Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 340/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom,

Idanská 773/17, Košice, P. O. BOX 67, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených , a v spojení

s a , základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“)

v spojení s a , základných práv podľa a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , bola

účastníčkou konania o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 vo veci preskúmania rozhodnutia

žalovaného (Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, pozn.)

č. 27929/2011, -560 z 12. mája 2011.

Sťažovateľka 14. mája 2007 podala na regionálnom pracovisku Pôdohospodárskej

platobnej agentúry v Michalovciach jednotnú žiadosť na rok 2007, v ktorej požiadala

o poskytnutie príspevku pre jednotnú platbu na plochu na výmeru 256,05 ha, o poskytnutie

podpory formou podpory plodín na ornej pôde na výmeru 3,20 ha a vyrovnávací príspevok

na znevýhodnené oblasti v na výmeru

256,05 ha.

Pôdohospodárska platobná agentúra Bratislava (ďalej len „PPA“) rozhodnutím

č. 500/482/194/2008 z 30. marca 2009 rozhodla o zamietnutí jednotnej žiadosti

sťažovateľky na rok 2007 v súlade s čl. 16 ods. 4 nariadenia Komisie ES č. 1975/2006

zo 7. decembra 2006, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania Rady ES

č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných postupov krížového plnenia pri

opatreniach na podporu rozvoja vidieka, a čl. 138 ods. 1 nariadenia Komisie ES

č. 1973/2004 z 29. októbra 2004 ustanovujúceho podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia

Rady ES č. 1782/2003 o schémach podpory v sume 23 158,14 eur.

3. V úvode sťažnosti, poukazujúc na podrobne uvedený skutkový stav a priebeh

správneho a následne aj súdneho konania vo veci predchádzajúceho vydaniu napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, sťažovateľka uvádza, že „... dňa 29.7.2011 sa žalobou

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka Slovenskej republiky č. 27929/2011, -560 z 12.5.2011, ktoré jej bolo

doručené dňa 30.5.2011, a ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a bolo potvrdené

rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 500/482/194/2008 zo dňa 30.3.2009“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2013 žalobu sťažovateľky

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2013, je neudržateľné, keďže

„... v správnom konaní predchádzajúcom vydaniu rozhodnutí správnych orgánov obidvoch

stupňov neboli vôbec odstránené skutkové a právne nejasnosti ohľadom užívania a nájmu

sporných pozemkov a tieto neboli odstránené ani písomným vyjadrením žalovaného

v súdnom konaní.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj pred ním Krajský súd v Bratislave tak

rozhodovali na základe neúplne zisteného skutkového stavu veci v predchádzajúcom

správnom konaní a napriek návrhom sťažovateľky tieto všeobecné súdy vôbec nevykonali

dôkazy nevyhnutné na preskúmanie sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia vydaného

v správnom konaní, a to ani napriek ich oprávneniu v ust. veta druhá .

Podľa názoru sťažovateľky bolo najmä v konaní pred súdom prvého stupňa potrebné

vykonať dokazovanie aj pokiaľ išlo o spôsob vedenia dokazovania v správnom konaní

a vykonanie tohto dôkazu bolo nevyhnutné na posúdenie zákonnosti napadnutého

rozhodnutia, čo súd prvého stupňa neurobil a nakoniec to neurobil ani nenamietal odvolací

súd.

Odvolací súd následne nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku, a to aj z hľadiska dôkazných tvrdení

sťažovateľky..., ktoré neboli obidvomi súdmi akceptované, čím podľa názoru sťažovateľky

došlo k porušeniu jej základného práva na rovnosť účastníkov konania v rozpore s ust.

SR. ...

Sťažovateľka bola postupom súdov obidvoch stupňov zbavená možnosti produkovať

aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jej procesných práv

ako účastníčky konania, ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania formulovanom

vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd potvrdil v plnom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu, pričom

rovnako ako súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal so skutkovými tvrdenia

sťažovateľky.

