Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 545/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, všetkých zastúpených

advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc., J. Ťatliaka 2051/8, Dolný Kubín, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -125 z 19. marca 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

, , a

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. novembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. marca 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júla 2015.

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, sťažovateľom

bol 28. septembra 2015 doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júla 2015, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -125 z 19. marca

2014 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava,

pozemkového a lesného odboru (pôvodne Obvodného pozemkového úradu v Bratislave;

ďalej len „pozemkový úrad“) č. /D, Zn.: 893/92 zo 16. februára 2010.

Týmto rozhodnutím pozemkový úrad rozhodol, že sťažovatelia nespĺňajú podmienky

ustanovené o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o úprave vlastníckych vzťahov“) a nepriznáva sa im vlastnícke právo k časti

pozemku ani nárok na náhradu pozemku v kat. úz. zapísaného na

– záhrada o výmere 413 m2, t. j. v časti parcely vyvlastnenej pre

výstavbu konzulárnych objektov.

3. Krajský súd svojím rozsudkom rozhodnutie pozemkového úradu potvrdil,

považujúc za preukázané, že sťažovatelia si uplatnili nárok na vydanie označeného

pozemku o celkovej výmere 791 m2, ktorý bol ich právnym predchodcom vyvlastnený za

náhradu pre účel výstavby konzulárnych objektov. Z jeho rozsudku vyplýva, že pozemkový

úrad v konaní na základe žiadosti ešte pôvodných vlastníkov oddelil časť pozemku

o výmere 378 m2 (na geometrickom pláne ako ), o ktorom rozhodol

rozhodnutím č. 893/92/PÚ-Tr z 12. apríla 1994 a po jeho zrušení rozsudkom bývalého

Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) č. k. -7 z 19. októbra

1994, rozhodnutím č. 893/92-PÚ-Tr-1 z 28. februára 1995 tak, že skonštatoval, že pôvodní

vlastníci nespĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave vlastníckych vzťahov,

ktoré bolo rozsudkom mestského súdu č. k. -8 z 12. októbra 1995 potvrdené.

4. Následne sa krajský súd zaoberal námietkami sťažovateľov, že vyvlastnený

pozemok nikdy neslúžil účelu, na ktorý bol vyvlastnený, keďže až do roku 1995 (t. j.

v rokoch 1984 − 1994) boli budovy postavené na dotknutom pozemku, využívané

; že v konaní

o umiestnení stavby došlo k takým procesným pochybeniam, že toto rozhodnutie nikdy

nenadobudlo právoplatnosť; že správne rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu

nedostatočnej identifikácie pozemku. Všetky vyhodnotil ako nedôvodné, a «pretože

skúmanie právoplatnosti územného rozhodnutia týkajúceho sa umiestnenia stavby

konzulárneho objektu nebolo predmetom tohto konania a ani predmetom napadnutého

rozhodnutia (pričom preskúmanie tohto územného rozhodnutia je naviac vylúčené), pretože

identifikácia pozemku, ktorý je predmetom napadnutého rozhodnutia je dostatočne jasná

a zrozumiteľná a teda nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a konečne pretože

vyvlastnený pozemok slúžil účelu vyvlastnenia, teda výstavbe ,,Konzulárneho objektu“, súd

napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil».

5. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. júla 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože „po vyhodnotení závažnosti

odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu

k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie

v spoj. s a konštatuje, že nezistil dôvod na to,

aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Platí to o to viac, že dôvody odvolania sú totožné

s námietkami vznesenými navrhovateľmi v rámci celého správneho konania

a prezentovanými aj v opravnom prostriedku a správny orgán, aj krajský súd sa s nimi

riadne vysporiadali.“.

6. Sťažovatelia sú toho názoru, že týmito rozsudkami bolo porušené ich základné

právo na súdnu ochranu ( ) a právo na spravodlivý súdny proces (

ods. 1 dohovoru).

7. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu poukázali na to, že tento sa dopustil

v zásade totožných pochybení ako pozemkový úrad, keď:

1/ «vôbec neskúmal či Pozemok bol vyvlastnený, resp. či vyvlastňovacie rozhodnutie

vydané odborom výst. a územného plánovania bývalého ObNV Bratislava I. č. výst.:

4250/1977-Rep.z 28.07.1977 nadobudlo niekedy právoplatnosť, ale napriek našim

námietkam ho KS považoval za právoplatné a rovnako KS neskúmal ani právoplatnosť

územného rozhodnutia (podľa KS - viď str. 8 Rozsudku KS ,,aktuálne neexistuje žiadna

možnosť toto právoplatné územné rozhodnutie napadnúť a preskúmavať“)»,

2/ «nesprávne interpretoval aj ust. zákona tým, že

hoci Pozemok začal slúžiť účelu na ktorý bol vyvlastnený čiastočne až od roku 1995

(vyvlastnený bol (?) v r. 1977 a žiadosť o vydanie bola podaná v roku 1991) KS tým, že vraj

bol vyprojektovaný, či postavený ,,Konzulárny objekt“, čo považujeme za neprípustné

extenzívny výklad predmetného ustanovenia.»

