Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 419/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,

ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. z 13. novembra 2014

(), sp. zn. z 10. decembra 2014 (),

sp. zn. z 12. novembra 2014 (), sp. zn.

z 8. januára 2015 (), sp. zn. z 12. novembra 2014

(), sp. zn. z 27. novembra 2014 (),

sp. zn. z 8. decembra 2014 (), sp. zn.

z 12. novembra 2014 (), sp. zn. z 8. decembra 2014

(), sp. zn. z 10. decembra 2014 (),

sp. zn. z 27. novembra 2014 (), sp. zn.

z 27. novembra 2014 (), sp. zn. z 8. decembra 2014

(), sp. zn. z 12. decembra 2014 (),

sp. zn. z 26. januára 2015 (), sp. zn.

zo 16. decembra 2014 (), sp. zn. zo 17. decembra 2014

(), sp. zn. zo 17. decembra 2014 (),

sp. zn. z 12. novembra 2014 (), sp. zn.

z 12. decembra 2014 (), sp. zn. z 12. decembra 2014

(), sp. zn. z 20. novembra 2014 (),

sp. zn. z 20. novembra 2014 (), sp. zn.

z 27. novembra 2014 (), sp. zn. z 22. januára 2015

(), sp. zn. z 22. januára 2015 (),

sp. zn. zo 17. decembra 2014 (), sp. zn.

zo 14. januára 2015 (), sp. zn. zo 17. decembra 2014

(), sp. zn. zo 17. decembra 2014 (),

sp. zn. z 10. decembra 2014 (), sp. zn.

z 12. novembra 2014 (), sp. zn. z 29. januára 2015

(), sp. zn. z 10. decembra 2014 (),

sp. zn. z 26. novembra 2014 (), sp. zn.

z 20. novembra 2014 (), sp. zn. z 20. novembra 2014

(), sp. zn. z 20. novembra 2014 (),

sp. zn. z 27. novembra 2014 (), sp. zn.

z 12. decembra 2014 (), sp. zn. z 12. decembra 2014

(), sp. zn. z 10. decembra 2014 (),

sp. zn. z 12. novembra 2014 (), sp. zn.

z 12. novembra 2014 (), sp. zn. z 22. januára 2015

(), sp. zn. zo 14. januára 2015 (),

sp. zn. zo 14. januára 2015 (), sp. zn.

z 22. januára 2014 (), sp. zn. zo 17. decembra 2014

(), sp. zn. zo 17. decembra 2014 (),

sp. zn. z 10. decembra 2014 (), sp. zn.

z 10. decembra 2014 (), sp. zn. z 10. decembra 2014

(), sp. zn. zo 14. januára 2015 (),

sp. zn. z 8. januára 2015 () a sp. zn.

z 27. novembra 2014 (), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod spisovými značkami: , , , ,

Rvp 2159/2015, , , , ,

Rvp 2164/2015, , , , ,

, , , , ,

Rvp 2174/2015, , , , ,

Rvp 2179/2015, , , , ,

Rvp 2184/2015, , , , ,

, , , , ,

Rvp 2194/2015, , , , ,

Rvp 2199/2015, , , , ,

Rvp 2204/2015, , , , ,

Rvp 2209/2015 a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. februára

2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho

uzneseniami označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté konania“

a „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava IV,

Okresnému súdu Martin, Okresnému súdu Dolný Kubín, Okresnému súdu Veľký Krtíš,

Okresnému súdu Revúca, Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, Okresnému súdu

Ružomberok a Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa

proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

domáha svojich nárokov podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Po tom, ako okresné súdy vo veciach meritórne rozhodli, podala sťažovateľka

odvolania proti nimi vydaným rozsudkom, na základe čoho jej bola v sťažnostiach

špecifikovanými uzneseniami (ďalej len „uznesenia okresných súdov“) uložená povinnosť

„zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa... vo

výške 20 €“ podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

S uložením poplatkovej povinnosti sťažovateľka nesúhlasila a proti uzneseniam okresných

súdov podala odvolania, v ktorých poukázala na to, že právna úprava účinná v čase

podania žalôb takúto povinnosť neobsahovala, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2007,

z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych

poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú, pričom analogické určenie ich výšky neprichádza

do úvahy. Vzhľadom na to, že príslušné krajské súdy svojimi uzneseniami potvrdili

uznesenia okresných súdov ako vecne správne, podala sťažovateľka proti ich rozhodnutiam

dovolania, v ktorých namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo

predstavuje dovolací dôvod podľa (ďalej aj

„OSP“). O dovolaniach sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak,

že ich odmietol ako procesne neprípustné s tým, že ide o dovolania „podané v obdobnej

veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na

základe skoršieho dovolania v tej istej veci dovolateľky...“, preto sa „s odôvodneniami

rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje

na ne“.

Sťažovateľka v sťažnostiach opätovne tvrdí, že poplatková povinnosť jej bola

uložená v rozpore so a „takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Okrem toho, že

napadnuté uznesenia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, možno ich, podľa názoru

sťažovateľky, považovať aj za rozhodnutia „absolútne prekvapivé“, pretože popierajú

„doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, zruší

napadnuté uznesenia a veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia .

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , , , , ,

Rvp 2160/2015, , , , ,

Rvp 2165/2015, , , , ,

Rvp 2170/2015, , , , ,

Rvp 2175/2015, , , , ,

Rvp 2180/2015, , , , ,

Rvp 2185/2015, , , , ,

Rvp 2190/2015, , , , ,

Rvp 2195/2015, , , , ,

Rvp 2200/2015, , , , ,

Rvp 2205/2015, , , ,

a , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté rozhodnutie so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozhodnutia s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili

sťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého

stupňa... vo výške 20 €“ podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, čo príslušné

krajské súdy svojimi rozhodnutiami ako vecne správne potvrdili. Proti rozhodnutiam

príslušných krajských súdov podala sťažovateľka dovolania podľa , ktoré

najvyšší súd napadnutými uzneseniami odmietol ako procesne neprípustné, pretože

v napadnutých konaniach sa nepotvrdila existencia procesnej vady tvrdenej sťažovateľkou,

nevyšli najavo iné vady uvedené v a prípustnosť podaných dovolaní nevyplýva

ani z .

Ústavný súd konštatuje, že takéto odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho

súdu nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí

sťažovateľka. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne

potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním

vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané

chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých uzneseniach

najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať

za následok porušenie označených práv sťažovateľky. Napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu sú náležite odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia

príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých uzneseniach použil takú

interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená právo

na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ). K porušeniu garantovaného práva

na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

(napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd nezistil žiadnu

z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia

najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu

korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,

resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo

v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť

dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená

v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd

kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku

a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho

súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016