Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 593/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Magyerka, s. r. o.,

Ernestova bašta 2, Nové Zámky, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ladislav Magyerka,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 19. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

bližšie nešpecifikovaného zákona uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“). Dňa 11. júla 2016 bolo ústavnému súdu doručené podanie, ktorým sťažovateľ

spresnil petit svojej sťažnosti v tom zmysle, že sťažnosťou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. novembra 2013 uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. a) a d) a ods. 2 písm. e) , sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu

podľa . Za to mu bol podľa

s použitím (za nezistenia žiadnej poľahčujúcej okolnosti

podľa ani priťažujúcej okolnosti podľa )

uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením na výkon trestu odňatia

slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3

písm. b) .

Podľa okresný súd sťažovateľovi uložil aj trest

prepadnutia vecí, ktorých vlastníkom sa podľa stal štát.

Podľa a okresný súd

sťažovateľovi uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a zároveň

podľa mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní dvoch

rokov.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) odvolaniu sťažovateľa vyhovel a rozsudkom sp. zn.

z 20. marca 2014 podľa a a

zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 7. novembra 2013

2

vo výroku o uloženom treste a podľa mu uložil trest odňatia

slobody v trvaní päť rokov a podľa ho zaradil na výkon trestu

odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa mu bol zároveň uložený trest

prepadnutia vecí, ktorých vlastníkom sa podľa stal štát.

Dňa 3. júla 2014 bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn.

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 2 písm. e)

, sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa Trestného

zákona, za čo mu okresný súd podľa s použitím

a 4 pri nezistení poľahčujúcej okolnosti podľa , pri

zistení priťažujúcej okolnosti podľa , a

a podľa zásad na ukladanie úhrnného trestu podľa Trestného

zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov a osem mesiacov

a podľa ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň okresný súd podľa zrušil výrok o treste

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. novembra 2013 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2014, právoplatným 20. marca 2014,

ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresný súd sťažovateľovi tiež podľa uložil

trest prepadnutia vecí, ktorých vlastníkom sa podľa stal štát.

Podľa a mu bolo

uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou a podľa § 76 ods. 1

mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.

Sťažovateľ ešte na verejnom zasadnutí 3. júla 2014 proti rozsudku okresného súdu

podal odvolanie, ktoré následne odôvodnil podaním zo 6. augusta 2014. Krajský súd toto

odvolanie uznesením sp. zn. z 29. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ 9. marca 2015 prostredníctvom okresného súdu podal proti uzneseniu

krajského súdu dovolanie.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382

písm. c) odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní najvyššieho súdu sp. zn. boli

porušené jeho „základné práva zaručené ústavným poriadkom Slovenskej republiky vrátane

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom

k ich porušeniu došlo právoplatným Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 19. 04. 2016“.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a s ním súvisiacimi

rozhodnutiami bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože vo veci konajúce súdy

(okresný súd, krajský súd a najvyšší súd, pozn.) sa žiadnym spôsobom nezaoberali jeho

priznaním a „úprimným oľutovaním“, čo je podľa

poľahčujúcou okolnosťou. Sťažovateľ namieta, že táto skutočnosť nebola v žiadnom

z už uvedených rozhodnutí zohľadnená pri ukladaní druhu a výšky trestu, čím podľa neho

došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj a v neposlednom rade aj k porušeniu jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa .

4

Ďalšou skutočnosťou, ktorou odôvodňuje svoju sťažnosť, je skutočnosť,

že sa k spáchaniu skutku priznal a zároveň sa vyjadril, že by chcel uzatvoriť dohodu o vine

a treste, ktorá mu zo strany prokurátora nebola ponúknutá, hoci je to podľa neho bežnou

praxou. Sťažovateľ nevidí dôvod, prečo by sa nemalo v obdobných prípadoch postupovať

rovnako, a nerozumie, z akého dôvodu v jeho prípade nedošlo k aplikácii princípu rovnosti.