8. Následne sťažovatelia poukázali na to, že v konaní pred najvyšším súdom bolo

porušené ich „právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces tým, že nedošlo k zopakovaniu

a doplneniu dokazovania, ale naopak k nekritickému a nepreskúmateľnému potvrdeniu

rozhodnutia bez vysporiadania sa so závažnými odvolacími dôvodmi a našou

argumentáciou, to všetko bez nariadenia pojednávania, ktorého potreba bola okrem

opätovného dokazovania daná navyše aj verejným záujmom na prerokovaní veci na

pojednávaní“. Podľa ich názoru najvyšší súd najmä:

1/ „sa nesprávne a nekriticky stotožnil so zisteniami KS bez vvsporiadania sa

s argumentmi nás navrhovateľov, v odvolaní proti Rozsudku KS“,

2/ „nezopakoval a nedoplnil dokazovanie, i keď to bolo zjavne potrebné a“

3/ „nezohľadnil verejný záujem a s tým súvisiacu potrebu vytýčiť pojednávanie.“

9. Obom všeobecným súdom sťažovatelia vytkli, že sa riadne nevysporiadali s ich

námietkami a právnymi argumentmi, v ktorých poukazovali na väčšinovú prax súdov

a ustálenú judikatúru, a svoj názor odôvodnili nepresvedčivo a nedostatočne, čo osebe

predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Súčasne sa oba súdy mali

dopustiť nesprávnej aplikácie právnych noriem a vec nesprávne právne posúdiť, v dôsledku

čoho sú ich rozhodnutia nezákonné.

10. S ohľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosť po

predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo , ,

, , ,

na súdnu ochranu podľa ods. I Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. 07. 2015 sp. zn. -151 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 19.03.2014 sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 07. 2015 sp. zn.

-151 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.03.2014 sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri

centov) na účet advokáta JUDr. Petra Škerlíka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave je povinní uhradiť štátu spoločne

a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 355,76 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur

a sedemdesiattri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

13. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(napr. , ). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m.

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

18. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

19. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

20. Podstatou námietok sťažovateľov sú vady odôvodnenia rozsudkov krajského

súdu a najvyššieho súdu, keď sa tieto nenáležite vysporiadali s ich námietkami vo vzťahu

k rozhodnutiu pozemkového úradu, pričom oba súdy sa dopustili nesprávneho právneho

posúdenia veci, keď nesprávne interpretovali najmä § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave

vlastníckeho práva, v zmysle ktorého sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ

nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená. Na rozdiel od

pozemkového úradu a všeobecných súdov zastávali názor, že „nikdy“ v citovanom

zákonnom ustanovení sa vzťahuje na dobu od vyvlastnenia dotknutých pozemkov až do

podania žiadosti podľa zákona o úprave vlastníckeho práva, t. j. v ich veci by šlo o obdobie,

kedy „konzulárne budovy“ boli v užívaní

. Navyše, vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu sťažovatelia namietli

pochybenie v procesnom postupe, keď nenariadením pojednávania a nedoplnením

dokazovania im mal najvyšší súd odňať možnosť konať pred súdom.

II. 1 K dôvodom odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu

21. Z a a vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

22. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom, pričom právomoc všeobecných súdov je podľa čl. 127 ods. 1

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

23. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

24. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

25. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohli sťažovatelia podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využili. Vzhľadom na to, že na preskúmanie

rozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd ako súd odvolací v konaní

v správnom súdnictve ( účinného do 30. júna

2016, ďalej aj „OSP“), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (podobne , , ,

, , a iné).

26. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

II. 2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu

27. Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu krajského súdu, pričom

s prihliadnutím na v spojení s a „nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre

vyslovenie výroku napadnutého rozsudku“.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukazuje na

právne názory a závery obsiahnuté v rozsudku krajského súdu, ústavný súd sa nimi zaoberal

v rozsahu potrebnom pre posúdenie ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súdu

vo vzťahu ku kľúčovým tvrdeniam sťažovateľov.

29. Krajský súd k námietke vád rozhodnutia o umiestnení stavby na vyvlastnenom

pozemku, že toto rozhodnutie nikdy nebolo právoplatné, uviedol, že touto sa nemohol

zaoberať, pretože jednak toto rozhodnutie nie je predmetom aktuálneho prieskumu

zákonnosti a jednak aktuálne ani neexistuje možnosť toto územné rozhodnutie napadnúť

a preskúmať.

