Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 467/2016
PDF · 298.44 KB
No categories available
I. ÚS 467/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 36 Em 3/2015-48 z 8. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 41 CoE 151/2016-105 zo 7. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 36 Em 3/2015-48 z 8. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 41 CoE 151/2016-105 zo 7. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu
č. k. 31 P 209/2011-79 z 15. februára 2012 právoplatným a vykonateľným 9. marca 2012
(ďalej len „rozsudok okresného súdu z 15. februára 2012“) bola dcéra sťažovateľky
maloletá zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (matka podľa tejto
úpravy mala mať maloletú v starostlivosti každý nepárny týždeň a otec každý párny týždeň).
Otec maloletej Lary sa návrhom podaným okresnému súdu 23. novembra 2015
domáhal súdneho výkonu rozsudku okresného súdu z 15. februára 2012 o zverení dieťaťa
do striedavej starostlivosti a svoj návrh odôvodňoval tým, že sťažovateľka marí výkon
nariadenej striedavej starostlivosti o maloletú dcéru, keď mu „opakovane v dňoch
22. 11. 2015, 06. 12. 2015 a 20.12. 2015..., odmietla dcéru na realizáciu striedavej
starostlivosti odovzdať...“.
Sťažovateľka sa na výzvu okresného súdu k návrhu vyjadrila. Okresný súd
po oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľky postupoval podľa § 272 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyzval sťažovateľku, aby realizáciu striedavej
osobnej starostlivosti nemarila, s tým, že ju zároveň upozornil na následky nerešpektovania
výzvy. Okresný súd v predmetnej výzve tiež oboznámil sťažovateľku s tým, že ak existujú
objektívne dôvody, pre ktoré nebolo možné rešpektovať rozsudok okresného súdu
z 15. februára 2012, aby doručila súdu listinné dôkazy preukazujúce tieto okolnosti.
Sťažovateľka na výzvu súdu nereagovala.
Otec maloletej písomnými podaniami oznámil okresnému súdu, že „k realizácii
striedavej starostlivosti nedošlo ani dňa 10. 1. 2016 a dňa 24. 1. 2016“.
Okresný súd považoval za preukázané, že počnúc od 22. novembra 2015 nedochádza
k realizácii striedavej starostlivosti v súlade s rozsudkom okresného súdu z 15. februára
2012 a k zmene nedošlo ani po výzve zaslanej sťažovateľke okresným súdom, preto
pristúpil k zisťovaniu, či realizovanie striedavej starostlivosti na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku z 15. februára 2012 nie je v rozpore so záujmom maloletého
dieťaťa. Okresný súd rozpor so záujmom maloletého dieťaťa nezistil (zo spisu okresného
súdu sp. zn. 31 P 99/2015 v konaní o návrhu sťažovateľky na zmenu úpravy práv rodičov
k maloletej ani z vyjadrenia a listín predložených sťažovateľkou), a preto ustálil, že
zo strany sťažovateľky došlo k porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z rozsudku
okresného súdu z 15. februára 2012 a napadnutým uznesením z 8. februára 2016 jej podľa
§ 273 ods. 1 OSP uložil pokutu v sume 200 €.
Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu odvolala a o jej odvolaní rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením zo 7. apríla 2016 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľka so závermi okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a vo svojej
sťažnostnej argumentácii uvádza:
„V auguste 2015 došlo k nervovému zrúteniu maloletej, ktorá SOS (pozn. striedavú
osobnú starostlivosť) odmietala už dlhodobo. Pediatrička maloletej
odporučila sťažovateľku matku k detskej psychologičke, prvý voľný termín,
nakoľko bolo dovolenkové obdobie bol u . Sťažovateľka teda
navštívila psychologičku, ktorá diagnostikovala maloletej akútnu stresovú reakciu a
odporučila ďalej nevystavovať dieťa neprimeranému stresu plynúcemu z SOS. Komunikácia
otca s matkou počas tohoto obdobia bola veľmi zlá, zo strany otca bolo cítiť neochotu a
nezáujem riešiť s matkou vzniknutú situáciu.
Na základe tohto vyjadrenia podala sťažovateľka návrh na úpravu práv a povinností
k mal. a návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým bude SOS zrušená, (návrh je
vedený na OS BB 31P 199/2015).
