Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 617/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , a , ,

zastúpených spoločnosťou MALICH advokátska kancelária, s. r. o., Dunajská 25,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

20. mája 2016 a poštou 24. mája 2016 doručená sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. marca 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 20. mája 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bolo 17. marca 2016 voči

zadržaným sťažovateľom vznesené obvinenie pre údajný zločin marenia spravodlivosti

podľa a .

Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd) sp. zn.

18/2016 z 20. marca 2016 bolo rozhodnuté o nahradení väzby s tým, že dôvod kolúznej

väzby neobstojí a dôvod väzby podľa síce obstál,

ale bol nahradený probačným dohľadom. Zároveň sťažovatelia boli prepustení zo zadržania.

Po šiestich hodinách konania okresný súd v podstate skonštatoval, že „skutkový stav je tak

pochybný, že ho vyrieši zrejme až súd“.

Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu č. k.

371 z 24. marca 2016 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a sťažovatelia boli prepustení

zo zadržania s tým, že väzba z dôvodov uvedených § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku sa nahrádza podľa a prijatím

písomného sľubu obvineného a dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obvinenými. Navyše, podľa a boli sťažovateľom

uložené obmedzenia v podobe zákazu vycestovať do zahraničia do právoplatného skončenia

veci a zákazu styku so spoluobvinenými a ich rodinnými príslušníkmi do doby

právoplatného skončenia veci.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne, iba na základe prehodnotenia

dôkazov dospel k záveru o splnení formálnych a materiálnych podmienok na ich vzatie do

väzby podľa a , ale túto nahradil alternatívnymi

prostriedkami a obmedzeniami. Krajský súd nedostatočne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa

dôvodu väzby a v nadväznosti na to tiež nedostatočne odôvodnil rozhodnutie o nahradení

väzby s poukazom na ustanovenie a a bez

akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia uložil sťažovateľom obmedzenia v podobe zákazu

vycestovania do zahraničia a zákazu styku so spoluobvinenými a ich rodinnými

príslušníkmi.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 11. apríla 2016.

Za podstatu sťažnosti považujú sťažovatelia polemiku s právnym názorom krajského

súdu týkajúcu sa dôvodnosti ich trestného stíhania a nevyhnutnosti obmedzenia ich osobnej

slobody väzbou, resp. jej alternatívou. Podľa krajského súdu vzhľadom na charakter trestnej

činnosti, spôsobu jej vykonania, ako aj osoby sťažovateľov, ktorí sú dlhoročnými advokátmi

a poznajú postup orgánov činných v trestnom konaní, je dôvodná obava, že sťažovatelia by

mohli v prípade prepustenia zo zadržania pôsobiť na svedkov a spoluobvinených alebo inak

mariť skutočnosti závažné pre trestné stíhanie. Podľa krajského súdu sú dané aj dôvody tzv.

preventívnej väzby vzhľadom na charakter trestného činu a na prebiehajúce trestné stíhanie

obvineného .

Sťažovatelia konštatujú, že v ich prípade sa veľmi zreteľne prejavuje policajná

a prokurátorská svojvôľa už aj vo vzťahu k advokátom. Táto svojvôľa sa bytostne dotýka

výkonu advokátskej profesie, lebo vzťah advokáta ku klientovi (a naopak) je a musí byť

vzťahom absolútne dôverným, do ktorého nesmie orgán činný v trestnom konaní vstupovať.

V danej veci tieto orgány vykonávali nelegitímne odposluchy (telekomunikačný

a priestorový odposluch) medzi sťažovateľmi a ich klientmi. Následne sťažovateľom

odobrali mobilné telefóny a počítače s celou databázou, čím veľmi závažným spôsobom

zasiahli do ich súkromia. Krajský súd napriek tomu bral na zreteľ najmä tieto nelegitímnym

spôsobom získané dôkazy. Orgány činné v trestnom konaní ďalej nahovárali svedkov

na spoluprácu a vykonávali aj ďalšie nelegitímne kroky v trestnom konaní.

Krajský súd sa nijako nevyjadril k námietkam sťažovateľov, ktorí absolútne

spochybňovali existenciu protiprávnosti ich konania, keďže iba bežne (rutinne) vykonávali

svoje povinnosti obhajcov vo forme komunikácie s obvineným

nachádzajúcim sa vo väzbe a jeho otcom, ktorý sťažovateľom odporučil predstaviť orgánom

činným v trestnom konaní svedka , lebo mal vidieť sporný incident vo veci

týkajúcej sa obvineného . Sťažovatelia sa obmedzili iba na zisťovanie

a overovanie skutočností, ktoré mohli trestnú vec objasniť, ale na nič svedka nenahovárali

a ani inak ho neusmerňovali.

