Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 561/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 29. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom , ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) .

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom v procesnom postavení žalovaného.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2014 uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie spolu s príslušenstvom a taktiež ho zaviazal

nahradiť žalobkyni trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej

lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2015 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

odvolacieho konania.

Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov v jeho právnej veci za

„neodôvodnené a arbitrárne“, keďže „prvostupňový a druhostupňový súd vec nesprávne

právne posúdili. Nedostatočne zistili skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov

dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súdy prvého a druhého stupňa taktiež

nesprávne vec právne posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistili skutkový stav“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... medzi nebohým otcom žalobkyne a sťažovateľom bola dňa

01. 10. 2012 uzatvorená písomná zmluva o dielo, ktorej predmetom boli práce na stavbe

, pričom cena za dielo bola dohodnutá na pevnú

sumu 5.000 EUR.

V súvislosti s touto zmluvou otec navrhovateľky vystavil odporcovi faktúru č. 01-

2012 zo dňa 03. 11. 2012, znejúcu na sumu 1.024 EUR, uhradená dňa 6. 11. 2012, faktúru

č. 02-2012 zo dňa 3. 12. 2012, znejúcu na sumu 2.200 EUR, uhradená dňa 10. 12. 2012, a

faktúru č. 03-2012 zo dňa 26. 12. 2012, znejúcu na sumu 1.800 EUR, uhradená dňa 31. 12.

2012, čím bola zo strany sťažovateľa uhradená cena za dielo v zmysle zmluvy o dielo zo dňa

01. 10. 2012, na čo prvostupňový a druhostupňový súd vôbec neprihliadli, čím pochybili.

V zmysle čl. V. zmluvy o dielo zo dňa 1. 10. 2012 bola medzi otcom žalobkyne

a sťažovateľom dohodnutá splatnosť ceny za dielo a to do 3 dní po uhradení

faktúry sťažovateľa na jeho účet fakturovanej spoločnosti ,

pre ktorú bol sťažovateľ dodávateľom, s čim otec žalobkyne súhlasil... a potvrdil to svojim

podpisom aj na zmluve o dielo zo dňa 01. 10. 2012...

Keďže v danom prípade predmetná zmluva o dielo neobsahovala ustanovenie, že sa

môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, má sťažovateľ za to, že

písomne dohodnutý zmluvný vzťah sa v súlade s zmenil

ústne, pričom po celý čas išlo o jeden a ten istý predmet zmluvy a to výkon práce na stavbe

za rovnaké obdobie a to od mesiaca október do

mesiaca december 2012.

Aj faktúra č. 04-2012, znejúca na sumu 1.856 EUR, zo dňa 31. 12. 2012, sa týkala

výkonu práce na stavbe za uvedené obdobie. Nárok

na prípadné vyplatenie sumy 1.856 EUR bol iba v tom prípade, ak by sťažovateľovi -

objednávateľovi prišli peniaze na účet od spoločnosti , s čím

nebohý otec žalobkyne súhlasil...

za života ani raz nepýtal peniaze z faktúry č. 04-2012, pretože mu bola

vyplatená písomne zmluvne dohodnutá suma 5.000 EUR, a súhlasil s tým, že mu aj prípadne

ďalšie peniaze v danej sume budú vyplatené až po úhrade faktúry sťažovateľa fakturujúcom

spoločnosti ..

Nebohý otec žalobkyne v čase, keď sa so sťažovateľom dohodli na prípadnej zmene

ceny za dielo o sumu 1.856 EUR vedel, že spoločnosť má

problémy s vyplácaním a to aj voči sťažovateľovi, čím sa neskôr dňom 21. 10. 2013 dostala

do reštrukturalizácie, a preto súhlasil s tým, tak ako to súhlasil aj pri uzatváraní zmluvy

o dielo dňa 01. 10. 2012, že mu sťažovateľ túto faktúru zaplatí až, keď skutočne dôjdu

peniaze na účet sťažovateľa...

