Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 340/2016
PDF · 234 KB
No categories available
I. ÚS 340/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom,
Idanská 773/17, Košice, P. O. BOX 67, vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 51/2013 z 25. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžo 51/2013 z 25. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení
žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžo 51/2013, bola
účastníčkou konania o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 S 134/11 z 30. apríla 2013 vo veci preskúmania rozhodnutia
žalovaného (Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, pozn.)
č. 27929/2011, 2170/2011-560 z 12. mája 2011.
Sťažovateľka 14. mája 2007 podala na regionálnom pracovisku Pôdohospodárskej
platobnej agentúry v Michalovciach jednotnú žiadosť na rok 2007, v ktorej požiadala
o poskytnutie príspevku pre jednotnú platbu na plochu na výmeru 256,05 ha, o poskytnutie
podpory formou podpory plodín na ornej pôde na výmeru 3,20 ha a vyrovnávací príspevok
na znevýhodnené oblasti v na výmeru
256,05 ha.
Pôdohospodárska platobná agentúra Bratislava (ďalej len „PPA“) rozhodnutím
č. 500/482/194/2008 z 30. marca 2009 rozhodla o zamietnutí jednotnej žiadosti
sťažovateľky na rok 2007 v súlade s čl. 16 ods. 4 nariadenia Komisie ES č. 1975/2006
zo 7. decembra 2006, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania Rady ES
č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných postupov krížového plnenia pri
opatreniach na podporu rozvoja vidieka, a čl. 138 ods. 1 nariadenia Komisie ES
č. 1973/2004 z 29. októbra 2004 ustanovujúceho podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia
Rady ES č. 1782/2003 o schémach podpory v sume 23 158,14 eur.
3. V úvode sťažnosti, poukazujúc na podrobne uvedený skutkový stav a priebeh
správneho a následne aj súdneho konania vo veci predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, sťažovateľka uvádza, že „... dňa 29.7.2011 sa žalobou
domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky č. 27929/2011, 2170/2011-560 z 12.5.2011, ktoré jej bolo
doručené dňa 30.5.2011, a ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a bolo potvrdené
rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 500/482/194/2008 zo dňa 30.3.2009“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 134/2011 z 30. apríla 2013 žalobu sťažovateľky
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zamietol.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil
rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 134/2011 z 30. apríla 2013, je neudržateľné, keďže
„... v správnom konaní predchádzajúcom vydaniu rozhodnutí správnych orgánov obidvoch
stupňov neboli vôbec odstránené skutkové a právne nejasnosti ohľadom užívania a nájmu
sporných pozemkov a tieto neboli odstránené ani písomným vyjadrením žalovaného
v súdnom konaní.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj pred ním Krajský súd v Bratislave tak
rozhodovali na základe neúplne zisteného skutkového stavu veci v predchádzajúcom
správnom konaní a napriek návrhom sťažovateľky tieto všeobecné súdy vôbec nevykonali
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia vydaného
v správnom konaní, a to ani napriek ich oprávneniu v ust. § 250i ods. 1 veta druhá OSP.
Podľa názoru sťažovateľky bolo najmä v konaní pred súdom prvého stupňa potrebné
vykonať dokazovanie aj pokiaľ išlo o spôsob vedenia dokazovania v správnom konaní
a vykonanie tohto dôkazu bolo nevyhnutné na posúdenie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, čo súd prvého stupňa neurobil a nakoniec to neurobil ani nenamietal odvolací
súd.
Odvolací súd následne nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku, a to aj z hľadiska dôkazných tvrdení
sťažovateľky..., ktoré neboli obidvomi súdmi akceptované, čím podľa názoru sťažovateľky
došlo k porušeniu jej základného práva na rovnosť účastníkov konania v rozpore s ust.
čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. ...
Sťažovateľka bola postupom súdov obidvoch stupňov zbavená možnosti produkovať
aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jej procesných práv
ako účastníčky konania, ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
Odvolací súd potvrdil v plnom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu, pričom
rovnako ako súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal so skutkovými tvrdenia
sťažovateľky.
