Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 495/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 31. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. domáhala voči obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy

a zaplatenia sumy 1 327,75 €.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 11. marca 2013 konanie vo veci

sťažovateľky zastavil z dôvodu, že „v predmetnej veci už bolo rozhodnuté právoplatným

rozsudkom rozhodcovského súdu na plnenie v prospech odporcu a z hľadiska identity

predmetu konania tvorí prekážku rozhodnutej veci pre konania o žalobe o určenie, či tu

právo je alebo nie je nakoľko vychádza z toho istého skutkového základu“.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2013 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky voči žalovanej

zastavil, potvrdil. Sťažovateľka uvádza, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia argumentoval tým, že „v tomto konaní nemožno skúmať platnosť resp. neplatnosť

rozhodcovskej doložky, na základe ktorej v konaní o návrhu na plnenie rozhodol

rozhodcovský súd, pretože pri posudzovaní prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako

jednej z podmienok konania, je rozhodujúca existencia právoplatného rozhodcovského

rozsudku, totožnosť predmetu konania a totožnosť účastníkov a v tomto konaní rovnako

nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku...“.

Tým, že odvolací súd posúdil námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní týkajúce

sa ňou tvrdenej neplatnosti rozhodcovského rozsudku a rozhodcovskej doložky ako

nedôvodné, porušil podľa jej názoru základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a právo podľa dohovoru.

K podstate veci sťažovateľka uvádza, že «konajúci súd zastavil predmetné konanie

v absolútnom rozpore so zákonom. Základom nesprávneho postupu konajúceho súdu je

určenie, či došlo k založeniu právomoci rozhodcovského súdu a tým „de facto“ k vylúčeniu

právomoci súdu všeobecného. Týmto postupom súdu došlo k odňatiu práva sťažovateľa

konať pred súdom.

Súd tak konal a rozhodol napriek tomu, že v prejednávanej veci vznikol vo veci samej

spor o to, či došlo alebo nedošlo k založeniu právomoci rozhodcovského súdu... súd... musí

riadne a dôsledne preskúmať... či reálne došlo k uzavretiu rozhodcovskej doložky a či je

táto rozhodcovská doložka platná.».

Podľa názoru sťažovateľky „vychádzajúc z predmetnej rozhodcovskej doložky je

však zjavné, že v prípade iniciovania sporu zo strany spoločnosti

bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo formulácii

zmluvného ustanovenia oprávnený sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu (nie až po

vzniku sporu). To jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán v neprospech spotrebiteľa a tvorí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje

absolútnu neplatnosť tohto dojednania a tak má za následok, že exekučný titul bol vydaný

orgánom bez právomoci tak urobiť a rozhodnutie rozhodcovského súdu je neplatné.“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. , v ktorom „krajský súd potvrdil zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, na základe

ktorej vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka, ktorá formálne žalobcovi umožňuje

výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a to z dôvodu, že možnosť

iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská doložka nie je

spôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa.“.

V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že „odvolací súd vydaním

Uznesenia o zastavení konania z dôvodu res iudicata pochybil, keď nepreskúmal, resp.

nezistil zjavný rozpor platnosti rozhodcovského rozsudku so zákonom...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „súd svojím postupom a rozhodnutím odňal

sťažovateľovi právo konať pred súdom, došlo z jeho strany taktiež k pochybeniu pri

posúdení platnosti rozhodcovskej doložky uzavretej na základe zmluvy o úvere č. 8053818

zo dňa 24. 10. 2006. Teda napriek tomu, že v tej istej veci bol na základe neprijateľnej

rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok, všeobecný súd je oprávnený aj

v základom konaní (podobne ako tomu je v konaní exekučnom, kde to je už v súčasnosti

bežnou praxou) prelomiť materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku - na tento

neprihliadnuť (z titulu neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky),

pokračovať v konaní a rozhodnúť o neplatnosti Zmluvy o úvere alebo ich časti. S ohľadom

na závery vyjadrené v rozsudku COFIDIS, je potrebné posúdiť prekážku res iudicata (§ 159

ods. 3 ..) tak, že nie je možné prihliadať na procesno-právnu normu

, resp. úplne vylúčiť jej použitie z dôvodu, že odporuje kogentným

normám európskeho práva a jej uplatnenie bráni poskytnutiu ochrany spotrebiteľa pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami (čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).“.

Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne

názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) obsiahnuté

v uznesení sp. zn. (podporne aj v rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. , v uznesení ústavného súdu sp. zn. a v náleze

ústavného súdu sp. zn. ) vyjadrené v obdobných veciach, ktoré sa podľa

zistenia ústavného súdu týkajú najmä otázky prelomenia materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku založeného na neprijateľnej rozhodcovskej doložke.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 350 €

s odôvodnením, že krajský súd „... autoritatívne a bez prihliadnutia na charakter

účastníkov poskytol ochranu nezákonne postupujúcemu subjektu... svojvoľne nerešpektoval

kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými zásadami práva... tým, že pri

výklade a aplikácii právnych noriem postupoval príliš formalisticky... marí možnosť

poskytnutia ochrany a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej zmluvnej strane...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa

31. 03. 2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. -131 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Bratislava číslo konania -131 zo dňa

31. 03. 2014 sa ruší.

Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR na

účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa

svojich práv (m. m. , ). Text uvedený mimo petitu pokladá za

súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (, ,

, , , ). Z uvedeného dôvodu

namietané porušenie obsiahnuté v texte sťažnosti posudzoval ústavný

súd len ako súčasť jej argumentácie.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, jej predmet tvorí namietané porušenie základného

práva sťažovateľky podľa a tiež práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského

súdu je založený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že „konajúci súd

zastavil predmetné konanie v absolútnom rozpore so zákonom... Týmto postupom súdu

došlo jednoznačne k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom.“.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2013 o zastavení konania o určenie

neplatnosti zmluvy a o zaplatenie sumy 1 327,75 €. Podľa názoru krajského súdu v konaní,

v ktorom sa sťažovateľka domáhala vyhlásenia zmluvy o úvere č. 8053818 z 24. októbra

2006 za neplatnú, ako aj v konaní pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, v ktorom bola sťažovateľka

rozsudkom sp. zn. 2680/07 z 10. mája 2007 zaviazaná zaplatiť žalovanej žalovanú istinu

s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmluvy o úvere z 24. októbra 2006, ide o tú istú vec,

keďže v rozhodcovskom konaní sa žalovaná ako navrhovateľka domáhala proti

sťažovateľke ako odporkyni plnenia z tej istej úverovej zmluvy, ktorú sťažovateľka v tomto

konaní žiadala vyhlásiť za neplatnú. Na základe uvedeného v zhode s právnym posúdením

veci súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že „ide o prekážku právoplatne

rozhodnutej veci v zmysle , ktorá je nedostatkom podmienky konania,

ktorú nemožno odstrániť a vedie k zastaveniu konania podľa § 104 ods. 1 vety prvej

“.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 31. marca 2014.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení , Občianskeho

súdneho poriadku i konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že

sťažnosť sťažovateľky je neprípustná.

Ústavný súd na podporu svojho záveru poukazuje na argumentáciu sťažovateľky,

ktorá sama v sťažnosti tvrdí, že nesprávnym postupom a rozhodnutím všeobecných súdov

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Všeobecné súdy totiž konanie o jej žalobe

o neplatnosť úverovej zmluvy a zaplatenie sumy 1 327,75 € zastavili bez skúmania vecnej

opodstatnenosti uplatneného nároku z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci, a to

napriek tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu už bol právny problém prelomenia

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku predmetom konštantnej judikatúry

najvyššieho súdu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. ).

Za uvedeného stavu mala sťažovateľka zjavne možnosť podať proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu dovolanie založené na dovolacom dôvode uvedenom v § 237

písm. f) . Sťažovateľka však takto nepostupovala

a dovolanie podľa zistenia ústavného súdu nepodala. Nevyužila teda účinný mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý podľa zákona mohla uplatniť, čo zakladá dôvod na odmietnutie

jej sťažnosti ako neprípustnej.

Treba napokon uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že

dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádza do úvahy

ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle . Navyše

zjavne „od veci“ vyznieva tvrdenie sťažovateľky, že „podľa ods. 3 nie je možné

podať dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania“, keďže rozhodovanie

o trovách konania nebolo sťažovateľkou namietané ani v konaní pred všeobecným súdom,

ani ústavným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti ako neprípustnej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016