Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 393/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Idou Cabanovou, Mičinská cesta 35, Banská Bystrica, pre namietané porušenie

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. -415

z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 25. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. -415 z 29. októbra 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní pred okresným

súdom účastníkom sporu, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí

zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania vo výške 2 551, 64 €. Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí rozsudok

okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, to však

bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky procesne odmietnuté bez prieskumu vecnej

správnosti.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu

v sťažnosti označených práv, „pretože aj keď:

hodnota predmetu sporu bola nižšia ako 1.000 Eur a teda išlo o drobný spor boli

trovy konania voči hodnote sporu neprimerane vysoké a aj tak prvostupňový súd priznal

navrhovateľom v rade 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania a odvolací súd sa taktiež s tým

názorom stotožnil a odvolací súd to odôvodnil tým, že odporca robil výrazným spôsobom

prispel k navyšovaniu trov konania, pričom sťažovateľ len bránil svoje vlastnícke právo.

2

Keby sa sťažovateľ nebránil v súdnom konaní prišiel by tak o 172,625 msvojho pozemku,

navrhovatelia v rade 1/ a 2/ mali v súdnom konaní len 24,45 % úspech v porovnaní

s ich podaným návrhom v roku 2007 a odvolací súd uznal, že prvostupňový súd nesprávne

aplikoval ustanovenie a taktiež že by bolo

nespravodlivé aplikovať ustanovenie , aj keď

úspešnosť odporcu bola 75,55 % ohľadne podaného návrhu v roku 2007, pričom až v roku

2011 (ZP č. 1/2011) mal súd preukázané vlastnícke vzťahy.

samotný predmet sporu bol pred podaním žaloby tak nejasný, že aj samotný súd

musel dať vypracovať dva znalecké posudky a aj navrhovatelia v rade 1/ a 2/ viac krát

menili svoj návrh vo veci. Až v roku 2011 (ZP č. 1/2011) mal súd preukázané vlastnícke

vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam a preto máme zato, že prvostupňový súd a odvolací

súd porušili práva sťažovateľa uvedené .“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozsudkom okresného súdu č. k. -415 z 29. októbra 2013 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2014 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu označených práv

malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. -415 z 29. októbra 2013 a tiež

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -415 z 29. októbra 2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu

zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd

odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 25. septembra 2014.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu pre

nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc

ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Z ostatnej časti sťažnosti expressis verbis vyplýva, že sťažovateľ sa v konečnom

dôsledku pred ústavným súdom domáha vyslovenia, že všeobecné súdy nemali za daného

stavu priznať sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy konania v plnej výške. Uvedené

napáda sťažnosťou ako porušenie svojich základných práv. S odôvodnením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu sa nestotožňuje a obsah sťažnosti koncepčne ladí v duchu

polemiky s názormi všeobecných súdov vyslovenými v napadnutých rozhodnutiach.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd však nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva, že

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa

môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj

iné základné právo ().

Z pohľadu ústavnej konformity krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

poukázal na to, že sťažovateľ prispel k navyšovaniu trov konania, aj keď v priebehu konania

z viacerých vyjadrení sťažovateľa vyplynulo, že si uvedomoval, že vlastníkmi sporného

pozemku navrhovatelia v skutočnosti sú, a napriek tomu popieral ich vlastnícke právo.

Krajský súd napokon uzavrel, že sťažovateľ značným spôsobom prispel k navyšovaniu trov

konania, a to nielen z hľadiska jeho dĺžky, ale i potreby vykonávania samotného

dokazovania. Za danej situácie považoval aplikáciu § 150 ods. 1, prípadne odseku 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov za nespravodlivú.

Vzhliadnuc uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je dostatočne odôvodnené, pričom odôvodneniu

nechýba racionálne jadro, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie

a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016