Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 402/2016
PDF · 195.46 KB
No categories available
III. ÚS 402/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
JUDr. Jánom Vrbom, Advokátska kancelária JUDr. Ján Vrba, Námestie slobody 2,
Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 3/2014 z 31. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 M Obdo 3/2014 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
rozhodol rozsudkom z 9. júla 2012 o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 22 Cb 93/2010 tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi
sumu 7 195,90 € s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 212/2012 z 30. júla 2013. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne
dovolanie, ktoré následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil jeho
označené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e
a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľ v prvom bode petitu nepresne žiada
vysloviť porušenie svojich práv „v konaní“ bez toho, aby uviedol napadnuté uznesenie ako
výsledok konania, pozn.), zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal najvyšší súd na náhradu
trov konania.
Zároveň sťažovateľ žiadal odložiť vykonateľnosť označeného rozsudku okresného
súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 212/2012 z 30. júla 2013.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. 2
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií 4
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom
právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.
Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho
prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa
na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však
podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely
nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť
č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym
posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou
odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,
sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou
predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným
výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,
že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona
s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré
zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho
dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej
republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam 6
a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí
otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,
ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu.
Nosné dôvody uvádzané v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe
ktorých bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,
spočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že neexistovali závažné okolnosti, procesné
pochybenia vo veci konajúcich súdov alebo exces, v dôsledku ktorých by bol opodstatnený
odklon od zachovania princípu právnej istoty, preto dovolanie podané generálnym
prokurátorom nebolo prípustné. V okolnostiach posudzovanej veci najvyšší súd nad rámec
už uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené, uviedol:
„Dovolací súd rešpektujúc uvedené právne názory vyslovené ústavným súdom
a ESĽP dospel k záveru, že v dôsledku reštriktívneho výkladu ustanovenia § 243e O. s. p.
pod porušením zákona, v prípade dôvodu uvedeného v § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.
(nesprávne právne posúdenie), je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie
zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia
podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia
vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom
mimoriadneho dovolania aj podľa názoru dovolacieho súdu nie je legitímna v prípade,
ak generálny prokurátor presadzuje svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie
právoplatne skončenej veci prostredníctvom mimoriadneho dovolania, napriek tomu,
že súdy konajúce vo veci samej rešpektovali všetky relevantné procesné pravidlá.
Aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej
správnosti pri rozhodovaní v merite veci, porušenie zákona pričítateľné všeobecnému súdu,
by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by
neznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46 ods. 1 Ústavy, pretože
absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je
v článku 46 až 50 Ústavy. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného
meritórneho rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní s ohľadom
na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa
v konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore
s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú
riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.
V predmetnej veci dôvody mimoriadneho dovolania neobsahovali žiadne osobitné
a presvedčivé okolnosti odôvodňujúce zrušenie právoplatných rozhodnutí. Generálny
prokurátor neuviedol žiadne závažné procesné pochybenia súdov alebo exces, v dôsledku
ktorých by bol opodstatnený odklon od zachovania princípu právnej istoty. Dovolací súd
dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k závažnému porušeniu procesného postupu
súdov, v dôsledku ktorého by súdy vyslovili nesprávny právny záver, a preto mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné.“
Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu uvedený
v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal
sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ich ústavný
súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné
(m. m. I. ÚS 117/2016).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý má základ
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho
8
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej
judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu
ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo
možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými
nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jej zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite
sťažnosti, ako aj návrhom na odloženie vykonateľnosti označených právoplatných
rozhodnutí všeobecných súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016
10