Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 541/2016
PDF · 195.7 KB
No categories available
II. ÚS 541/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , a , zastúpených advokátom
JUDr. Pavlom Piovarčim ml., Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 506/2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2015 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovateľky“,
v citáciách aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 506/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:
«(...) K porušeniu nášho práva ako sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo a dochádza v doposiaľ
právoplatne neskončenom konaní vedenom pred Krajským súdom Košice pod sp. zn.
3Co/506/2014, v právnej veci žalobkýň 1/ (...) a 2/ (...)
proti žalovanému Poľnohospodárskemu družstvu Paňovce(...), o neplatnosť právneho úkonu
- určení absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, tým, že súd v uvedených časových úsekov
nevykonal žiadny úkon.
Konanie na súde I. stupňa sa viedlo od 14.04.2010, kedy bola podaná žaloba na
Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 11C/78/2010. Uvedený súd konal v roku 2010
dvakrát (12.10.2010 a 29.11.2010), pričom od pojednávania dňa 29.11.2010 sa ďalšie
pojednávanie uskutočnilo až o viac ako 3 roky dňa 02.12.2013, kedy došlo aj k vydaniu
rozsudku súdom I. stupňa.
Uvedený rozsudok Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 11C/78/2010 v celom
rozsahu napadol odvolaním zo dňa 19.03.2014 žalovaný a vec napadla dňa 07.05.2014
Krajskému súdu Košice, kde sa vedie pod sp. zn. 3Co/506/2014.
Od času, kedy bola vec z dôvodu odvolania proti rozsudku súdu I. stupňa pridelená
Krajskému súdu na prejednanie a rozhodnutie, sa vo veci absolútne nekoná, pričom sa
jedná o dobu už viac ako jeden a štvrť roka.
Súd napriek značnému časovému odstupu od napadnutia veci, nekonal bez prieťahov
a neučinil žiadne opatrenia, aby bola naša právna vec prejednaná a rozhodnutá.
Od začiatku konania uplynuli už viac ako štyri roky bez toho, aby bolo vo veci právoplatne
rozhodnuté.
(...)
1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci:
Predmetom konania je určenie absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy. Máme za to,
že vzhľadom na skutočnosť, že súd I. stupňa dokázal predmetnú vec v rozsahu dostatočnom
pre vydanie rozsudku prejednať na troch pojednávaniach, nemôže sa jednať o právne
zložitú vec. Z nášho pohľadu sa jedná o štandardnú agendu všeobecných súdov.
Sme toho názoru, že dojem zložitosti našej právnej veci je navodzovaný umelo a to
bezdôvodným časovým odstupom v trvaní jeden a štvrť roka, počas ktorého odvolací súd,
napriek zjavnej jednoduchosti predmetného súdneho sporu, nedokázal túto vec prejednať
a vydať meritórne rozhodnutie, resp. v predmetnej veci nekonal vôbec. Z nášho pohľadu je
to práve nesústredený postup súdu, ktorý spôsobuje, že sa vo veci javia byť prieťahy, pričom
z dôvodu ich existencie sa my ako účastníčky konania nevieme pred všeobecným súdom
domôcť sa svojich práv pred všeobecným súdom, najmä dosiahnuť rozhodnutie v našej veci
bez zbytočných prieťahov. Opakovane uvádzame, že naša právna vec sa na súdoch
prejednáva už od apríla roku 2010, pričom odvolací súd neučinil vo veci žiadny úkon už
viac ako jeden a štvrť roka, čo považujeme za stav v právnom štáte neprípustný.
2) Pokiaľ ide o správanie sa účastníka predmetného konania:
Pokiaľ ide o dané kritérium pri rozhodovaní o tom, či došlo k zbytočným prieťahom
a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, máme za to, že zo strany účastníkov
konania k žiadnym prieťahom nedošlo. Účastníci konania, taktiež aj ich právni zástupcovia,
pristupovali ku konaniu zodpovedne, na jednotlivé úkony súdu, resp. protistrán reagovali
promptne, poskytli potrebnú súčinnosť. Z uvedeného vyplýva, že svojím správaním v konaní
nedali jeho účastníci žiadnu zámienku na tak neprimeranú dĺžku konania.