Ďalej sa krajsky súd nevyjadril ku konkrétnym námietkam sťažovateľov snažiacich

sa spochybniť, že by skutok bol trestným činom. Takýto postup krajského súdu je podľa

presvedčenia sťažovateľov svojvoľný a porušuje právo na spravodlivý proces.

Vrcholom svojvôle postupu krajského súdu je podľa sťažnosti záver, že mu síce

nebolo ani na základe pojednávania zrejmé, z akého dôvodu okresný súd zamietol návrh

prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby, ale súčasne mu bolo už bez akéhokoľvek

dokazovania zrejmé, že v danej veci sú splnené podmienky pre väzobné stíhanie podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) , a to aj napriek tomu, že sťažovatelia v čase konania

verejného zasadnutia krajského súdu už vypovedali obvinenému plnú

moc na jeho obhajobu.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces (...)

a (...) garantované v a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.03.2016, sp. zn.

-371, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.03.2016, sp. zn. -371,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

a ako sťažovateľom sa priznáva

finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR každému, ktoré je Krajský súd v Trnave

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť a

ako sťažovateľom trovy konania vo výške, ako budú vyčíslené po prijatí tejto

sťažnosti na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia napokon požadujú, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do právoplatného skončenia konania.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -371 z 24. marca 2016 vyplýva, že

ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 18/2016 z 20. marca 2016 s tým, že

sa väzba u sťažovateľov z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku nahrádza prijatím ich písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Zároveň rozhodol o prepustení sťažovateľov zo zadržania a určil im obmedzenie

v podobe zákazu vycestovania do zahraničia a zákazu styku so spoluobvinenými a ich

rodinnými príslušníkmi do doby právoplatného skončenia veci. Podľa názoru krajského

súdu sú splnené formálne podmienky na vzatie sťažovateľov do väzby, keďže voči

sťažovateľom bolo vznesené obvinenie a prokurátor v zákonnej lehote podal návrh na ich

vzatie do väzby. Splnené sú aj materiálne podmienky, pretože doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

zločinu podľa a a sú dôvody na

podozrenie, že skutok spáchali sťažovatelia, čo vyplýva z výpovedí konkrétne označených

svedkov, ako aj z prepisu záznamu telekomunikačnej prevádzky. Okresný súd nepostupoval

správne, keď návrh prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby zamietol, prepustil ich

zo zadržania, ich písomný sľub neprijal, ale väzbu sťažovateľov nahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Z výroku uznesenia okresného súdu nie je zrejmé,

z akého dôvodu návrh prokurátora zamietol, keď zároveň konštatoval, že väzbu

u sťažovateľov nahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vo výroku tiež

neuviedol, ktorý z väzobných dôvodov uvedených v zistil

a nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd preto uznesenie

okresného súdu zrušil a vo veci sám rozhodol.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je už na prvý pohľad zrejmé, že k namietanému

porušeniu označených článkov a dohovoru v danej veci nemohlo dôjsť.

Rozhodovanie o väzbe (a v rámci toho o vzatí do väzby) je ratione materiae súčasťou

čl. 5 dohovoru. Aspekty väzby majúce hmotnoprávnu povahu sú v prípade rozhodovania

o vzatí do väzby súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a procesnoprávne aspekty

rozhodovania o väzbe sú súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru (za mnohé ďalšie Knebl proti

Českej republike, Altinok proti Turecku, Gál proti Slovenskej republike, Osváthová proti

Slovenskej republike, ).

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o väzbe musí poskytovať určité garancie

procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v dohovoru, resp. a nasl. .

So zreteľom na to, že dohovoru, a teda ani a nasl. sa nevzťahuje na

konanie a rozhodovanie o väzbe, tieto garancie sú v prípade rozhodovania o väzbe súčasťou

dohovoru, resp. (mutatis mutandis , ,

).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o väzbe spravidla nemožno

aplikovať sťažovateľmi označený čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani s ním analogický čl. 46

ods. 1 .

Možno urobiť záver, že v skutočnosti v predmetnom prípade prichádzala do úvahy

námietka porušenia , 2 a 5 , resp. , ods. 3 a 4

dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o návrhu

sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016