Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 500/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, pre namietané

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobcom v konaní

o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. proti (ďalej

len „žalovaný“).

Na pojednávaní okresného súdu 6. júna 2012 oznámili svoj vstup do konania

ako vedľajší účastníci na strane žalovaného spoločnosť ,

(ďalej len ), a , (ďalej len

„ “). Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením

č. k. -160 z 27. júna 2012 vstup oboch vedľajších účastníkov do konania

na strane žalovaného pripustil. Na odvolanie sťažovateľky i žalovaného Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. októbra 2012 v konaní sp. zn.

zmenil uznesenie okresného súdu tak, že vstup oboch vedľajších účastníkov

nepripúšťa. proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu v celom

rozsahu podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením z 15. mája 2013 v konaní

sp. zn. rozhodol tak, že v časti týkajúcom sa vstupu ho odmietol

a vo zvyšnej časti ho zamietol.

podaním zo 4. februára 2013 opätovne oznámila svoj vstup do konania

na strane žalovaného. S tým sťažovateľka znovu nesúhlasila. Okresný súd uznesením

z 29. mája 2013 pripustil vstup ako vedľajšej účastníčky do konania na strane

žalovaného. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -286

z 31. januára 2014 prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Okresný súd potom uznesením č. k. -290 z 19. marca 2014

rozhodol, že vstup do konania nepripúšťa. podala

proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením

č. k. -303 z 20. novembra 2014 tak, že prvostupňové uznesenie okresného

súdu potvrdil. podala proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu

dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd nerozhodol.

Vec je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľka kritizuje, že najvyšší súd „už viac ako jeden rok rozhoduje o procesnej

otázke, o ktorej už raz rozhodoval... v novom oznámení o vstupe do konania

neuviedla žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu tohto stavu.

V priebehu rozhodovania o tomto novom podaní sme súdy všetkých inštancií upozorňovali

na to, že v tejto procesnej otázke sa jedná o vec právoplatne rozhodnutú. Aj napriek tejto

skutočnosti však súdy o tejto procesnej otázke naďalej konali a konajú, pričom

pre účastníkov konania sa jedná o právne bezvýznamnú otázku. Ani žalovaný (ktorého chce

v konaní podporovať ako vedľajší účastník) neuplatnil opravné prostriedky

proti nepripusteniu do konania... Dôsledkom uplatnenia opravných prostriedkov sa teda

vytvoril procesný stav, že súdy rozhodujú o právach osoby, ktorá ani nie je účastníkom

konania. V uvedených veciach mal dovolací súd postupovať efektívne tak, aby zabezpečil

plnú ochranu práv účastníkom konania, o ktorých právach a povinnostiach sa primárne

jedná. Ak všeobecné súdy (vrátane Najvyššieho súdu SR) budú takýto stav tolerovať,

tak pri procesnej aktivite (sústavne podávanie oznámení o vstupe do konania

a následovne uplatnenie opravných prostriedkov) nebude možné rozhodnúť o žalobe

sťažovateľa v lehote, ktorá by bola zlúčiteľná s právom na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Osobitne namietame i dĺžku rozhodovania dovolacieho súdu

o dovolaní , kedy viac ako jeden rok súd rozhoduje len o procesnej otázke,

o ktorej už raz rozhodoval.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd nekonaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej

pod spis. zn.: porušené bolo.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní o dovolaní proti uzneseniu krajského

súdu ako súdu druhého stupňa.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebné

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž

vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (, , , ). V prípade,

keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(napr. , ), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ),

alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , ,

).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru dovolacieho konania,

kde úlohou dovolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového,

ako aj druhostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu

sťažovateľky, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť

nariadenia pojednávania dovolacím súdom na prejednanie dovolania (§ 243a ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov), ktoré spravidla

ani nenariaďuje. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania,

resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebe neznamená,

že dovolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú dĺžku

dovolacieho konania od jeho začiatku (apríl 2015) do podania tejto sťažnosti (15. jún 2016)

za nesúladnú s označenými právami sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súd dospel

aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach,

podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti

od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aplikovateľnosť stabilnej judikatúry uvedenej v predchádzajúcich odsekoch

nenarúša ani sťažovateľkou viackrát zdôraznené tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd

rozhoduje o rovnakej otázke (pripustenie vedľajšieho účastníka) ako v konaní

sp. zn. za nezmeneného právneho a skutkového stavu. Zo skoršieho

zamietavého uznesenia najvyššieho súdu z 15. mája 2013 v konaní sp. zn.

totiž zreteľne vyplýva, že najvyšší súd pri neakceptovaní procesnoprávneho nároku

uplatneného vychádzal výlučne zo skutočnosti, že žalovaný ako účastník,

na strane ktorého do konania ako vedľajší účastník zamýšľala pristúpiť,

s jej pristúpením nesúhlasil. Najvyšší súd sa teda vôbec nevyjadroval k uplatneniu

a interpretácii kritéria právneho záujmu podľa .

Keď však druhýkrát oznámila svoj vstup do konania, žalovaný svoj postoj

zmenil a vyjadril súhlas s jej pristúpením do konania ako vedľajšieho účastníka na jeho

strane. V následnom rozhodovacom procese o pristúpení do konania teda meritórnym

a zásadným dôvodom negatívneho výsledku nebol nesúhlas žalovaného (ako to bolo

pri prvom domáhaní sa vedľajšieho účastníctva), ale okresným súdom i krajským súdom

ustálený nedostatok právneho záujmu na výsledku konania. Na podklade

rekapitulovaných zistení a poznatkov ústavný súd vyhodnocuje argumentáciu sťažovateľky

o totožnosti skutkovej a právnej situácie pri prvom dovolacom konaní a pri konaní

najvyššieho súdu napadnutom sťažnosťou za nedôvodnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania

sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (podobne

napr. , , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky, lebo rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa

opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní

na najvyššom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016