3) Pokiaľ ide o spôsob, akým súd v konaní postupoval:
Je potrebné opätovne zdôrazniť, že predmetné súdne konanie trvá už od roku 2010,
z toho konanie pred odvolacím Krajským súdom Košice, ktorého postup touto sťažnosťou
napádame, trvá od mája 2014. Domnievame sa, že k porušeniu nášho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky došlo v dôsledku nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd
vo veci nekonal ako i jeho konaním, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľov. Domnievame sa, že je zákonnou povinnosťou každého všeobecného súdu,
vrátane Krajského súdu Košice, aby v každej prejednávanej právnej veci postupoval tak,
aby vo veciach nevznikali prieťahy v konaní, čím u účastníkov jednotlivých konaní
vzbudzujú súdy pocit právnej neistoty a straty dôvery v súdy ako inštitúcie, ktoré majú
občanom tohto štátu garantovať ochranu a vymožiteľnosť ich práv. (...)
V označenom súdnom konaní sme prostredníctvom našej právnej zástupkyne podali
sťažnosť predsedovi Krajského súdu Košice na prieťahy v konaní, a to písomným podaním
zo dňa 01.07.2015.
Na našu sťažnosť sme dňa 30.07.2015 dostali odpoveď predsedu Krajského súdu
Košice zo dňa 28.07.2015 s názvom „Ospravedlnenie“, v zmysle ktorého predseda súdu
nedokázal k našej sťažnosti zaujať nijaké stanovisko, nakoľko sa mu nepodarilo zabezpečiť
podklady pre prešetrenie našej sťažnosti. Ako dôvod uvedeného stavu bolo v danej
písomnosti uvedené čerpanie dovolenky referujúcou zákonnou sudkyňou.
Sme toho názoru, že nie je problémom účastníkov konania, či zákonný sudca čerpá
riadnu dovolenku, nakoľko v žiadnom prípade nemožno povyšovať čerpanie dovolenky
sudcom nad ústavné právo účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Čerpanie dovolenky sudcu považujeme za internú záležitosť toho - ktorého súdu,
pričom je organizačnou záležitosťou súdu, aby vedel promptne reagovať napríklad aj na
sťažnosti účastníkov na prieťahy v konaní a za tým účelom zabezpečiť potrebné podklady.
V žiadnom prípade nemožno čerpaním dovolenky sudcom ospravedlniť fakt, že na našu
sťažnosť sme nedostali relevantnú odpoveď.
Následne, dňa 03.08.2015 nám bola doručená ďalšia, v poradí druhá odpoveď
predsedu súdu, avšak s totožným dátumom ako tá prvá, t.j. zo dňa 28.07.2015, v ktorej sa už
na rozdiel od prvej písomnosti konštatuje, že veci pred odvolacím Krajským súdom sa
vybavujú zásadne podľa poradia a naša právna vec sa nedostala do dnešného dňa na rad.
Je zvláštne, že pokiaľ v prvej písomnosti nevedel predseda súdu zaujať k našej
sťažnosti stanovisko pre absenciu podkladov, v druhej písomnosti s totožným dátumom už
tieto podklady k dispozícii mal a vedel sa relevantne vyjadriť. Uvedený postup považujeme
za zavádzanie nás ako účastníkov konania a rovnako v žiadnom prípade nesúhlasíme
a neakceptujeme tvrdenie, že veci na odvolacom súde sa vybavujú podľa poradia, nakoľko
toto tvrdenie nie je pravdivé.
Sme toho názoru, že ani ospravedlnenie predsedu súdu za objektívne vzniknuté
prieťahy nemožno postačovať za dostačujúce, naviac, naša sťažnosť evidentne neviedla
k náprave, nakoľko do dnešného dňa vo veci odvolací súd nerozhodol. (...)
Máme za to, že v dôsledku prieťahov v konaní na Krajskom súde Košice došlo
k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť alebo odstrániť.
Vzhľadom na skutočnosť, že označený súd si v rozpore s princípmi právneho štátu,
resp. v rozpore s právnymi predpismi, neplní jednu zo svojich základných úloh, a to
poskytnutie rýchlej a účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov
súdneho konania, dochádza k takému neúnosnému predlžovaniu súdneho konania, že
u sťažovateliek vyvoláva dojem, že predmetný súdny spor nebude možné skončiť.
