Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 492/2016
PDF · 251.69 KB
No categories available
II. ÚS 492/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 16/2015 z 31. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou , ,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 16/2015 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľka dňa 29. 11. 2011 podala na Okresný súd Bratislava I ako
navrhovateľka žalobu proti odporcovi
, (ďalej aj „ “), o zaplatenie náhrady škody z dôvodu
porušenia právnej povinnosti všeobecnej prevencie podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
V spoločnosti , ktorá bola na základe úverovej zmluvy klientom
odporcu ( ), bola sťažovateľke ako fyzickej osobe, schválená odmena za práce
na zabezpečení podkladov a zabezpečení financovania výstavby rodinných domov.
Sťažovateľke mala byť odmena vyplatená po splnení podmienok vopred dohodnutých
medzi spoločnosťou a sťažovateľkou ako fyzickou osobou.
Splnenie niektorých podmienok malo byť preukázané výpisom z úverového účtu
spoločnosti vedeného u odporcu ( ).
V dôsledku porušenia právnej povinnosti všeobecnej prevencie odporcu ( )
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, sťažovateľka nemohla preukázať spoločnosti
splnenie podmienky pre vyplatenie odmeny. Odporca ( ) tieto
skutočnosti potvrdil aj listom zo dňa 05. 12. 2009.
Sťažovateľke odmena nebola vyplatená a tým jej vznikla škoda vo výške
580.893,58 EUR. Vznik škody sťažovateľky je priamym dôsledkom porušenia právnej
povinnosti odporcu ( )...
2
Pripomíname, že sťažovateľka nemala s odporcom ( ) uzavretú úverovú
zmluvu, úverová zmluva bola uzavretá medzi odporcom ( ) a spoločnosťou
Návrh žaloby na Okresnom súde Bratislava I bol na konanie pridelený zákonnému
sudcovi na občianskoprávnom úseku v registri 25 C (spisová značka 25 C/167/2011)...
Následne sťažovateľka obdržala výzvu na úhradu súdneho poplatku, pričom súdny
poplatok jej bol vyrubený podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., ktorému prislúcha najvyššia suma pre súdne poplatky
v obchodných veciach.
Sťažovateľka požiadala Okresný súd Bratislava I o čiastočné, príp. úplné
oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že jej finančné pomery nedovoľujú uhradiť
súdny poplatok v plnej výške, nakoľko príjem sťažovateľky je dlhodobo na úrovni
minimálnej mzdy. Sťažovateľka pracovala na náročnom projekte, za ktorý jej po splnení
určených podmienok mala byť vyplatená odmena. Práve konaním odporcu ( ) došlo
k zmareniu vyplatenia odmeny za ňou vykonané práce. Sťažovateľka má za to, že nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Okresný súd Bratislava I svojím uznesením z 10. 04. 2014 sp. zn. 30 Cb 2017/2011
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov...
Voči predmetnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sa sťažovateľka odvolala,
pričom v odvolaní okrem žiadosti o priznanie (aj čiastočného) oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov, žiadala o preskúmanie zákonnosti preradenia návrhu o náhrade škody
z občianskoprávneho úseku na obchodný úsek a určenie správneho pridelenia návrhu
na príslušný úsek podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I v zmysle Vyhl.
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku...
Krajský súd priznal 50 % oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, avšak
vo svojom uznesení neurčil, či ide o oslobodenie zo sumy 16.596,50 € alebo z najvyššej
sumy pre súdne poplatky v obchodných veciach, teda zo sumy 33.193,50 €. Navyše
zákonnosť preradenia návrhu o náhrade škody z občianskoprávneho úseku na obchodný
úsek vôbec neskúmal...
Sťažovateľka voči predmetnému uzneseniu Krajského súdu podala dovolanie
na Najvyšší súd SR najmä z dôvodu, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými návrhmi
uvedenými v odvolacom návrhu – petite odvolania, najmä s návrhmi preskúmať zákonnosť
preradenia návrhu o náhrade škody z občianskoprávneho úseku na obchodný úsek a určiť
správne pridelenie návrhu na príslušný úsek podľa Rozvrhu práce...
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia
uviedol, dôvod preradenia spisu z občianskoprávneho na obchodný úsek (viď
strana 7 druhý odsek zhora) „na reklamáciu vec vybavujúcej súdnej úradníčky voči
zapísaniu veci do oddelenia 25 C, bola táto dňa 13. 12. 2011 z dôvodu, že spor medzi
účastníkmi konania vznikol zo zmlúv o úvere podľa § 497 ObchZ prevedená do oddelenia
„Obchodné veci.“...
