Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 495/2016
PDF · 177.51 KB
No categories available
II. ÚS 495/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,
Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,
Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení
žalobkyne v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 12 C 253/2009 domáhala voči obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy
a zaplatenia sumy 1 327,75 €.
Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 253/2009 z 11. marca 2013 konanie vo veci
sťažovateľky zastavil z dôvodu, že „v predmetnej veci už bolo rozhodnuté právoplatným
rozsudkom rozhodcovského súdu na plnenie v prospech odporcu a z hľadiska identity
predmetu konania tvorí prekážku rozhodnutej veci pre konania o žalobe o určenie, či tu
právo je alebo nie je nakoľko vychádza z toho istého skutkového základu“.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 253/2009 z 11. marca 2013 podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky voči žalovanej
zastavil, potvrdil. Sťažovateľka uvádza, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia argumentoval tým, že „v tomto konaní nemožno skúmať platnosť resp. neplatnosť
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej v konaní o návrhu na plnenie rozhodol
rozhodcovský súd, pretože pri posudzovaní prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako
jednej z podmienok konania, je rozhodujúca existencia právoplatného rozhodcovského
rozsudku, totožnosť predmetu konania a totožnosť účastníkov a v tomto konaní rovnako
nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku...“.
Tým, že odvolací súd posúdil námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní týkajúce
sa ňou tvrdenej neplatnosti rozhodcovského rozsudku a rozhodcovskej doložky ako
nedôvodné, porušil podľa jej názoru základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K podstate veci sťažovateľka uvádza, že «konajúci súd zastavil predmetné konanie
v absolútnom rozpore so zákonom. Základom nesprávneho postupu konajúceho súdu je
určenie, či došlo k založeniu právomoci rozhodcovského súdu a tým „de facto“ k vylúčeniu
právomoci súdu všeobecného. Týmto postupom súdu došlo k odňatiu práva sťažovateľa
konať pred súdom.
Súd tak konal a rozhodol napriek tomu, že v prejednávanej veci vznikol vo veci samej
spor o to, či došlo alebo nedošlo k založeniu právomoci rozhodcovského súdu... súd... musí
riadne a dôsledne preskúmať... či reálne došlo k uzavretiu rozhodcovskej doložky a či je
táto rozhodcovská doložka platná.».
Podľa názoru sťažovateľky „vychádzajúc z predmetnej rozhodcovskej doložky je
však zjavné, že v prípade iniciovania sporu zo strany spoločnosti
bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo formulácii
zmluvného ustanovenia oprávnený sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu (nie až po
vzniku sporu). To jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán v neprospech spotrebiteľa a tvorí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje
absolútnu neplatnosť tohto dojednania a tak má za následok, že exekučný titul bol vydaný
orgánom bez právomoci tak urobiť a rozhodnutie rozhodcovského súdu je neplatné.“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10 CoE 326/2010, v ktorom „krajský súd potvrdil zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka, ktorá formálne žalobcovi umožňuje
výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a to z dôvodu, že možnosť
iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská doložka nie je
spôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa.“.
V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že „odvolací súd vydaním
Uznesenia o zastavení konania z dôvodu res iudicata pochybil, keď nepreskúmal, resp.
nezistil zjavný rozpor platnosti rozhodcovského rozsudku so zákonom...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „súd svojím postupom a rozhodnutím odňal
sťažovateľovi právo konať pred súdom, došlo z jeho strany taktiež k pochybeniu pri
posúdení platnosti rozhodcovskej doložky uzavretej na základe zmluvy o úvere č. 8053818
zo dňa 24. 10. 2006. Teda napriek tomu, že v tej istej veci bol na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok, všeobecný súd je oprávnený aj
v základom konaní (podobne ako tomu je v konaní exekučnom, kde to je už v súčasnosti
bežnou praxou) prelomiť materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku - na tento
neprihliadnuť (z titulu neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky),
pokračovať v konaní a rozhodnúť o neplatnosti Zmluvy o úvere alebo ich časti. S ohľadom
na závery vyjadrené v rozsudku COFIDIS, je potrebné posúdiť prekážku res iudicata (§ 159
ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb...) tak, že nie je možné prihliadať na procesno-právnu normu
§ 159 ods. 3 O. s. p., resp. úplne vylúčiť jej použitie z dôvodu, že odporuje kogentným
normám európskeho práva a jej uplatnenie bráni poskytnutiu ochrany spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami (čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).“.
Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne
názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) obsiahnuté
v uznesení sp. zn. 6 ECdo 199/2013 (podporne aj v rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 4 CoE 100/2013, v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 25/2014 a v náleze
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 446/2011) vyjadrené v obdobných veciach, ktoré sa podľa
zistenia ústavného súdu týkajú najmä otázky prelomenia materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku založeného na neprijateľnej rozhodcovskej doložke.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 350 €
s odôvodnením, že krajský súd „... autoritatívne a bez prihliadnutia na charakter
účastníkov poskytol ochranu nezákonne postupujúcemu subjektu... svojvoľne nerešpektoval
kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými zásadami práva... tým, že pri
výklade a aplikácii právnych noriem postupoval príliš formalisticky... marí možnosť
poskytnutia ochrany a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej zmluvnej strane...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa
31. 03. 2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/437/2013-131 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu Bratislava číslo konania 8 Co/437/2013-131 zo dňa
31. 03. 2014 sa ruší.
Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR na
účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu pokladá za
súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,
II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Z uvedeného dôvodu
namietané porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy obsiahnuté v texte sťažnosti posudzoval ústavný
súd len ako súčasť jej argumentácie.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, jej predmet tvorí namietané porušenie základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského
súdu je založený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že „konajúci súd
zastavil predmetné konanie v absolútnom rozpore so zákonom... Týmto postupom súdu
došlo jednoznačne k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom.“.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu sp. zn. 12 C 253/2009 z 11. marca 2013 o zastavení konania o určenie
neplatnosti zmluvy a o zaplatenie sumy 1 327,75 €. Podľa názoru krajského súdu v konaní,
v ktorom sa sťažovateľka domáhala vyhlásenia zmluvy o úvere č. 8053818 z 24. októbra
2006 za neplatnú, ako aj v konaní pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, v ktorom bola sťažovateľka
rozsudkom sp. zn. 2680/07 z 10. mája 2007 zaviazaná zaplatiť žalovanej žalovanú istinu
s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmluvy o úvere z 24. októbra 2006, ide o tú istú vec,
keďže v rozhodcovskom konaní sa žalovaná ako navrhovateľka domáhala proti
sťažovateľke ako odporkyni plnenia z tej istej úverovej zmluvy, ktorú sťažovateľka v tomto
konaní žiadala vyhlásiť za neplatnú. Na základe uvedeného v zhode s právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že „ide o prekážku právoplatne
rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p., ktorá je nedostatkom podmienky konania,
ktorú nemožno odstrániť a vedie k zastaveniu konania podľa § 104 ods. 1 vety prvej
O. s. p.“.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde, Občianskeho
súdneho poriadku i konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že
sťažnosť sťažovateľky je neprípustná.
Ústavný súd na podporu svojho záveru poukazuje na argumentáciu sťažovateľky,
ktorá sama v sťažnosti tvrdí, že nesprávnym postupom a rozhodnutím všeobecných súdov
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Všeobecné súdy totiž konanie o jej žalobe
o neplatnosť úverovej zmluvy a zaplatenie sumy 1 327,75 € zastavili bez skúmania vecnej
opodstatnenosti uplatneného nároku z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci, a to
napriek tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu už bol právny problém prelomenia
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku predmetom konštantnej judikatúry
najvyššieho súdu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Za uvedeného stavu mala sťažovateľka zjavne možnosť podať proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu dovolanie založené na dovolacom dôvode uvedenom v § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka však takto nepostupovala
a dovolanie podľa zistenia ústavného súdu nepodala. Nevyužila teda účinný mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý podľa zákona mohla uplatniť, čo zakladá dôvod na odmietnutie
jej sťažnosti ako neprípustnej.
Treba napokon uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že
dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádza do úvahy
ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše
zjavne „od veci“ vyznieva tvrdenie sťažovateľky, že „podľa § 239 OSP ods. 3 nie je možné
podať dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania“, keďže rozhodovanie
o trovách konania nebolo sťažovateľkou namietané ani v konaní pred všeobecným súdom,
ani ústavným súdom.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako neprípustnej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016