Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 354/2014
PDF · 164.94 KB
No categories available
III. ÚS 354/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , zastúpeného
JUDr. Františkom Komkom, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 26/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom sp. zn. 20 C 26/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e v konaní vedenom sp. zn. 20 C 26/2009
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €
(slovom dvetisíc päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Františka Komku, advokátska kancelária, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 354/2014 z 10. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 C 26/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania na strane
žalovaného. Konanie bolo iniciované žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorú
žalobca podal 19. marca 2009.
Sťažovateľ uviedol, že v jeho právnej veci okresný súd plynulo nekoná a dochádza
v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo
napadnuté konanie právoplatne skončené.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň navrhuje prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa
domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.
Okresný súd sa napriek opakovanej výzve ústavného súdu z 15. júla 2014
a zo 7. decembra 2015 k žiadosti nemohol vyjadriť, keďže spis sa nachádzal na Krajskom
súde v Prešove a následne u znalca. Okresný súd z dôvodu zachovania plynulosti konania
ústavného súdu vo svojej odpovedi, ktorá bola ústavnému súdu doručená 4. januára 2016,
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
Súhlas s upustením od ústneho pojednávania vyjadril aj sťažovateľ vo svojej
sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 26/2009 ústavný
súd zistil tento priebeh a stav konania:
Dňa 19. marca 2009 podal žalobca na okresnom súde žalobu o určenie
neplatnosti právneho úkonu a návrh na vydanie predbežného opatrenia proti sťažovateľovi
a žalovanému v 2. rade. Okresný súd uznesením z 30. marca 2009 návrh na vydanie
predbežného opatrenia zamietol.
Uznesením z 29. apríla 2009 vyzval okresný súd účastníkov konania k vyjadreniu
k podanej žalobe.
Sťažovateľ 16. júna 2009 žiadal okresný súd o preloženie termínu pojednávania
určeného k dátumu 30. jún 2009 z dôvodu zahraničného dovolenkového pobytu. Okresný
súd určený termín odročil na 10. september 2009. Právny zástupca žalobcu oznámil
okresnému súdu kolíziu určeného termínu s termínom pojednávania vo veci iného klienta
a žiadal určiť nový termín. Okresný súd 10. septembra 2009 pojednávanie odročil
na 8. október 2009 a pristúpil k overeniu relevantnosti dôvodov neúčasti právneho zástupcu
žalobcu.
Okresný súd vykonal 8. októbra 2009 pojednávanie, na ktorom bol vypočutý žalobca,
dokazovanie bolo vyhlásené za skončené a bol prijatý rozsudok o zamietnutí žaloby.
Žalobca napadol rozsudok odvolaním 7. decembra 2009. Spisový materiál bol
predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 18. decembra 2009.
Krajský súd uznesením z 26. apríla 2010 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec
na nové konanie. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 20. mája 2010.
Okresný súd uskutočnil 16. septembra 2010 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili
účastníci konania. Sťažovateľ sa na pojednávaní nezúčastnil, keďže si neprevzal
predvolanie na pojednávanie kvôli zmene adresy, ktorú súdu vopred neoznámil.
Pojednávanie bolo odročené na 18. november 2010 na účely vyhodnotenia dôkazov
a zistenia adresy sťažovateľa, ktorý si neprevzal predvolanie na pojednávanie. Právny
zástupca sťažovateľa oznámil jeho aktuálnu adresu 22. septembra 2010.
Okresný súd vykonal 18. novembra 2010 pojednávanie, na ktorom sťažovateľ
ospravedlnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju neúčasť z dôvodu
dlhodobého zahraničného pobytu. Pojednávanie bolo odročené na 13. január 2011 na účely
vyhodnotenia dôkazov a predvolania sťažovateľa a žalovanej v 2. rade.
Okresný súd uskutočnil 13. januára 2011 pojednávanie, ktoré bolo odročené
z dôvodu neúčasti účastníkov konania. Pojednávanie bolo odročené na 10. marec 2011.
Právny zástupca sťažovateľa a právny zástupca žalovanej v 2. rade žiadali 9. marca 2011
pojednávanie odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd uskutočnil 10. marca 2011
pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnili sťažovateľ a žalovaná v 2. rade. Pojednávanie bolo
odročené na 28. apríl 2011.