Sťažovateľka s takýmto rozhodnutím súdu nesúhlasí. Sťažovateľka opakovane
poukazuje na skutočnosť, že spor medzi účastníkmi konania nevznikol zo zmluvy o úvere
okrem iného aj z dôvodu, že:
a) sťažovateľka ako navrhovateľka nebola v žiadnom úverovom ani inom
obchodnoprávnom vzťahu s odporcom ( ), nebola ani veriteľom, ani dlžníkom v zmysle
b) medzi sťažovateľkou a odporcom ( ) nie je záväzkový vzťah,
c) medzi účastníkmi konania nejde o priame porušenie povinnosti zo záväzkového
vzťahu podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka,
d) medzi sťažovateľkou a odporcom nejde o žiaden obchodno-záväzkový vzťah,
e) spor vznikol z podnikateľskej činnosti sťažovateľky u odporcu ( ).
Medzi účastníkmi konania ide jednoznačne o náhradu škody, ktorá sťažovateľke ako
poškodenej fyzickej osobe vznikla porušením právnej povinnosti všeobecnej prevencie
odporcu ( ) podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I ale i v zmysle Vyhl.
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku v znení neskorších zmien
a doplnkov, občianskoprávne súdne registre C sa vedú okrem iných pre súdne spory medzi
fyzickými osobami (nepodnikateľmi) a právnickou osobou bez ohľadu na to, či uvedená
právnická osoba podniká alebo nepodniká...
Napriek vyššie uvedenému došlo k zmene pridelenia návrhu z občianskoprávneho
úseku na obchodný úsek v registri 30 Cb (spisová značka 30 Cb/217/2011).»
4
Sťažovateľka považuje spôsob pridelenia jej návrhu na obchodný úsek za porušenie
svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38
ods. 1 listiny a zastáva právny názor, že v súdnom spore s odporcom ide o občianskoprávnu
náhradu škody, a teda oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 50 % by malo byť
priznané zo sumy najviac 16 596,50 €. Súdny poplatok vo výške 50 % zo sumy 33 193,50 €
(čo je najvyššia suma v obchodných veciach) považuje sťažovateľka stále za neúmerne
vysoký, pričom poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v týchto
veciach. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom v súlade s § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(resp. sťažila sa jej realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu
jej práv a záujmov právom chránených v konkrétnom konaní).
V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Právo na prístup k súdu zahŕňa zákaz vytvárať neprimerané prekážky v prístupe
k súdu. Tento zákaz okrem iného vyžaduje, aby neboli vytvárané také procesno-právne
podmienky, ktoré sťažujú prístup k súdu, nie sú odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa
a nespĺňajú požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi použitými prostriedkami
a sledovaným legitímnym cieľom a teda maria účel práva na súdnu ochranu. Takéto
prekážky totiž obmedzujú prístup k súdu v jeho podstate a treba ich považovať za nesúladné
nielen s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj s čl. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľky , nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 listiny
základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo/16/2015 z 31. 08. 2015 o zamietnutí dovolania, právoplatného 04. 11. 2015,
porušené bolo.
Základné právo sťažovateľky , na poskytnutie
súdnej ochrany uplatnenému právu priznanej čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/16/2015 z 31. 08. 2015
o zamietnutí dovolania, právoplatného 04. 11. 2015, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/16/2015
z 31. 08. 2015 o zamietnutí dovolania, právoplatného 04. 11. 2015, zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na
účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...
Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia a aby Okresnému súdu Bratislava I uložil, aby sa dočasne
(do právoplatnosti rozhodnutia o tejto sťažnosti) zdržal vykonávania právoplatného
rozhodnutia, najmä aby sa zdržal zastavenia konania vo veci samej z dôvodu, že v určenej
dobe nebude súdny poplatok zastavený.“
V nadväznosti na navrhovaný petit a argumentáciu uvedenú v sťažnosti ústavný súd
ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 16/2015
z 31. augusta 2015, a v takomto rozsahu sťažnosť predbežne prerokoval.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
6
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy tým, že najvyšší súd v napadnutom uznesení
- nepochopil uvádzané argumenty o vzniku a podstate sporu, vychádzal
z nesprávneho právneho názoru a z nesprávneho výkladu príslušných právnych predpisov
v rámci obchodného práva, čo viedlo k potvrdeniu nesprávnej právnej identifikácie sporu
a otázok s tým spojených (a nesprávnej aplikácie práva pri pridelení veci v rámci aktuálneho
rozvrhu práce) vrátane uváženia odpustenia súdneho poplatku, čím
- nesplnil požiadavky na riadne a vecne správne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, a preto považuje aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne
a nepresvedčivé, za také, ktoré porušuje jej základné právo na súdnu ochranu (základné
právo na zákonného sudcu), resp. atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.
Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom
odvolania sťažovateľky z 30. apríla 2014, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) 2. mája 2014 a následne postúpené Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie, ako aj s obsahom dovolania
sťažovateľky z 22. augusta 2014 proti uzneseniu krajského súdu, v ktorom sťažovateľka
argumentovala nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 237 Občianskeho súdneho
poriadku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa č. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
V obsahu práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
8
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 16/2015
z 31. augusta 2015, ktorým tento súd zamietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 Cob 104/2014-120 z 30. júna 2014, sa uvádza:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... dospel k záveru, že odvolací
súd rozhodol vecne správne, preto dovolanie podľa § 243b ods. 1, ods. 4 veta
za bodkočiarkou O. s. p. zamietol...
Navrhovateľka nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vzhliadla v nesprávnom
posúdení prejednávanej veci ako obchodnoprávnej, z dôvodu ktorého bola táto podľa jej
názoru nesprávne preradená z občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I
na úsek obchodný do oddelenia 30 Cb, ktorá skutočnosť potom viedla k vyrubeniu súdneho
poplatku v nesprávnej (vyššej) sume.
Z obsahu s vecou súvisiaceho súdneho spisu je zrejmé, že po doručení návrhu
navrhovateľky zo dňa 28. 11. 2011 súdu prvého stupňa dňa 29. 11. 2011 bola vec zapísaná
do súdneho oddelenia 25 C pod sp. zn. 25 C/167/2011 (č. l. 1), následne na reklamáciu vec
vybavujúcej vyššej súdnej úradníčky voči zapísaniu veci do oddelenia 25 C (č. l. 32), bola
táto dňa 13. 12. 2011 z dôvodu, že spor medzi účastníkmi konania vznikol zo zmluvy o úvere
podľa § 497 ObchZ, prevedená do oddelenia „Obchodné veci“ a náhodným
výberom pridelená sudkyni s tým, že vec je vedená pod sp. zn.
Okresný súd Bratislava I výzvou č. k. 30 Cb/217/2011-34 zo dňa 02. 08. 2013 podľa
položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona o súdnych
poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase vzniku poplatkovej povinnosti, vyzval
navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v lehote 10 dní
od doručenia výzvy vo výške 33 193,50 eur. Zároveň ju poučil, že ak nebude poplatok
v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení
zmien a doplnkov). Výzva bola navrhovateľke doručená 23. 08. 2013 (č. l. 34 – 37).
Písomným podaním zo dňa 21. 08. 2013, prvostupňovému súdu doručeným v ten istý deň
(č. l. 38) navrhovateľka požiadala o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške
90 % zo sumy súdneho poplatku, ďalším podaním zo dňa 14. 11. 2013 (č. l. 44 – 45)
požiadala o oslobodenie v čo najvyššej výške, resp. o úplné oslobodenie na celé konanie.
Súd prvého stupňa uznesením č. k. 30 Cb/217/2011-14 zo dňa 10. 04. 2014 oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov navrhovateľke nepriznal, následne odvolací súd na
odvolanie navrhovateľky uznesením č. k. 2 Cob/104/2014-120 zo dňa 30. 06. 2014
prvostupňové uznesenie zmenil tak, že navrhovateľke priznal oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov vo výške 50 %.
V prípade rozhodovania o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
ide o rozhodovanie o podmienke vedenia súdneho konania založenej na povinnosti
poplatníka zaplatiť súdny poplatok. Vo vzťahu k tejto podmienke konania navrhovateľka
namietla posúdenie jej veci ako obchodnej súdom prvého stupňa, a teda spoplatnenie
jej návrhu podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov v sume... Odvolaciemu
10
súdu vytkla, že sa nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa preradenia jej veci
z občianskoprávneho úseku na úsek obchodný a preskúmania správnosti výšky vyrubeného
súdneho poplatku. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že prejednávaná vec je vecou
obchodnou nie s ohľadom na účastníkov, ale s ohľadom na jej charakter. Z hľadiska
spoplatnenia návrhu je rozhodujúce, z akého právneho vzťahu vychádza nárok, uplatnenie
ktorého je predmetom konania, t. j. v danom prípade žaloba o náhradu škody na základe
úverovej zmluvy uzavretej podľa § 497 až 507 ObchZ.
