Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 431/2016
PDF · 289.09 KB
No categories available
I. ÚS 431/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 31/2015 z 26. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. . 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej
činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
z 26. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, v ktorých absentuje vysporiadanie sa so
všetkými relevantnými argumentmi uvedenými v konaní sťažovateľa, v dôsledku čoho bol
sťažovateľ nútený hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov.
Sťažovateľ poukázal na odklon od ustálenej súdnej praxe pri rozhodovaní vo veciach
zvolávania valného zhromaždenia a prípadnej možnosti zhojenia formálnych nedostatkov.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
«V súdnom konaní bol nesporný skutkový stav, podľa ktorého žalovaný dňa
30. 04. 2012 odoslal akcionárom pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie.
Mimoriadne valné zhromaždenie sa konalo dňa 30. 05. 2012, pričom na tomto
mimoriadnom valnom zhromaždení bolo prijaté Uznesenie č. 3/V/2012, ktorým bol
sťažovateľ odvolaný z funkcie člena dozornej rady žalovaného.
... Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalovaný dodržal lehotu na zvolanie
valného zhromaždenia. Sťažovateľ v konaní argumentoval tým, že hoci Obchodný zákonník
(v § 184 ods. 3, veta prvá) ukladá žalobcovi odoslať pozvánku všetkým akcionárom
najmenej 30 dní pred konaním valného zhromaždenia, stanovy žalovaného v čl. VIII ods. 7
upravujú prísnejšiu formu zvolania valného zhromaždenia, nakoľko predstavenstvu
ukladajú povinnosť zvolať (nie odoslať pozvánky) valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred
jeho konaním. Poukazujúc na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 63/2005
publikovaný pod č. R 5/2009 má sťažovateľ za to, že pre začatie plynutia 30 dňovej lehoty,
po uplynutí ktorej sa môže konať valné zhromaždenie, je rozhodujúci moment doručenia
pozvánky. Tento názor odôvodnil sťažovateľ aj systematickým výkladom stanov žalovaného,
kde sa na viacerých miestach používa pojem „zvolanie valného zhromaždenia“ a tomuto sa
pripisuje význam totožný s významom doručenia pozvánky do sféry dispozície adresáta. Aj
v prípade, ak by sa za moment zvolania valného zhromaždenia považoval už moment
odoslania pozvánky akcionárom, lehota na zvolanie valného zhromaždenia by začala plynúť
až deň nasledujúci po tomto dni odoslania, t. j. dňa 1. 5. 2012 a uplynula by dňa
30. 05. 2012 o 24:00. Ak sa teda valné zhromaždenie konalo už dňa 30. 04. 2012, konalo sa
ešte počas plynutia tejto lehoty a teda predčasne. Uvedené je tak v rozpore nielen so
Stanovami žalovaného, ale aj kogentnou právnou úpravou Obchodného zákonníka.
Sťažovateľ túto svoju zásadnú argumentáciu predostrel vo viacerých písomných
vyjadreniach ako aj ústnych vyjadreniach, pričom v písomnom vyjadrení zo dňa
21. 07. 2014 sa venoval výlučne tejto právnej otázke.
... Súdy vôbec nekonfrontovali znenie stanov žalovaného so znením Obchodného
zákonníka a neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali Stanovy žalovaného za prísnejšie ako
ustanovenia Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd po citácii rozhodujúcich ustanovení
Obchodného zákonníka a stanov žalovaného iba v stručnosti skonštatoval, že lehota na
zvolanie valného zhromaždenia bola žalovaným dodržaná. Odvolací súd poukázal na bližšie
nešpecifikovanú „súdnu judikatúru“ podľa ktorej predstavenstvo splní svoju povinnosť, ak
odošle pozvánky na valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred jeho konaním a teda stanovy
žalovaného nejdú nad rámec zákonnej úpravy.
