Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 500/2016
PDF · 159.41 KB
No categories available
III. ÚS 500/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 181/2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 181/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobcom v konaní
o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 44 C 144/2011 proti (ďalej
len „žalovaný“).
Na pojednávaní okresného súdu 6. júna 2012 oznámili svoj vstup do konania
ako vedľajší účastníci na strane žalovaného spoločnosť ,
(ďalej len ), a , (ďalej len
„ “). Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením
č. k. 44 C 144/2011-160 z 27. júna 2012 vstup oboch vedľajších účastníkov do konania
na strane žalovaného pripustil. Na odvolanie sťažovateľky i žalovaného Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. októbra 2012 v konaní sp. zn.
6 Co 420/2012 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že vstup oboch vedľajších účastníkov
nepripúšťa. proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu v celom
rozsahu podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením z 15. mája 2013 v konaní
sp. zn. 1 Cdo 82/2013 rozhodol tak, že v časti týkajúcom sa vstupu ho odmietol
a vo zvyšnej časti ho zamietol.
podaním zo 4. februára 2013 opätovne oznámila svoj vstup do konania
na strane žalovaného. S tým sťažovateľka znovu nesúhlasila. Okresný súd uznesením
z 29. mája 2013 pripustil vstup ako vedľajšej účastníčky do konania na strane
žalovaného. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 8 Co 421/2013-286
z 31. januára 2014 prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Okresný súd potom uznesením č. k. 44 C 144/2011-290 z 19. marca 2014
rozhodol, že vstup do konania nepripúšťa. podala
proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením
č. k. 8 Co 389/2014-303 z 20. novembra 2014 tak, že prvostupňové uznesenie okresného
súdu potvrdil. podala proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu
dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd nerozhodol.
Vec je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 6 Cdo 181/2015.
Sťažovateľka kritizuje, že najvyšší súd „už viac ako jeden rok rozhoduje o procesnej
otázke, o ktorej už raz rozhodoval... v novom oznámení o vstupe do konania
neuviedla žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu tohto stavu.
V priebehu rozhodovania o tomto novom podaní sme súdy všetkých inštancií upozorňovali
na to, že v tejto procesnej otázke sa jedná o vec právoplatne rozhodnutú. Aj napriek tejto
skutočnosti však súdy o tejto procesnej otázke naďalej konali a konajú, pričom
pre účastníkov konania sa jedná o právne bezvýznamnú otázku. Ani žalovaný (ktorého chce
v konaní podporovať ako vedľajší účastník) neuplatnil opravné prostriedky
proti nepripusteniu do konania... Dôsledkom uplatnenia opravných prostriedkov sa teda
vytvoril procesný stav, že súdy rozhodujú o právach osoby, ktorá ani nie je účastníkom
konania. V uvedených veciach mal dovolací súd postupovať efektívne tak, aby zabezpečil
plnú ochranu práv účastníkom konania, o ktorých právach a povinnostiach sa primárne
jedná. Ak všeobecné súdy (vrátane Najvyššieho súdu SR) budú takýto stav tolerovať,
tak pri procesnej aktivite (sústavne podávanie oznámení o vstupe do konania
a následovne uplatnenie opravných prostriedkov) nebude možné rozhodnúť o žalobe
sťažovateľa v lehote, ktorá by bola zlúčiteľná s právom na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Osobitne namietame i dĺžku rozhodovania dovolacieho súdu
o dovolaní , kedy viac ako jeden rok súd rozhoduje len o procesnej otázke,
o ktorej už raz rozhodoval.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nekonaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej
pod spis. zn.: 6 Cdo 181/2015 porušené bolo.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:
6 Cdo 181/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní o dovolaní proti uzneseniu krajského
súdu ako súdu druhého stupňa.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade,
keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru dovolacieho konania,
kde úlohou dovolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového,
ako aj druhostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu
sťažovateľky, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť
nariadenia pojednávania dovolacím súdom na prejednanie dovolania (§ 243a ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ktoré spravidla
ani nenariaďuje. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania,
resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebe neznamená,
že dovolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú dĺžku
dovolacieho konania od jeho začiatku (apríl 2015) do podania tejto sťažnosti (15. jún 2016)
za nesúladnú s označenými právami sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súd dospel
aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach,
podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti
od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aplikovateľnosť stabilnej judikatúry uvedenej v predchádzajúcich odsekoch
nenarúša ani sťažovateľkou viackrát zdôraznené tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd
rozhoduje o rovnakej otázke (pripustenie vedľajšieho účastníka) ako v konaní
sp. zn. 1 Cdo 82/2013 za nezmeneného právneho a skutkového stavu. Zo skoršieho
zamietavého uznesenia najvyššieho súdu z 15. mája 2013 v konaní sp. zn. 1 Cdo 82/2013
totiž zreteľne vyplýva, že najvyšší súd pri neakceptovaní procesnoprávneho nároku
uplatneného vychádzal výlučne zo skutočnosti, že žalovaný ako účastník,
na strane ktorého do konania ako vedľajší účastník zamýšľala pristúpiť,
s jej pristúpením nesúhlasil. Najvyšší súd sa teda vôbec nevyjadroval k uplatneniu
a interpretácii kritéria právneho záujmu podľa § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Keď však druhýkrát oznámila svoj vstup do konania, žalovaný svoj postoj
zmenil a vyjadril súhlas s jej pristúpením do konania ako vedľajšieho účastníka na jeho
strane. V následnom rozhodovacom procese o pristúpení do konania teda meritórnym
a zásadným dôvodom negatívneho výsledku nebol nesúhlas žalovaného (ako to bolo
pri prvom domáhaní sa vedľajšieho účastníctva), ale okresným súdom i krajským súdom
ustálený nedostatok právneho záujmu na výsledku konania. Na podklade
rekapitulovaných zistení a poznatkov ústavný súd vyhodnocuje argumentáciu sťažovateľky
o totožnosti skutkovej a právnej situácie pri prvom dovolacom konaní a pri konaní
najvyššieho súdu napadnutom sťažnosťou za nedôvodnú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne
napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky, lebo rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na najvyššom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016