Prvostupňový súd nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku za podanú žalobu
odôvodnil tým, že navrhovateľka pomery, ktoré by priznanie odôvodňovali, nepreukázala.
Na odvolanie navrhovateľky odvolací súd znížil sumu súdneho poplatku na 50 %.
Dovolací súd má za to, že krajský súd ako súd odvolací sa pri rozhodovaní v otázke
súdneho poplatku vyrovnal so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu navrhovateľky.
Aj dovolací súd zdôrazňuje, že podmienkou pre aplikáciu ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.
je súčasná existencia takých pomerov na strane žiadateľa o oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktoré takéto oslobodenie odôvodňujú a zároveň skutočnosť, že sa zo strany
žiadateľa nejedná o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada na osobné, rodinné
a majetkové pomery žiadateľa, povahu uplatňovaného nároku a výšky súdneho poplatku
v prejednávanej veci.
Zákonodarca v § 138 ods. 1 O. s. p. pripúšťa možnosť čiastočného, prípadne úplného
oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom miera čiastočného oslobodenia účastníka
od platenia súdnych poplatkov je na úvahe súdu pri zohľadnení vyššie konštatovaných
pomerov na strane účastníka a splnenia ďalších predpokladov priznania oslobodenia
od súdnych poplatkov. Prihliadnuc na osobné a majetkové pomery navrhovateľky,
zohľadniac výšku súdneho poplatku, súčasne u navrhovateľky nejde o svojvoľné alebo
zrejme bezúspešné bránenie práva, odvolací súd, podľa názoru súdu dovolacieho, správne
aplikoval citované ustanovenie, keď rozhodol o priznaní oslobodenia navrhovateľky
od platenia súdnych poplatkov vo výške 50 %. Pri nepriznaní oslobodenia navrhovateľky
od súdnych poplatkov v celom rozsahu odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka
vykonáva činnosť štatutárneho zástupcu v niekoľkých spoločnostiach aj mimo územia
Slovenskej republiky, súčasne vlastní nehnuteľnosti, hoci aj s malou výmerou, a preto
správne konajúce súdy prijali právny záver, že navrhovateľka nespĺňa kritériá
o nemajetnosti. Aj podľa dovolacieho súdu ide o okolnosti majúce vplyv na rozhodovanie
súdu o nepriznaní oslobodenia účastníka od súdnych poplatkov celkom, neopomínajúc
skutočnosť, že pri rozhodovaní o oslobodení účastníka konania od súdnych poplatkov
a záujem účastníka konania, ktorý si uplatňuje právo na súdnu ochranu (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 11/2010 zo dňa 16. 09. 2010).
Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (uplatňované v odvolacom konaní podľa
§ 211 ods. 2 O. s. p.), keďže odvolací súd právne relevantným spôsobom vyložil ust. § 138
ods. 1 O. s. p., súčasne z jeho odôvodnenia vyplýva dôvod zmeny prvostupňového
rozhodnutia. Nemožno preto konštatovať ani odňatie možnosti navrhovateľky konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného, prípadne nezrozumiteľného odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, ktorá skutočnosť by zakladala existenciu procesnej vady konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p...
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie navrhovateľky podané proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob/104/2014 zo dňa 30. 06. 2014 nie je dôvodné, preto dovolanie podľa § 243b ods. 1
O. s. p. zamietol.»
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento súd zamietol dovolanie
sťažovateľky, nie je arbitrárne a nepresvedčivé, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani
oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery najvyššieho súdu. Ústavný súd zastáva názor,
že najvyšší súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam
a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Do odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom doplňujúco
a v prehľadnom slede zásadne objasnil všetky otázky právnej kvalifikácie sporných otázok
medzi účastníkmi konania a zdôraznil dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami
12
sťažovateľky uplatnenými v rámci konania pred oboma súdmi (krajským súdom i okresným
súdom).
Najvyšší súd prevedenie veci do oddelenia „Obchodné veci“ (argument § 497
Obchodného zákonníka), vychádzajúc zo súdneho spisu okresného súdu, ako aj čiastočné
oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením krajského súdu odôvodnil v napadnutom
uznesení ústavne udržateľným spôsobom nesignalizujúcim porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom
konania (m. m. I. ÚS 241/07).
Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.
Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať
nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva
(I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016
14