... bolo úlohou všeobecných súdov zrozumiteľne a presvedčivo v rámci odôvodnenia
svojich rozhodnutí uviesť, prečo sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnili a prečo pojmy
„zvolanie valného zhromaždenia“ a „zaslanie pozvánky“ považovali napriek existujúcej
súdnej praxi a systematickému výkladu stanov žalovaného za totožné. Uvedené súdy úplne
opomenuli. Úlohou odvolacieho súdu pri poukazovaní na „súdnu judikatúru“ bolo tiež
konkrétne uviesť, o ktoré skoršie súdne rozhodnutia sa opieral a v čom konkrétne vidí
podobnosť týchto súdnych rozhodnutí s prejednávanou vecou. ... V napadnutom rozsudku
ako aj v prvostupňovom rozsudku úplne absentuje podstatná časť právnej interpretácie,
o ktorú sa súdy pri rozhodovaní opierali, sťažovateľ nepozná dôvody, pre ktoré súdy prijali
pre vec zásadné právne závery a tieto dôvody pre sťažovateľa doteraz zostali iba v rovine
dohadov. Uvedené zakladá vadu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá
má súčasne za následok nenaplnenie základného účelu súdneho konania a zároveň
porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.
... Bolo jednoznačne úlohou všeobecných súdov (ak sa jeho argumentáciou
nestotožnili) poskytnúť sťažovateľovi dostatočný výklad, aké dni a z akých dôvodov
považovali za prvý a posledný deň plynutia lehoty a prečo dospeli k záverom o dodržaní
tejto lehoty zo strany žalovaného. Iba takýmto spôsobom mohli dať svojím rozhodnutiam
dostatočný podklad, z ktorého by sa sťažovateľ mohol dozvedieť, z akého dôvodu súdy
dospeli k zásadným právnym záverom.
... Sťažovateľ v konaní okrem nedodržania lehoty na zvolanie valného zhromaždenia
predniesol aj ďalšie tri dôvody, pre ktoré považoval uznesenia valného zhromaždenia
žalovaného, ktorým bol odvolaný z funkcie člena dozornej rady, za neplatné. Sťažovateľ
namietal, že žalovaný pri zvolaní valného zhromaždenia porušil:
a) čl. VIII ods. 9 stanov žalovaného, podľa ktorého: „Pozvánku s priloženými
materiálmi, ktoré budú prerokúvané na valnom zhromaždení zašle predstavenstvo aj
všetkým členom dozornej rady.“ (napr. body 21. a nasl. vyjadrenia zo dňa 11.02.2014).
Žalovaný pozvánku na valné zhromaždenie členom dozornej rady vôbec nezasielal.
b) § 184 ods. 8 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „Stanovy môžu určiť aj ďalší
spôsob, akým je predstavenstvo povinné poskytnúť akcionárom návrhy pred konaním
valného zhromaždenia. Stanovy môžu tiež určiť, že predstavenstvo, prípadne dozorná rada
je povinná poskytnúť akcionárom aj ďalšie návrhy uznesení, ktoré predkladajú na valné
zhromaždenie, a to spôsobom určeným v Stanovách“ v spojení s čl. VIII ods. 8 stanov
žalovaného, podľa ktorého „K pozvánke zaslanej predstavenstvom musia byť priložené
materiály, ktoré budú predmetom rokovania valného zhromaždenia.“ Žalovaný k pozvánke
na zvolanie valného zhromaždenia neprikladal žiadne prílohy a materiály, ktoré mali byť
predmetom rokovania valného zhromaždenia.
c) § 184 ods. 6 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „ak má byť na programe
valného zhromaždenia voľba členov orgánov spoločnosti mená osôb, ktoré sa navrhujú za
členov jednotlivých orgánov spoločnosti, musia byť akcionárom poskytnuté na nahliadnutie
v sídle spoločnosti v lehote určenej na zvolanie valného zhromaždenia.“ Žalovaný
neposkytol a ani nebol pripravený poskytnúť akcionárom na nahliadnutie v sídle spoločnosť
mená navrhovaných členov do orgánov spoločnosť po dobu 30 dní pred zasadnutím valného
zhromaždenia.