Podľa sťažovateľa «v praxi je nesporné, že dohodu o vine a treste môže prokurátor

uzatvoriť s obvineným pri akomkoľvek trestnom čine a pri akomkoľvek spôsobe ukladania

trestov. Aplikácia tohto inštitútu nie je vylúčená ani v prípadoch, v ktorých sú dokonca

splnené podmienky na uloženie trestu v zmysle zásady „trikrát a dosť“.».

Sťažovateľ za najdôležitejšiu skutočnosť, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu jeho

základných práv, považuje pochybenie konajúcich súdov, ktoré nesprávne kvalifikovali

skutok, ktorý mu je kladený za vinu. Uvedené sťažovateľ namietal aj v konaní najvyššieho

súdu o jeho dovolaní. Podľa sťažovateľa súdy nesprávne právne posúdili zistený skutok,

pretože cena, na základe ktorej bola určená právna kvalifikácia skutku, je nesprávna.

Sťažovateľ uvádza, že na túto skutočnosť niekoľkokrát poukazoval v rámci svojich podaní.

Sťažovateľ je toho názoru, že pri ukladaní trestu odňatia slobody podľa § 172 ods. 2

písm. e) vychádzal krajský súd pri posudzovaní trestnej sadzby

z nesprávnych záverov. Sťažovateľ to odôvodňuje takto: „Pokiaľ ide o hmotnostné

kritérium súdna prax vychádza dlhodobo z toho, že obvykle jednorazovú dávku marihuany

je potrebné stanoviť v závislosti od hmotnosti zaisteného sušeného materiálu marihuany,

pričom sa za obvykle jednorazovú dávku považuje množstvo zodpovedajúce maximálne

500 mg (0,5 g) vysušenej rastliny, ktorá zodpovedá v podstate hmotnosti štandardnej

cigarety. Ako som v konaní uviedol, rastliny konope som pestoval z dôvodu, že som závislý

na tejto látke veľmi dlhú dobu, takmer 15 rokov a všetok materiál som pestoval výlučne pre

vlastnú potrebu, nikdy som marihuanu nedistribuoval, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že

vôbec nikto o mojej činnosti nevedel. Teda som z nich vyrábal jednorazové dávky pre

vlastnú spotrebu, pričom mám za to, že túto skutočnosť bolo nutné v konaní zohľadniť,

nakoľko zmyslom skutkovej podstaty trestného

inu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi v zmysle , je postihnúť

predovšetkým distribútorov drog. Skutková podstata uvedeného trestného činu v zmysle 171

postihuje práve konzumentov drog, resp. konzumentov omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ktorí sú za konzumáciu postihovaní

miernejšie − trestné sadzby sú pre konzumentov týchto látok stanovené v nižšom rozsahu.“

Z dokazovania pred okresným súdom podľa sťažovateľa jednoznačne a nespochybniteľne

vyplýva (keďže krajský súd aj najvyšší súd si osvojili skutočnosti preukázané na základe

dokazovania pred okresným súdom), že látky užíval výlučne pre vlastnú spotrebu a pre

vlastnú spotrebu ich aj začal vyrábať, pretože bol „silným“ konzumentom týchto látok.

Sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na zmysel právnej úpravy obsiahnutej

v a je potrebné v jeho prípade zohľadniť špecifiká jeho

prípadu, pretože by mal byť postihovaný ako konzument, a nie ako distribútor a výrobca

týchto látok. Domnieva sa preto, že v jeho prípade bolo potrebné posudzovať jeho konanie

s aplikáciou interpretačného pravidla vyjadreného v a ,

a teda posudzovať rozsah jeho činu podľa počtu obvyklých jednorazových dávok drogy.

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ uvádza, že „by bolo potrebné počet obvykle

jednorazovej dávky konopy − marihuany potrebné stanoviť v závislostí od hmotnosti

zaisteného sušeného materiálu konopy a nie od koncentrácie účinnej látky THC v konope.