Okresný súd... schválil predbežným opatrením zrušenie SOS, ale odvolací súd toto
rozhodnutie zrušil. ...
Medzitým maloletá začala odmietať stretávanie sa s otcom úplne. Otec listom matke
zakázal navštevovať psychologičku , ku ktorej mal. nadobudla dôveru
a s ktorou maloletá spolupracovala. Matka napriek snahe, nenašla spôsob ako u maloletej
navrátiť vzťah k otcovi. Maloletá bola vypovedať na UPSVR BB, kde kolízny opatrovník
na účely súdneho konania uviedol, že maloletá odmieta SOS. ...
Na prvom pojednávaní v tejto veci dňa 21.12.2015 súd určil znalecké dokazovanie
a ustanovil znalkyňu , aby posúdila vzniknutú situáciu a zhodnotila,
či maloletá skutočne odmieta SOS.
Znaleckým posudkom znalkyňa jednoznačne preukázala, že v záujme maloletej je,
aby bola zverená do osobnej starostlivosti matky a SOS bola zrušená.
Otec s výsledkom znaleckého dokazovania nesúhlasil.
Opakovane podal návrh na začatie trestného stíhania podľa ust. §349 Tr. Zak.
Stretávanie sa otca s dieťaťom resp. jeho odovzdávanie prebieha nasledovne:
V nedeľu, keď má si otec dieťa vyzdvihnúť, dieťa ráta hodiny, so strachom otca čaká,
neje, je vystresovaná, plačlivá, smutná.
Sťažovateľka dieťa zbalí, pripraví na odovzdanie a spolu zídu k otcovi, ktorý ich čaká
v suteréne bytového domu.
Tam ich nechá samých, po 1-2 minútach sa vráti dieťa mĺkve a otrávené. Čo je
obsahom rozhovoru, sťažovateľke nie je známe.
Dieťa je rozrušené, nervózne, ale keď vidí, že otec nasadne do auta, sa upokojí.
Vybehne naspäť do bytu. Sťažovateľka zoberie zbalené veci a vracia sa do bytu,
Otec má možnosť si dieťa odviesť, ostane s ním sám, čo sa však deje medzi nimi,
sťažovateľka nevie uviesť.
Klamstvá otca o tom, že matka počas tých pár minút, kedy ju odovzdáva dieťa
manipuluje, sme odstránili tým, že vždy je prítomná tretia osoba, ktorá môže dosvedčiť, že
dieťa je s otcom úplne samo. Matka nie je v miestnosti, ani na dieťa z inej miestnosti
nehľadí, ani nekričí. Je za zatvorenými dvermi.
Násilím nútiť dieťa sa jej bridí, hlavne keď vidí, ako je dieťa od obeda rozrušené
a nesústredené, a ako nervózne čaká na 18.30 hodinu. Maloletá odmieta ísť k otcovi čo i len
na krátku návštevu, kvôli strachu z výčitiek prečo odmietla SOS, čím je zo strany otca a jeho
partnerky veľmi psychicky zaťažená.
Znalecký posudok poukázal na odcudzenie sa otca s dieťaťom, nakoľko otec dieťa
nepočúva a nereflektuje jeho pocity a želania.
Napriek tomu súdy nútia matku, aby dieťa odovzdávala, aby dieťa do SOS nútila
a doslova ho vyhodila.
Vyslovene Krajský súd Banská Bystrica uvádza, že načo bolo treba čakať
na vykonanie znaleckého dokazovania, otec dieťaťa nepochybil (čo znalecký posudok
následne vyvrátil), na čo skúmať práva dieťaťa alebo matky. Či chceme alebo nie, rozsudok
treba realizovať, na čo posudzovať dôvody, ktoré viedli dieťa k tomu, že povedalo nie, na čo
skúmať dôvody matky, prečo rešpektuje želanie dieťaťa. ...
Kto sa pýta matky sťažovateľky ako prebieha jej nedeľa, keď má dieťa odovzdať
otcovi.
Kto sa pýta matky ako to zasahuje do jej života.
Má doma dieťa, ktoré jednoducho povedalo SOS nie, povedalo to všade, kde bolo
treba. Má doma dieťa, ktoré trpí, trápi sa. Je nevyhnutné, aby sme si položili otázku čo je
viac, výkon úradného rozhodnutia alebo zdravé a spokojné dieťa? Čo je viac?