... Sťažovateľ teda v súdnom konaní predostrel a zdôvodnil viaceré skutkové a právne
argumenty, z dôvodu ktorých žalovaný porušil kogentné ustanovenia Obchodného
zákonníka a stanov žalovaného pri zvolaní valného zhromaždenia. ... V súdnom konaní
o určenie neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia postačuje preukázať čo i len jedno
z viacerých možných porušení zákona alebo stanov pri zvolávaní valného zhromaždenia na
to, aby súd žalobe vyhovel. Z uvedeného dôvodu boli argumenty sťažovateľa uvedené
v predchádzajúcom bode zásadné a rozhodujúce pre rozhodnutie všeobecných súdov vo veci
samej.
... Úlohou súdov bolo nepochybne vyjadriť sa ku každému z dôvodov, pre ktoré
sťažovateľ považoval uznesenie valného zhromaždenia žalovaného za neplatné, alternatívne
uviesť sťažovateľovi, prečo niektoré z existujúcich porušení stanov žalovaného alebo
zákona pri zvolaní valného zhromaždenia nemôže mať bez ďalšieho za následok neplatnosť
uznesenia valného zhromaždenia. Prvostupňový ani odvolací súd vo vzťahu k skutkovým
a právnym argumentom... nezaujali vôbec žiaden právny názor... Uvedené zakladá vadu
nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, majúcu za následok nenaplnenie
základného účelu súdneho konania a zároveň porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie a práva na súdnu ochranu.
... Prvostupňový aj odvolací súd sa svojimi rozhodnutiami odchýlili od stabilnej
súdnej praxe, z ktorej sťažovateľ pri podaní žaloby v dobrej viere vychádzal.
... Sťažovateľ v priebehu súdneho konania argumentoval súdnou praxou, podľa
ktorej sa za moment zvolania valného zhromaždenia považuje dátum, kedy pozvánka na
valné zhromaždenie príde do sféry dispozície adresáta (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo V 63/2005 uverejnený pod č. R 5/2009). Na základe
právnych záverov vyslovených Najvyšším súdom SR mal sťažovateľ za to, že žalovaný
nezvolal valné zhromaždenie 30 dní pred jeho konaním a uznesenie o odvolaní sťažovateľa
z funkcie člena dozornej rady žalovaného je neplatné.
... Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR publikované v časopise
ZSP č. 3/99 pod č. 31 a 32, podľa ktorých formálne nedostatky v procese zvolávania
valného zhromaždenia sú dôvodom neplatností prijatých uznesení valného zhromaždenia,
pričom uvedené nemôže zhojiť ani 100 % účasť spoločníkov na valnom zhromaždení...
Sťažovateľ tiež v rámci podaného odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu
poukázal na skutkové a právne špecifiká prípadu, v ktorom Najvyšší súd SR rozhodol
rozsudkom, sp. zn. 2 Obo 340/98. V predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR výnimočne
pripustil, že valné zhromaždenie sa môže konať a môžu na ňom byť prijaté platné uznesenia
v prípade, ak členovia predstavenstva obchodnej spoločnosti zrušili riadne a formálne
správne zvolané valné zhromaždenie s cieľom zabrániť akcionárom rozhodovať na tomto
valnom zhromaždení. Prijatie platných uznesení na pôvodne platne zvolanom a neskôr
zrušenom valnom zhromaždení je možné v prípade, ak akcionári nesúhlasili so zrušením
tohto riadne zvolaného valného zhromaždenia a výslovne trvali na jeho uskutočnení
s pôvodným programom. Uvedené rozhodnutie teda tiež (napriek tomu, že prvostupňový súd
ním odôvodnil zamietnutie žaloby) odôvodňuje správnosť argumentácie žalobcu, nakoľko
z neho nevyplýva, že platné uznesenie valného zhromaždenia možno prijať aj v prípade, ak
došlo k formálnym vadám pri zvolaní valného zhromaždenia. Vo vzťahu k prejednávanej
veci tiež nemožno ustáliť, že formálne vady pri zvolaní valného zhromaždenia by boli
zhojené zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov, nakoľko akcionári len zobrali na
vedomie zavádzajúcu informáciu vtedajšieho predsedu predstavenstva žalovaného
o riadnom zvolaní valného zhromaždenia, pričom vôbec neprejavovali vôľu, že na konaní
valného zhromaždenia napriek nedodržaniu postupu pri jeho zvolaní trvajú.