Pri zohľadnení tohto hmotnostného kritéria, teda metodiky výpočtu vychádzajúcej

z hmotnostnej dávky konopy je potrebné za obvykle jednorazovú dávku považovať množstvo

zodpovedajúce maximálne 500 mg (0,5 g) vysušenej konopy. Z toho vyplýva, že hmotnosť

u mňa zaisteného konope mala byť vypočítaná podľa počtu jednorazových dávok. U mňa

zaistené množstvo konope zodpovedá 1267 dávkam, ktorých cena bola v predmetnom

období na predmetom mieste 2,- EUR za jednu dávku, teda celková hodnota zaisteného

množstva konope činí celkovo sumu vo výške 2 534,- EUR. Obdobne bola táto skutočnosť

prezentovaná aj stanoviskom trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 20. 09. 2011.“.

Vzhľadom na špecifiká konkrétneho prípadu a vzhľadom na to, že jeho konanie

sa v závažných znakoch odlišuje od konania distribútorov drog a ďalších omamných látok

6

(keďže ich cieľom je získať z tejto protiprávnej činnosti prospech ekonomického

charakteru, sťažovateľovým cieľom bola vlastná spotreba, pričom týmto konaním

neubližoval nikomu inému), jeho konanie postihovalo výlučne jeho zdravie, nikto o ňom

nevedel, a teda nemalo ani negatívny dopad na spoločnosť, ako to je v prípadoch

distribútorov drog a iných omamných látok.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „ustanovenie nadväzuje

na medzinárodné zmluvy zamerané proti nedovolenému obchodu s omamnými

a psychotropnými látkami. Objektívna stránka uvedeného trestného činu vyžaduje, aby

páchateľ neoprávnene konal niektorým zo spôsobov uvedených v tomto ustanovení.

Postihuje sa neoprávnená držba omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora

a nakladanie s nimi, ale nie pre vlastnú potrebu a spotrebu a to bez ohľadu na konkrétne

množstvo tejto látky. Rozhodujúce je preukázanie okolnosti, že páchateľ mal niektorú

z uvedených látok v držbe, prípadne s ňou nakladal uvedeným spôsobom a to na účely

jej predaja alebo distribúcie ďalším osobám, teda nie pre vlastnú potrebu a spotrebu.“.

Zastáva názor, že nie je na mieste v tomto konkrétnom prípade uplatňovanie prísneho

formalizmu, keďže jeho konanie sa vyznačuje už uvedenými špecifikami, a preto je nutné

ho posudzovať v zmysle aplikácie princípu vyjadreného v , teda ako

konanie konzumenta pre vlastnú potrebu, a nie ako distribútora a výrobcu na účely získania

ekonomického prospechu s negatívnymi dopadmi na spoločnosť. Podľa sťažovateľa jeho

konanie nenapĺňa uvedenú skutkovú podstatu trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. a)

a d) a ods. 2 písm. e) , ale maximálne len podľa odseku 1 vzhľadom

na množstvo látky.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že uložený trest je neprimerane

prísny a nespravodlivý aj s prihliadnutím na aplikáciu zásad trestného konania, ktoré

by mali byť vedúcimi právnymi ideami. Podľa sťažovateľa na jeho nápravu postačuje

aj trest kratšieho trvania, keďže mu bolo uložené aj ochranné liečenie, svoj čin úprimne

oľutoval a uvedomil si dôsledky svojho protiprávneho konania. Uvádza, že podľa § 34

ods. 4 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,

poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Chcel

by preto upriamiť pozornosť na demonštratívny výpočet týchto skutočností, kedy súd môže

prihliadnuť pri určovaní druhu a výmery trestu aj na iné podstatné skutočnosti, ktoré

sú podstatné z hľadiska určovania druhu a výmery trestu a ktoré majú svoje opodstatnenie

pri znižovaní, prípadne zvyšovaní hranice trestnej sadzby ustanovenej osobitnou časťou

.

