Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 456/2016
PDF · 230.53 KB
No categories available
I. ÚS 456/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 11 P 48/2016-9 z 28. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 P 48/2016-9 z 28. apríla 2016 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu z 28. apríla 2016“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.
22 P 120/2013-44 z 13. júna 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 13. júna 2014“)
zveril maloletého , , do osobnej starostlivosti matky s tým, že
matka je oprávnená maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok, sťažovateľ ako otec
maloletého bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačným výživným a bol zaviazaný
uhradiť aj vzniknuté dlžné výživné a rozhodol o úprave styku sťažovateľa s maloletým.
Rozsudok okresného súdu z 13. júna 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8 Co 365/2014 z 25. marca 2015 nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 24. apríla 2015.
Sťažovateľ 22. decembra 2014 podpísal listinu označenú ako „Vyjadrenie súhlasu na
vysťahovanie do zahraničia“, v ktorej „vyjadril súhlas matke ,
na presťahovanie nášho syna , do Veľkej
Británie, kde matka toho času pracuje. Tento súhlas podpisujem po dohode s matkou
“.
Podľa sťažovateľa matka dieťaťa rozsudok okresného súdu z 13. júna 2014
nerešpektuje, keďže „od 27. 8. 2015 s maloletým neoprávnene vycestovala do Anglicka“.
Sťažovateľ uviedol, že matka sa s maloletým vysťahovala do cudziny napriek tomu,
že on ako otec svoj pôvodne udelený súhlas s vysťahovaním maloletého dieťaťa
z 22. decembra 2014 v roku 2015 zmenil a s vysťahovaním dieťaťa nesúhlasil, o čom mala
vedomosť matka i Úrad práce sociálnych vecí a rodiny. Z uvedeného dôvodu po
vysťahovaní matky s maloletým dieťaťom do cudziny 21. septembra 2015 prostredníctvom
Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže podal žiadosť o návrat neoprávnene
premiestneného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, teda na Slovensko podľa Haagskeho
dohovoru. Konanie o predmetnej žiadosti je vedené príslušným súdom vo Veľkej Británii,
ktorý požaduje od sťažovateľa preukázanie, že má rodičovské práva a povinnosti
k maloletému dieťaťu, podľa ktorých sa zmeny bydliska dieťaťa do cudziny nemala
uskutočniť bez jeho súhlasu, pričom tento súhlas nebol udelený.
V súlade s touto požiadavkou súdu vo Veľkej Británii podal sťažovateľ 20. apríla
2016 návrh okresnému súdu, ktorým sa domáhal vydania rozhodnutia podľa § 179a
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o tom, že premiestnenie maloletého jeho
matkou 27. augusta 2015 z územia Slovenskej republiky na územie Veľkej Británie bolo
neoprávnené. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením
z 28. apríla 2016 tak , že ho zamietol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol:
„Napriek tomu, že sťažovateľ v decembri 2014 súhlasil s vysťahovaním dieťaťa
s matkou, krátko na to matke oznámil, že s vysťahovaním dieťaťa nesúhlasí a tento svoj
postoj už nezmení.
Po mesiaci január 2015 matka mal. dieťaťa mala vedomosť zopakované prejaveného
postoja otca, že tento nesúhlasí s vysťahovaním dieťaťa.
... o situácii bol informovaný aj orgán starostlivosti o deti, pred ktorým matka
opakovane vyhlásila, reagujúc tak na nesúhlasný postoj sťažovateľa a jeho obavy, že by
napriek jeho nesúhlasu k vysťahovaniu dieťaťa mohlo dôjsť, že sa s mal. dieťaťom
vysťahovať nemieni.
Napriek tomu 27. 8. 2015, v situácii, keď sťažovateľ v podstate počas celého roku
2015 vyjadroval svoj nesúhlas s vysťahovaním dieťaťa, dieťa neoprávnene premiestnila na
územie iného štátu. ...
Okresný súd Košice I vo svojom uznesení sp. zn. 11 P/48/2016 zo dňa 28. 4. 2016
zamietol návrh, pričom ako vyplýva z jeho odôvodnenia ... jediným dôvodom bola existencia
súhlasu otca s vysťahovaním mal. dieťaťa zo dňa 22. 12. 2014.
Napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom návrhu poukázal na to, že svoj postoj zmenil
a zmenu postoja oznámil matke dieťaťa 7 mesiacov pred vysťahovaním dieťaťa, súd
uvedenú skutočnosť nijakým spôsobom nereflektoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
s touto skutočnosťou nijako nevyrovnal.
