Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 431/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. . 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej

činnosti podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

z 26. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, v ktorých absentuje vysporiadanie sa so

všetkými relevantnými argumentmi uvedenými v konaní sťažovateľa, v dôsledku čoho bol

sťažovateľ nútený hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov.

Sťažovateľ poukázal na odklon od ustálenej súdnej praxe pri rozhodovaní vo veciach

zvolávania valného zhromaždenia a prípadnej možnosti zhojenia formálnych nedostatkov.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«V súdnom konaní bol nesporný skutkový stav, podľa ktorého žalovaný dňa

30. 04. 2012 odoslal akcionárom pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie.

Mimoriadne valné zhromaždenie sa konalo dňa 30. 05. 2012, pričom na tomto

mimoriadnom valnom zhromaždení bolo prijaté Uznesenie č. , ktorým bol

sťažovateľ odvolaný z funkcie člena dozornej rady žalovaného.

... Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalovaný dodržal lehotu na zvolanie

valného zhromaždenia. Sťažovateľ v konaní argumentoval tým, že hoci

(v § 184 ods. 3, veta prvá) ukladá žalobcovi odoslať pozvánku všetkým akcionárom

najmenej 30 dní pred konaním valného zhromaždenia, stanovy žalovaného v čl. VIII ods. 7

upravujú prísnejšiu formu zvolania valného zhromaždenia, nakoľko predstavenstvu

ukladajú povinnosť zvolať (nie odoslať pozvánky) valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred

jeho konaním. Poukazujúc na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. V 63/2005

publikovaný pod č. R 5/2009 má sťažovateľ za to, že pre začatie plynutia 30 dňovej lehoty,

po uplynutí ktorej sa môže konať valné zhromaždenie, je rozhodujúci moment doručenia

pozvánky. Tento názor odôvodnil sťažovateľ aj systematickým výkladom stanov žalovaného,

kde sa na viacerých miestach používa pojem „zvolanie valného zhromaždenia“ a tomuto sa

pripisuje význam totožný s významom doručenia pozvánky do sféry dispozície adresáta. Aj

v prípade, ak by sa za moment zvolania valného zhromaždenia považoval už moment

odoslania pozvánky akcionárom, lehota na zvolanie valného zhromaždenia by začala plynúť

až deň nasledujúci po tomto dni odoslania, t. j. dňa 1. 5. 2012 a uplynula by dňa

30. 05. 2012 o 24:00. Ak sa teda valné zhromaždenie konalo už dňa 30. 04. 2012, konalo sa

ešte počas plynutia tejto lehoty a teda predčasne. Uvedené je tak v rozpore nielen so

Stanovami žalovaného, ale aj kogentnou právnou úpravou .

Sťažovateľ túto svoju zásadnú argumentáciu predostrel vo viacerých písomných

vyjadreniach ako aj ústnych vyjadreniach, pričom v písomnom vyjadrení zo dňa

21. 07. 2014 sa venoval výlučne tejto právnej otázke.

... Súdy vôbec nekonfrontovali znenie stanov žalovaného so znením Obchodného

zákonníka a neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali Stanovy žalovaného za prísnejšie ako

ustanovenia . Prvostupňový súd po citácii rozhodujúcich ustanovení

a stanov žalovaného iba v stručnosti skonštatoval, že lehota na

zvolanie valného zhromaždenia bola žalovaným dodržaná. Odvolací súd poukázal na bližšie

nešpecifikovanú „súdnu judikatúru“ podľa ktorej predstavenstvo splní svoju povinnosť, ak

odošle pozvánky na valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred jeho konaním a teda stanovy

žalovaného nejdú nad rámec zákonnej úpravy.

