Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 617/2016
PDF · 166.6 KB
No categories available
II. ÚS 617/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , a , ,
zastúpených spoločnosťou MALICH advokátska kancelária, s. r. o., Dunajská 25,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tpo 301/2016 a jeho uznesením z 24. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
20. mája 2016 a poštou 24. mája 2016 doručená sťažnosť
a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tpo 301/2016 a jeho uznesením z 24. marca 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 20. mája 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bolo 17. marca 2016 voči
zadržaným sťažovateľom vznesené obvinenie pre údajný zločin marenia spravodlivosti
podľa § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd) sp. zn.
Tp 18/2016 z 20. marca 2016 bolo rozhodnuté o nahradení väzby s tým, že dôvod kolúznej
väzby neobstojí a dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku síce obstál,
ale bol nahradený probačným dohľadom. Zároveň sťažovatelia boli prepustení zo zadržania.
Po šiestich hodinách konania okresný súd v podstate skonštatoval, že „skutkový stav je tak
pochybný, že ho vyrieši zrejme až súd“.
Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 301/2016-
371 z 24. marca 2016 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a sťažovatelia boli prepustení
zo zadržania s tým, že väzba z dôvodov uvedených § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku sa nahrádza podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku prijatím
písomného sľubu obvineného a dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
obvinenými. Navyše, podľa § 82 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku boli sťažovateľom
uložené obmedzenia v podobe zákazu vycestovať do zahraničia do právoplatného skončenia
veci a zákazu styku so spoluobvinenými a ich rodinnými príslušníkmi do doby
právoplatného skončenia veci.
Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne, iba na základe prehodnotenia
dôkazov dospel k záveru o splnení formálnych a materiálnych podmienok na ich vzatie do
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, ale túto nahradil alternatívnymi
prostriedkami a obmedzeniami. Krajský súd nedostatočne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa
dôvodu väzby a v nadväznosti na to tiež nedostatočne odôvodnil rozhodnutie o nahradení
väzby s poukazom na ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a bez
akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia uložil sťažovateľom obmedzenia v podobe zákazu
vycestovania do zahraničia a zákazu styku so spoluobvinenými a ich rodinnými
príslušníkmi.
Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 11. apríla 2016.
Za podstatu sťažnosti považujú sťažovatelia polemiku s právnym názorom krajského
súdu týkajúcu sa dôvodnosti ich trestného stíhania a nevyhnutnosti obmedzenia ich osobnej
slobody väzbou, resp. jej alternatívou. Podľa krajského súdu vzhľadom na charakter trestnej
činnosti, spôsobu jej vykonania, ako aj osoby sťažovateľov, ktorí sú dlhoročnými advokátmi
a poznajú postup orgánov činných v trestnom konaní, je dôvodná obava, že sťažovatelia by
mohli v prípade prepustenia zo zadržania pôsobiť na svedkov a spoluobvinených alebo inak
mariť skutočnosti závažné pre trestné stíhanie. Podľa krajského súdu sú dané aj dôvody tzv.
preventívnej väzby vzhľadom na charakter trestného činu a na prebiehajúce trestné stíhanie
obvineného .
Sťažovatelia konštatujú, že v ich prípade sa veľmi zreteľne prejavuje policajná
a prokurátorská svojvôľa už aj vo vzťahu k advokátom. Táto svojvôľa sa bytostne dotýka
výkonu advokátskej profesie, lebo vzťah advokáta ku klientovi (a naopak) je a musí byť
vzťahom absolútne dôverným, do ktorého nesmie orgán činný v trestnom konaní vstupovať.
V danej veci tieto orgány vykonávali nelegitímne odposluchy (telekomunikačný
a priestorový odposluch) medzi sťažovateľmi a ich klientmi. Následne sťažovateľom
odobrali mobilné telefóny a počítače s celou databázou, čím veľmi závažným spôsobom
zasiahli do ich súkromia. Krajský súd napriek tomu bral na zreteľ najmä tieto nelegitímnym
spôsobom získané dôkazy. Orgány činné v trestnom konaní ďalej nahovárali svedkov
na spoluprácu a vykonávali aj ďalšie nelegitímne kroky v trestnom konaní.
Krajský súd sa nijako nevyjadril k námietkam sťažovateľov, ktorí absolútne
spochybňovali existenciu protiprávnosti ich konania, keďže iba bežne (rutinne) vykonávali
svoje povinnosti obhajcov vo forme komunikácie s obvineným
nachádzajúcim sa vo väzbe a jeho otcom, ktorý sťažovateľom odporučil predstaviť orgánom
činným v trestnom konaní svedka , lebo mal vidieť sporný incident vo veci
týkajúcej sa obvineného . Sťažovatelia sa obmedzili iba na zisťovanie
a overovanie skutočností, ktoré mohli trestnú vec objasniť, ale na nič svedka nenahovárali
a ani inak ho neusmerňovali.