Sťažovateľka je toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebola

zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov ako účastníčky konania,

súd prvého stupňa v súdenej veci nevykonaním dokazovania nevyhnutného na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia nezistil úplne a správne skutkový stav veci a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sa následne ako vada

konania prejavilo aj v konaní pred odvolacím súdom.“.

Sťažovateľka zároveň, argumentujúc rozhodovacou praxou ústavného súdu,

poukazuje i na jej podanie z 24. januára 2013, v ktorom navrhla vylúčenie sudkýň krajského

súdu (JUDr. Šebestovej a JUDr. Filovej, pozn.) z rozhodovania veci, a to so zreteľom na ich

pomer k prerokúvanej veci a ich rozhodovanie v obdobnej veci vedenej na krajskom súde

pod sp. zn. , čomu však krajský súd nevyhovel.

5. V podanej sťažnosti sťažovateľka ďalej konštatuje, že „... doposiaľ bola úspešná

proti žalovanému na preskúmanie jeho rozhodnutí pre neposkytnutie podpôr

v poľnohospodárstve za roky 2005 až 2008 vo viacerých obdobných konaniach na Krajskom

súde v Bratislave - rozsudok sp. zn. z 25.9.2009 (potvrdený rozsudkom NS SR

sp. zn. z 24.11.2010), rozsudok sp. zn. právoplatný 1.12.2010,

rozsudok sp. zn. z 11.2.2011 právoplatný 28.2.2011 a rozsudok sp. zn.

z 11.2.2011 právoplatný 15.3.2011 a iné. Všetky vyššie uvedené rozsudky sú

v podstate založené na zisteniach súdov, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán

nezákonne postupovali voči žalobkyni najmä tým, že nezistili spoľahlivo a riadne skutočný

stav veci a nevykonali dôkazy navrhované žalobcom, nevykonali riadne a dôsledne kontroly

za účelom zistenia hospodárenia žalobcu na sporných pozemkoch, pričom napadnuté

rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa neuvádzajú hodnotenie

dôkazov, absentuje rozbor dôkazov a ani nereagovali na pripomienky a návrhy sťažovateľky

a odôvodnenie rozhodnutí neobsahuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutí, postup

správneho orgánu pri aplikácii európskych noriem nemá oporu v správnej úvahe správneho

orgánu neuvedenej v napadnutých rozhodnutiach a zo špecifikácie platieb v prílohe

rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa nemožno vyvodiť akýkoľvek právny záver,

ktorý by bol zrozumiteľný pre účastníka konania a odôvodnenie rozhodnutí žalovaného

rovnako, ako aj prvostupňového správneho orgánu, je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, čo žalobkyňa namieta aj v súdenej veci.“.

6. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ... podľa čl. 2 ods. 2,

, , a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2

Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo

na súdnu ochranu podľa v spojení s a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.5.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.5.2015 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné

zadosťučinenie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote

dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle všetci účastníci sú si v konaní podľa

rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

10. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

11. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených

, a , ako aj a a 2 listiny

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby

určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

13. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí

nepovažuje za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych

skutočností, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukázala, sa nejaví táto argumentácia ani

ako ústavne neudržateľná.

Sťažovateľka napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v podstate vyčíta

potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý neakceptoval jej kritiku

nedostatočného zistenia skutkového stavu veci v správnom konaní s následným nesprávnym

právnym posúdením veci žalovaným správnym orgánom Ministerstvom pôdohospodárstva

a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.

14. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

konštatoval:

«Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis

žalovaného, najvyšší súd zistil, že Pôdohospodárska platobná agentúra rozhodujúca

o žiadosti žalobcu zo dňa 14.05.2007 po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti

vo výmere deklarovanej v žiadosti žalobcu. Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti

reagoval žalobca potvrdením výmery, uskutočnilo sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že

rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle nariadenia (ES)

č. 796/2004 je vyšší ako 30 % stanovenej plochy.

Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia článku

138 nariadenia Komisie (ES) 1973/2004, podľa ktorého:

„S výnimkou prípadov vyššej moci alebo výnimočných okolností, ako sú uvedené

v článku 72 nariadenia (ES) č. 796/2004, ak je administratívnou kontrolou na mieste

zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle bodu (22)

článku 2 nariadenia (ES) č. 796/2004 je viac ako 3 % ale menej ako 30 % stanovenej

plochy, je suma poskytnutá na základe schémy SAPS znížená na daný rok o dvojnásobok

zisteného rozdielu. Ak je rozdiel vyšší ako 30 % stanovenej plochy, nemôže byť na daný rok

poskytnutá žiadna pomoc.“

Žalovaný nielen na základe listinných dôkazov, ale aj výsledkov doplneného konania

kontrolou na mieste, vyjadrenia sporných strán a z listu žalobcu (15.11.2007) uzavrel, že

z dôvodu nedodržania deklarovanej výmery nemohla byť žalobcovi poskytnutá podpora na

jednotnú platbu na plochu.

V súlade so závermi súdu prvého stupňa i odvolací súd mal z predloženého spisového

materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi orgánmi náležite zistený a správne

právne posúdený. Keďže žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by

spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne

relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol

dostatočne vysporiadal, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa

, a veta druhá ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu v odvolaní, že rozhodnutie žalovaného

a prvostupňové rozhodnutie bolo Krajským súdom v Bratislave v konaní pod sp. zn.

už raz zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, najvyšší súd zdôrazňuje že sa

tak stalo výlučne podľa , a to pre nedostatočný administratívny spis

žalovaného. Vecne sa teda krajský súd uvedenou vecou nezaoberal. ...

Záverom najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v obdobnej veci týkajúcej sa žalobcu sp. zn. zo dňa 15.03.2011.»

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vecne správne a náležite odôvodnené.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľkou predostreté odvolacie dôvody za

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013. V súvislosti s aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

16. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (bod 14) nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavnoprávnu dimenziu nedosahuje ani námietka sťažovateľky týkajúca sa

možnej zaujatosti sudkýň krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(bod 4).

18. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla

a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

(). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce

prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. , , ,

, ).

19. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa práv zaručených

čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho

zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr.

rozsudok vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

20. Ústavný súd rovnako ako aj najvyšší súd vyhodnotil predmetnú námietku

zaujatosti sťažovateľkou označených sudkýň krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

ako nedôvodnú. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne

poznamenal, že námietka zaujatosti senátu z dôvodu, že ten istý senát už raz konal

v obdobnej veci týkajúcej sa žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. a žalobu

zamietol, neobstojí. Ako správne uviedol, „... dôvodom na vylúčenie sudcu nemôže byť jeho

rozhodovacia činnosť v obdobnej, alebo akejkoľvek veci“.

21. Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa s poukazom

sťažovateľky na iné rozhodnutia krajského súdu v obdobných veciach, v ktorých na rozdiel

od tu prerokovávanej veci krajský súd rozhodol o žalobách sťažovateľky opačne (bod 5).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch v znení neskorších predpisov [, ,

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m.

, , , , ). Na druhej strane

však diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

).

23. Z rozhodnutí krajského súdu, ktorými sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti

vo svoj prospech argumentovala, však vyplýva, že dôvody týchto rozhodnutí, ktorými bolo

vyhovené žalobám sťažovateľky podaným v právne obdobných veciach, spočívali

v nevykonaní ohliadky na mieste a v nedôslednom vykonaní krížovej kontroly (rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 21. októbra 2010), v neúplnosti predloženého

administratívneho spisu (rozsudok krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2011)

a v nemožnosti sťažovateľa oboznámiť sa so správou o kontrole na mieste v spojení

s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (rozsudok

krajského súdu č. k. -45 z 11. februára 2011). Išlo teda o vady, ktoré ústavný

súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh a ani z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu v tu

prerokovávanej kauze sťažovateľky nezistil.

24. Rozdielnosť v rozhodovaní krajského súdu v právne podobných veciach

sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu nespĺňa podmienky ústavného významu,

ktorý by mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľky. Aj v tejto časti je tak argumentácia sťažovateľky nedôvodná.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016