Okresný súd vykonal 28. apríla 2011 pojednávanie, na ktoré súd opomenul predvolať
sťažovateľa, preto bolo pojednávanie odročené na 16. jún 2011.
Okresný súd uskutočnil 16. júna 2011 pojednávanie, na ktoré sa nedostavil
sťažovateľ z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, dokazovanie bolo vyhlásené za skončené
a bol prijatý rozsudok o zamietnutí žaloby.
Žalobca napadol rozsudok 30. augusta 2011 odvolaním, ktoré bolo predložené
krajskému súdu 11. októbra 2011. Krajský súd uznesením z 29. októbra 2012 rozsudok
zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spisový materiál bol
okresnému súdu vrátený 3. decembra 2012.
Okresný súd vykonal 21. augusta 2013 pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil
sťažovateľ. Po vyjadrení právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie
odročené na 7. október 2013.
Okresný súd vykonal 7. októbra 2013 pojednávanie, na ktorom boli vypočutí
svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na účely vyžiadania relevantných podkladov
na 13. január 2014.
Okresný súd vykonal 13. januára 2014 pojednávanie, sťažovateľ svoju neprítomnosť
ospravedlnil prostredníctvom právneho zástupcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito
na účely znaleckého dokazovania.
Okresný súd uznesením z 28. februára 2014 rozhodol o ustanovení znalca a uložil mu
povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 4 týždňov od doručenia spisového
materiálu. Proti uzneseniu podal odvolanie žalobca. Okresný súd vyzval účastníkov
na predloženie vyjadrenia k podanému odvolaniu 2. apríla 2014, na ktoré účastníci reagovali
v priebehu apríla 2014.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zisťoval aktuálny stav napadnutého
konania. Okresný súd uviedol, že znalec mu vrátil spis 14. júna 2016, a teda je možné
konštatovať, že v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o určenie neplatnosti
právneho úkonu. Ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej
agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka napadnutého konania nebola závislá
od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že k samotnej dĺžke konania prispel
do určitej miery aj sám sťažovateľ, kvôli ktorému bolo pojednávanie viackrát odročené
(16. júna 2009 z dôvodu zahraničného dovolenkového pobytu, 16. septembra 2010
z dôvodu neprevzatia predvolania kvôli zmene adresy, ktorú súdu vopred neoznámil,
18. novembra 2010 z dôvodu zahraničného dovolenkového pobytu). Ústavný súd taktiež
poukazuje na neúčasť sťažovateľa na pojednávaní 13. januára 2011, 10. marca 2011,
21. augusta 2013 a 13. januára 2014. Správanie sťažovateľa preto ústavný súd zohľadnil
pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal
na ustanovenie § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne
napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní bol poznačený jeho opakovanou neefektívnou činnosťou a v dôsledku
toho aj zbytočnými prieťahmi. Rozsudok okresného súdu z 8. októbra 2009 bol zrušený
uznesením krajského súdu z 26. apríla 2010, pričom spis bol okresnému súdu vrátený
20. mája 2010, čo predstavuje zbytočné predĺženie napadnutého konania o 8 mesiacov.
Aj ďalší rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2011 bol zrušený uznesením krajského súdu
z 29. októbra 2012, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 3. decembra 2012,
čo predstavuje zbytočné predĺženie napadnutého konania o 17 mesiacov. Neefektívne
postupoval okresný súd aj v súvislosti odročením pojednávania z 28. apríla 2011,
keď na pojednávanie opomenul predvolať sťažovateľa. V dôsledku uvedeného sa konanie
znova zbytočne predĺžilo o takmer 2 mesiace.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavného súdu možno konštatovať, že okresný súd sa
v napadnutom konaní dopustil zbytočných prieťahov v celkom trvaní viac ako dva roky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní vedenom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodu
spôsobenia ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených
s neprimerane dlhým stavom právnej neistoty, ako aj z dôvodu nepriaznivých následkov
súdneho konania na jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza
do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, berúc
do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a neefektívnu činnosť okresného súdu,
ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu v sume 8,04 € za dva úkony
podľa vyhlášky vykonané v roku 2014. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane
z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň
z pridanej hodnoty v sume 56,82 €.
Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľom neprevyšuje sumu, ktorú vypočítal
ústavný súd, preto ju priznal v požadovanej sume 340,90 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016