Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 447/2016
PDF · 142.32 KB
No categories available
II. ÚS 447/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Jonášom,
M. R. Štefánika 2393/29, Trebišov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Jonášom, M. R. Štefánika 2393/29, Trebišov, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 11. augusta 2010 podal okresnému
súdu návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, konanie
o ktorom vedie okresný súd pod sp. zn. 9 C 152/2010. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného
uvádza:
„Po podaní návrhu bol vyzvaný odporca zo strany súdu, aby sa k návrhu na začatie
konania vyjadril. Tento doručil konajúcemu súdu svoje písomné vyjadrenie 14. 9. 2010.
Prvé pojednávanie bolo vytýčené po 6 mesiacoch na 16. 3. 2011. Potom nasledovali
v roku 2011 ďalšie pojednávania: 20. 4. 2011, 1. 6. 2011, 29. 6. 2011. Potom sa vo veci rok
aj 2 mesiace nič nekonalo, až 6. 9., potom 18. 12. 2012 boli vykonané výsluchy dožiadaným
súdom Košice I. Potom súd nekonal v roku 2013 a 2014 až v roku 2015 boli pojednávania
21. 1. 2015, 23. 3. 2015, potom opäť vyše 1/2 roka sa nekonalo až 29. 10. 2015 bol
vykonaný výsluch dožiadaným súdom v Košiciach. V roku 2015 sme na požiadanie súdu
podali naše súhrnné stanoviská, a to odporca 2. 3. 2015 a navrhovateľ 26. 2. 2015.
Dňa 18.1.2016, teda po temer 6 rokoch od podania návrhu na začatie konania
vyniesol prvostupňový súd rozsudok, ktorý však odporca napadol odvolaním, ktoré bolo
doručené konajúcemu súdu 21. 3. 2016.
Dňa 17. 12. 2015 som podal predsedníčke Okresného súdu Bratislava II sťažnosť na
prieťahy v konaní. Moju sťažnosť predsedníčka súdu uznala ako čiastočne platné.
Teda prvostupňový súd pracovnoprávnu vec o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru prejednával temer 6 rokov, kým vo veci rozhodol. V týchto 6 rokoch
2 roky vo veci vôbec súd nekonal, potom boli ďalšie 6-7 mesačné pauzy, kedy súd nekonal.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2010 porušené bolo.
2. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000,-
Eur...
3. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť trovy konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 152/2010 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09,
IV. ÚS 42/2010 atď.)].
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil tiež právny názor,
v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).
V posudzovanej veci okresný súd v napadnutom konaní rozhodol vo veci samej
rozsudkom č. k. 9 C 152/2010-309 z 18. januára 2016. Sťažnosť sťažovateľa
bola ústavnému súdu doručená 6. mája 2016, to znamená v čase, keď okresný súd
už v zásade nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Vydaním prvostupňového meritórneho rozhodnutia a jeho
doručením totiž okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný
súd nemohol vykonávať, a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2
ústavy ako vec, v ktorej z ústavy vyvoditeľná úloha okresného súdu odstrániť stav právnej
neistoty sťažovateľa bez zbytočných prieťahov skončila rozhodnutím vo veci samej ešte
predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani
skutočnosť, že odporca v napadnutom konaní podal odvolanie proti označenému rozsudku
okresného súdu. Sťažovateľ navyše postup okresného súdu po podaní odvolania vôbec
nenamieta, ale svoju sťažnosť výslovne smeruje voči postupu okresného súdu v procesnom
štádiu pred vydaním meritórneho rozhodnutia.
Na podklade uvedeného a z dôvodu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už
okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom zrušení jeho rozsudku
a vrátení veci na ďalšie konanie na základe podaného odvolania) v napadnutom konaní
bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi
nič nebráni v tom, aby sa za splnenia všetkých podmienok opätovne obrátil na ústavný súd
so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016