Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 482/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Katarínou Juričkovou, Drieňová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa uznesením

Okresného súdu Bratislava II č. k. -194 z 15. októbra 2015 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -213 z 29. februára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Juričkovou, Drieňová 14, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -194 z 15. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -213

z 29. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

z 9. októbra 2007 domáhal proti odporcom zaplatenia sumy 14 322,70 € s príslušenstvom

z titulu vrátenia pôžičky. Nárok odôvodnil tým, že ako dedič po svojej matke

, , zomrelej 5. apríla 2007, v zmysle osvedčenia

o dedičstve sp. zn. , zo 14. júna 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 14. júna 2007, nadobudol pohľadávku proti a

, vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke z 18. januára 2005 vo výške 13 242,95 €

s povinnosťou výplaty ustupujúcich dedičov – vo veľkosti 1/3 a

vo veľkosti 1/3.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Prvostupňový súd Uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k.

zo dňa 15.10.2015 a napokon aj druhostupňový súd Uznesením Krajského súdu č.k.

zo dňa 29.2.2016 v predmetnej veci rozhodli o trovách konania účastníkov

tak, že sa vôbec nezaoberali nárokom navrhovateľa ohľadne jeho náhrady trov konania

a rozhodli o trovách konania – trovách štátu podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2

prvou vetou ().“

Sťažovateľ je toho názoru, že „obidva súdy v skutkových okolnostiach, ako

aj v právnom posúdení pochybili, keď svoje rozhodnutie opreli o ustanovenie o úspechu

vo veci v spojení s ustanovením o zavinení späťvzatia návrhu, ktoré pripísali ako zavinenie

sťažovateľa, pričom sa vôbec nezaoberali nárokom navrhovateľa na priznanie trov

konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že procesný úkon čiastočného späťvzatia vo veci urobil

na základe správania odporcov, ktorí až tri roky po podaní žalobného návrhu predložili súdu

dôkaz ani nie o tom, že mali vyplatiť ustupujúcim dedičkám ich podiely, ale len dôkaz, že sa

tieto dedičky vzdávajú práva, resp. boli vysporiadané inak. Podľa tvrdenia sťažovateľa

z predložených listín nevyplýva, že by tieto dedičky mali byť vyplatené ešte pred podaním

samotného návrhu, čo by z procesného hľadiska predstavovalo pre sťažovateľa to, že by

podal čiastočne nedôvodný návrh. Aplikácia § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 prvou

vetou súdmi podľa názoru sťažovateľa neprichádzala do úvahy, pričom sťažovateľ

poukazuje zároveň na to, že použitie tohto zákonného ustanovenia nie je ani odôvodnené.

Podľa názoru sťažovateľa vyjadreného v sťažnosti mali súdy pri rozhodovaní o trovách

konania aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu, v zmysle ktorého ak sa však pre správanie

odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania

odporca.

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia v rozpore s elementárnymi zásadami

spravodlivosti a ochrany práv a záujmov účastníka konania a je toho názoru, že pochybenie

všeobecných súdov dosahuje takú intenzitu, že napadnuté uznesenia prvostupňového súdu,

ako aj druhostupňového súdu sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa 15.10.2015

a Uznesením Krajského súdu č. k. zo dňa 29.2.2016 a postupom

predchádzajúcim týmto rozhodnutiam došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1 .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. zo dňa 15.10.2015

a Uznesenie Krajského súdu č. k. zo dňa 29.2.2016 sa zrušujú a vec sa

vracia Okresnému súdu v Bratislave II na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu č. k. -194 z 15. októbra 2015

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základného práva napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojho

základného práva sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti

nemu, pričom o jeho odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti,

ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci podľa prvej vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -213 z 29. februára 2016

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nesprávne rozhodnutie o trovách

konania, a to z dôvodu, že podľa neho okresný súd aj krajský súd pri rozhodovaní o náhrade

trov konania aplikovali na predmetnú vec neadekvátne zákonné ustanovenie (§ 146 ods. 2

prvá veta ) a nesprávne vec právne posúdili, keď zavinenie

na zastavení konania pripísali sťažovateľovi, keďže považovali za preukázané,

že pred podaním návrhu boli zo strany odporcov uspokojené nároky dedičiek. Sťažovateľ

tvrdí, že návrh na začatie konania v predmetnej veci, ktorý bol v priebehu konania

sťažovateľom vzatý čiastočne späť, bol podaný dôvodne. K čiastočnému späťvzatiu návrhu

došlo pre správanie odporcov, ktorí až tri roky po podaní žalobného návrhu predložili súdu

dôkaz, že sa dedičky (sestry sťažovateľa) vzdávajú práva, resp. boli vysporiadané inak.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval vecnú

opodstatnenosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, t. j.

preskúmal, či napadnuté uznesenie krajského súdu je udržateľné z hľadiska princípov

spravodlivého súdneho konania (procesu), teda z hľadiska potenciálneho porušenia čl. 46

ods. 1 .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ).