Sťažovateľka je toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebola
zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov ako účastníčky konania,
súd prvého stupňa v súdenej veci nevykonaním dokazovania nevyhnutného na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia nezistil úplne a správne skutkový stav veci a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sa následne ako vada
konania prejavilo aj v konaní pred odvolacím súdom.“.
Sťažovateľka zároveň, argumentujúc rozhodovacou praxou ústavného súdu,
poukazuje i na jej podanie z 24. januára 2013, v ktorom navrhla vylúčenie sudkýň krajského
súdu (JUDr. Šebestovej a JUDr. Filovej, pozn.) z rozhodovania veci, a to so zreteľom na ich
pomer k prerokúvanej veci a ich rozhodovanie v obdobnej veci vedenej na krajskom súde
pod sp. zn. 3 S 86/2008, čomu však krajský súd nevyhovel.
5. V podanej sťažnosti sťažovateľka ďalej konštatuje, že „... doposiaľ bola úspešná
proti žalovanému na preskúmanie jeho rozhodnutí pre neposkytnutie podpôr
v poľnohospodárstve za roky 2005 až 2008 vo viacerých obdobných konaniach na Krajskom
súde v Bratislave - rozsudok sp. zn. 2S 232/2006 z 25.9.2009 (potvrdený rozsudkom NS SR
sp. zn. 6Sžo 504/2009 z 24.11.2010), rozsudok sp. zn. 1S 147/2007 právoplatný 1.12.2010,
rozsudok sp. zn. 4S 157/2009 z 11.2.2011 právoplatný 28.2.2011 a rozsudok sp. zn.
4S 190/2009 z 11.2.2011 právoplatný 15.3.2011 a iné. Všetky vyššie uvedené rozsudky sú
v podstate založené na zisteniach súdov, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán
nezákonne postupovali voči žalobkyni najmä tým, že nezistili spoľahlivo a riadne skutočný
stav veci a nevykonali dôkazy navrhované žalobcom, nevykonali riadne a dôsledne kontroly
za účelom zistenia hospodárenia žalobcu na sporných pozemkoch, pričom napadnuté
rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa neuvádzajú hodnotenie
dôkazov, absentuje rozbor dôkazov a ani nereagovali na pripomienky a návrhy sťažovateľky
a odôvodnenie rozhodnutí neobsahuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutí, postup
správneho orgánu pri aplikácii európskych noriem nemá oporu v správnej úvahe správneho
orgánu neuvedenej v napadnutých rozhodnutiach a zo špecifikácie platieb v prílohe
rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa nemožno vyvodiť akýkoľvek právny záver,
ktorý by bol zrozumiteľný pre účastníka konania a odôvodnenie rozhodnutí žalovaného
rovnako, ako aj prvostupňového správneho orgánu, je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, čo žalobkyňa namieta aj v súdenej veci.“.
6. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky ... podľa čl. 2 ods. 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2
Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/51/2013 zo dňa
25.5.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/51/2013 zo dňa
25.5.2015 sa zrušuje.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné
zadosťučinenie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote
dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2
ústavy rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
10. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
11. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby
určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí
nepovažuje za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych
skutočností, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukázala, sa nejaví táto argumentácia ani
ako ústavne neudržateľná.
Sťažovateľka napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v podstate vyčíta
potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý neakceptoval jej kritiku
nedostatočného zistenia skutkového stavu veci v správnom konaní s následným nesprávnym
právnym posúdením veci žalovaným správnym orgánom Ministerstvom pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.
14. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
konštatoval:
«Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
žalovaného, najvyšší súd zistil, že Pôdohospodárska platobná agentúra rozhodujúca
o žiadosti žalobcu zo dňa 14.05.2007 po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti
vo výmere deklarovanej v žiadosti žalobcu. Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti
reagoval žalobca potvrdením výmery, uskutočnilo sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že
rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle nariadenia (ES)
č. 796/2004 je vyšší ako 30 % stanovenej plochy.
Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia článku
138 nariadenia Komisie (ES) 1973/2004, podľa ktorého:
„S výnimkou prípadov vyššej moci alebo výnimočných okolností, ako sú uvedené
v článku 72 nariadenia (ES) č. 796/2004, ak je administratívnou kontrolou na mieste
zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle bodu (22)
článku 2 nariadenia (ES) č. 796/2004 je viac ako 3 % ale menej ako 30 % stanovenej
plochy, je suma poskytnutá na základe schémy SAPS znížená na daný rok o dvojnásobok
zisteného rozdielu. Ak je rozdiel vyšší ako 30 % stanovenej plochy, nemôže byť na daný rok
poskytnutá žiadna pomoc.“
Žalovaný nielen na základe listinných dôkazov, ale aj výsledkov doplneného konania
kontrolou na mieste, vyjadrenia sporných strán a z listu žalobcu (15.11.2007) uzavrel, že
z dôvodu nedodržania deklarovanej výmery nemohla byť žalobcovi poskytnutá podpora na
jednotnú platbu na plochu.
V súlade so závermi súdu prvého stupňa i odvolací súd mal z predloženého spisového
materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi orgánmi náležite zistený a správne
právne posúdený. Keďže žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by
spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne
relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol
dostatočne vysporiadal, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ išlo o námietku žalobcu v odvolaní, že rozhodnutie žalovaného
a prvostupňové rozhodnutie bolo Krajským súdom v Bratislave v konaní pod sp. zn.
4S/157/2009 už raz zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, najvyšší súd zdôrazňuje že sa
tak stalo výlučne podľa § 250j ods. 3 O.s.p., a to pre nedostatočný administratívny spis
žalovaného. Vecne sa teda krajský súd uvedenou vecou nezaoberal. ...
Záverom najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v obdobnej veci týkajúcej sa žalobcu sp. zn. 3 Sžo/83/2010 zo dňa 15.03.2011.»
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vecne správne a náležite odôvodnené.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľkou predostreté odvolacie dôvody za
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 134/11
z 30. apríla 2013. V súvislosti s aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.
16. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu (bod 14) nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavnoprávnu dimenziu nedosahuje ani námietka sťažovateľky týkajúca sa
možnej zaujatosti sudkýň krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 134/2011
(bod 4).
18. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla
a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
(III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce
prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97,
19. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa práv zaručených
čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho
zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr.
rozsudok vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
20. Ústavný súd rovnako ako aj najvyšší súd vyhodnotil predmetnú námietku
zaujatosti sťažovateľkou označených sudkýň krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 S 134/2011 ako nedôvodnú. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne
poznamenal, že námietka zaujatosti senátu z dôvodu, že ten istý senát už raz konal
v obdobnej veci týkajúcej sa žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 86/2008 a žalobu
zamietol, neobstojí. Ako správne uviedol, „... dôvodom na vylúčenie sudcu nemôže byť jeho
rozhodovacia činnosť v obdobnej, alebo akejkoľvek veci“.
21. Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa s poukazom
sťažovateľky na iné rozhodnutia krajského súdu v obdobných veciach, v ktorých na rozdiel
od tu prerokovávanej veci krajský súd rozhodol o žalobách sťažovateľky opačne (bod 5).
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Na druhej strane
však diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
23. Z rozhodnutí krajského súdu, ktorými sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti
vo svoj prospech argumentovala, však vyplýva, že dôvody týchto rozhodnutí, ktorými bolo
vyhovené žalobám sťažovateľky podaným v právne obdobných veciach, spočívali
v nevykonaní ohliadky na mieste a v nedôslednom vykonaní krížovej kontroly (rozsudok
krajského súdu sp. zn. 1 S 147/2007 z 21. októbra 2010), v neúplnosti predloženého
administratívneho spisu (rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 157/2009 z 11. februára 2011)
a v nemožnosti sťažovateľa oboznámiť sa so správou o kontrole na mieste v spojení
s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (rozsudok
krajského súdu č. k. 4 S 190/2009-45 z 11. februára 2011). Išlo teda o vady, ktoré ústavný
súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh a ani z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu v tu
prerokovávanej kauze sťažovateľky nezistil.
24. Rozdielnosť v rozhodovaní krajského súdu v právne podobných veciach
sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu nespĺňa podmienky ústavného významu,
ktorý by mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených
práv sťažovateľky. Aj v tejto časti je tak argumentácia sťažovateľky nedôvodná.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej
veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016