Matka má právo aj na svoj život, na zdravé rodinné prostredie.
Matka je povinná počúvať želania a túžby svojho dieťaťa. U každej matky je dieťa
prvoradé. Ale kde je právo matky na pokojný život? Ako má matka bojovať s touto
situáciou, keď ju všetci len trestajú a vidia vinu v nej?
Doteraz jej nikto nepovedal, ani súdy, ani kolízni opatrovníci, ani psychológovia, ako
má dieťa prinútiť, aby sa začala realizovať SOS. Má to dieťa nechať na ulici pred domom
a zamknúť? A nech si s ňou otec bude robiť čo chce? Toto mal na mysli krajský súd?
Jednoznačne súdy neoprávnene zasahujú do súkromného a rodinného života
sťažovateľky.
Myslím, že na tieto vyššie položené otázky dali odpoveď medzinárodné inštitúcie,
ktoré priznali práva aj deťom. Dieťa je ľudská bytosť nie športová trofej, ktorú si po týždni
striedame. A to dieťa povedalo nie. Dieťa má tie isté práva ako dospelý a má aj právo
vyjadriť svoj názor a má právo na to, aby jeho názor bol rešpektovaný!
Tiež je pozoruhodné jednostranné vyhodnotenie dôkazov súdmi, kedy súdy dôkaz
Správa psychologičky, ktorá poukazuje na akútnu stresovú situáciu u dieťaťa
a nedoporučuje pokračovať v SOS, neberú do úvahy, neberú do úvahy ani vyjadrenie
samotného dieťa realizované sociálnym zisťovaním, ani námietku kolízneho opatrovníka
na možný problém pri realizácii výkonu rozhodnutia.
Či znalec, či psychológ, ktorý robil vyšetrenie, alebo aj samotný kolízny opatrovník
sa vyjadrujú a konštatujú, že ide o dieťa nadpriemerne inteligentné, schopné definovať
a zrozumiteľne formulovať svoje názory a túžbu. A dieťa svoje NIE povedalo jasne
a opakovane pred nezávislými osobami...
Súd nepreukázal žiadne marenie, alebo neumožňovanie styku dieťaťa a otca zo
strany sťažovateľky.
Preto uloženie pokuty, napriek tomu, že nie je k tomu dôvod, sa javí ako nezákonné
a aj neľudské. Sťažovateľka nekonala v rozpore s povinnosťou uloženou rozsudkom. ...
Zmyslom ukladania pokuty pri výkone rozhodnutia nie je sankcionovať povinného,
ale primárne vymôcť splnenie si povinnosti v prospech oprávneného. Pokiaľ sa preukáže, že
povinný splniť nemohol a to napriek jeho snahe, nemôžu súdy považovať za splnené
podmienky stanovené zákonom na uloženie pokuty.
Znaleckým posudkom bolo zjavne preukázané, že sťažovateľka nebráni, nenavádza
maloletú k tomu, aby SOS nerealizovala pre nejaké jej zámienky.
Stotožňujeme sa so záverom Ústavného súdu ČR III. ÚS 3462/2014, kde ústavný súd
konštatuje, že výchovné pôsobenie rodiča na dieťa nesmie prekročiť racionálnu mieru
a malo by rešpektovať rozhodnutie dieťaťa tak, aby boli naplnené požiadavky stanovené
č. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Je preto nevyhnutné, aby súdy rešpektovali názor
dieťaťa. Ako už ÚS ČR v náleze II. US 3765/11 uviedol, Inštitút nariadenia výkonu
rozhodnutia nie je určený k tomu, aby sa stal nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle
dieťaťa.
Pokiaľ nie je možné dieťa cez výchovné pôsobenie presvedčiť, aby išlo dobrovoľne
k otcovi do SOS, ukladanie pokút sa zdá byť nezmyselné a neplniace zákonom predvídaný
účel.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej o jej sťažnosti rozhodol „o
tom, že Uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica spis. Zn. 36 Em 3/2015 a Krajského
súdu Banská Bystrica spis. Zn. 41 CoE 151/2016 v tejto veci boli porušené práva
sťažovateľky a to právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života
garantované čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces
garantované čl. 36 ods. 1 Listiny.