... bolo úlohou všeobecných súdov zrozumiteľne a presvedčivo v rámci odôvodnenia

svojich rozhodnutí uviesť, prečo sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnili a prečo pojmy

„zvolanie valného zhromaždenia“ a „zaslanie pozvánky“ považovali napriek existujúcej

súdnej praxi a systematickému výkladu stanov žalovaného za totožné. Uvedené súdy úplne

opomenuli. Úlohou odvolacieho súdu pri poukazovaní na „súdnu judikatúru“ bolo tiež

konkrétne uviesť, o ktoré skoršie súdne rozhodnutia sa opieral a v čom konkrétne vidí

podobnosť týchto súdnych rozhodnutí s prejednávanou vecou. ... V napadnutom rozsudku

ako aj v prvostupňovom rozsudku úplne absentuje podstatná časť právnej interpretácie,

o ktorú sa súdy pri rozhodovaní opierali, sťažovateľ nepozná dôvody, pre ktoré súdy prijali

pre vec zásadné právne závery a tieto dôvody pre sťažovateľa doteraz zostali iba v rovine

dohadov. Uvedené zakladá vadu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá

má súčasne za následok nenaplnenie základného účelu súdneho konania a zároveň

porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.

... Bolo jednoznačne úlohou všeobecných súdov (ak sa jeho argumentáciou

nestotožnili) poskytnúť sťažovateľovi dostatočný výklad, aké dni a z akých dôvodov

považovali za prvý a posledný deň plynutia lehoty a prečo dospeli k záverom o dodržaní

tejto lehoty zo strany žalovaného. Iba takýmto spôsobom mohli dať svojím rozhodnutiam

dostatočný podklad, z ktorého by sa sťažovateľ mohol dozvedieť, z akého dôvodu súdy

dospeli k zásadným právnym záverom.

... Sťažovateľ v konaní okrem nedodržania lehoty na zvolanie valného zhromaždenia

predniesol aj ďalšie tri dôvody, pre ktoré považoval uznesenia valného zhromaždenia

žalovaného, ktorým bol odvolaný z funkcie člena dozornej rady, za neplatné. Sťažovateľ

namietal, že žalovaný pri zvolaní valného zhromaždenia porušil:

a) čl. VIII ods. 9 stanov žalovaného, podľa ktorého: „Pozvánku s priloženými

materiálmi, ktoré budú prerokúvané na valnom zhromaždení zašle predstavenstvo aj

všetkým členom dozornej rady.“ (napr. body 21. a nasl. vyjadrenia zo dňa 11.02.2014).

Žalovaný pozvánku na valné zhromaždenie členom dozornej rady vôbec nezasielal.

b) , podľa ktorého „Stanovy môžu určiť aj ďalší

spôsob, akým je predstavenstvo povinné poskytnúť akcionárom návrhy pred konaním

valného zhromaždenia. Stanovy môžu tiež určiť, že predstavenstvo, prípadne dozorná rada

je povinná poskytnúť akcionárom aj ďalšie návrhy uznesení, ktoré predkladajú na valné

zhromaždenie, a to spôsobom určeným v Stanovách“ v spojení s čl. VIII ods. 8 stanov

žalovaného, podľa ktorého „K pozvánke zaslanej predstavenstvom musia byť priložené

materiály, ktoré budú predmetom rokovania valného zhromaždenia.“ Žalovaný k pozvánke

na zvolanie valného zhromaždenia neprikladal žiadne prílohy a materiály, ktoré mali byť

predmetom rokovania valného zhromaždenia.

c) , podľa ktorého „ak má byť na programe

valného zhromaždenia voľba členov orgánov spoločnosti mená osôb, ktoré sa navrhujú za

členov jednotlivých orgánov spoločnosti, musia byť akcionárom poskytnuté na nahliadnutie

v sídle spoločnosti v lehote určenej na zvolanie valného zhromaždenia.“ Žalovaný

neposkytol a ani nebol pripravený poskytnúť akcionárom na nahliadnutie v sídle spoločnosť

mená navrhovaných členov do orgánov spoločnosť po dobu 30 dní pred zasadnutím valného

zhromaždenia.