Ďalej sa krajsky súd nevyjadril ku konkrétnym námietkam sťažovateľov snažiacich
sa spochybniť, že by skutok bol trestným činom. Takýto postup krajského súdu je podľa
presvedčenia sťažovateľov svojvoľný a porušuje právo na spravodlivý proces.
Vrcholom svojvôle postupu krajského súdu je podľa sťažnosti záver, že mu síce
nebolo ani na základe pojednávania zrejmé, z akého dôvodu okresný súd zamietol návrh
prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby, ale súčasne mu bolo už bez akéhokoľvek
dokazovania zrejmé, že v danej veci sú splnené podmienky pre väzobné stíhanie podľa § 71
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, a to aj napriek tomu, že sťažovatelia v čase konania
verejného zasadnutia krajského súdu už vypovedali obvinenému plnú
moc na jeho obhajobu.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces (...)
a (...) garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.03.2016, sp. zn.
6Tpo/301/2016-371, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.03.2016, sp. zn. 6Tpo/301/2016-371,
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
a ako sťažovateľom sa priznáva
finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR každému, ktoré je Krajský súd v Trnave
povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť a
ako sťažovateľom trovy konania vo výške, ako budú vyčíslené po prijatí tejto
sťažnosti na ďalšie konanie.“
Sťažovatelia napokon požadujú, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do právoplatného skončenia konania.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 31/2016-371 z 24. marca 2016 vyplýva, že
ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 18/2016 z 20. marca 2016 s tým, že
sa väzba u sťažovateľov z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku nahrádza prijatím ich písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Zároveň rozhodol o prepustení sťažovateľov zo zadržania a určil im obmedzenie
v podobe zákazu vycestovania do zahraničia a zákazu styku so spoluobvinenými a ich
rodinnými príslušníkmi do doby právoplatného skončenia veci. Podľa názoru krajského
súdu sú splnené formálne podmienky na vzatie sťažovateľov do väzby, keďže voči
sťažovateľom bolo vznesené obvinenie a prokurátor v zákonnej lehote podal návrh na ich
vzatie do väzby. Splnené sú aj materiálne podmienky, pretože doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
zločinu podľa § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a sú dôvody na
podozrenie, že skutok spáchali sťažovatelia, čo vyplýva z výpovedí konkrétne označených
svedkov, ako aj z prepisu záznamu telekomunikačnej prevádzky. Okresný súd nepostupoval
správne, keď návrh prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby zamietol, prepustil ich
zo zadržania, ich písomný sľub neprijal, ale väzbu sťažovateľov nahradil dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Z výroku uznesenia okresného súdu nie je zrejmé,
z akého dôvodu návrh prokurátora zamietol, keď zároveň konštatoval, že väzbu
u sťažovateľov nahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vo výroku tiež
neuviedol, ktorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku zistil
a nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd preto uznesenie
okresného súdu zrušil a vo veci sám rozhodol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu je už na prvý pohľad zrejmé, že k namietanému
porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru v danej veci nemohlo dôjsť.
Rozhodovanie o väzbe (a v rámci toho o vzatí do väzby) je ratione materiae súčasťou
čl. 5 dohovoru. Aspekty väzby majúce hmotnoprávnu povahu sú v prípade rozhodovania
o vzatí do väzby súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a procesnoprávne aspekty
rozhodovania o väzbe sú súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru (za mnohé ďalšie Knebl proti
Českej republike, Altinok proti Turecku, Gál proti Slovenskej republike, Osváthová proti
Slovenskej republike, II. ÚS 386/2016).
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o väzbe musí poskytovať určité garancie
procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru, resp. čl. 46 a nasl. ústavy.
So zreteľom na to, že čl. 6 dohovoru, a teda ani čl. 46 a nasl. ústavy sa nevzťahuje na
konanie a rozhodovanie o väzbe, tieto garancie sú v prípade rozhodovania o väzbe súčasťou
čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 108/08, II. ÚS 116/2011,
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o väzbe spravidla nemožno
aplikovať sťažovateľmi označený čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani s ním analogický čl. 46
ods. 1 ústavy.
Možno urobiť záver, že v skutočnosti v predmetnom prípade prichádzala do úvahy
námietka porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o návrhu
sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016