, s. r. o., Vajanského nábrežie 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Ján Buocik, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/64/2012-224 z 12. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015
faxom a 12. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HL Display
Slovensko, s. r. o., Vajanského nábrežie 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/64/2012-224
z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 26. septembra 2007 sa obchodná
spoločnosť GASTROCOOP, spol. s r. o., Veľká Mača 32 (ďalej len „navrhovateľka“),
domáhala proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 37 525,73 € s príslušenstvom
z titulu skladného, t. j. odplaty za skladovanie zo zmluvy o skladovaní uzavretej
30. mája 2005, od ktorej sťažovateľka listom z 3. júla 2007 odstúpila. Uplatnená suma
zodpovedala mesačnému skladnému násobenému počtom mesiacov tvoriacich obdobie
od vyskladnenia tovaru žalovaným po dobu troch rokov trvania zmluvy a šesť mesiacov
výpovednej lehoty, keďže podľa čl. II bodu 4 tejto zmluvy bola minimálna doba
skladovania dohodnutá na tri roky od 1. júna 2005 s následným predĺžením na neurčito.
Proti uplatnenému nároku sa sťažovateľka bránila tým, že od tejto zmluvy odstúpila
z dôvodu nedostatkov pri poskytovaní služieb na základe zmluvy, na ktoré navrhovateľku
viackrát upozornila.
Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 29 Cb/219/2007-193 z 19. októbra
2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke sumu 37 523,73 € spolu so 14,75 %
úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2007 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania
v sume 4 503 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 078,94 € do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Čo sa týka merita veci, okresný súd v odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je
dôvodný, pretože sťažovateľka porušenie zmluvnej povinnosti navrhovateľkou ako
základného predpokladu umožňujúceho jej od uzavretej zmluvy odstúpiť nepreukázala,
a teda jej záväzok ako ukladateľa skladovať u skladovateľa tovar až do uplynutia
dohodnutej doby trvania zmluvy nezanikol.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
mu vytýkala, že nesprávne vypočítal úroky z omeškania, nesprávne právne vyhodnotil
zmluvné dojednania, ako aj sťažovateľkou predložené listinné dôkazy, a taktiež odmietol
vykonať sťažovateľkou navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti o zaplatenie
sumy 25 675,50 € so 14,75 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2007 do zaplatenia
potvrdil a vo zvyšku istiny s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok
okresného súdu v časti trov konania zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť
navrhovateľke náhradu trov konania v sume 1 659,80 € za súdne poplatky
a v sume 2 240,72 € za náhradu nákladov právneho zastúpenia do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Obdo/24/2013 odmietol
ako procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala námietky týkajúce sa merita veci, ktoré
uplatnila už v konaní pred všeobecnými súdmi, pričom vyslovila presvedčenie, že
„zo znenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave... bezpochyby vyplýva, že svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi
sťažovateľa v odvolaní a bez náležitého zdôvodnenia sa stotožnil so závermi
prvostupňového súdu, čím porušil základné právo sťažovateľa ako účastníka konania
na súdnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave... je tak
arbitrárny, čo do odôvodnenia nepresvedčivý a preto ústavne neakceptovateľný“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob/64/2012-224 z 12. júna 2013, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 29 Cb/219/2007-193 z 19. októbra 2011 v časti
týkajúcej sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť navrhovateľke sumu 25 675,50 €
s príslušenstvom z titulu porušenia zmluvnej povinnosti.
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia
najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné,
a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
považoval v tomto prípade za zachovanú.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa
jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok považuje sťažovateľka za arbitrárny
a zjavne neodôvodnený, pretože je presvedčená, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jej
tvrdeniami, ktoré vzniesla ako odvolacie námietky a ktoré vo svojej podstate spochybňovali
správnosť dokazovania vykonaného okresným súdom.
Pre účely overenia opodstatnenosti vznesenej námietky sa ústavný súd oboznámil
s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti
poukázal na to, že už „vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uzavrel,
že zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1. júna 2005 do 1. júna 2008. V zmysle § 32
ods. 1 Obch. zák. bol žalovaný povinný zaplatiť skladné za celú účastníkmi v zmluve
dohodnutú dobu. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný do žalobcu uskladnené veci
prevzal dňa 18. apríla 2007, teda ešte pred uplynutím účastníkmi dohodnutej doby
skladovania. Počas tejto doby nepožiadal o prevzatie ďalších vecí na uskladnenie
a neurobil tak ani po 1. júni 2008. Ako vyplýva z § 532 ods. 2 Obch. zák., vyzdvihnutím veci
zmluva uzatvorená na dobu neurčitú zaniká. Po 1. júni 2008 žalovaný nemal záujem
o prevzatie ďalších vecí na skladovanie, podľa názoru odvolacieho súdu preto nedošlo
po skončení doby určitej v pokračovaní v zmluvnom vzťahu, a preto odvolací súd dospel
k záveru, že žalobcovi po 1. júni 2008 skladné nepatrí, a preto napadnutý rozsudok podľa
§ 220 O. s. p. zmenil spôsobom vo výroku uvedením...“.
Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za arbitrárny ani zjavne neopodstatnený, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto
požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď
na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,
§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú
podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,
s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,
č. 20772/92).
Vychádzajúc z uvedeného preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu
ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené
tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým
čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu, presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda
uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolo právne bezvýznamné zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016