Súd si nevyžiadal od sťažovateľa ďalšie údaje, ani podklady pre vydanie
rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie znemožňuje sťažovateľovi účinne sa domôcť návratu svojho
dieťaťa pred súdmi cudzieho štátu, keďže sťažovateľom žiadané rozhodnutie súdu
je podmienkou sine qua non pre posúdenie premiestnenia dieťaťa ako neoprávneného.
Súd napadnutým rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi právo rozhodovať
sa autonómne vo veciach svojho mal. dieťaťa, keďže bez akéhokoľvek odôvodnenia nevzal
do úvahy sťažovateľom tvrdený prejav nesúhlasu s vysťahovaním mal. dieťaťa.
Bez ohľadu na to, že takéto rozhodnutie porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie, keďže nedáva odpoveď na otázku prečo sťažovateľ, ako rodič dieťaťa
nemôže zmeniť svoj raz prejavený postoj k otázke vysťahovania dieťaťa a prečo ho považuje
za nemenný, nemožno mať pochybnosti o tom, že ak by situácia bola opačná a sťažovateľ by
najprv nesúhlasil s vysťahovaním dieťaťa a neskôr súhlas udelil, tento následne udelený
súhlas by s určitosťou nebol prehliadaný ani považovaný za neplatný len preto, lebo je
zmenou predtým nesúhlasného postoja.
Navyše, je potrebné poukázať na to, že ustanovenia zákona o rodine neobsahujú
žiadne obmedzenia, ktoré by vo veciach podstatných rozhodnutí vo výchove mal. dieťaťa,
znemožňovali zmenu postoja jedného z rodičov.
Je nesporné, že zákon o rodine obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré vyjadrujú
princíp, podľa ktorého, či už rozhodnutia, dohody rodičov, možno meniť v situáciách, keď
sa zmenia pomery vo výchove mal. dieťaťa.
So zreteľom na skutočnosť, že zákon o rodine nepredpisuje pre dohodu rodičov
žiadne formálne náležitosti, ani nestanovuje žiadne podmienky pre jej platnosť, či účinnosť,
nemožno z tohto právneho stavu vyvodiť, že by bolo možné vykladať tieto ustanovenia tak,
že rodičia sú obmedzený v rozhodovaní vo veciach výkonu ich rodičovských práv
s definitívnou platnosť svojimi raz zaujatými postojmi.
Takýto výklad nemá žiaden podklad v ustanoveniach zákona o rodine, a zároveň
svojou arbitrárnosťou zasahuje do práva sťažovateľa zakotveného v čl. 41 ods. 4 ústavy.“
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 30. júna 2016 predložil ústavnému
súdu „zápisnicu z pojednávania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
18P/130/2015 vo veci starostlivosti o mal. “ a uviedol, že «dáva
do pozornosti vyjadrenie kolíznej opatrovníčky mal. dieťaťa v predmetnom konaní
obsiahnuté na strane 3 v ods. 4 predmetnej zápisnice, z ktorého vyplýva, že matka mal.
dieťaťa ešte „v apríli 2015 a následne aj v júli 2015 vylúčila, že by mala v úmysle
sa natrvalo odsťahovať do Anglicka, a že by mala v úmysle zobrať so sebou aj dieťa“.
Kolízna opatrovníčka zároveň uviedla, že otec (sťažovateľ) sústavne upozorňoval kolízneho
opatrovníka, že mu matka neumožňuje styk a tým sa podieľať na výchove a starostlivosti
o dieťa.
Z citovaného vyjadrenia zamestnankyne úradu práce, soc. vecí a rodiny vyplýva, že
tvrdenia otca obsiahnuté v sťažnosti o tom, že k vysťahovaniu mal. dieťaťa nedošlo na
základe jeho dohody s matkou z decembra 2014, ale na základe svojvoľného rozhodnutia
matky zodpovedajú skutočnosti a pomerom vo výchove mal. dieťaťa. Je zrejmé, že ak matka
ešte v mesiaci júl 2015 pred kolíznou opatrovníčkou vylúčila svoje vysťahovanie spolu
s mal. dieťaťom do zahraničia, nemožno jej následné premiestnenie dieťaťa do cudziny
z miesta jej obvyklého pobytu považovať za konanie, na ktorom sa s otcom mal. dieťaťa
v decembri 2014 dohodli.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa... na starostlivosť o deti a ich výchovu a na odlúčenie detí od ich
rodičov a proti vôli ich rodičov, len rozhodnutím súdu, len na základe zákona zakotveného
v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky... domáhať sa zákonným postupom svojho práva
na súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... na spravodlivé
prerokovanie veci zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd... na rešpektovanie rodinného života zakotveného v čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného súdu
Košice I sp. zn. 11 P/48/2016 zo dňa 28. 4. 2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.