... Sťažovateľ teda v súdnom konaní predostrel a zdôvodnil viaceré skutkové a právne

argumenty, z dôvodu ktorých žalovaný porušil kogentné ustanovenia Obchodného

zákonníka a stanov žalovaného pri zvolaní valného zhromaždenia. ... V súdnom konaní

o určenie neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia postačuje preukázať čo i len jedno

z viacerých možných porušení zákona alebo stanov pri zvolávaní valného zhromaždenia na

to, aby súd žalobe vyhovel. Z uvedeného dôvodu boli argumenty sťažovateľa uvedené

v predchádzajúcom bode zásadné a rozhodujúce pre rozhodnutie všeobecných súdov vo veci

samej.

... Úlohou súdov bolo nepochybne vyjadriť sa ku každému z dôvodov, pre ktoré

sťažovateľ považoval uznesenie valného zhromaždenia žalovaného za neplatné, alternatívne

uviesť sťažovateľovi, prečo niektoré z existujúcich porušení stanov žalovaného alebo

zákona pri zvolaní valného zhromaždenia nemôže mať bez ďalšieho za následok neplatnosť

uznesenia valného zhromaždenia. Prvostupňový ani odvolací súd vo vzťahu k skutkovým

a právnym argumentom... nezaujali vôbec žiaden právny názor... Uvedené zakladá vadu

nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, majúcu za následok nenaplnenie

základného účelu súdneho konania a zároveň porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie a práva na súdnu ochranu.

... Prvostupňový aj odvolací súd sa svojimi rozhodnutiami odchýlili od stabilnej

súdnej praxe, z ktorej sťažovateľ pri podaní žaloby v dobrej viere vychádzal.

... Sťažovateľ v priebehu súdneho konania argumentoval súdnou praxou, podľa

ktorej sa za moment zvolania valného zhromaždenia považuje dátum, kedy pozvánka na

valné zhromaždenie príde do sféry dispozície adresáta (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. V 63/2005 uverejnený pod č. R 5/2009). Na základe

právnych záverov vyslovených Najvyšším súdom SR mal sťažovateľ za to, že žalovaný

nezvolal valné zhromaždenie 30 dní pred jeho konaním a uznesenie o odvolaní sťažovateľa

z funkcie člena dozornej rady žalovaného je neplatné.

... Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR publikované v časopise

ZSP č. 3/99 pod č. 31 a 32, podľa ktorých formálne nedostatky v procese zvolávania

valného zhromaždenia sú dôvodom neplatností prijatých uznesení valného zhromaždenia,

pričom uvedené nemôže zhojiť ani 100 % účasť spoločníkov na valnom zhromaždení...

Sťažovateľ tiež v rámci podaného odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu

poukázal na skutkové a právne špecifiká prípadu, v ktorom Najvyšší súd SR rozhodol

rozsudkom, sp. zn. . V predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR výnimočne

pripustil, že valné zhromaždenie sa môže konať a môžu na ňom byť prijaté platné uznesenia

v prípade, ak členovia predstavenstva obchodnej spoločnosti zrušili riadne a formálne

správne zvolané valné zhromaždenie s cieľom zabrániť akcionárom rozhodovať na tomto

valnom zhromaždení. Prijatie platných uznesení na pôvodne platne zvolanom a neskôr

zrušenom valnom zhromaždení je možné v prípade, ak akcionári nesúhlasili so zrušením

tohto riadne zvolaného valného zhromaždenia a výslovne trvali na jeho uskutočnení

s pôvodným programom. Uvedené rozhodnutie teda tiež (napriek tomu, že prvostupňový súd

ním odôvodnil zamietnutie žaloby) odôvodňuje správnosť argumentácie žalobcu, nakoľko

z neho nevyplýva, že platné uznesenie valného zhromaždenia možno prijať aj v prípade, ak

došlo k formálnym vadám pri zvolaní valného zhromaždenia. Vo vzťahu k prejednávanej

veci tiež nemožno ustáliť, že formálne vady pri zvolaní valného zhromaždenia by boli

zhojené zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov, nakoľko akcionári len zobrali na

vedomie zavádzajúcu informáciu vtedajšieho predsedu predstavenstva žalovaného

o riadnom zvolaní valného zhromaždenia, pričom vôbec neprejavovali vôľu, že na konaní

valného zhromaždenia napriek nedodržaniu postupu pri jeho zvolaní trvajú.