Zároveň sťažovateľ vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že mali dohodu, že ak by

peniaze od firmy nedošli, bolo by potrebné faktúru zrušiť alebo stornovať alebo ak by prišla

nižšia čiastka, vyplatila by sa len časť, na čo už súd prvého stupňa a druhého stupňa taktiež

nesprávne neprihliadli.“

Podľa názoru sťažovateľa «záver súdu že „uhradením faktúry čiastočne vo výške

300 EUR dňa 19. 06. 2013 mal za to, že sťažovateľ uznal aj zvyšok dlhu, keďže tak možno

usudzovať práve z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19. 06. 2013, keďže sám

žalovaný uviedol, že účel je úhrada faktúry 4/2012“, je nesprávny.

Sťažovateľ nikdy neuznal dlh voči otcovi žalobkyne a nebolo to ani dňa 19. 06. 2013.

Peniaze jej dal len kvôli pohrebu jej otca, ktorý zomrel dňa 16. 06. 2013, a s ktorým mal

dobré vzťahy. Ani príjmový pokladničný doklad, ktorý vystavuje, ten, čo prijíma peniaze

a ktorý nevystavoval sťažovateľ, nezakladá uznanie dlhu a neznamená, že ním možno

usudzovať, že plnením sťažovateľ uznal aj zvyšok záväzku...

Sťažovateľ nemohol uznať záväzok, pretože tento nebol ani splatný, resp. je

nedôvodný, keďže nemá vyplatené peniaze od spoločnosti

Sťažovateľ má za to, že žalobkyni nevznikol ani nárok na úroky z omeškania

zo žalovanej sumy, keďže tieto neboli ani predmetom dedenia v dedičskom konaní po

nebohom . Žalobkyňa nadobudla iba pohľadávku vo výške istiny

1.856 EUR až dňom 28. 12. 2013 a to právoplatnosťou osvedčenia o dedičstve v konaní

vedenom pod sp. zn. , čím nebola vecne legitimovaná na podanie žaloby

ohľadne úrokov z omeškania, na čo súdy prvého a druhého stupňa neprihliadli a ktoré jej

prisúdili úrok z omeškania odo dňa 15. 01. 2013.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„... súd druhého stupňa pochybil, ak vyslovil, že dojednanie o splatnosti je neplatné

pre rozpor s ustanovením z toho dôvodu, že sa prieči dobrým

mravom. To, že podnikateľský sektor v Slovenskej republike nefunguje, je všeobecne známe

a dokladoval to aj z vlastnej skúsenosti sťažovateľ, a preto takýto záver súdu druhého

stupňa je veľmi nespravodlivý...“ a „priznanie trov prvostupňového a druhostupňového

konania žalobkyni považuje sťažovateľ vzhľadom na vyššie uvedené za nedôvodné

a nesprávne“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. -108, zo dňa 29. 10. 2015,

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -108, zo dňa 29. 10. 2015,

sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ... trovy konania (trovy

právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením § 11 ods. 3

vyhlášky č. v znení neskorších predpisov - 2 x 71,37 EUR +

vyhlášky č. v znení neskorších predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 159,90 EUR

do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (okresný súd svojím rozsudkom zaviazal

sťažovateľa na zaplatenie peňažného plnenia spolu s príslušenstvom, pričom žalobkyni

priznal voči sťažovateľovi právo na náhradu trov konania) a ktorým zároveň krajský súd

priznal žalobkyni proti sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia ( ) a k tomu dodáva:

Okresný súd rozhodol o nároku žalobkyne z uzavretej zmluvy o dielo, kde faktúra

č. 04-2012 na sumu 1.856,- eur nebola zaplatená v lehote splatnosti 14. 1. 2013 v celej

výške a dlh predstavuje 1.556,- eur. Podľa osvedčenia o dedičstve nebohý mal

pohľadávku voči , ktorú v dedičskom konaní nadobudla žalobkyňa.

Žalovaný sa bránil povinnosti zaplatiť zostatok dlhu 1.556,- eur s poukazom na to, že podľa

uzavretej zmluvy o dielo z 1. 10. 2012 zhotoviteľ - súhlasí s tým, že cena diela za

predmet zmluvy bude vyplatená po uhradení faktúry - na účet objednávateľa. Jedná sa

o určitú odkladaciu podmienku, na základe ktorej objednávateľovi vznikla

povinnosť preplácať cenu diela až po tom, čo odberateľ objednávateľa ,

v danom prípade , zaplatí za vykonané práce na stavbe

Formačno-pastoračný dom.