Súčasne navrhujeme, aby Ústavný súd SR v zmysle ust. § 56 ods. 2 zákona
o organizácii US č. 114/1993 Z. z. ako Uznesenie Okresného súdu BB spis. zn.
36 Em 3/2015, tak aj Uznesenie Krajského súdu BB spis. Zn. 41 CoE 151/2016 zrušil.“.
Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia a to z dôvodu, že opakované ukladanie opatrení resp. pokút v týchto prípadoch
odôvodňuje začatie trestného stíhania pre trestný čin podľa ust. § 349 Tr. Zak.
voči sťažovateľke, výrazne to zasahuje do jej práv a má to negatívne účinky na fungovanie
celej jej rodiny“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 listiny a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 2 listiny uznesením okresného súdu z 8. februára 2016 (ktorým bola
sťažovateľke uložená pokuta v súvislosti s marením striedavej starostlivosti rodičov
o maloletú) a uznesením krajského súdu zo 7. apríla 2016, potvrdzujúcim uznesenie
okresného súdu z 8. februára 2016.
V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka namieta nesprávne
a s jej základnými právami rozporné závery okresného súdu a krajského súdu
v napadnutých uzneseniach o tom, že v danom prípade nebola preukázaná danosť takých
okolností, ktoré by svedčili o tom, že realizácia striedavej starostlivosti rodičov o maloleté
dieťa na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku je v rozpore so záujmom dieťaťa.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny opravný prostriedok –
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného
súdu (krajského súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje
právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej
proti uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto obmedzil svoju prieskumnú právomoc pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti na posúdenie uznesenia krajského súdu.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením krajského súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-
B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska
dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou
označených práv a konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
«V prejednávanom prípade je vykonateľným rozhodnutím rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica, č. k. 31 P/209/2011-79 z 15. 02. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 9. 3. 2012, a povinnosťou, ktorá mala byť plnená (ktorá vychádza
z tohto právoplatného rozhodnutia) je povinnosť pripraviť maloleté dieťa na realizáciu
striedavej osobnej starostlivosti a na jeho prevzatie druhým rodičom v stanovený čas ako aj
samotné odovzdanie maloletého dieťaťa druhému rodičovi. Pokiaľ sa jedná o vysvetlenie
pojmu „maloleté dieťa na realizáciu striedavej osobnej starostlivosti pripraviť“, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že uvedená „príprava“ predpokladá nielen materiálne
zabezpečenie dieťaťa, a to najmä vhodným oblečením, zdravotnými potrebami, prípadne
ďalšími vecami potrebnými pre dieťa, vzhľadom k tomu, že nie je možné rozumne
predpokladať, že by dieťa, ktoré je do striedavej starostlivosti zverené, malo všetky veci
(osobitne školské potreby a školské učebnice) dvojmo u oboch rodičov, ale predpokladá aj
psychickú prípravu dieťaťa tak, aby nedošlo k narúšaniu vzťahov medzi dieťaťom a druhým
z rodičov. S ohľadom na vzťah rodiča a dieťaťa je úlohou ktoréhokoľvek rodiča, aby viedol
dieťa k úcte k druhému rodičovi a pripravil ho na stretnutie. Pokiaľ rodič správne pochopil
význam svojej úlohy pri výchove dieťaťa, potom si musí byť vedomý toho, že má prvotnú
zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie sa s druhým rodičom. Ak má totiž rodič
zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má dobrý charakter, má záujem, aby malo
dieťa v zásade rovnocenný vzťah aj s druhým rodičom a to aj v prípade, ak má voči nemu
vlastné osobné výhrady. Obaja rodičia si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča
pri výchove má svoj význam a pokiaľ by nebol jeden rodič schopný (prípadne ochotný)
zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa v určenom rozsahu,
potom možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča, nakoľko
realizácia styku s druhým rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa veľmi dôležitá.