... je zrejmé, že prvostupňový aj odvolací súd prijali v otázkach, ktoré už boli
v minulosti stabilne riešené najvyššou súdnou inštanciou v rámci všeobecného súdnictva
SR, podstatne odlišné právne závery, ako sú právne závery vyslovené v skorších
rozhodnutiach im nadriadeného súdu. Všeobecné súdy pritom vôbec neuviedli dôvody a
špecifiká konkrétneho prípadu, pre ktoré sa podstatným spôsobom odchýlili od ustálenej
súdnej praxe.
... Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uvedeným v bode 24. tejto sťažnosti sa síce
súdy v stručnosti zaoberali, avšak odkazujúc na toto rozhodnutie prijali také právne závery,
ktoré v ňom nemajú žiadnu oporu. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR pripustil
výnimočnú možnosť zhojenia formálnych nedostatkov pri zvolaní valného zhromaždenia za
týchto špecifických okolností prípadu: (a) zhojenie formálnych nedostatkov pri zvolaní
valného zhromaždenia smeruje k ochrane akcionárov pred svojvôľou predstavenstva, (b)
akcionári výslovne prejavia vôľu o tom, že trvajú na konaní valného zhromaždenia a (c)
valné zhromaždenie bolo zvolané riadne a včas, pričom predstavenstvo takto zvolané valné
zhromaždenie zrušilo. V prípade sťažovateľa nebola naplnená ani jedna z uvedených
špecifických okolností prípadu podľa predchádzajúcej vety. Všeobecné súdy sa teda vo veci
sťažovateľa odchýlili aj od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvedeného v bode 24. tejto
sťažnosti, keď aplikovali také závery, ktoré z tohto rozhodnutia vôbec nevyplynuli. Tento
odklon od súdnej praxe pritom vôbec nezdôvodnili, čím porušili právo legitímneho
očakávania sťažovateľa a princíp právnej istoty a teda právne normy vykladali ústavne
nekonformným výkladom.
... Sťažovateľ má za to, že ustanovenie § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka slúži o.i.
na ochranu, resp. nápravu porušenia práva sťažovateľa byť odvolaný z funkcie člena
dozornej rady akciovej spoločností v súlade so zákonom. Súdy takéto jeho právo neuznali,
povýšili 100% účasť akcionárov na valnom zhromaždení nad kogentné ustanovenia
Obchodného zákonníka a tým súčasne zasiahli aj do práva sťažovateľa na slobodu
podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 26. 01. 2016, sp. zn. 2 Cob/31/2015-314
porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a právo sťažovateľa na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti
zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 26 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 01. 2016, sp. zn. 2 Cob/31/2015-
314 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cob 31/2015 z 26. januára 2016,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
z 9. septembra 2014 sp. zn. 25 Cb 169/2012, sformuloval v podstatnom túto právnu
argumentáciu:
«Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa po skutkovej i právnej stránke. Na podporu odôvodnenia a k odvolacím
námietkam žalobcu uvádza nasledovné.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil nedodržanie lehoty na zvolanie valného zhromaždenia. Informácia o konaní
valného zhromaždenia je základnou skutočnosťou, o ktorej má mat akcionár vedomosť.
