Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 361/2016
PDF · 225.2 KB
No categories available
III. ÚS 361/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,
zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kušnír, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. 8 M Cdo 6/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2016
doručená sťažnosť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 18. novembra 2015 vo veci sp. zn. 8 M Cdo 6/2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacou
do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na Okresnom súde Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sa 17. januára 2012 žalobou domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške
174,03 € s príslušenstvom proti , (ďalej len
„odporca“). Pohľadávky vznikla z úverovej zmluvy z 26. júna 2006 uzavretej medzi
odporcom a spoločnosťou , , ktorá potom
pohľadávku postúpila zmluvou z 5. septembra 2008 na sťažovateľku.
Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 10 C 56/2012-48 z 12. septembra
2012. Dospel k záveru, že „návrh na začatie konania bol podaný po uplynutí trojročnej
premlčacej doby“. Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach predloženú
sťažovateľkou na účel preukázania absencie premlčania súdenej pohľadávky okresný súd
neakceptoval, pretože obsah tejto dohody vyhodnotil tak, že nepredstavuje „relevantné
uznanie premlčaného dlhu“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20 Co
244/2012-111 z 27. februára 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie.
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd uznesením
z 18. novembra 2015 v konaní sp. zn. 8 M Cdo 6/2015 odmietol. V dôvodoch svojho
uznesenia sa v plnej miere prihlásil k právnym záverom spoločného zasadnutia svojho
občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015. V nadväznosti
na to najvyšší súd dôvodil, že «z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich
riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je
nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi
procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,
využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade
pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky,
o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade
s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky
dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť
v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje
aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka.
Osobný názor účastníka konania na (ne)neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie
je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku...
Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie
podané na podnet účastníka konania... nemožno považovať za procesne prípustné,
ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.
Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade
možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť
ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie
súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť
účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi
riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich
subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho
dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym
súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie
konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný
úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“
(viď PL. ÚS 57/99).».
S poukazom na okolnosti sťažovateľkinho prípadu bolo podľa názoru najvyššieho
súdu potrebné podané mimoriadne dovolanie odmietnuť, keďže „nepodala dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 244/2012“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka pripomína legálnu koncepciu
prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa ustanovení zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „Občiansky súdny poriadok“). K tomu uvádza, že rozhodnutie krajského súdu č. k. 20 Co
244/2012-111 z 27. februára 2014 bolo potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu,
čo značne limitovalo prípustnosť prípadného ňou podaného dovolania, a to predovšetkým
z hľadiska charakteru námietok vznášaných voči základnému konaniu. Tie mali
podľa názoru sťažovateľky jednoznačne charakter nesprávneho právneho posúdenia veci.
Za týchto okolností podľa názoru sťažovateľky jediným účinným prostriedkom nápravy bol
pre ňu podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Ak by podala „klasické“ dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má k dispozícii, mohlo by to s ohľadom
na štandardnú dĺžku dovolacieho konania viesť k márnemu uplynutiu lehoty na podanie
mimoriadneho dovolania.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal na ďalšie konanie
a vo veci samej nálezmi takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa
18.11.2015 základné právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym
orgánom porušené bolo.
2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa
18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa
18.11.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky porušené bolo.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 6/2015 zo dňa
18.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom
právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.
Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho
prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa
na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.
I z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno
vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia
od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho
opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší
právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť
do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy,
ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť,
ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu
exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné
názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata,
ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené
zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného
rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,
pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.
Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (Ryabykh proti Rusku
z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). Nesúhlas s právnym posúdením prípadu
odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie
právoplatného rozhodnutia (Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou
predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP,
pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP... v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci
ako takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru
ESĽP, z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej
republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.; poukázal na ne
aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia) pripomínajú význam a obsah princípu
rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,
nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté
z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.
Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne
kolégium) prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní
podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky
zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne
spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,
mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery
vyjadrené v predchádzajúcom období (R 36/2008).
Nosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe
ktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,
spočívajú svojou podstatou v názore, že sťažovateľka pred tým, ako v jej veciach generálny
prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku,
„ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie
v merite veci“. A keďže tak sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného
predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e
ods. 1 in fine OSP), v dôsledku čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať
mimoriadne dovolanie.
Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený
v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal
sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný
súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné
(m. m. I. ÚS 117/2016).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by
v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,
v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,
ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu
k ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.
Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti
medzi dovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sformulovanými v jej sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2016