Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 497/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 5. marca 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení žalobcu, ktorý sa

proti žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhal

zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 20 000 €. Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že

žalovaní svojimi podaniami oznámili, že sťažovateľ sa dopustil prečinu krádeže podľa § 212

ods. 1 a 3 na tom skutkovom základe, že „... mal v čase od 13:30 hod

do 19:45 hod. dňa 9. 2. 2008 v obci spoločným konaním s doposiaľ neznámou

osobou... vojsť cez neuzamknuté dvere do objektu pekárne v obci , kde... mal

z kancelárie z drevenej skrinky odcudziť kovovú bezpečnostnú skrinku, v ktorej sa v tom

čase mala nachádzať hotovosť 120.000,- Sk, čím... mal... spôsobiť majiteľovi pekárne“

(žalovaný v 2. rade, pozn.) škodu v celkovej sume 123 000 Sk. Sťažovateľ zdôrazňuje,

že na základe nepravdivých tvrdení žalovaných bolo proti nemu začaté trestné stíhanie

pre prečin krádeže podľa a formou spolupáchateľstva

podľa v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa

.

Sťažovateľ tvrdí, že «v dôsledku konania žalovaných v 1. rade

a 2. rade , ktorí neustále tvrdili po našej malej obci , že som krádež

v ich pekárni mal spraviť ja sťažovateľ... aj denná tlač konkrétne Plus jeden deň, Nový čas,

Kysuce ako aj televízia uverejnili o mne článok citujem: „je to drzosť“! komentujú v článku

žalovaní manželia z . Bývalý zamestnanec ... nám

ukradol 120000,- Sk. Bezpečnostná kamera ho však zachytila pri čine. Ďalej bolo

uverejnené citujem „okamžite sme ho poznali“ vyjadrenie žalovaných v 1. a 2. rade / my aj

naši zamestnanci, vysvetlil žalovaný v 2. rade . Nepravdivé tvrdenia

žalovaných v 1. rade... a 2 rade... veľmi ublížili mne žalobcovi ako aj celej mojej rodine

a môjho maloletého syna prezývajú „sejfár“. Žalovaní v 1 a 2 rade znížili

moju vážnosť u spoluobčanov, u mojich bývalých spolupracovníkov ako aj v širokom okolí.

Tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade považujem za hrubo urážlivé. Výrok napadnutého

rozsudku nemá svoj obsah v odôvodnení a tento výrok nemožno považovať za zákonný.

Vytýkal som súdu prvého stupňa a z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa nie je ani zrejmé, ani zistiteľné, prečo neprihliadol na výpovede svedkov. Na základe

podaní žalovaných v 1. a 2. rade, ktorými oznamovali, ihneď po príchode polície, že ja

žalobca... som sa dopustil prečinu krádeže. Len na základe tvrdení žalovaných v 1. a 2. rade

bolo proti mne žalobcovi začaté trestné stíhanie...».

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. apríla 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2012 bol sťažovateľ

oslobodený spod obžaloby sp. zn. z 19. januára 2011 pre skutok, ktorý mal

spáchať tým, že neoprávnene vnikol do objektu pekárne vo vlastníctve žalovaného v 2. rade

a spôsobil odcudzením veci škodu v sume 6 811,75 €.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že zásah

do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keďže k nemu došlo pri výkone

subjektívneho práva ustanoveného zákonom. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu

podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je

nepreskúmateľné v dôsledku nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Krajský súd

napadnutým rozsudkom, aplikujúc (ďalej len

„OSP“), napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Podľa sťažovateľa „Odvolací súd a ani prvostupňový sa žiadnym spôsobom

v priebehu konania nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa, čím odňal sťažovateľovi právo

na spravodlivý proces, na presvedčivé súdne rozhodnutie, ako jedno z procesných práv

a ktoré účastníkovi garantuje SR a Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. 1 SR, Rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 5. 03. 2014 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 10. 2014, sp. zn.

-226, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. 1. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 10. 2014 sp. zn. -226

rozsudok Okresného súdu Žilina, zo dňa 5. 03. 2014 sp. zn. -170 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne

zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00...

4. Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 296,44 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie v sťažnosti

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu

podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v súlade s ako vecne

správny potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom s prihliadnutím na § 219

ods. 2 sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na text , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného

súdu obsiahnutým v jeho napadnutom rozsudku, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2

, a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku okresného súdu.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá, sa uvádza:

„... so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého

vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenie žalovanej sumy je

zrejmé, že pre uplatnenie nároku v súdnom konaní považoval za rozhodujúce, že

na základe podaní a tvrdení odporcov, ktorými oznamovali, že sa mal dopustiť trestného

činu bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a v dôsledku konania odporcov denná tlač

uverejnila o ňom dotknutý článok.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanom prípade

išlo na strane odporcov 1/ a 2/ o výkon iného subjektívneho práva, čo je okolnosť zásadne

vylučujúca neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, pričom súdom nebol zistený

v konaní odporcov prípadný exces /vybočenie zo zákonom stanovených medzí/.

Občianskoprávna ochrana osobnosti podľa cit. ust . tak prichádza do úvahy

iba pri zásahoch do ochrany osobnosti chránených všeobecným osobnostným právom, ktoré

je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené /protiprávne/. Neoprávnený je taký zásah

do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. právnym

poriadkom. Niektoré zásahy, keď aj zdanlivo sa javiace ako odporujúce objektívnemu

právu, napriek tomu nemožno posudzovať ako neoprávnené. Podstatou je existencia

okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby nejde mimo iného vtedy, keď je zásah dovolený, resp. jeho možnosť predpokladaná

zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Zásah do ochrany

osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone iného

subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu

povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Pod výkon tohto subjektívneho práva stanoveného

zákonom je nutné podradiť právo obracať sa so sťažnosťami na štátne orgány, rovnako ako

aj právo podať trestné oznámenie, čo má svoj základ v čl. 18 Listiny základných práv

a slobôd. V prejednávanej veci je nepochybné, že k tvrdenému zásahu malo dôjsť pri výkone

iného subjektívneho práva v rámci trestného konania, t. j. pri výsluchu odporcov

po vykonaní krádeže v ich prevádzke, odporcu v rade 2/ ako poškodeného a odporkyne

v rade 1/ ako svedka, po začatí trestného stíhania vo veci. Odporcovia ako poškodený

a svedok vo svojich výpovediach v rámci trestného konania odpovedali na otázky

vyšetrovateľa, vyslovili podozrenie a presvedčenie, že osobu navrhovateľa ako páchateľa

rozpoznali z kamerového záznamu, popísali ako k tomuto presvedčeniu dospeli, poskytli

všetky im známe informácie pre účely trestného stíhania, v bližších podrobnostiach doplnili

výpovede pred vyšetrovateľom podľa pokynu prokurátora OP, v ktorých sa neodchýlili

od svojich predchádzajúcich výpovedí. Teda svoje tvrdenia použili pri výkone ich

subjektívneho práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní,

nebolo preukázané, že by ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich

správnosti. Odporcovia svoje presvedčenie, že páchateľom je navrhovateľ prezentovali

výlučne pred vyšetrovateľom. Pokiaľ aj svojim zamestnancom prehrávali záznam

z kamerového systému a niektorých dopytovali, či osoba páchateľa im nepripomína

navrhovateľa, z takéhoto konania odporcov súd nemohol vyvodiť záver, že pred svojimi

zamestnancami označili navrhovateľa ako páchateľa, nakoniec svedkovia vypočutí

v trestnom konaní, pred ktorými toto podozrenie vyslovili, ich podozrenie nepotvrdili,

zároveň však uviedli, že odporcovia na nich nerobili nátlak a ani bližšie s nimi túto vec

nerozoberali. Ust. a ukladá každému povinnosť dostaviť sa

na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom,

čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné

konanie a k povinnosti napomáhať splnenie tejto povinnosti.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu sa uvádza:

„Súd poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je

treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne

vecou účastníkov konania. Navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu aj na pojednávaní

tvrdil, že na základe obvinenia odporcov a informácií, ktoré poskytli médiám, bol

zverejnený o ňom článok v novinách. Z vykonaného dokazovania však tieto navrhovateľom

tvrdené skutočnosti neboli preukázané. V konaní nebolo preukázané, že by sa odporcovia

o navrhovateľovi vyjadrovali ako o páchateľovi trestného činu a ani že by tieto výroky šírili.

Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by článok uverejnený v denníku Plus jeden deň

iniciovali odporcovia, že by k nemu dali podklady a informácie, ktoré v ňom boli

uverejnené. Autorka dotknutého článku vo svojej výpovedi tieto skutočnosti nepotvrdila,

naopak uviedla, že o predmetnej krádeži sa dozvedela z tzv. policajnej zvodky a pripustila,

že pokiaľ v článku použila priamu reč mohla tak urobiť na základe údajov z uvedenej

zvodky. Taktiež sám navrhovateľ popieral, že by ho autorka článku kontaktovala

a dotazovala na nejaké informácie, napriek tomu však autorka v článku uviedla, že krádež

popiera aj s jeho tvrdením kde sa mal v tom čase nachádzať, čo nasvedčuje tomu, že

informácie skutočne čerpala z policajnej zvodky. V tejto súvislosti však súd poukazuje na to,

že obsah článku ako aj forma jeho uverejnenia neboli predmetom konania a za jeho

zverejnenie, obsah ako aj formu nemôžu niesť zodpovednosť odporcovia. Taktiež ani

samotné vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania nebolo predmetom tohto konania

a odporcovia v rade 1/ a 2/ nemôžu niesť zodpovednosť za postup v tomto konaní. V tejto

súvislosti súd poukazuje na to, že uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver

o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydávané na základe

dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin a v každej trestnej veci je na mieste

v každej fáze trestného konania (prípravným konaním začínajúc) starostlivo a pozorne

zvažovať, ako sa prípad vo svojej aktuálnej, najmä dôkaznej situácii vyvíja, starostlivo

sledovať aktuálny stav vykonávaných dôkazov a s tým spojené do úvahy prichádzajúce jeho

právne hodnotenie reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Ten je potrebné uvedeným

skutočnostiam prispôsobiť a v tomto smere prijať príslušné rozhodnutia. Tak ako súd

uviedol vyššie na strane odporcov existoval dôvod na vylúčenie protiprávnosti zásahu.

Zásah do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone

iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu

povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Odporcovia teda svoje tvrdenia použili pri výkone ich

subjektívneho práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní,

nebolo preukázané, že by ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich

správnosti a súdom nebolo zistené v konaní odporcov vybočenie zo zákonom stanovených

medzí. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd preto žalobu navrhovateľa zamietol.“

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (,

).

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa konštatuje, že súčasťou

obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný

súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať

správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne

vyhodnotili zistený stav.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov a citovanej časti napadnutého rozsudku

okresného súdu v spojení s aplikáciou postupu podľa krajským súdom,

ústavný súd vo vzťahu k všeobecnej námietke sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku nevysporiadal so všetkými jeho tvrdeniami, čím malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel k záveru, že krajský súd o odvolaní sťažovateľa

rozhodol ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil tie isté argumenty ako v konaní pred

súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede na to, prečo jeho

argumentácia nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo

právnym záverom než súd prvého stupňa, zákonom predvídaným postupom podľa § 219

ods. 2 sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého

rozhodnutia, neexistujú relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho

hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len

na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219

ods. 2 . Ústavný súd zdôrazňuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

zastáva názor, že bolo nielen možné, ale aj vhodné uplatniť postup podľa ,

t. j. zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby súd

rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril

dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v konaní pred súdom prvého stupňa neúspešný.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby

je jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti

právny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo

javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď

sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.

Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia

závažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej

fyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buď

obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah

do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu

pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,

pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva

do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho

nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie

úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú

vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne

aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu

z väzby, alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2008).

Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej

republiky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom

ustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka alebo poškodeného),

nejde o zásah neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z

medzí takto ustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená

zvláštnym verejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj

na plynulé plnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne

vždy posudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo, a s prihliadnutím

na funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením

z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí

a stanovísk č. 54, ročník 2010).

Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec

a s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu,

s ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil, ústavný súd konštatuje, že záver

všeobecných súdov o tom, že vo veci sťažovateľa zo strany žalovaných (výpoveďou

žalovanej v 1. rade ako svedkyne a výpoveďou žalovaného v 2. rade ako poškodeného,

ktorými sťažovateľa označili za páchateľa trestného činu) nedošlo k neoprávnenému zásahu

do jeho osobnosti, nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva

z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu (a v konečnom dôsledku ani s názorom okresného súdu) nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a s ohľadom

na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval rozhodnutie odvolacieho súdu,

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení zo strany

krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľom označenými

článkami a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2

z tohto dôvodu odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016