Sprostredkovanie vedomosti o tejto skutočnosti je regulované právnymi normami, ktorých
dispozitívnosť závisí od druhu akciovej spoločnosti. Lehota na zvolanie valného
zhromaždenia je ustanovená v § 184 ods. 3 Obchodného zákonníka na 30 dní pred konaním
valného zhromaždenia. Pri akciách na meno sa v tejto lehote musia odoslať pozvánky na
adresu, ktorá je uvedená v zozname akcionárov. Podľa súdnej judikatúry predstavenstvo
splní svoju povinnosť, ak odošle pozvánky na valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred
konaním valného zhromaždenia. Súd prvého stupňa teda dospel k správnemu právnemu
záveru, že ak žalovaný zaslal pozvánku na valné zhromaždenie s dňom konania
30. 05. 2012, dňa 30. 04. 2012, urobil tak v lehote stanovenej zákonom ako aj stanovami
spoločnosti. Akt zvolania valného zhromaždenia sa realizuje zaslaním pozvánky, preto súd
prvého stupňa správne konštatoval, že úprava zvolania valného zhromaždenia v stanovách
nejde na rámec zákonnej úpravy. Podľa odvolacieho súdu sa zvolávanie valného
zhromaždenia podľa stanov žalovaného nelíši od zákonnej úpravy, pretože zvolanie sa
vykonáva zaslaním písomnej pozvánky. Ak teda predstavenstvo podľa stanov zvoláva valné
zhromaždenie písomnými pozvánkami najmenej 30 dní pred konaním valného
zhromaždenia, nemožno dospieť k záveru, že ide o odlišnú úpravu ako je stanovená
zákonom (§ 184 ods. 3 Obch. zák.), podľa ktorej predstavenstvo zasiela pozvánku najmenej
30 dní pred konaním valného zhromaždenia.
K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne
interpretoval a aplikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obo/340/98, odvolací súd uvádza, že priamo z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že
„podľa názoru odvolacieho súdu zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov (nielen
prítomných) môžu byť prípadné formálne vady pri zvolávaní valného zhromaždenia zhojené
obdobne, ako môžu byť na rokovanie valného zhromaždenia so súhlasom všetkých
akcionárov zaradené záležitosti, ktoré neboli zaradené do navrhovaného programu pri
zvolávaní. Opačný prístup by bol v rozpore so zmyslom a cieľom, ktorý zákonná úprava
činnosti akciovej spoločnosti sleduje. Vyslovenie neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia by v takom prípade nebolo prejavom ochrany práv a záujmov akcionárov, ale
naopak záujmy akcionárov by poškodzovalo.“ Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že
súd prvého stupňa vychádzal iba z poznámky pod citovaným rozhodnutím. Podľa
odvolacieho súdu je citované rozhodnutie aplikovateľné na tento prípad, pretože súd pri
rozhodovaní o veci „zohľadnil najmä skutočnosť, že konanie mimoriadneho valného
zhromaždenia v určenom termíne bolo prejavom vôle akcionárov so 100% účasťou.
Akcionári deklarovali platnosť jeho zvolenia a vôľu prejednať vopred stanovený program,
vrátane bodu o odvolaní členov dozornej rady. Podľa názoru súdu vyslovenie neplatnosti
uznesenia by bolo v rozpore so záujmami akciovej spoločnosti, v rozpore s vôľou všetkých
akcionárov a nepriaznivo by zasiahlo do práva akcionárov rozhodovať o riadení
spoločnosti.“ V prejednávanej veci je predmetom sporu taktiež určenie neplatnosti valného
zhromaždenia, na ktorom bol odvolaný člen dozornej rady a ktorého sa zúčastnili všetci
akcionári. Ani jeden z akcionárov nevyslovil nesúhlas s konaním valného zhromaždenia pre
nedodržanie formálnych náležitostí. Vyslovenie neplatnosti napadnutej častí uznesenia by
bolo v rozpore so záujmami akciovej spoločnosti a v rozpore s vôľou oboch akcionárov a
nepriaznivo by zasiahlo do práva akcionárov rozhodovať o riadení spoločnosti.
Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvého stupňa sa
nevysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu a preto je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa výstižne v odôvodnení poukázal na rozhodujúce
skutočnosti, vysporiadal sa s otázkou zvolania valného zhromaždenia, pričom správne
aplikoval ustanovenie §184 ods. 4 Obch. zák., článok VIII ods. 7 stanov a vyvodil z nich
s poukázaním na právnu teóriu a súdnu prax správne právne závery. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03).»
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na
súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase so záverom krajského súdu
v spojení so záverom okresného súdu o splnení zákonnej povinnosti včasného zvolania
valného zhromaždenia žalovaného jeho predstavenstvom.
