Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 361/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kušnír, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2016

doručená sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacou

do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na Okresnom súde Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sa 17. januára 2012 žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške

174,03 € s príslušenstvom proti , (ďalej len

„odporca“). Pohľadávky vznikla z úverovej zmluvy z 26. júna 2006 uzavretej medzi

odporcom a spoločnosťou , , ktorá potom

pohľadávku postúpila zmluvou z 5. septembra 2008 na sťažovateľku.

Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. -48 z 12. septembra

2012. Dospel k záveru, že „návrh na začatie konania bol podaný po uplynutí trojročnej

premlčacej doby“. Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach predloženú

sťažovateľkou na účel preukázania absencie premlčania súdenej pohľadávky okresný súd

neakceptoval, pretože obsah tejto dohody vyhodnotil tak, že nepredstavuje „relevantné

uznanie premlčaného dlhu“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20 Co

244/2012-111 z 27. februára 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie.

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd uznesením

z 18. novembra 2015 v konaní sp. zn. odmietol. V dôvodoch svojho

uznesenia sa v plnej miere prihlásil k právnym záverom spoločného zasadnutia svojho

občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015. V nadväznosti

na to najvyšší súd dôvodil, že «z ustanovení upravujúcich

riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je

nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi

procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,

využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu

poskytuje .

Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade

pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky,

o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade

s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky

dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje

aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka.

Osobný názor účastníka konania na (ne)neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie

je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,

náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku...

Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie

podané na podnet účastníka konania... nemožno považovať za procesne prípustné,

ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne

a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade

možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť

ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie

súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť

účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi

riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich

subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je

(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho

dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym

súdnym poriadkom v ustanoveniach až Aj ústavný súd už dávnejšie

konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný

úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“

(viď ).».

S poukazom na okolnosti sťažovateľkinho prípadu bolo podľa názoru najvyššieho

súdu potrebné podané mimoriadne dovolanie odmietnuť, keďže „nepodala dovolanie

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2014 sp. zn. “.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka pripomína legálnu koncepciu

prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „“). K tomu uvádza, že rozhodnutie krajského súdu č. k. 20 Co

244/2012-111 z 27. februára 2014 bolo potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu,

čo značne limitovalo prípustnosť prípadného ňou podaného dovolania, a to predovšetkým

z hľadiska charakteru námietok vznášaných voči základnému konaniu. Tie mali

podľa názoru sťažovateľky jednoznačne charakter nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za týchto okolností podľa názoru sťažovateľky jediným účinným prostriedkom nápravy bol

pre ňu podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Ak by podala „klasické“ dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má k dispozícii, mohlo by to s ohľadom

na štandardnú dĺžku dovolacieho konania viesť k márnemu uplynutiu lehoty na podanie

mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal na ďalšie konanie

a vo veci samej nálezmi takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.11.2015 základné právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym

orgánom porušené bolo.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky porušené bolo.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom

právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom

procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa

na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.

I z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno

vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia

od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší

právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť

do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy,

ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť,

ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu

exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné

názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata,

ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené

zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného

rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,

pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.

Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (Ryabykh proti Rusku

z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). Nesúhlas s právnym posúdením prípadu

odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia (Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom ( a nasl. ,

pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP... v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci

ako takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru

ESĽP, z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej

republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.; poukázal na ne

aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia) pripomínajú význam a obsah princípu

rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,

nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté

z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne

kolégium) prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní

podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky

zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne

spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,

mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery

vyjadrené v predchádzajúcom období (R 36/2008).

Nosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe

ktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,

spočívajú svojou podstatou v názore, že sťažovateľka pred tým, ako v jej veciach generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasledujúcich ,

„ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie

v merite veci“. A keďže tak sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného

predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e

ods. 1 in fine ), v dôsledku čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať

mimoriadne dovolanie.

Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis

). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený

v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný

súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné

(m. m. ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené,

v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti

medzi dovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sformulovanými v jej sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2016