... je zrejmé, že prvostupňový aj odvolací súd prijali v otázkach, ktoré už boli

v minulosti stabilne riešené najvyššou súdnou inštanciou v rámci všeobecného súdnictva

SR, podstatne odlišné právne závery, ako sú právne závery vyslovené v skorších

rozhodnutiach im nadriadeného súdu. Všeobecné súdy pritom vôbec neuviedli dôvody a

špecifiká konkrétneho prípadu, pre ktoré sa podstatným spôsobom odchýlili od ustálenej

súdnej praxe.

... Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uvedeným v bode 24. tejto sťažnosti sa síce

súdy v stručnosti zaoberali, avšak odkazujúc na toto rozhodnutie prijali také právne závery,

ktoré v ňom nemajú žiadnu oporu. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR pripustil

výnimočnú možnosť zhojenia formálnych nedostatkov pri zvolaní valného zhromaždenia za

týchto špecifických okolností prípadu: (a) zhojenie formálnych nedostatkov pri zvolaní

valného zhromaždenia smeruje k ochrane akcionárov pred svojvôľou predstavenstva, (b)

akcionári výslovne prejavia vôľu o tom, že trvajú na konaní valného zhromaždenia a (c)

valné zhromaždenie bolo zvolané riadne a včas, pričom predstavenstvo takto zvolané valné

zhromaždenie zrušilo. V prípade sťažovateľa nebola naplnená ani jedna z uvedených

špecifických okolností prípadu podľa predchádzajúcej vety. Všeobecné súdy sa teda vo veci

sťažovateľa odchýlili aj od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvedeného v bode 24. tejto

sťažnosti, keď aplikovali také závery, ktoré z tohto rozhodnutia vôbec nevyplynuli. Tento

odklon od súdnej praxe pritom vôbec nezdôvodnili, čím porušili právo legitímneho

očakávania sťažovateľa a princíp právnej istoty a teda právne normy vykladali ústavne

nekonformným výkladom.

... Sťažovateľ má za to, že ustanovenie slúži o.i.

na ochranu, resp. nápravu porušenia práva sťažovateľa byť odvolaný z funkcie člena

dozornej rady akciovej spoločností v súlade so zákonom. Súdy takéto jeho právo neuznali,

povýšili 100% účasť akcionárov na valnom zhromaždení nad kogentné ustanovenia

a tým súčasne zasiahli aj do práva sťažovateľa na slobodu

podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 26. 01. 2016, sp. zn. -314

porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zaručené v

a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a právo sťažovateľa na slobodu podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti

zaručené v a v článku 26 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 01. 2016, sp. zn.

314 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 26. januára 2016,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

z 9. septembra 2014 sp. zn. , sformuloval v podstatnom túto právnu

argumentáciu:

«Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu

prvého stupňa po skutkovej i právnej stránke. Na podporu odôvodnenia a k odvolacím

námietkam žalobcu uvádza nasledovné.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že súd prvého stupňa nesprávne

právne posúdil nedodržanie lehoty na zvolanie valného zhromaždenia. Informácia o konaní

valného zhromaždenia je základnou skutočnosťou, o ktorej má mat akcionár vedomosť.

Sprostredkovanie vedomosti o tejto skutočnosti je regulované právnymi normami, ktorých

dispozitívnosť závisí od druhu akciovej spoločnosti. Lehota na zvolanie valného

zhromaždenia je ustanovená v na 30 dní pred konaním

valného zhromaždenia. Pri akciách na meno sa v tejto lehote musia odoslať pozvánky na

adresu, ktorá je uvedená v zozname akcionárov. Podľa súdnej judikatúry predstavenstvo

splní svoju povinnosť, ak odošle pozvánky na valné zhromaždenie najmenej 30 dní pred

