Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 393/2016
PDF · 154.05 KB
No categories available
III. ÚS 393/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Idou Cabanovou, Mičinská cesta 35, Banská Bystrica, pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 4 C 164/2007-415
z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 574/2014
z 25. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 164/2007-415 z 29. októbra 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 574/2014
z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní pred okresným
súdom účastníkom sporu, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí
zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania vo výške 2 551, 64 €. Proti rozsudku okresného
súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí rozsudok
okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, to však
bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky procesne odmietnuté bez prieskumu vecnej
správnosti.
Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu
v sťažnosti označených práv, „pretože aj keď:
hodnota predmetu sporu bola nižšia ako 1.000 Eur a teda išlo o drobný spor boli
trovy konania voči hodnote sporu neprimerane vysoké a aj tak prvostupňový súd priznal
navrhovateľom v rade 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania a odvolací súd sa taktiež s tým
názorom stotožnil a odvolací súd to odôvodnil tým, že odporca robil výrazným spôsobom
prispel k navyšovaniu trov konania, pričom sťažovateľ len bránil svoje vlastnícke právo.
2
Keby sa sťažovateľ nebránil v súdnom konaní prišiel by tak o 172,625 msvojho pozemku,
navrhovatelia v rade 1/ a 2/ mali v súdnom konaní len 24,45 % úspech v porovnaní
s ich podaným návrhom v roku 2007 a odvolací súd uznal, že prvostupňový súd nesprávne
aplikoval ustanovenie § 142 Občianskeho súdneho poriadku a taktiež že by bolo
nespravodlivé aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, aj keď
úspešnosť odporcu bola 75,55 % ohľadne podaného návrhu v roku 2007, pričom až v roku
2011 (ZP č. 1/2011) mal súd preukázané vlastnícke vzťahy.
samotný predmet sporu bol pred podaním žaloby tak nejasný, že aj samotný súd
musel dať vypracovať dva znalecké posudky a aj navrhovatelia v rade 1/ a 2/ viac krát
menili svoj návrh vo veci. Až v roku 2011 (ZP č. 1/2011) mal súd preukázané vlastnícke
vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam a preto máme zato, že prvostupňový súd a odvolací
súd porušili práva sťažovateľa uvedené § 150 Občianskeho súdneho poriadku.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 164/2007-415 z 29. októbra 2013 a rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 574/2014 z 25. septembra 2014 bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu označených práv
malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 164/2007-415 z 29. októbra 2013 a tiež
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 574/2014 z 25. septembra 2014.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 4 C 164/2007-415 z 29. októbra 2013.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom
na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho
základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu
zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd
odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom
sp. zn. 9 Co 574/2014 z 25. septembra 2014.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu pre
nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 574/2014
z 25. septembra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc
ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Z ostatnej časti sťažnosti expressis verbis vyplýva, že sťažovateľ sa v konečnom
dôsledku pred ústavným súdom domáha vyslovenia, že všeobecné súdy nemali za daného
stavu priznať sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy konania v plnej výške. Uvedené
napáda sťažnosťou ako porušenie svojich základných práv. S odôvodnením napadnutého
rozhodnutia krajského súdu sa nestotožňuje a obsah sťažnosti koncepčne ladí v duchu
polemiky s názormi všeobecných súdov vyslovenými v napadnutých rozhodnutiach.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd však nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo (I. ÚS 134/2016).
Z pohľadu ústavnej konformity krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
poukázal na to, že sťažovateľ prispel k navyšovaniu trov konania, aj keď v priebehu konania
z viacerých vyjadrení sťažovateľa vyplynulo, že si uvedomoval, že vlastníkmi sporného
pozemku navrhovatelia v skutočnosti sú, a napriek tomu popieral ich vlastnícke právo.
Krajský súd napokon uzavrel, že sťažovateľ značným spôsobom prispel k navyšovaniu trov
konania, a to nielen z hľadiska jeho dĺžky, ale i potreby vykonávania samotného
dokazovania. Za danej situácie považoval aplikáciu § 150 ods. 1, prípadne odseku 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov za nespravodlivú.
Vzhliadnuc uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú
podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
napadnuté rozhodnutie krajského súdu je dostatočne odôvodnené, pričom odôvodneniu
nechýba racionálne jadro, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie
a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016