Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 402/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

JUDr. Jánom Vrbom, Advokátska kancelária JUDr. Ján Vrba, Námestie slobody 2,

Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia (ďalej len

„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

rozhodol rozsudkom z 9. júla 2012 o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi

sumu 7 195,90 € s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2013. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne

dovolanie, ktoré následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil jeho

označené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e

a nasl. v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľ v prvom bode petitu nepresne žiada

vysloviť porušenie svojich práv „v konaní“ bez toho, aby uviedol napadnuté uznesenie ako

výsledok konania, pozn.), zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal najvyšší súd na náhradu

trov konania.

Zároveň sťažovateľ žiadal odložiť vykonateľnosť označeného rozsudku okresného

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2013.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. 2

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií 4

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom

právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom

procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa

na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však

podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že

na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely

nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť

č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym

posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou

odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,

sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení a ich ústavne konformným

výkladom ( a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,

že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona

s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré

zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho

dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej

republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam 6

a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí

otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,

ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Nosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe

ktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,

spočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že neexistovali závažné okolnosti, procesné

pochybenia vo veci konajúcich súdov alebo exces, v dôsledku ktorých by bol opodstatnený

odklon od zachovania princípu právnej istoty, preto dovolanie podané generálnym

prokurátorom nebolo prípustné. V okolnostiach posudzovanej veci najvyšší súd nad rámec

už uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené, uviedol:

„Dovolací súd rešpektujúc uvedené právne názory vyslovené ústavným súdom

a ESĽP dospel k záveru, že v dôsledku reštriktívneho výkladu ustanovenia

pod porušením zákona, v prípade dôvodu uvedeného v

(nesprávne právne posúdenie), je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie

zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia

podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia

vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom

mimoriadneho dovolania aj podľa názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade,

ak generálny prokurátor presadzuje svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie

právoplatne skončenej veci prostredníctvom mimoriadneho dovolania, napriek tomu,

že súdy konajúce vo veci samej rešpektovali všetky relevantné procesné pravidlá.

Aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej

správnosti pri rozhodovaní v merite veci, porušenie zákona pričítateľné všeobecnému súdu,

by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by

neznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46 ods. 1 , pretože

absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je

v článku 46 až 50 . Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného

meritórneho rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní s ohľadom

na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa

v konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore

s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú

riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.

V predmetnej veci dôvody mimoriadneho dovolania neobsahovali žiadne osobitné

a presvedčivé okolnosti odôvodňujúce zrušenie právoplatných rozhodnutí. Generálny

prokurátor neuviedol žiadne závažné procesné pochybenia súdov alebo exces, v dôsledku

ktorých by bol opodstatnený odklon od zachovania princípu právnej istoty. Dovolací súd

dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k závažnému porušeniu procesného postupu

súdov, v dôsledku ktorého by súdy vyslovili nesprávny právny záver, a preto mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné.“

Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený

v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný

súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné

(m. m. ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý má základ

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

8

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej

judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu

ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite

sťažnosti, ako aj návrhom na odloženie vykonateľnosti označených právoplatných

rozhodnutí všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016

10