30. Pokiaľ sťažovatelia argumentovali nezákonnosť správneho rozhodnutia

nedostatočnou špecifikáciou pozemku, ktorý bol predmetom konania, krajský súd uzavrel,

že „je nespornou skutočnosť, že odporca rozhodoval o časti vyvlastneného pozemku

(pôvodne parc. o výmere 1610 m2 z ktorého bolo vyvlastnených 791 m2] vo výmere

413 m2. O tejto časti rozhodol z dôvodu, že o druhej časti vyvlastneného pozemku (o výmere

378 m2) rozhodol právoplatným rozhodnutím č. 893/92-PÚ-Tr-1 z 28.2.1995. Na túto

skutočnosť odporca dostatočným, jasným a logickým spôsobom poukázal v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Ak teda odporca právoplatne rozhodol o časti 378 m2

vyvlastneného pozemku, ktorá časť bola naviac v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach

dostatočne identifikovaná a to aj na základe vyhotoveného geometrického plánu.“.

31. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnej

aplikácie § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave vlastníckych vzťahov uviedol, že

«skutočnosť, že postavený konzulárny objekt nebol od ukončenia jeho výstavby a prevzatia

do užívania (1982) využívaný pre účely diplomatickej misie cudzie štátu, ale dočasne bol

prenajatý do roku 1995, odkedy slúži ako na Slovensku,

nie je podľa názoru súdu podstatnou. Podstatným je fakt, že na predmetnom pozemku bol

skutočne „Konzulárny objekt“ postavený. Teda vyvlastnený pozemok preukázateľne slúžil

a slúži účelu, na ktorý bol vyvlastnený a preto je zjavné, že predpoklad vydania

predmetného pozemku s poukazom na ust. § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave vlastníckych

vzťahov nebol v danom prípade splnený.».

32. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd postupoval v súlade s v tom čase

platným a účinným procesným predpisom () v jeho

ústavokonformnej aplikácii, ako aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998), keď skonštatoval, že krajský súd

reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľov a skutkovo a právne správne

vyhodnotil ich námietky týkajúce sa využitia vyvlastneného pozemku pre posúdenie

naplnenia predpokladu podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave vlastníckych práv, ako aj

námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pozemkového úradu z dôvodu nedostatočnej

identifikácie dotknutého pozemku.

33. Pokiaľ sťažovatelia namietali procesné pochybenie najvyššieho súdu vo vzťahu

k nedoplneniu dokazovania a nenariadenia pojednávania jednak na ten účel, jednak

z dôvodu, že si to vyžadoval verejný záujem, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súdy

v správnom súdnictve nie sú tzv. súdmi skutkovými. Ich úlohou nie je od počiatku zisťovať

skutkový stav vo veci prejednávanej pred správnym orgánom. Predmet ich konania totiž nie

je totožný s predmetom konania pred správnym orgánom, ale je ním žalobou alebo

opravným prostriedkom napadnuté správne rozhodnutie a postup správneho orgánu (§ 244

ods. 1 a 2 ). Preto sa dokazovanie v správnom súdnictve obmedzuje len na rozsah

potrebný pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. najmä na posúdenie, či

správny orgán riadne zistil skutkový stav, či zaistil realizáciu procesných práv účastníkov,

a napokon či na zistený skutkový stav správne aplikoval adekvátne právne normy (§ 250i

). Ako z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento okrem iného poukázal na

dokazovanie a zisťovanie vykonané krajským súdom, v ktorom si tento verifikoval závery

pozemkového úradu napadnuté námietkami sťažovateľov.

34. Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Predmetom konania pred

všeobecnými súdmi bolo rozhodnutie pozemkového úradu v reštitučnej veci vymedzeného

okruhu účastníkov konania, ktorého výsledok nemal a nemohol mať vplyv na tretie osoby.

Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že ich konanie sa týkalo veci verejného

záujmu a z tohto titulu bol daný dôvod na nariadenie pojednávania.

35. Najvyšší súd teda nemal povinnosť vo veci nariadiť pojednávanie.

36. Rozhodnutie a postup najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu

nevzbudzujú pochybnosť o tom, že by všeobecné súdy v konaní sťažovateľov postupovali

v rozpore s ich a zákonom ustanovenými povinnosťami. Naopak, na základe

predbežného prejednania sťažnosti sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že konanie

pred všeobecnými súdmi v ich veci je postavené na riadnom vecnom posúdení a správnej

a ústavnokonformnej aplikácii príslušných právnych noriem nevzbudzujúcich pochybnosť

o rešpektovaní základných práv sťažovateľov garantovaných a dohovorom.

37. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

38. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutia nielenže nesignalizujú

nijakú možnosť vyslovenia porušenia už citovaných článkov , pretože chýba, resp.

z argumentácie sťažovateľov nevyplýva, príčinná súvislosť medzi označenými článkami

a napadnutými rozhodnutiami, ale tiež v časti, v ktorej sťažnosť napáda rozsudok

krajského súdu, chýba právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie.

39. Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

40. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016