Ústavný súd preskúmavajúc rozhodnutie krajského súdu v medziach svojej
právomoci z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí, dospel na
základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy k záveru, že sťažovateľom namietaný nesúlad
vysloveného právneho názoru krajského súdu s ústavou a nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia sú neopodstatnené.
Rozhodnutím krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu s odkazom
na správne skutkové a právne závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil v plnom rozsahu.
Krajský súd navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil významovú totožnosť
úpravy zvolávania valného zhromaždenia podľa stanov žalovaného so zákonnou úpravou
(§ 184 ods. 3 Obchodného zákonníka), keď uviedol, že „akt zvolania valného zhromaždenia
sa realizuje zaslaním pozvánky“. Znamená to, že pre splnenie povinnosti zvolať valné
zhromaždenie musel žalovaný pristúpiť ku konkrétnej činnosti k tomu smerujúcej, teda
k zaslaniu pozvánok, ktorá formulácia je obsahom zákonnej úpravy. Krajský súd vo svojom
rozhodnutí preto pri posudzovaní dodržania lehoty na zvolanie valného zhromaždenia
aplikoval príslušnú právnu normu ústavne súladným spôsobom.
Právne hodnotenie veci sťažovateľa realizované krajským súdom tak vo vzťahu
k dôvodom potvrdenia rozhodnutia okresného súdu nevykazuje znaky svojvoľného
rozhodnutia, ani rozhodnutia neodôvodneného, či vychádzajúceho zo zjaveného omylu
v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 114/09) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou
všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú
tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu
pre spochybňovanie záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Z rozhodnutia
krajského súdu nevyplýva ani právny záver odlišný z doterajšej rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), preto nie je namieste ani
námietka sťažovateľa spočívajúca v porušení princípu predvídateľnosti rozhodnutia.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.
Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť má každá fyzická osoba. Domáhať sa týchto práv
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( čl. 51 ústavy).
Podľa § 200 ods. 1 Obchodného zákonníka dozorná rada musí mať najmenej troch
členov. Dve tretiny členov dozornej rady volí a odvoláva valné zhromaždenie a jednu
tretinu zamestnanci spoločnosti, ak má spoločnosť viac ako 50 zamestnancov v hlavnom
pracovnom pomere v čase voľby. Stanovy môžu určiť vyšší počet členov dozornej rady
volených zamestnancami, ale tento počet nesmie byť väčší než počet členov volených
valným zhromaždením; môžu takisto určiť, že zamestnanci volia časť členov dozornej rady
aj pri menšom počte zamestnancov spoločnosti.
Podľa § 200 ods. 3 Obchodného zákonníka pre členov dozornej rady platia obdobne
ustanovenia § 194 ods. 4 až 8, § 196 a § 196a.
Uvedená právna úprava klasifikuje dozornú radu ako volený orgán akciovej
spoločnosti s obmedzeným časovým pôsobením a s právom členov odvolať, preto výkon
funkcie člena dozornej rady nie je výkonom povolania ani inej podnikateľskej činnosti.
Povolaním je totiž trvalá činnosť, ktorú človek vykonáva ako zamestnanie a na ktorú sa
pripravil učením, štúdiom – profesia. Rozhodnutím krajského súdu tak nedošlo
k obmedzeniu sťažovateľom označeného práva. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že
sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, v čom videl porušenie tohto práva, preto nie je možné
k jeho námietkam zaujať podrobnejšie stanovisko.
Sťažovateľ namietal arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu poukazom na
nevysporiadanie sa so všetkými dôvodmi neplatnosti valného zhromaždenia, ktoré v konaní
namietal. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť na záver
krajského súdu, podľa ktorého „zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov môžu byť
prípadné formálne vady pri zvolávaní valného zhromaždenia zhojené“. Takýto záver
krajský súd zdôvodnil odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 340/98,
ktoré bližšie rozviedol. Rozhodnutie krajského súdu tak nenesie znaky arbitrárnosti, preto
sťažnosť sťažovateľa považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením
čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny
a odvolaním sťažovateľa z funkcie člena dozornej rady absentuje akákoľvek príčinná
súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa
v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016