Na druhej strane je však nevyhnutné uviesť, že v praxi sa vyskytujú aj prípady, kedy
napriek tomu, že rodič robí všetko pre to, aby dieťa na odovzdanie druhému rodičovi
pripravil, z určitých dôvodov nie je možné toto odovzdanie realizovať. Je tomu tak vtedy,
ak by realizácia vykonateľného rozhodnutia formou jeho výkonu bola v rozpore
so záujmami maloletého, najmä v rozpore s jeho právom na zdravý fyzický i psychický
vývin. Vtedy platí, že napriek tomu, že je základným účelom vykonávacieho konania
zabezpečenie splnenia povinnosti uloženej týmto rozhodnutím, tento účel nie je možné
dosiahnuť tak, že by samotným núteným výkonom boli porušené práva dieťaťa, ktoré mali
byť uvedeným právoplatným a vykonateľným rozhodnutím garantované. Ak by tomu tak
totiž nebolo, mohlo by sa stať, že by vo vykonávacom konaní bol úplne popretý zmysel, ktorý
sa vykonávaným rozhodnutím sledoval. V súdnej judikatúre i literatúre (napr. Handl, V,
Rúbeš, J. Občanský soudní rád - Komentár, II. Díl, Panorama Praha 1985, str. 290, 292,
293) sú pritom známe prípady, ak dieťa nebolo možné v súdom stanovený čas oprávnenému
odovzdať z dôvodu reálne preukázaného zhoršenia zdravotného stavu dieťaťa, ale aj
prípady, ak po vydaní vykonateľného rozhodnutia došlo k takému radikálnemu zhoršeniu
vzťahov maloletého a rodiča, ktorému má byť dieťa odovzdané, že sa samotné dieťa
oprávnene bráni tomu, aby bolo vydané do výchovy (prípadne sa uskutočnil styk) osobe,
ktorá je vo výroku rozhodnutia o výchove určená. V takýchto prípadoch síce existuje
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu ukladajúce povinnosť, avšak toto rozhodnutie
nie je možné fakticky vykonať, keď nie je možné konštatovať naplnenie druhého
predpokladu na nariadenie výkonu rozhodnutia, a to nesplnenie povinnosti stanovenej
súdom vo vykonateľnom rozhodnutí z dôvodov, ktoré by nemali podstatu v záujme o zdravý
vývin maloletého dieťaťa. Preto je vo vykonávacom konaní vždy potrebné skúmať, či si
povinná osoba mohla alebo nemohla splniť svoju povinnosť dieťa na styk (alebo odovzdanie
do výchovy) pripraviť a dieťa odovzdať bez vážneho ohrozenia záujmov dieťaťa. Pokaľ sa
jedná o fyzický (zdravotný) stav dieťaťa ako prekážky výkonu rozhodnutia, napr. v prípade
dieťaťa s angínou a s vysokou horúčkou, uvedený bude zrejme pomerne ľahko zistiteľný
správami ošetrujúceho lekára a zároveň tento stav s najväčšou pravdepodobnosťou bude
predstavovať len krátkodobú nemožnosť splnenia povinnosti dieťa na realizáciu styku
(či striedavej starostlivosti) pripraviť a druhému rodičovi odovzdať. Takýto stav potom
vo všeobecnosti nebude predstavovať ani zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu
vykonateľného rozhodnutia o výchove maloletého (§ 163 ods. 2 O. s. p.). Ak sa však
samotné dieťa bráni tomu, aby bolo vydané do výchovy (prípadne sa uskutočnil styk) osobe,
ktorá je určená vo výroku rozhodnutia o výchove, v takomto prípade bude treba posúdiť,
či odpor dieťaťa je oprávnený a teda, či uskutočnenie výkonu rozhodnutia proti vôli dieťaťa
nepoškodí dieťa v jeho psychickej popr. i jeho fyzickej stránke. Dôvody odporu dieťaťa
s odovzdaním do výchovy druhému rodičovi (prípadne s uskutočnením styku) pritom môžu
byť rôzne. Od bežnej neochoty dieťaťa zmeniť čo i len nakrátko svoje prostredie (napr. len
z dôvodu, že u druhého rodiča nemá rovnaké hračky, najlepších kamarátov, nechce sa mu
cestovať, atď.), ktorá neochota celkom zjavne nie je dostatočným dôvodom nerealizovania
striedavej starostlivosti (či styku), cez zmenu vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi len
v dôsledku nesprávneho pôsobenie rodiča, ktorý mal maloleté dieťa do výchovy druhého
rodiča odovzdať (nesprávna výchova nesmerujúcu k budovaniu zdravého vzťahu dieťaťa
k obom rodičom), ktorá nesprávna výchova by predstavovala porušenie povinnosti rodiča
dieťa na styk (alebo na odovzdanie do výchovy druhému rodičovi) pripraviť a druhému
rodičovi odovzdať, až po okolnosti, ktoré rodič majúci dieťa odovzdať rodičovi druhému
ovplyvniť nedokáže, a ktoré mali za následok vážne zmeny v citovej náklonnosti dieťaťa
k rodičovi oprávnenému (nesprávne pôsobenie oprávneného rodiča na maloletého,
traumatizujúci zážitok, ktorý oprávnený rodič maloletému spôsobil, a podobne). Pokiaľ sa
jedná o poslednú skupinu okolností, len tieto sú celkom dozaista dôvodmi, pre ktoré návrhu
oprávneného rodiča na výkon rozhodnutia spočívajúceho v realizácii styku s maloletým
(alebo v realizácii striedavej starostlivosti), nie je možné vyhovieť, a v prípade, ak takýto
výkon už nariadený bol, je nutné ho postupom podľa § 268 O. s. p. zastaviť. Rovnako
uvedené dôvody predstavujú tak významnú zmenu pomerov, že odôvodňujú zmenu
rozhodnutia o výchove maloletého.