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 254/2008-

194 z 15. októbra 2015 potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec ( v znení účinnom od 1.1.2016,

ďalej len ; ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (

) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil,

pretože je vo výroku vecne správne a keďže sa stotožňuje s dôvodmi uznesenia

ako správnymi, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2

). Pre správnosť dôvodov uznesenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte

nasledovné...

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa teda rozhodoval už len o náhrade trov

konania. V konaní ostalo za preukázané, že odporca v I. rade nároky spoludedičiek

uspokojil ešte pred podaním návrhu na súd v predmetnej veci, o ktorej skutočnosti dôvodil

už podanom odpore proti platobnému rozkazu (v mesiace január 2008) a svoje tvrdenie

preukazoval pokladničnými dokladmi...

Ak súd zastavuje konanie, zaoberá sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

v prvom rade tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Zavinenie

tu treba posudzovať výlučne len z procesného hľadiska, teda podľa procesného výsledku.

V prípade, že zastavenie konania zavinil účastník, súd prizná ostatným účastníkom náhradu

trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho

práva. Ak zoberie navrhovateľ návrh na začatie konania späť napr. z dôvodu, že odporca

nároky uspokojí aspoň sčasti a zostane preukázané, že sa tak stalo pred začatím konania (o

čo ide v prejednávanej veci), má sa zásadne za to, že sám navrhovateľ spôsobil, že konanie

muselo byť zastavené a v prípade, že odporcom vznikli trovy konania, ktoré účelne

vynaložili na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, je navrhovateľ povinný tieto

odporcom uhradiť v súlade s ustanovením veta prvá . V tomto prípade

za žiadnych okolností nemožno postupovať podľa ustanovenia ,

resp. podľa veta druhá

Ak za tohto skutkového a právneho stavu súd prvého stupňa vyvodil, že v prevažnej

časti (rovnajúcej sa 2/3 nároku navrhovateľa) navrhovateľ zavinil zastavenie konania,

že v uvedenom rozsahu bol navrhovateľ neúspešný, a naopak úspešní boli odporcovia v I.,

II. rade, následne správne vyrátal pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania a čistý

úspech odporcov v I., II. rade, napadnutým uznesením (v poradí druhým) rozhodol vecne

a právne správne, keď rozhodoval o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa i pred

odvolacím súdom (doteraz) odporcom v I, II. rade ( veta prvá )...

Dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nemali žiaden právny význam pre rozhodnutie

o jeho odvolaní. Úspech mu nie je možné priznať ani s poukazom na ním spomínané

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pochybenie súdu v tom, že vo výroku

uvádzal rozsudok, pričom rozhodoval uznesením, nemalo vplyv na rozhodnutie o náhrade

trov konania, a tak naň odvolací súd neprihliadal ( ). Vecne správne

rozhodol aj o náhrade trov konania štátu vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu

účastníkov konania.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne a právne správne; obsahuje

náležitosti vyplývajúce z ustanovenia , V ňom je jasne,

presne odôvodnená základná otázka, a síce kedy odporcovia časť rovnajúcu sa 2/3 nároku

navrhovateľa zaplatili, že sa tak stalo pred podaním návrhu na súd. Správne vyvodil záver

zo svedeckej výpovede , ktorá na svoje tvrdenie, že odporca v 1. rade

jej v skutočnosti peňažné plnenie neposkytol, nenavrhla žiaden dôkaz; nevyvrátila

skutočnosti uvádzané v príjmových pokladničných dokladoch. Rovnako tak ani navrhovateľ

netvrdil, a ani nepreukázal, opak skutočností uvedených v príjmových pokladničných

dokladoch.“

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ). Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu

o takýto výnimočný prípad nejde.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci

svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia

krajského súdu ústavný súd konštatoval, že krajský súd ho primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom v ňom obsiahnutý výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem

nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty

a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky

arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy

spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. , ) a v tejto situácii

nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa podľa , a preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016