konaním valného zhromaždenia. Súd prvého stupňa teda dospel k správnemu právnemu

záveru, že ak žalovaný zaslal pozvánku na valné zhromaždenie s dňom konania

30. 05. 2012, dňa 30. 04. 2012, urobil tak v lehote stanovenej zákonom ako aj stanovami

spoločnosti. Akt zvolania valného zhromaždenia sa realizuje zaslaním pozvánky, preto súd

prvého stupňa správne konštatoval, že úprava zvolania valného zhromaždenia v stanovách

nejde na rámec zákonnej úpravy. Podľa odvolacieho súdu sa zvolávanie valného

zhromaždenia podľa stanov žalovaného nelíši od zákonnej úpravy, pretože zvolanie sa

vykonáva zaslaním písomnej pozvánky. Ak teda predstavenstvo podľa stanov zvoláva valné

zhromaždenie písomnými pozvánkami najmenej 30 dní pred konaním valného

zhromaždenia, nemožno dospieť k záveru, že ide o odlišnú úpravu ako je stanovená

zákonom (§ 184 ods. 3 Obch. zák.), podľa ktorej predstavenstvo zasiela pozvánku najmenej

30 dní pred konaním valného zhromaždenia.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne

interpretoval a aplikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, odvolací súd uvádza, že priamo z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že

„podľa názoru odvolacieho súdu zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov (nielen

prítomných) môžu byť prípadné formálne vady pri zvolávaní valného zhromaždenia zhojené

obdobne, ako môžu byť na rokovanie valného zhromaždenia so súhlasom všetkých

akcionárov zaradené záležitosti, ktoré neboli zaradené do navrhovaného programu pri

zvolávaní. Opačný prístup by bol v rozpore so zmyslom a cieľom, ktorý zákonná úprava

činnosti akciovej spoločnosti sleduje. Vyslovenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia by v takom prípade nebolo prejavom ochrany práv a záujmov akcionárov, ale

naopak záujmy akcionárov by poškodzovalo.“ Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že

súd prvého stupňa vychádzal iba z poznámky pod citovaným rozhodnutím. Podľa

odvolacieho súdu je citované rozhodnutie aplikovateľné na tento prípad, pretože súd pri

rozhodovaní o veci „zohľadnil najmä skutočnosť, že konanie mimoriadneho valného

zhromaždenia v určenom termíne bolo prejavom vôle akcionárov so 100% účasťou.

Akcionári deklarovali platnosť jeho zvolenia a vôľu prejednať vopred stanovený program,

vrátane bodu o odvolaní členov dozornej rady. Podľa názoru súdu vyslovenie neplatnosti

uznesenia by bolo v rozpore so záujmami akciovej spoločnosti, v rozpore s vôľou všetkých

akcionárov a nepriaznivo by zasiahlo do práva akcionárov rozhodovať o riadení

spoločnosti.“ V prejednávanej veci je predmetom sporu taktiež určenie neplatnosti valného

zhromaždenia, na ktorom bol odvolaný člen dozornej rady a ktorého sa zúčastnili všetci

akcionári. Ani jeden z akcionárov nevyslovil nesúhlas s konaním valného zhromaždenia pre

nedodržanie formálnych náležitostí. Vyslovenie neplatnosti napadnutej častí uznesenia by

bolo v rozpore so záujmami akciovej spoločnosti a v rozpore s vôľou oboch akcionárov a

nepriaznivo by zasiahlo do práva akcionárov rozhodovať o riadení spoločnosti.

Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvého stupňa sa

nevysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu a preto je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa výstižne v odôvodnení poukázal na rozhodujúce

skutočnosti, vysporiadal sa s otázkou zvolania valného zhromaždenia, pričom správne

aplikoval ustanovenie §184 ods. 4 Obch. zák., článok VIII ods. 7 stanov a vyvodil z nich

s poukázaním na právnu teóriu a súdnu prax správne právne závery. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().»

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a obdobne

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa

môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na

súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase so záverom krajského súdu

v spojení so záverom okresného súdu o splnení zákonnej povinnosti včasného zvolania

valného zhromaždenia žalovaného jeho predstavenstvom.