Zmluvný vzťah právneho predchodcu žalobkyne a žalovaného bol zmluvou o dielo

podľa a násl. 13/1991 Zb., pričom zmluvou o dielo

sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho

vykonanie. Podľa objednávateľ je povinný

zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve,

pričom podľa zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať

dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom

mieste.

Žalovaný nerozporoval to, aby dielo nebolo riadne vykonané a nebolo odovzdané

otcom žalobkyne, ale spochybňoval oprávnenie žalobkyne požadovať zaplatiť cenu diela, ak

podľa dohody má dôjsť k zaplateniu až vtedy, keď odberateľ žalovaného ako objednávateľa

zaplatí objednávateľovi. Ak zhotoviteľ dielo riadne dokončil, potom zhotoviteľovi vzniklo

právo na zaplatenie ceny diela podľa dohody, kde odkladaciu podmienku až zaplatí

objednávateľ žalovaného - vznikne žalovanému zaplatiť cenu diela je podmienkou, ktorá sa

prieči dobrým mravom a je podľa neplatná. Ak

je platenie viazané na platbu tretej osoby a vznikne situácia, že tretia osoba

objednávateľovi nezaplatí, nenastane potom nikdy splatnosť ceny diela a nemôže byť

vymáhateľná. Nastane tak stav, že aj keď objednávateľ - žalovaný prijal od zhotoviteľa

právneho predchodcu žalobkyne plnenie, nebude mať povinnosť za dielo zaplatiť. Takéto

dojednanie je v rozpore so zákonom, a to konkrétne s , že

neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

obchádza zákonu alebo sa priči dobrým mravom. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je

správne, pokiaľ zaviazal žalovaného na zaplatenie zvyšku ceny diela. Krajský súd preto

potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pokiaľ je žalovaný ako

objednávateľ zaviazaný k povinnosti zaplatiť zvyšok dohodnutej ceny diela.

Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov

konania, pretože boli vypočítané správne v súlade s Neúspešný

žalovaný má povinnosť nahradiť žalobkyni, ako úspešnému účastníkovi, trovy konania.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

V nadväznosti na uvedené východisko ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. z 18. decembra 2014,

v ktorej sa uvádza:

«Právny predchodca žalobkyne uzatvoril so žalovaným dňa 01. 10. 2012 zmluvu

o dielo, pričom cena diela bola dohodnutá na 5 000 Eur. Predmetom zmluvy boli výkony

práce na stavbe formačno-pastoračného domu v mesiacoch október až december 2012.

Právny predchodca žalobkyne, , na základe tejto zmluvy o dielo a ním

vykonaných prác vystavil žalobcovi faktúry č. 1/2012, 2/2012, 3/2012 a 4/2012. Faktúra

č. 1/2012 bola z 03. 11. 2012 na sumu 1 024 Eur, faktúra 2/2012 bola z 03. 12. 2012 na

sumu 2 220 Eur, faktúra 3/2012 bola z 29. 12. 2012 na 1 800 Eur a na základe týchto faktúr

žalobca vystavil príjmový pokladničný doklad na faktúru č. 1/2012 dňa 06. 11. 2012, na

faktúru č. 2/2012 dňa 10. 12. 2012 a na faktúru č. 3/2012 dňa 31. 12. 2012. Dňa

31. 12. 2012 bola vystavená faktúra č. 4/2012 so splatnosťou 14. 01. 2013. Rovnaký

príjmový pokladničný doklad ako na predchádzajúcich faktúrach bol vystavený aj na

faktúru č. 4/2012 dňa 19. 06. 2013 a bolo uhradených 300 Eur. Iná suma z tejto faktúry

uhradená nebola.