11P/48/2016 zo dňa 28. 4. 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia ním označených práv (čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 dohovoru) uznesením okresného súdu z 28. apríla 2016, ktorým okresný súd
zamietol jeho návrh na vydanie rozhodnutia podľa § 179a OSP o tom, že premiestnenie
syna sťažovateľa – maloletého , , jeho matkou 27. augusta
2015 z územia Slovenskej republiky na územie Veľkej Británie bolo neoprávnené.
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho
nesprávny a nedostatočne odôvodnený záver okresného súdu v napadnutom uznesení, keď
sa okresný súd žiadnym spôsobom nevysporiadal so sťažovateľom tvrdenou skutočnosťou,
že súhlas ním daný matke na vysťahovanie syna do cudziny z decembra 2014 bol
zmenený a následne počnúc od januára 2015 s vysťahovaním syna nesúhlasil. Pritom
o uvedenom bola matka dieťaťa plne uzrozumená a opakovane prejavila svoje stanovisko
(tak pred sťažovateľom, ako aj pred pracovníčkou orgánu starostlivosti o dieťa), že
„sa s mal. dieťaťom vysťahovať nemieni“, napriek tomu v auguste 2015 sa s maloletým
vysťahovala do cudziny.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-
B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie okresného súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska
dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom
označených práv a konštatuje, že okresný súd sa relevantne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Podľa ust. § 179a) ods. 1) O. s. p. na návrh osoby, ktorá žiada podľa
medzinárodnej zmluvy 21a) o vrátenie dieťaťa, ktoré má obvyklý pobyt v Slovenskej
republike a ktoré bolo premiestnené do cudziny alebo je v cudzine zadržiavané, vydá súd
rozhodnutie o tom, že navrhovateľ má rodičovské práva a povinnosti, podľa ktorých sa
zmena bydliska dieťaťa do cudziny nemala uskutočniť bez jeho súhlasu, pričom tento súhlas
neudelil a jeho súhlas nebol nahradený rozhodnutím súdu.
Podľa ust. § 179a) ods. 2) O. s. p. návrh musí obsahovať vyhlásenie o tom, že
navrhovateľ mal v čase premiestnenia alebo zadržania dieťaťa rodičovské práva
a povinnosti, podľa ktorých sa zmena bydliska dieťaťa do cudziny nemala uskutočniť bez
jeho súhlasu a tento súhlas neudelil, pričom jeho súhlas nebol nahradený rozhodnutím
súdu. K návrhu musia byť pripojené všetky rozhodnutia týkajúce sa úpravy rodičovských
práv a povinností k dieťaťu. Ak je to potrebné, súd si môže od navrhovateľa vyžiadať ďalšie
údaje potrebné na vydanie rozhodnutia.
Podľa ust. § 179a) ods. 3) O. s. p. súd vydá rozhodnutie bez zbytočného odkladu na
základe písomných podkladov a na základe existujúceho právneho stavu bez nariadenia
pojednávania. Účastníkom konania je navrhovateľ.
Podľa ust. § 179a) ods. 4) O. s. p. proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 3 nie je
prípustný opravný prostriedok. Zamietnutie návrhu nebráni podaniu nového návrhu,
ak navrhovateľ uvedie nové skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie jeho rodičovských práv
a povinností. ...
Súd po osvedčení skutkového stavu svedčiacemu navrhovateľovi vydá rozhodnutie, že
navrhovateľ má rodičovské práva a povinnosti (teda zmena bydliska do cudziny sa nemala
uskutočniť bez jeho súhlasu a tento súhlas neudelil ako aj tento súhlas nebol nahradený
rozhodnutím súdu). Odsek 2 špecifikuje obsah návrhu a listiny, ktoré sú potrebné k tomuto
návrhu pripojiť. Aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie návrhu je rodič ako aj
osoba, prípadne inštitúcia, ktorá má k dieťaťu opatrovnícke právo. Vzhľadom na špecifické
potreby maloletých, priamo v odseku 3 je uložená súdu povinnosť bezodkladne rozhodnúť
na základe predložených písomných podkladov bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie,
ktoré sa vydáva podľa tohto ustanovenia, je potrebné pre konanie v cudzine ako dôkaz
o existencii rodičovských práv a ich nezákonnom porušení.