Vzhľadom na uvedené žiada, aby ústavný súd „vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na obhajobu, práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 a článku 50

Slovenskej republiky, ako aj práva na osobnú slobodu v zmysle článku 17 Slovenskej

republiky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

19. 04. 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

8

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na obhajobu podľa postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením. Porušenie základného práva na obhajobu podľa

sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že najvyšší súd, ani pred ním

konajúce súdy, teda okresný súd a krajský súd, sa nezaoberal jeho priznaním a „úprimným

oľutovaním“ a toto nebolo zohľadnené ani pri ukladaní druhu a výšky trestu ako

poľahčujúca okolnosť, čo zároveň zakladá podľa sťažovateľa aj porušenie ostatných

označených základných práv podľa . Okrem toho sťažovateľ porušenie označených

základných práv postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

odôvodňuje aj tým, že napriek tomu, že sa k spáchaniu skutku priznal a vyjadril, že by chcel

uzatvoriť dohodu o vine a treste, táto možnosť mu zo strany prokurátora nebola ponúknutá,

aj keď je to podľa sťažovateľa „bežnou praxou“. Za najpodstatnejšie porušenie označených

základných práv podľa sťažovateľ považuje to, že konajúce súdy nesprávne právne

posúdili zistený skutok, pretože cena, na základe ktorej bola určená právna kvalifikácia

skutku, je nesprávna. Sťažovateľ zastáva názor, že mal byť postihovaný ako konzument,

a nie ako distribútor a výrobca týchto látok. Jeho konanie podľa jeho názoru bolo potrebné

posudzovať podľa a , a teda jeho konanie vzhľadom

na množstvo látky nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. a)

a d) a ods. 2 písm. e) , ale maximálne len podľa odseku 1.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný súd preto

v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, , ).

10

Úlohou ústavného súdu teda nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov

(m. m. ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len

v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené

zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná

(). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či skutkové

a právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní

a o ktoré oprel napadnuté uznesenie, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho

postup a napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný

a či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a jeho uznesenia nedošlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. Po preskúmaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd zhrnul podstatnú časť

odôvodnenia dovolania sťažovateľa, ako aj oboznámením sa so sťažovateľom priloženou

kópiu dovolania ústavný súd zistil, že obsah sťažnosti, ktorá je predmetom konania pred

ústavným súdom v časti týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia skutku, je z veľkej

miery obsahovo totožný s obsahom odôvodnenia dovolania vo vzťahu k dovolaciemu

dôvodu podľa .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po preskúmaní, či boli splnené

podmienky na podanie dovolania, uviedol: „Obvinený vo svojom dovolaní menovite uplatnil

dovolací dôvod podľa ustanovenia , teda že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obvinený dovolacími námietkami poukázal na údajné nedostatky

v súvislosti s ustálením rozsahu jeho trestnej činnosti v nadväznosti na určenie počtu

obvyklých jednorazových dávok drogy vzhľadom na hmotnosť zaisteného objemu a potom

k spôsobu určenia jej ceny.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových

zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností

prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len

v obmedzenom rozsahu podľa Preto možnosti podania dovolania

musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného

to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie,

podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je to uvedené v rozsudku prvostupňového

12

a v uznesení odvolacieho súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom

poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov

a obchodovania s nimi sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Najvyšší súd v danej súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že výrok o vine

obvineného bol založený a opretý na celom rade dôkazov podrobne rozvedených

v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Nové Zámky i dovolaním napadnutého uznesenia

Krajského súdu v Nitre, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade

so zákonom.

Nad rámec povinnosti dovolacieho súdu Najvyšší súd v súvislosti s dovolacou

námietkou obvineného poznamenáva, že v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa

vo vzťahu k rozsahu jeho trestnej činnosti sa uvádza celková upotrebiteľná hmotnosť

zaistenej marihuany po jej vysušení − 633,707 g s koncentráciou tetrahydrokanabinolu

(THC) od 1,0 do 13,8 % hmotnostných v celkovej hodnote 4.435,95 eur a nie množstvo

jednotlivých dávok.

Zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného

zboru v Bratislave z 9. októbra 2013, č. PPZ-KEU-BA-EXP-2013/11449 vyplýva,

že z uvedeného množstva konope by bolo možné pripraviť celkovo najmenej

2 115 jednotlivých dávok.