Neobstoja ani skutočnosti uvádzané predsedom súdu v odpovedi na našu sťažnosť,
kde konštatuje, že všetky veci sa vybavujú podľa poradia, v akom na odvolací súd došli.
Existenciu poradia vnímame opäť ako internú vec súdu, ktorá nemôže prevyšovať Ústavou
garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sme toho názoru, že pod vznik týchto prieťahov v konaní sa podpísala nečinnosť
a laxný prístup konajúceho súdu, ktorý je jednoznačne na ujmu účastníkov konania.
Celý priebeh konania u nás vzbudzuje silný pocit straty dôvery k súdu ako inštitúcii,
ktorej hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti, a ktorá svojim postupom hrubo porušuje
základný zákon štátu, resp. jedno zo základných práv zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ÚS 58/02).
(...) Nemožnosť usporiadania si vzťahov v súvislosti s ochranou vlastníckeho práva
pred neoprávneným užívaním našich nehnuteľností žalovaným na základe neplatnej
nájomnej zmluvy, v spojení postupom súdu, ktorý vo veci nevykonáva úkony, ktoré majú
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa účastníci konania počas jeho trvania
nachádzajú, je jasným dôkazom neefektívnej činnosti súdu, ktorá nie je ničím
ospravedlniteľná.
Máme za to, že vzhľadom na doterajší priebeh konania, ktoré vykazuje znaky
zbytočných prieťahov, taktiež zohľadňujúc fakt, že vo veci bolo podaných viacero urgencií,
ktoré nijakým zásadným spôsobom neovplyvnili činnosť súdu, samotné uplatnenie
právomoci Ústavného súdu v podobe príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných
prieťahov dostatočne nereparuje porušenie nášho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Z uvedených dôvodov preto ako sťažovatelia považujeme za vhodné, aby nám bolo
taktiež priznané primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 5000 Eur pre každú
sťažovateľku, ktoré v prípade vyhovenia našej sťažnosti a priznania primeraného
finančného zadosťučinenia žiadame poukázať na účet nášho právneho zástupcu. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že postupom Krajského súdu
Košice, t.j. nečinnosťou v konaní 3Co/506/2004, došlo k prieťahom v konaní, a tým
k porušeniu nášho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, a to
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd na
základe vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonanému dokazovaniu
vo veci nálezom rozhodol:
1) Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/506/2014
porušené bolo.
2) Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/506/2014 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3) Sťažovateľom a priznáva primerané
zadosťučinenie vo výške 5000 € pre každého sťažovateľa, ktoré je Krajský súd Košice
povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich
právneho zástupcu.
4) Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania na účet ich
právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 506/2014.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z informácií, ktoré krajský súd v danej veci
poskytol, ústavný súd zistil, že napadnuté konanie sa na odvolacom súde začalo 7. mája
2014, keď bol krajskému súdu doručený spis Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.
11 C 78/2010 na rozhodnutie o odvolaní žalovanej strany, pričom krajský súd rozhodol
o uvedenom uplatnenom opravnom prostriedku 22. apríla 2016.
Ústavný súd v okolnostiach danej veci predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že napadnuté konanie trvalo
na krajskom súde takmer dva roky a hoci postup odvolacieho súdu v danej veci nebol bez
prieťahov, prihliadajúc aj na primeranú dobu na prípravu veci na rozhodnutie v odvolacom
konaní, možno konštatovať, že sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 63/00). Niet pochýb o tom, že krajský súd v napadnutom
konaní najmä v kontexte celkového trvania predmetného konania rozhodoval dlho, vo veci
však po podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu (1. júla 2015) po pomerne krátkom
období rozhodol, pričom celková doba rozhodovania krajského súdu bola ešte na hranici
akceptovateľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné
z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup krajského
súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup krajského súdu, aj keď
nebol celkom efektívny, sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že sťažnosť na zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní podaná predsedovi krajského súdu sa stala efektívnym prostriedkom
nápravy, pretože krajský súd asi v období 9 mesiacov po jej vyčerpaní sťažovateľkami,
vo veci rozhodol.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016