Ústavný súd preskúmavajúc rozhodnutie krajského súdu v medziach svojej

právomoci z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí, dospel na

základe sťažnosti podľa k záveru, že sťažovateľom namietaný nesúlad

vysloveného právneho názoru krajského súdu s a nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia sú neopodstatnené.

Rozhodnutím krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu s odkazom

na správne skutkové a právne závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil v plnom rozsahu.

Krajský súd navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil významovú totožnosť

úpravy zvolávania valného zhromaždenia podľa stanov žalovaného so zákonnou úpravou

( ), keď uviedol, že „akt zvolania valného zhromaždenia

sa realizuje zaslaním pozvánky“. Znamená to, že pre splnenie povinnosti zvolať valné

zhromaždenie musel žalovaný pristúpiť ku konkrétnej činnosti k tomu smerujúcej, teda

k zaslaniu pozvánok, ktorá formulácia je obsahom zákonnej úpravy. Krajský súd vo svojom

rozhodnutí preto pri posudzovaní dodržania lehoty na zvolanie valného zhromaždenia

aplikoval príslušnú právnu normu ústavne súladným spôsobom.

Právne hodnotenie veci sťažovateľa realizované krajským súdom tak vo vzťahu

k dôvodom potvrdenia rozhodnutia okresného súdu nevykazuje znaky svojvoľného

rozhodnutia, ani rozhodnutia neodôvodneného, či vychádzajúceho zo zjaveného omylu

v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou

všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú

tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu

pre spochybňovanie záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Z rozhodnutia

krajského súdu nevyplýva ani právny záver odlišný z doterajšej rozhodovacej činnosti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), preto nie je namieste ani

námietka sťažovateľa spočívajúca v porušení princípu predvídateľnosti rozhodnutia.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť má každá fyzická osoba. Domáhať sa týchto práv

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( ).

Podľa dozorná rada musí mať najmenej troch

členov. Dve tretiny členov dozornej rady volí a odvoláva valné zhromaždenie a jednu

tretinu zamestnanci spoločnosti, ak má spoločnosť viac ako 50 zamestnancov v hlavnom

pracovnom pomere v čase voľby. Stanovy môžu určiť vyšší počet členov dozornej rady

volených zamestnancami, ale tento počet nesmie byť väčší než počet členov volených

valným zhromaždením; môžu takisto určiť, že zamestnanci volia časť členov dozornej rady

aj pri menšom počte zamestnancov spoločnosti.

Podľa pre členov dozornej rady platia obdobne

ustanovenia § 194 ods. 4 až 8, § 196 a § 196a.

Uvedená právna úprava klasifikuje dozornú radu ako volený orgán akciovej

spoločnosti s obmedzeným časovým pôsobením a s právom členov odvolať, preto výkon

funkcie člena dozornej rady nie je výkonom povolania ani inej podnikateľskej činnosti.

Povolaním je totiž trvalá činnosť, ktorú človek vykonáva ako zamestnanie a na ktorú sa

pripravil učením, štúdiom – profesia. Rozhodnutím krajského súdu tak nedošlo

k obmedzeniu sťažovateľom označeného práva. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že

sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, v čom videl porušenie tohto práva, preto nie je možné

k jeho námietkam zaujať podrobnejšie stanovisko.

Sťažovateľ namietal arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu poukazom na

nevysporiadanie sa so všetkými dôvodmi neplatnosti valného zhromaždenia, ktoré v konaní

namietal. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť na záver

krajského súdu, podľa ktorého „zhodným prejavom vôle všetkých akcionárov môžu byť

prípadné formálne vady pri zvolávaní valného zhromaždenia zhojené“. Takýto záver

krajský súd zdôvodnil odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

ktoré bližšie rozviedol. Rozhodnutie krajského súdu tak nenesie znaky arbitrárnosti, preto

sťažnosť sťažovateľa považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením

a , dohovoru a a listiny

a odvolaním sťažovateľa z funkcie člena dozornej rady absentuje akákoľvek príčinná

súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016