Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 448/2016
PDF · 188.51 KB
No categories available
III. ÚS 448/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, právne zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Haťapkom, Drieňová 34, Bratislava, vo
veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. IV/2 Pz 322/15/1000-5 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdnej a inej
právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
v konaní vedenom pod č. IV/2 Pz 322/15/1000-5.
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 25. marca 2015 podala sťažovateľka
Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu o ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy proti správcovi dane, ktorou sa domáhala, aby krajský súd
správcovi dane zakázal pokračovať v zasahovaní do práv a právom chránených záujmov
sťažovateľky, ktorého sa správca dane mal podľa jej názoru dopustiť tým, že od nej
požadoval predloženie dokladov, ktoré už raz predložila.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 50/2015 z 12. augusta 2015 žalobu sťažovateľky
zamietol.
Sťažovateľka následne podala generálnej prokuratúre podnet na podanie
mimoriadneho dovolania proti predmetnému rozsudku krajského súdu.
Generálna prokuratúra prípisom č. IV/2 Pz 322/15/1000-5 z 15. októbra 2015
sťažovateľku upovedomila, že jej podnet bez preskúmania vecnej správnosti odložila
z dôvodu, že Občiansky súdny poriadok mimoriadne dovolanie v danom prípade
nepripúšťa.
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod č. IV/2 Pz 322/15/1000-5 sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom
uviedla:
„... Generálna prokuratúra SR nekonala v medziach zákona, keď odložila podnet bez
preskúmania vecnej správnosti. Sťažovateľ má za to, že nakoľko je rozsudok Krajského súdu
Žilina sp. zn. 21S/50/2015 zo dňa 12.08.2015 rozhodnutím konečným a právoplatným,
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami a vyžaduje to ochrana práv
a zákonom chránených záujmov sťažovateľa, ide o rozhodnutie voči ktorému zákon podľa
právneho názoru sťažovateľa pripúšťa podanie podnetu na mimoriadne dovolanie. Tým, že
sa Generálna prokuratúra SR odmietla zaoberať podaným podnetom a to bez preskúmania
vecnej správnosti, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
garantovanú Ústavou SR.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo spoločnosti na prístup k súdnej a inej právnej
ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry
SR v konaní vedenom pod č. k. IV/2 Pz 322/15/1000-5 porušené bolo.
Rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k.
IV/2 Pz 322/15/1000-5 zo dňa 15.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
Generálnej prokuratúre SR.
Generálnej prokuratúre SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva
na súdnu a inú ochranu.
Spoločnosti sa priznáva finančné zadosťučinenie 5.000 € (slovom:
päťtisíc eur), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná spoločnosti vyplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
Spoločnosti priznáva trovy právneho zastúpenia 355,72 € (slovom
tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Generálna prokuratúra SR
povinná zaplatiť na účet advokáta Mgr. Karola Haťapku, advokáta do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
11. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na
prístup k súdnej a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom podľa
sťažovateľky k porušeniu tohto práva došlo postupom generálnej prokuratúry, ktorá jej
podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložila bez preskúmania vecnej správnosti
predmetného rozsudku krajského súdu, a to s odôvodnením, že mimoriadne dovolanie proti
predmetnému rozsudku krajského súdu nie je prípustné.
12. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom v rámci tohto
preskúmania zistil, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
13. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
14. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil sťažnosť
sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod č. IV/2 Pz 322/15/1000-5.
15. Generálna prokuratúra v prípise č. k. IV/2 Pz 322/15/1000-5 z 15. októbra 2015
v podstatnom uviedla:
„Na základe Vášho podnetu podaného v mene mandanta spoločnosti
na podanie mimoriadneho dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Žiline č. k. 21S 50/2015 som v mene generálneho prokurátora Slovenskej republiky
preskúmala vzťahujúci podkladový materiál zistiac že mimoriadne dovolanie v danom
prípade zákon nepripúšťa.
Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
ustanovenia § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 250v ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný
opravný prostriedok, teda proti žiadnemu rozhodnutiu súdu v konaní proti nečinnosti nie je
prípustný žiaden opravný prostriedok. Pripustenie opravných prostriedkov by marilo účel
tohto konania. Nie je prípustné odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, ani obnova
konania. V tejto súvislosti poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
S poukazom na vyššie uvedené bol Váš podnet odložený bez preskúmavania vecnej
správnosti napádaného rozhodnutia.“
16. Podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona
č. 217/2014 Z. z. účinného do 31. decembra 2015 (ďalej len „zákon o prokuratúre“), t. j.
v znení účinnom v čase rozhodovania generálnej prokuratúry o podnete sťažovateľky,
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len “generálny prokurátor“) je oprávnený
podávať Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky najvyššiemu súdu podľa osobitných
zákonov a za podmienok ustanovených týmito zákonmi aj mimoriadne dovolanie proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní.
17. Podľa § 16 zákona o prokuratúre generálny prokurátor vykonáva osobne
pôsobnosť uvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1; týmto nie je dotknuté ustanovenie § 9 ods. 1.
V ostatných prípadoch môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene.
18. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných
orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je
oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú
podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
19. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
20. Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
21. Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak generálny prokurátor na
základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby
poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon
(§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
22. Podľa § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
23. Podľa § 243g Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie podáva
generálny prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia
súdu.
24. Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje,
že samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade
s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej ústavou
garantovaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že
zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom
§ 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z označených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od
jeho rozhodnutia, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. To zároveň znamená, že
sťažovateľka nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohla
„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jej podnetu, ktorým sa domáhala podania
mimoriadneho dovolania.
26. Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa
ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie
mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,
nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom
sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (napr. II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010, II. ÚS 1/2014
atď.).
27. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Pz 322/15/1000-5 z 15. októbra 2015
vyplýva, že sa podnetom sťažovateľky zaoberala, pričom ho vzhľadom na skutočnosť, že
zákon mimoriadne dovolanie v danom prípade nepripúšťa, odložila.
28. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pre úplnosť pripomína, že k neprípustnosti
opravných prostriedkov v správnom súdnictve sa v minulosti vyjadril aj ústavný súd, a to
práve v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sdo 102/2008 z 9. decembra 2008, na ktoré generálna prokuratúra poukázala v prípise
č. IV/2 Pz 322/15/1000-5 z 15. októbra 2015, pričom ústavný súd v predmetnom uznesení
sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. februára 2009 o. i. uviedol:
„... niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom
súdnictve neprípustné. Najvyšší súd to korektne a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol
v napadnutom rozhodnutí naznačujúc rozdiely medzi civilným a správnym súdnictvom
a popisujúc vývoj právnej úpravy správneho súdnictva až po novelu Občianskeho súdneho
poriadku zákonom č. 273/2007 Z. z. Ústavný súd dodáva, že v civilnom dovolacom konaní
dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť
rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo
prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo
preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako
súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca
nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná
prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť
zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho
súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že
správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom
procesnom kódexe.“
Možno pritom bez ďalšieho konštatovať, že uvedené závery ústavného súdu
formulované vo vzťahu k (ne)prípustnosti dovolania v správnom súdnictve platia o to viac
vo vzťahu k (ne)prípustnosti mimoriadneho dovolania v správnom súdnictve.
29. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že nepodanie
mimoriadneho dovolania vo veci sťažovateľky generálnym prokurátorom a odloženie
podnetu sťažovateľky prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Pz 322/15/1000-5
z 15. októbra 2015 nie je v priamej príčinnej súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným
právom, a preto namietaným postupom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
30. Na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju
judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016