Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 409/2016
PDF · 146.37 KB
No categories available
III. ÚS 409/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom,
Holubyho 51, Martin, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 153/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 153/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Dňa 09. 07. 2013 som podal návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Konanie o mojom návrhu sa vedie na Okresnom
súde Martin pod sp. zn.: 7 C/153/2013. Keďže som ani do dňa 18. 02. 2014, t. j. ani
po uplynutí siedmych mesiacov od podania návrhu, neobdržal predvolanie na termín
pojednávania, obrátil som sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedníčku
Okresného súdu Martin. Sťažnosť som podal dňa 18. 02. 2014. Do odpovede na podanú
sťažnosť - sp. zn.: Spr 2026/14 - I. zo dňa 12. 03. 2014, predsedníčka Okresného súdu
Martin preniesla vyjadrenie zákonnej sudkyne. Tvrdenia tohto vyjadrenia boli čiastočne
odkontrolované mojim právnym zástupcom pri nazretí do súdneho spisu pred podaním
sťažnosti na prieťahy v konaní. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že po obdržaní vyjadrenia
žalovanej k žalobe dňa 12. 09. 2013 bola vec dňa 16. 09. 2013 predložená zákonnej
sudkyni. Prvé úkony boli vykonané dňa 13. 12. 2013. Po pripojení vyšetrovacieho spisu
(dňa 23. 12. 2013) bolo nariadené pojednávanie na deň 16. 04. 2014. K nariadeniu
pojednávania malo dôjsť dňa 03. 03. 2014. Môjmu právnemu zástupcovi bolo doručené
predvolanie na pojednávanie dňa 06. 03. 2014. Je zrejme nespochybniteľné, že nariadenie
pojednávania bolo vyvolané podanou sťažnosťou na prieťahy v konaní. Vytýčenie termínu
pojednávania oprávňovalo predsedníčku Okresného súdu Martin uviesť v spomínanej
odpovedi zo dňa 12. 03. 2014, že podanú sťažnosť hodnotí ako nedôvodnú s dovetkom,
že „súd vo veci koná, o čom svedčí aj vytýčený termín pojednávania.“
Na pojednávaní konanom dňa 16. 04. 2014 mi bola na záver uložená povinnosť
predložiť úradný preklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ( proti
Slovenskej republike z 3. mája 2012) Preklad s ďalšími listinnými dôkazmi predložil môj
právny zástupca súdu dňa 28. 04. 2014, t. j. o deň skôr, ako nám vôbec bola mailom
doručená zápisnica z pojednávania zo dňa 16. 04. 2014.
Dňa 21. 07. 2015 bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené predvolanie
na pojednávanie určené na deň 16. 09. 2015. Toto pojednávanie súd vykonal a na jeho
záver ho odročil na 04. 11. 2015. Dňa 03. 11. 2015 však bolo môjmu právnemu zástupcovi
oznámené, že pojednávanie nariadené na deň 04. 11. 2015 sa ruší pre nezabezpečenie
navrhovaných dôkazov. Nový termín pojednávania oznámený nebol.
Z tohto stručného chronologického prehľadu je zrejmé, že súd určil prvé
pojednávanie vo veci až po uplynutí viac ako deviatich mesiacov a aj to s najväčšou
pravdepodobnosťou kvôli podanej sťažnosti na prieťahy v konaní. Ak by súd následne
plynule konal, považoval by som sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke
súdu za efektívny prostriedok nápravy. Po skončení prvého pojednávania som zabezpečil
v priebehu pár dní potrebné listinné doklady a to aj pri absencii zápisnice o pojednávaní.
Na úradný preklad som musel vynaložiť nemalé finančné prostriedky, no chcel som, aby súd
mohol obratom vytýčiť termín ďalšieho pojednávania, keďže pojednávanie dňa 16. 04. 2014
odročil na neurčito. Napriek tejto snahe a súčasnej absencii návrhov zo žalovanej strany,
súd vytýčil ďalší termín pojednávania až na deň 16. 09. 2015, t. j. po uplynutí ďalších
17 mesiacov.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/153/2013 porušil základné
právo aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie
veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.. 7C/153/2013 sa prikazuje
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.“
Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 7 C 153/2013.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Z predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnuté konanie
na okresnom súde prebieha od 9. júla 2013, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa
na „náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami“.
Priebeh napadnutého konania v období do septembra 2015 je podrobne opísaný v sťažnosti,
pričom ústavný súd na okresnom súde zistil, že po uskutočnení pojednávania
16. septembra 2015 okresný súd z dôvodu nezabezpečenia navrhnutých listinných dôkazov
zrušil termín pojednávania nariadený na 4. november 2015. Ďalšie pojednávanie sa
uskutočnilo 20. apríla 2016 a bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 11. máj 2016,
pričom tento nariadený termín „z dôvodu zmeny právneho názoru zákonného sudcu“ bol
zrušený a následne bol nariadený nový termín pojednávania na 29. jún 2016.
Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol
optimálny a v období od 16. apríla 2014 do júla 2015 bol postihnutý aj nečinnosťou,
no na druhej strane ústavný súd zastáva názor, že dĺžka predmetného konania aj napriek
uvedenej nečinnosti okresného súdu sama osebe nebola takej povahy, aby len na jej základe
bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľa, resp.
že doba konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 153/2013 zasiahla z dôvodov,
za ktoré nesie zodpovednosť okresný súd, samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným
spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
Ústavný súd, ako už bolo uvedené, poukazuje na to, že okresný súd v súčasnosti
vo veci koná, keď aktuálne nariadil termín pojednávania na 29. jún 2016.
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými ani posudzovaním zákonom predpísaných
náležitostí samotnej sťažnosti nezaoberal.
Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016