Odvolací súd k uvedenému uvádza, že okresný súd po tom, čo mal jednoznačne
za preukázané, že k realizácii striedavej osobnej starostlivosti o maloletú u oprávneného
nedochádza a k náprave uvedeného stavu nedošlo ani po doručení výzvy podľa § 272 ods. 3
O. s. p. povinnej, vzhľadom aj na obsah písomného vyjadrenia povinnej dôsledne skúmal,
aké sú dôvody, že k odovzdaniu maloletej do striedavej starostlivosti oprávneného
nedochádza. Následne dospel k správnemu záveru, že z realizovaných zistení nevyplynuli
žiadne také okolnosti, ktoré by mohli charakterizovať nezrealizovanie styku maloletej s jej
otcom (oprávneným) ako odôvodnené. Z obsahu súdneho spisu (ani osobitne z písomných
podaní povinnej) totiž v prvom rade neboli zistené žiadne podstatnejšie pochybenia otca
vo výchove maloletej, keď opak nie je možné konštatovať ani z výsluchu maloletej. Z
uvedeného totiž vyplýva len, že táto u svojho otca niečo robiť nemohla (ísť za kamarátkami
von, loziť po stromoch) a niečo naopak robiť musela (pomáhať so starostlivosťou o
nevlastnú sestru) a ďalej, že bola občas i vyhrešená (keď mala špinavé oblečenie po návrate
u vonku). K uvedenému je však potrebné uviesť, že je nie len právom, ale aj povinnosťou
rodičia dieťa vychovávať, pričom pod výchovou nie je možné rozumieť len pozitívnu
motiváciu dieťa k určitému správaniu, jeho vzdelávanie, budovanie jednotlivých (najmä)
sociálnych návykov a následné rôzne formy odmeňovania dieťaťa v prípade ak naučený
vzorec správania akceptuje a dodržiava, ale aj použitie primeraných výchovných
prostriedkov v prípade, ak maloleté dieťa tento vzorec správania neakceptuje, samozrejme
za predpokladu, že predmetné výchovné opatrenia sú primerané, t. j. neohrozujúce zdravie,
dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa (k uvedenému pozri § 30 ods. 3 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine). To, že by výchovné opatrenia (eventuálne) použité otcom
maloletej boli neprimerané však z obsahu súdneho spisu nevyplýva, uvedené vo svojom
odvolaní neprezentuje ani matka maloletej, kolízny opatrovník v správe zo sociálneho
zisťovania zo dňa 19. 1. 2016 a čo je najdôležitejšie, tieto nevyplývajú ani z výsluchu
maloletej, ktorá sama uviedla, že otca má rada, páči sa jej u neho, len nechce u neho bývať.
Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nebolo zistené, že by dôvodom odmietania
striedavej starostlivosti maloletou bolo nesprávne pôsobenie oprávneného (prípadne jeho
manželky) na maloletú, že by oprávnený maloletej spôsobil nejaký traumatizujúci zážitok,
ktorý by mohol zmeniť postoj maloletej k nemu, a ani, že by kvalitatívny charakter tohto
vzťahu bol na takej úrovni, aby znemožňoval, aby povinná prípravu maloletej na realizáciu
striedavej osobnej starostlivosti dokázala realizovať. Takýmto traumatizujúcim zážitkom,
ktorý potenciálne mohol zmeniť postoj maloletej k svojmu otcovi, pritom nemohla byť
reakcia otca maloletej, ktorý mal podľa tvrdenia povinnej kričať, keď mu maloletá dňa 2. 8.
2015 oznámila, že by radšej bývala len u matky. Z obsahu písomného vyjadrenia povinnej
totiž vyplýva, že maloletá svoj nesúhlas so striedavou osobnou starostlivosťou po prvý krát
vyjadrila práve dňa 2. 8. 2015, kedy mal na toto stanovisko maloletej otec nevhodne
reagovať, a teda, ak aj došlo k zmene postoja maloletej k svojmu otcovi, k tejto zmene
muselo dôjsť už predtým, ako toto svoje stanovisko maloletá otcovi vyjadrila, a pod vplyvom
iných okolností, aké povinná opisuje. Ďalej z obsahu výpovede maloletej vyplýva, že
od povinnej vie o tom, že oprávnený podal na priateľa povinnej žalobu, že sa oprávnený
formou krátkej textovej správy (SMS) povinnej „vyhrážal, že zavolá policajtov“ a podobne,
čo opätovne nesvedčí o takej výchove povinnej vo vzťahu k maloletej, aby bol zabezpečený
zdravý vzťah dieťaťa k obom rodičom, a o vhodnej psychickej príprave maloletej
na realizovanie striedavej starostlivosti. Naopak z uvedenej skutočnosti, ako aj z okolnosti,
že napriek tomu, že sa maloletá opakovane vyjadrila, že by oprávneného chcela navštevovať
a že sa jej u neho páči, podľa tvrdenia oprávneného u tohto nebola od novembra 2015
(a to ani za účelom, aby si prevzala darčeky na Mikuláša a Vianoce), rovnako nenavštívila
ani svoju starú matku zo strany otca, možno predpokladať, že matka maloletej nie len že
nevyvíja adekvátne pôsobenie na maloletú, aby k realizácii striedavej osobnej starostlivosti
dochádzalo, ale naopak je sama príčinou (alebo jednou z príčin), že sa táto nerealizuje.
Zo všetkého dosiaľ uvedeného má odvolací súd za to, že je v záujme maloletej, aby sa
striedavá osobná starostlivosť tak, ako to vyplýva z právoplatného exekučného titulu,
realizovala, pričom k ďalšej odvolacej argumentácii povinnej osobitne dodáva, že účelom
vykonávacieho konania je účinne (t. j. efektívne a rýchlo) zabezpečiť splnenie povinnosti
uloženej exekučným titulom. Uvedeným sa v prípade personálnej exekúcie sleduje, aby len
v dôsledku svojvoľného nerešpektovania právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
o výchove maloletého dieťaťa povinným rodičom nedošlo k pretrhnutiu citových väzieb
maloletého s rodičom oprávneným. Predmetná efektívnosť vykonávacieho konania
za situácie, aká je v prejednávanom prípade, keď otec maloletej túto nemá vo výchove
t. č. už 5 mesiacov, zo strany otca dosiaľ neboli zistené žiadne závažnejšie nedostatky
vo výchove maloletej a zároveň sa na okresnom súde pod sp. zn. 31 P/l99/2015 vedie
základné konanie o návrhu povinnej na zmenu úpravy práv a povinností rodičov k
maloletej, v ktorom je znalecké dokazovanie nariadené, potom neodôvodňuje vykonávanie
ďalšieho dokazovania v tomto vykonávacom konaní (osobitne nie formou znaleckého
dokazovania vzhľadom na jeho časovú náročnosť a zjavnú duplicitnosť), ale naopak plne
odôvodňuje vydanie odvolaním napadnutého uznesenia okresným súdom.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu
argumentáciu sťažovateľky namietajúcu nesprávne závery krajského súdu v podstatnej
otázke sporu (t. j. či v danom prípade boli dané okolnosti svedčiace o rozpore výkonu
striedavej starostlivosti rodičov o maloletú so záujmom maloletej) nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by
posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,
a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
uznesením krajského súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016