Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 497/2016
PDF · 275.74 KB
No categories available
II. ÚS 497/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina
sp. zn. 7 C 36/2010 z 5. marca 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5 Co 369/2014 z 28. októbra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 36/2010 z 5. marca 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 369/2014 z 28. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 36/2010 v postavení žalobcu, ktorý sa
proti žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 20 000 €. Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že
žalovaní svojimi podaniami oznámili, že sťažovateľ sa dopustil prečinu krádeže podľa § 212
ods. 1 a 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „... mal v čase od 13:30 hod
do 19:45 hod. dňa 9. 2. 2008 v obci spoločným konaním s doposiaľ neznámou
osobou... vojsť cez neuzamknuté dvere do objektu pekárne v obci , kde... mal
z kancelárie z drevenej skrinky odcudziť kovovú bezpečnostnú skrinku, v ktorej sa v tom
čase mala nachádzať hotovosť 120.000,- Sk, čím... mal... spôsobiť majiteľovi pekárne“
(žalovaný v 2. rade, pozn.) škodu v celkovej sume 123 000 Sk. Sťažovateľ zdôrazňuje,
že na základe nepravdivých tvrdení žalovaných bolo proti nemu začaté trestné stíhanie
pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľ tvrdí, že «v dôsledku konania žalovaných v 1. rade
a 2. rade , ktorí neustále tvrdili po našej malej obci , že som krádež
v ich pekárni mal spraviť ja sťažovateľ... aj denná tlač konkrétne Plus jeden deň, Nový čas,
Kysuce ako aj televízia uverejnili o mne článok citujem: „je to drzosť“! komentujú v článku
žalovaní manželia z . Bývalý zamestnanec ... nám
ukradol 120000,- Sk. Bezpečnostná kamera ho však zachytila pri čine. Ďalej bolo
uverejnené citujem „okamžite sme ho poznali“ vyjadrenie žalovaných v 1. a 2. rade / my aj
naši zamestnanci, vysvetlil žalovaný v 2. rade . Nepravdivé tvrdenia
žalovaných v 1. rade... a 2 rade... veľmi ublížili mne žalobcovi ako aj celej mojej rodine
a môjho maloletého syna prezývajú „sejfár“. Žalovaní v 1 a 2 rade znížili
moju vážnosť u spoluobčanov, u mojich bývalých spolupracovníkov ako aj v širokom okolí.
Tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade považujem za hrubo urážlivé. Výrok napadnutého
rozsudku nemá svoj obsah v odôvodnení a tento výrok nemožno považovať za zákonný.
Vytýkal som súdu prvého stupňa a z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa nie je ani zrejmé, ani zistiteľné, prečo neprihliadol na výpovede svedkov. Na základe
podaní žalovaných v 1. a 2. rade, ktorými oznamovali, ihneď po príchode polície, že ja
žalobca... som sa dopustil prečinu krádeže. Len na základe tvrdení žalovaných v 1. a 2. rade
bolo proti mne žalobcovi začaté trestné stíhanie...».
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2011 z 30. apríla 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 96/2012 z 27. septembra 2012 bol sťažovateľ
oslobodený spod obžaloby sp. zn. 4 Pv 46/08 z 19. januára 2011 pre skutok, ktorý mal
spáchať tým, že neoprávnene vnikol do objektu pekárne vo vlastníctve žalovaného v 2. rade
a spôsobil odcudzením veci škodu v sume 6 811,75 €.
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že zásah
do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keďže k nemu došlo pri výkone
subjektívneho práva ustanoveného zákonom. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu
podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné v dôsledku nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Krajský súd
napadnutým rozsudkom, aplikujúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Podľa sťažovateľa „Odvolací súd a ani prvostupňový sa žiadnym spôsobom
v priebehu konania nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa, čím odňal sťažovateľovi právo
na spravodlivý proces, na presvedčivé súdne rozhodnutie, ako jedno z procesných práv
a ktoré účastníkovi garantuje čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, Rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 5. 03. 2014 sp. zn.
7 C 36/2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 10. 2014, sp. zn.
5 Co 369/2014-226, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. 1. 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 10. 2014 sp. zn. 5 Co 369/2014-226
rozsudok Okresného súdu Žilina, zo dňa 5. 03. 2014 sp. zn. 7 C 36/2010-170 zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne
zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00...
4. Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 296,44 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie v sťažnosti
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu
podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský
súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v súlade s § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom s prihliadnutím na § 219
ods. 2 OSP sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na text § 219 ods. 2 OSP, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného
súdu obsiahnutým v jeho napadnutom rozsudku, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2
OSP, a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval
za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku okresného súdu.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá, sa uvádza:
„... so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého
vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenie žalovanej sumy je
zrejmé, že pre uplatnenie nároku v súdnom konaní považoval za rozhodujúce, že
na základe podaní a tvrdení odporcov, ktorými oznamovali, že sa mal dopustiť trestného
činu bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a v dôsledku konania odporcov denná tlač
uverejnila o ňom dotknutý článok.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanom prípade
išlo na strane odporcov 1/ a 2/ o výkon iného subjektívneho práva, čo je okolnosť zásadne
vylučujúca neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, pričom súdom nebol zistený
v konaní odporcov prípadný exces /vybočenie zo zákonom stanovených medzí/.
Občianskoprávna ochrana osobnosti podľa cit. ust .§ 13 ods. 1 OZ tak prichádza do úvahy
iba pri zásahoch do ochrany osobnosti chránených všeobecným osobnostným právom, ktoré
je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené /protiprávne/. Neoprávnený je taký zásah
do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. právnym
poriadkom. Niektoré zásahy, keď aj zdanlivo sa javiace ako odporujúce objektívnemu
právu, napriek tomu nemožno posudzovať ako neoprávnené. Podstatou je existencia
okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby nejde mimo iného vtedy, keď je zásah dovolený, resp. jeho možnosť predpokladaná
zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Zásah do ochrany
osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone iného
subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu
povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Pod výkon tohto subjektívneho práva stanoveného
zákonom je nutné podradiť právo obracať sa so sťažnosťami na štátne orgány, rovnako ako
aj právo podať trestné oznámenie, čo má svoj základ v čl. 18 Listiny základných práv
a slobôd. V prejednávanej veci je nepochybné, že k tvrdenému zásahu malo dôjsť pri výkone
iného subjektívneho práva v rámci trestného konania, t. j. pri výsluchu odporcov
po vykonaní krádeže v ich prevádzke, odporcu v rade 2/ ako poškodeného a odporkyne
v rade 1/ ako svedka, po začatí trestného stíhania vo veci. Odporcovia ako poškodený
a svedok vo svojich výpovediach v rámci trestného konania odpovedali na otázky
vyšetrovateľa, vyslovili podozrenie a presvedčenie, že osobu navrhovateľa ako páchateľa
rozpoznali z kamerového záznamu, popísali ako k tomuto presvedčeniu dospeli, poskytli
všetky im známe informácie pre účely trestného stíhania, v bližších podrobnostiach doplnili
výpovede pred vyšetrovateľom podľa pokynu prokurátora OP, v ktorých sa neodchýlili
od svojich predchádzajúcich výpovedí. Teda svoje tvrdenia použili pri výkone ich
subjektívneho práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní,
nebolo preukázané, že by ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich
správnosti. Odporcovia svoje presvedčenie, že páchateľom je navrhovateľ prezentovali
výlučne pred vyšetrovateľom. Pokiaľ aj svojim zamestnancom prehrávali záznam
z kamerového systému a niektorých dopytovali, či osoba páchateľa im nepripomína
navrhovateľa, z takéhoto konania odporcov súd nemohol vyvodiť záver, že pred svojimi
zamestnancami označili navrhovateľa ako páchateľa, nakoniec svedkovia vypočutí
v trestnom konaní, pred ktorými toto podozrenie vyslovili, ich podozrenie nepotvrdili,
zároveň však uviedli, že odporcovia na nich nerobili nátlak a ani bližšie s nimi túto vec
nerozoberali. Ust. § 127 ods. 1 a 2 TP ukladá každému povinnosť dostaviť sa
na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom,
čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné
konanie a k povinnosti napomáhať splnenie tejto povinnosti.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu sa uvádza:
„Súd poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je
treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne
vecou účastníkov konania. Navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu aj na pojednávaní
tvrdil, že na základe obvinenia odporcov a informácií, ktoré poskytli médiám, bol
zverejnený o ňom článok v novinách. Z vykonaného dokazovania však tieto navrhovateľom
tvrdené skutočnosti neboli preukázané. V konaní nebolo preukázané, že by sa odporcovia
o navrhovateľovi vyjadrovali ako o páchateľovi trestného činu a ani že by tieto výroky šírili.
Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by článok uverejnený v denníku Plus jeden deň
iniciovali odporcovia, že by k nemu dali podklady a informácie, ktoré v ňom boli
uverejnené. Autorka dotknutého článku vo svojej výpovedi tieto skutočnosti nepotvrdila,
naopak uviedla, že o predmetnej krádeži sa dozvedela z tzv. policajnej zvodky a pripustila,
že pokiaľ v článku použila priamu reč mohla tak urobiť na základe údajov z uvedenej
zvodky. Taktiež sám navrhovateľ popieral, že by ho autorka článku kontaktovala
a dotazovala na nejaké informácie, napriek tomu však autorka v článku uviedla, že krádež
popiera aj s jeho tvrdením kde sa mal v tom čase nachádzať, čo nasvedčuje tomu, že
informácie skutočne čerpala z policajnej zvodky. V tejto súvislosti však súd poukazuje na to,
že obsah článku ako aj forma jeho uverejnenia neboli predmetom konania a za jeho
zverejnenie, obsah ako aj formu nemôžu niesť zodpovednosť odporcovia. Taktiež ani
samotné vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania nebolo predmetom tohto konania
a odporcovia v rade 1/ a 2/ nemôžu niesť zodpovednosť za postup v tomto konaní. V tejto
súvislosti súd poukazuje na to, že uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver
o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydávané na základe
dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin a v každej trestnej veci je na mieste
v každej fáze trestného konania (prípravným konaním začínajúc) starostlivo a pozorne
zvažovať, ako sa prípad vo svojej aktuálnej, najmä dôkaznej situácii vyvíja, starostlivo
sledovať aktuálny stav vykonávaných dôkazov a s tým spojené do úvahy prichádzajúce jeho
právne hodnotenie reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Ten je potrebné uvedeným
skutočnostiam prispôsobiť a v tomto smere prijať príslušné rozhodnutia. Tak ako súd
uviedol vyššie na strane odporcov existoval dôvod na vylúčenie protiprávnosti zásahu.
Zásah do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone
iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu
povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Odporcovia teda svoje tvrdenia použili pri výkone ich
subjektívneho práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní,
nebolo preukázané, že by ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich
správnosti a súdom nebolo zistené v konaní odporcov vybočenie zo zákonom stanovených
medzí. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd preto žalobu navrhovateľa zamietol.“
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,
Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa konštatuje, že súčasťou
obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný
súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať
správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne
vyhodnotili zistený stav.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov a citovanej časti napadnutého rozsudku
okresného súdu v spojení s aplikáciou postupu podľa § 219 ods. 2 OSP krajským súdom,
ústavný súd vo vzťahu k všeobecnej námietke sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku nevysporiadal so všetkými jeho tvrdeniami, čím malo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel k záveru, že krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.
Za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil tie isté argumenty ako v konaní pred
súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede na to, prečo jeho
argumentácia nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo
právnym záverom než súd prvého stupňa, zákonom predvídaným postupom podľa § 219
ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého
rozhodnutia, neexistujú relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho
hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len
na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219
ods. 2 OSP. Ústavný súd zdôrazňuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
zastáva názor, že bolo nielen možné, ale aj vhodné uplatniť postup podľa § 219 ods. 2 OSP,
t. j. zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby súd
rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril
dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v konaní pred súdom prvého stupňa neúspešný.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby
je jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti
právny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo
javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď
sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.
Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia
závažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej
fyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buď
obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu
pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,
pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva
do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho
nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie
úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú
vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne
aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu
z väzby, alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30. júla 2008).
Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej
republiky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom
ustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka alebo poškodeného),
nejde o zásah neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z
medzí takto ustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená
zvláštnym verejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj
na plynulé plnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne
vždy posudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo, a s prihliadnutím
na funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením
z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí
a stanovísk č. 54, ročník 2010).
Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec
a s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu,
s ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil, ústavný súd konštatuje, že záver
všeobecných súdov o tom, že vo veci sťažovateľa zo strany žalovaných (výpoveďou
žalovanej v 1. rade ako svedkyne a výpoveďou žalovaného v 2. rade ako poškodeného,
ktorými sťažovateľa označili za páchateľa trestného činu) nedošlo k neoprávnenému zásahu
do jeho osobnosti, nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva
z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu (a v konečnom dôsledku ani s názorom okresného súdu) nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a s ohľadom
na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval rozhodnutie odvolacieho súdu,
ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení zo strany
krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľom označenými
článkami ústavy a dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými
návrhmi sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016