Pri prepočte počtu jednotlivých dávok a ceny za jednu dávku konečnému

spotrebiteľovi, ktorá predstavovala podľa oznámenia Národnej kriminálnej agentúry

Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 25. septembra 2013

v kraji v treťom štvrťroku 2013 od 2 do 3 eur (to je cena za jednu dávku drogy

ktorú uvádza aj obvinený vo svojom dovolaní), cena za celý upotrebiteľný objem zaistenej

konope u obvineného pri prepočte jednotlivých dávok by činila 4.230 eur. Nezodpovedá

totiž skutočnosti, že u obvineného zaistené konope zodpovedá 1 267 jednotlivým dávkam.

Niet žiadnych pochybností o tom, že východiská pri určení rozsahu trestnej činnosti

determinujúce v konečnom dôsledku aj právne posúdenie skutku obvineného boli správne

a v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania v predmetnej veci.

Okresný súd sa teda dôsledne zaoberal obvineným namietanou metodikou výpočtu

obvyklej jednorazovej dávky drogy, keď vychádzal z hmotnosti zaistenej marihuany.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho, že najvyšší súd sa nezaberal

jeho priznaním a „úprimným oľutovaním“ a toto nebolo zohľadnené ako poľahčujúca

okolnosť ani pri ukladaní druhu a výšky trestu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ v dovolaní

namietal, že mu bol uložený neprimerane vysoký trest (aj keď nie v presne takom ponímaní

ako túto námietku predostrel v sťažnosti, pozn.), pričom bol toho názoru, že v jeho prípade

okresný súd, prípadne krajský súd mohli využiť a upustiť od

uloženia súhrnného trestu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

aj námietkou sťažovateľa týkajúcou sa neprimeranosti výšky uloženého trestu odňatia

slobody. Podľa najvyššieho súdu pokiaľ sťažovateľ namietal neprimeranosť výšky

uloženého trestu odňatia slobody, resp. nepoužitie o upustení od

súhrnného trestu, sťažovateľ napriek tomu, že to zákon vyžaduje, tento dovolací dôvod

podľa v dovolaní neuviedol. Napriek tomu

sa najvyšší súd zaoberal aj touto jeho námietkou, k čomu uviedol: „Pokiaľ ide o námietku

dovolateľa, že trest odňatia mu bol uložený v neprimerane prísnej výmere túto nemohol

dovolací súd akceptovať, keďže takéto preskúmanie právoplatného rozsudku dovolanie

podľa vôbec nepripúšťa. Ako je zrejmé z obsahu spisu,

súhrnný trest odňatia slobody uložený obvinenému je uložený plne

v súlade so zákonom. V rámci súhrnného trestu bol zrušený výrok o treste rozsudku

Okresného súdu Nové Zámky zo 7. novembra 2013, sp. zn. v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 20. marca 2014, sp. zn. , ktorým mu bol

uložený trest odňatia slobody na päť rokov. Pokiaľ obvinený už v rámci odvolacieho

konania namietal, že súd prvého stupňa mohol upustiť od uloženia súhrnného trestu podľa

§ 44 Tr. zák., treba uviesť, že krajský súd vo svojom rozhodnutí sa dôsledne touto jeho

námietkou zaoberal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konzekventne uviedol z akých

dôvodov nebolo možné uvedené zákonné ustanovenie aplikovať.“

14

Keďže najvyšší súd sa v tejto časti odvoláva na uznesenie krajského súdu, ústavný

súd preskúmal aj uvedené uznesenie v časti týkajúcej sa výroku o treste. Krajský súd

ako súd odvolací vo vzťahu k výroku o treste zdôrazňuje, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu zo 7. novembra 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu

z 20. marca 2014 uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1

písm. a) a d) a ods. 2 písm. e) , v odvolacom rozsudku bol sťažovateľovi

zmiernený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov odňatia slobody na trest odňatia slobody

v trvaní 5 rokov, a to za skutok, ktorý mal spáchať od roku 2011 do 20. júna 2012. Napriek

tomu sťažovateľ v priebehu trestného stíhania za predchádzajúci obzvlášť závažný zločin