Dňa 16. 06. 2013 právny predchodca žalobkyne zomrel a na tunajšom súde prebehlo

dedičské konanie pod spisovou značkou . Osvedčením o dedičstve

č. -54 zo dňa 09. 12. 2013 boli spísané aktíva a pasíva dedičstva a taktiež

bola uzatvorená dedičská dohoda, na základe ktorej prihlásenú pohľadávku poručiteľa voči

žalovanému v žalovanej sume nadobudla žalobkyňa. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo

účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 28. 12. 2013.

Žalobkyňa vyzývala žalovaného ústne ako aj písomne na úhradu predmetnej faktúry

ešte počas života svojho otca, čo robil aj sám poručiteľ, avšak žalovaný uhradil po smrti

poručiteľa len 300 Eur.

Žalovaný, tak vo svojich ústnych ako aj písomných vyjadreniach uviedol, že nikdy

nepopieral, že poručiteľom práce vykonávané boli, poručiteľ tieto riadne vykonal.

S poručiteľom mal však údajne dohodu, že predmetné práce uhradí až po tom, ako budú

jemu uhradené platby od hlavného objednávateľa. Tieto mu však ani do podania žaloby

uhradené neboli. Žalovaný ďalej tvrdil a túto skutočnosť aj preukázal, že svoju pohľadávku

voči hlavnému objednávateľovi, spoločnosti , prihlásil

v reštrukturalizácii dlžníka č. . Žalovaný si voči tejto spoločnosti uplatnil

pohľadávku vo výške 7 168,80 Eur. Žalovaný sa pri svojej obrane odvolával na článok 5

zmluvy, ktorý uvádza, že „zhotoviteľ bude prevedené práce fakturovať po ukončení

zmluvných prác, ktorých cenu diela sa objednávateľ zaväzuje zaplatiť po uhradení faktúry

do 3 dní na účet objednávateľa. Zhotoviteľ súhlasí s tým, že mu cena za predmetné zmluvy

bude vyplatená po uhradení faktúry - na účet objednávateľa“. Sám žalovaný zároveň

uviedol, že z predmetnej zmluvy o dielo bola vyplatená dohodnutá zmluvná cena.»

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 18. decembra 2014

okresný súd formuluje svoje právne závery takto:

„V predmetnom konaní mal súd za nepochybne preukázané, že medzi právnym

predchodcom žalobkyne a žalovaným bol právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o dielo.

Keďže obaja účastníci zmluvy vystupovali ako podnikateľské subjekty, zmluva o dielo sa

spravovala . Pôvodne bol tento právny vzťah na základe písomnej

zmluvy o dielo zo dňa 01. 10. 2012. Po vykonaní dohodnutých prác za dohodnutú sumu však

medzí účastníkmi vznikla ďalšia zmluva o dielo - ústna, na základe ktorej zhotoviteľ, právny

predchodca žalobkyne, vykonal ďalšie práce apo ich uskutočnení a odovzdaní vyfakturoval

dohodnutú cenu objednávateľovi, teda žalovanému. Tento prevzal predmetné vykonané

práce, vystavenú faktúru však v určenej dobe splatnosti neuhradil. Po tom, ako poručiteľ

zomrel, jeho pohľadávka, ktorú mal voči žalovanému, prešla v dedičskom konaní na

žalobkyňu, o čom svedčí osvedčenie v rámci dedičského konania po poručiteľovi. Následne

žalobkyňa vyzývala žalovaného na úhradu nezaplatenej časti faktúry. Tento tak do podania

žaloby neurobil. Dňa 19. 06. 2013 uhradil žalovaný žalobkyni časť z predmetnej faktúry

a úhradu časti si dal potvrdiť na príjmový pokladničný doklad, na rovnaký, aký vystavoval

poručiteľovi pri uhrádzaní predchádzajúcich faktúr z písomnej zmluvy o dielo. Ako účel

v príjmovom a výdavkovom pokladničnom doklade je uvedená faktúra 04/2012, teda tá

faktúra, ktorej nezaplatenú časť si žalobkyňa uplatňuje v tomto konám. Súd teda vychádzal

z toho, že z ústnej zmluvy o dielo boli vykonané a odovzdané práce právnym predchodcom

žalobkyne. Žalovaný ich však neuhradil úplne. Uhradením faktúry čiastočne vo výške