Obvyklým pobytom dieťaťa na účely konania o jeho navrátení je miesto, kde dieťa
žilo na základe zhodnej vôle rodičov bezprostredne pred neoprávneným premiestnením
alebo zadržaním dieťaťa (R 129/2014).
Predmetným návrhom sa otec domáhal vydania uznesenia, ktorým by súd vyslovil, že
premiestnenie mal. , jeho matkou ,
z územia SR na územie Veľkej Británie bolo neoprávnené. Z pripojeného
spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 11 P/26/2016 bolo zistené, že navrhovateľ podal
prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave
žiadosť o návrat dieťaťa dňa 21.9.2015. V návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza, že po
vydaní rozsudku Okresným súdom Košice Ivo veci sp. zn. 21P/120/2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/365/2014 bolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti matky, pričom otec bol zaviazaný prispievať na jeho
výživu sumou 200 Eur mesačne. Súčasne bol upravený styk otca s maloletým dieťaťom.
Navrhovateľ potvrdil, že matke písomne udelil súhlas dňa 22.12.2014, že súhlasí
s vycestovaním maloletého dieťaťa do zahraničia, pričom matka sa vzdala dlžného
výživného. Následne začiatkom roka 2015 a v jeho priebehu matke oznámil, že uvedený
súhlas odvoláva a nesúhlasí s presťahovaním syna do Anglicka. Okrem toho dlžné výživné
doplatil v plnej výške dňa 19.3.2015 čím mal za to, že dohody zo dňa 22.12.2014 sú zrušené.
Navrhovateľ predmetný súhlas s vycestovaním maloletého dieťaťa, ktorý udelil matke
predložil súdu spolu s návrhom dňa 20.4.2016. ...
Z pripojeného listinného dokladu navrhovateľom - udelenie súhlasu na vysťahovanie
do zahraničia je súd toho názoru, že rodičia sa dohodli na podstatnej otázke týkajúcej sa
záležitosti dieťaťa. V danom prípade ide o vysťahovanie maloletého dieťaťa do zahraničia.
Táto záležitosť bola schválená oboma rodičmi dňa 22.12.2014. Predmetný súhlas otec
udelil matke v daný deň, pričom tento súhlas podpísal tak otec, ako i matka. Súd je toho
presvedčenia, že otec týmto úkonom súhlasil s vysťahovaním maloletého dieťaťa
do zahraničia.
Na základe predloženého písomného podkladu a existujúceho právneho stavu je súd
toho názoru, že návrh otca nie je dôvodný, nakoľko aj keď predložil predmetný listinný
dôkaz bolo preukázané, že tento súhlas matke dal.“
Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu a nezistil, že by
posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,
a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že za stavu, keď v posudzovanom konaní okresný súd
v súlade s § 179a ods. 3) OSP je povinný rozhodnúť bez zbytočného odkladu po doručení
návrhu a len na základe písomných dokladov pripojených k návrhu (eventuálne
vyplývajúcich zo vzťahujúcich sa súdnych spisov) a na základe existujúceho právneho stavu
bez nariadenia pojednávania a sťažovateľ svoje tvrdenia (o odvolaní svojho súhlasu
s vysťahovaním dieťaťa, vedomosti matky dieťaťa o odvolaní súhlasu a vyhláseniach matky
o tom, že sa s dieťaťom do cudziny nevysťahuje) písomnými dokladmi nedoložil, nie je
možné okresným súdom učinené závery hodnotiť ako ústavne nekonformné alebo
dostatočne neodôvodnené. Podstatnou je aj okolnosť, na ktorú poukazoval aj okresný súd
v napadnutom rozhodnutí, a to, že „Zamietnutie návrhu nebráni podaniu nového návrhu,
ak navrhovateľ uvedie nové skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie jeho rodičovských práv
a povinností.“. Prirodzene úspešnosť návrhu je vždy závislá tak na preukázaní tvrdených
skutočností, ako aj ich dôvodnosti pre vyhovenie návrhu rozhodnutím súdu.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
uznesením okresného súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016