opätovne už v marci až auguste 2013 pestoval a prechovával omamnú látku, čím hrubo

nerešpektoval právny poriadok Slovenskej republiky týkajúci sa akejkoľvek dispozície

s omamnými látkami, ani hrozbu možného trestu odňatia slobody. Krajský súd preto

nemohol akceptovať návrh obhajoby, aby bol sťažovateľovi trest odňatia zmiernený

vo forme upustenia od uloženia súhrnného trestu. Podľa krajského súdu okresný súd

zákonne určil výmeru trestu odňatia slobody sťažovateľovi s prihliadnutím aj na tú

skutočnosť, že mu bolo znalcami z odboru psychiatrie odporúčané uloženie ochranného

protitoxikomanického liečenia v ústavnej forme.

Z uvedených záverov najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zrejmé,

že najvyšší súd sa v dostatočnej miere zaoberal námietkami sťažovateľa, ktoré mu

predostrel prostredníctvom svojho dovolania, pričom sťažovateľovi poskytol zrozumiteľnú

a ústavne akceptovateľnú odpoveď, prečo jeho námietkam nebolo možné vyhovieť, ktorú

oprel aj o relevantné ustanovenia príslušného zákona. Ústavný súd preto konštatuje,

že záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa je založený na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu hodnotiť ako ústavne nekonformné. Na margo námietky

sťažovateľa týkajúcej sa toho, že najvyšší súd, resp. pred ním konajúce súdy, sa nezaberal

jeho priznaním a „úprimným oľutovaním“ a nezohľadnil to ako poľahčujúcu okolnosť

pri ukladaní druhu a výšky trestu, podľa názoru ústavného súdu vyznieva táto námietka

sťažovateľa priam alibisticky, keďže sťažovateľ, uvedomujúc si, že predmetného skutku

sa dopustil v čase trestného stíhania za obdobný trestný čin, s vedomím hrozby vysokého

trestu pristúpi k priznaniu a jeho úprimnému oľutovaniu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že napriek tomu, že sa k spáchaniu skutku priznal

a vyjadril, že by chcel uzatvoriť dohodu o vine a treste, no táto možnosť mu zo strany

prokurátora nebola ponúknutá, aj keď je to podľa sťažovateľa „bežnou praxou“, ústavný

súd poukazuje na to, že konanie o dohode o vine a treste patrí k alternatívnym spôsobom

skončenia trestného konania proti obvinenému. Je na uvážení prokurátora, či po splnení

zákonných podmienok pristúpi k uzavretiu dohody o vine a treste. Zároveň zákon pripúšťa,

aby aj sám obvinený navrhol túto formu skončenia trestného konania proti nemu. V prípade,

ak s takýmto návrhom obvineného prokurátor nesúhlasí, písomne to oznámi obvinenému.

Ústavný súd preto zastáva názor, že ak sťažovateľ mal záujem uzatvoriť dohodu o vine

a treste a na jej uzatvorenie boli splnené zákonné podmienky, mal podať podnet

prokurátorovi a nevyčkávať, kedy takýto podnet príde zo strany prokurátora. Ústavný súd

zároveň uvádza, že v danom štádiu konania, teda po právoplatnom skončení trestného

konania, je táto jeho námietka bezpredmetná. Sťažovateľ mal možnosť uvedené namietať aj

v konaní pred všeobecným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 243 ods. 5

, kde zákon umožňuje, aby ak súd pri predbežnom vyjadrení zistí,

že obvinený a prokurátor chcú uzatvoriť dohodu o vine a treste, umožní im túto dohodu

uzatvoriť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením označených základných práv podľa a napadnutým

konaním najvyššieho súdu a jeho uznesením, ktorá by mala za následok porušenie

sťažovateľom označených základných práv. V súvislosti s namietaným porušením

základného práva na osobnú slobodu podľa a práva na obhajobu podľa

podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti ani neuviedol také skutočnosti,

ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie týchto označených základných práv podľa

.

16

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu

základného práva podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade

s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (napr.

, , ).

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená,

a preto ju podľa odmieta.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016