300 Eur dňa 19. 06. 2013 však mal súd za to, že žalovaný uznal aj zvyšok dlhu, keďže tak

možno usudzovať práve z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19. 06. 2013, keďže

sám žalovaný uviedol, že účel je úhrada faktúry 4/2012. Žalovaný tvrdil, že aj v zmluve

o dielo, ktorú uzatvárali s poručiteľom ústne, malo byť dohodnuté, že mu predmetnú faktúru

uhradí až po tom, čo mu uhradí finančné prostriedky hlavný objednávateľ, avšak tieto

skutočnosti sa mu preukázať nepodarilo. Poukazoval na článok 5 písomnej zmluvy. Súd

však znenie tohto článku zmluvy nepovažoval v prvom rade za určité, z ktorého by bola

zrejmá táto dohoda a po druhé, ako súd uviedol, táto zmluva o dielo bola zavŕšená

uskutočnením a odovzdaním prác a vyplatením príslušnej sumy za dielo. Následne však bola

podľa súdu uzatvorená ústna zmluva o dielo, ktorá sa týkala vykonania ďalších prác.

Vzhľadom teda na skutočnosti uvedené vyššie a predovšetkým na uznanie záväzku

čiastočnou úhradou zo strany žalovaného, mal súd za to, že žaloba je v celom rozsahu

dôvodná, a teda priznal žalobkyni ňou uplatnenú sumu...

Keďže faktúra 4/2012 bola splatná 14. 01. 2013, od 15. 01. 2013 sa žalovaný dostal

do omeškania, a to z celej sumy. Do úhrady časti predmetnej sumy dňa 19. 06. 2013 bol

žalovaný v omeškaní s celou sumou a súd žalobkyni priznal aj úroky z omeškania v zákonnej

výške 8,75 % ročne. Od 20. 06. 2013 bol žalovaný v omeškaní so zaplatením sumy

1 556 Eur, a teda súd priznal žalobkyni ňou uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,5 %

ročne až do zaplatenia.“

Vo vzťahu k otázke náhrady trov konania okresný súd v rozsudku sp. zn.

z 18. decembra 2014 uvádza:

„Žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd jej teda priznal aj náhradu trov konania,

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v súlade s podľa § 10 ods. 1, § 13a, § 16 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie

a príprava právneho zastúpenia, 2x účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Prešov)

a taktiež 2x polovičná odmena za ďalšie porady s klientom dňa 30. 10. 2014 a 17. 12. 2014.

Sadzba za jeden úkon predstavuje 71,37 Eur. Spolu tak odmena predstavuje 285,48 Eur.

Súd taktiež žalobkyni priznal režijný paušál 5x 8,04 Eur, spolu 40,20 Eur. Celkové trovy

právneho zastúpenia tak boli 325,68 Eur, Súd nepriznal žalobkyni náhradu trov právneho

zastúpenia za úkon vyjadrenie na uznesenie a výzvu súdu, keďže nešlo o podanie vo veci

samej a taktiež ani vyjadrenie vo veci - úprava petitu, keďže toto vyjadrenie predniesol

právny zástupca priamo na pojednávaní. Žalobkyni bola priznaná aj náhrada iných trov

konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 93 Eur. V súlade

s je žalovaný povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia žalobkyni na

účet jej právneho zástupcu.“

Ústavný súd konštatuje, že skutkový stav ustálený okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , s ktorým sa stotožnil v napadnutom rozsudku aj

krajský súd, vychádza z objektívnych postupov okresného súdu a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi, a preto považuje skutkové závery, ku ktorým dospel okresný súd

v označenom rozsudku, z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého rozsudku, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd sa v ňom ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

(vo vzťahu k posúdeniu právnych vzťahov zmluvných strán

v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o dielo, ako aj vo vzťahu k otázke príslušenstva

uplatnenej pohľadávky), (vo vzťahu k otázke neplatnosti právneho

úkonu priečiaceho sa dobrým mravom) a (vo vzťahu

k otázke náhrady trov konania). Ústavný súd preto považuje spôsob interpretácie a aplikácie

uvedených právnych predpisov za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie

sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie

sťažovateľ namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júla 2016