Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 467/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -48 z 8. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -105 zo 7. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -48 z 8. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -105 zo 7. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -79 z 15. februára 2012 právoplatným a vykonateľným 9. marca 2012

(ďalej len „rozsudok okresného súdu z 15. februára 2012“) bola dcéra sťažovateľky

maloletá zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (matka podľa tejto

úpravy mala mať maloletú v starostlivosti každý nepárny týždeň a otec každý párny týždeň).

Otec maloletej Lary sa návrhom podaným okresnému súdu 23. novembra 2015

domáhal súdneho výkonu rozsudku okresného súdu z 15. februára 2012 o zverení dieťaťa

do striedavej starostlivosti a svoj návrh odôvodňoval tým, že sťažovateľka marí výkon

nariadenej striedavej starostlivosti o maloletú dcéru, keď mu „opakovane v dňoch

22. 11. 2015, 06. 12. 2015 a 20.12. 2015..., odmietla dcéru na realizáciu striedavej

starostlivosti odovzdať...“.

Sťažovateľka sa na výzvu okresného súdu k návrhu vyjadrila. Okresný súd

po oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľky postupoval podľa § 272 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyzval sťažovateľku, aby realizáciu striedavej

osobnej starostlivosti nemarila, s tým, že ju zároveň upozornil na následky nerešpektovania

výzvy. Okresný súd v predmetnej výzve tiež oboznámil sťažovateľku s tým, že ak existujú

objektívne dôvody, pre ktoré nebolo možné rešpektovať rozsudok okresného súdu

z 15. februára 2012, aby doručila súdu listinné dôkazy preukazujúce tieto okolnosti.

Sťažovateľka na výzvu súdu nereagovala.

Otec maloletej písomnými podaniami oznámil okresnému súdu, že „k realizácii

striedavej starostlivosti nedošlo ani dňa 10. 1. 2016 a dňa 24. 1. 2016“.

Okresný súd považoval za preukázané, že počnúc od 22. novembra 2015 nedochádza

k realizácii striedavej starostlivosti v súlade s rozsudkom okresného súdu z 15. februára

2012 a k zmene nedošlo ani po výzve zaslanej sťažovateľke okresným súdom, preto

pristúpil k zisťovaniu, či realizovanie striedavej starostlivosti na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku z 15. februára 2012 nie je v rozpore so záujmom maloletého

dieťaťa. Okresný súd rozpor so záujmom maloletého dieťaťa nezistil (zo spisu okresného

súdu sp. zn. v konaní o návrhu sťažovateľky na zmenu úpravy práv rodičov

k maloletej ani z vyjadrenia a listín predložených sťažovateľkou), a preto ustálil, že

zo strany sťažovateľky došlo k porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z rozsudku

okresného súdu z 15. februára 2012 a napadnutým uznesením z 8. februára 2016 jej podľa

uložil pokutu v sume 200 €.

Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu odvolala a o jej odvolaní rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením zo 7. apríla 2016 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľka so závermi okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a vo svojej

sťažnostnej argumentácii uvádza:

„V auguste 2015 došlo k nervovému zrúteniu maloletej, ktorá SOS (pozn. striedavú

osobnú starostlivosť) odmietala už dlhodobo. Pediatrička maloletej

odporučila sťažovateľku matku k detskej psychologičke, prvý voľný termín,

nakoľko bolo dovolenkové obdobie bol u . Sťažovateľka teda

navštívila psychologičku, ktorá diagnostikovala maloletej akútnu stresovú reakciu a

odporučila ďalej nevystavovať dieťa neprimeranému stresu plynúcemu z SOS. Komunikácia

otca s matkou počas tohoto obdobia bola veľmi zlá, zo strany otca bolo cítiť neochotu a

nezáujem riešiť s matkou vzniknutú situáciu.

Na základe tohto vyjadrenia podala sťažovateľka návrh na úpravu práv a povinností

k mal. a návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým bude SOS zrušená, (návrh je

vedený na OS BB ).

Okresný súd... schválil predbežným opatrením zrušenie SOS, ale odvolací súd toto

rozhodnutie zrušil. ...

Medzitým maloletá začala odmietať stretávanie sa s otcom úplne. Otec listom matke

zakázal navštevovať psychologičku , ku ktorej mal. nadobudla dôveru

a s ktorou maloletá spolupracovala. Matka napriek snahe, nenašla spôsob ako u maloletej

navrátiť vzťah k otcovi. Maloletá bola vypovedať na UPSVR BB, kde kolízny opatrovník

na účely súdneho konania uviedol, že maloletá odmieta SOS. ...

Na prvom pojednávaní v tejto veci dňa 21.12.2015 súd určil znalecké dokazovanie

a ustanovil znalkyňu , aby posúdila vzniknutú situáciu a zhodnotila,

či maloletá skutočne odmieta SOS.

Znaleckým posudkom znalkyňa jednoznačne preukázala, že v záujme maloletej je,

aby bola zverená do osobnej starostlivosti matky a SOS bola zrušená.

Otec s výsledkom znaleckého dokazovania nesúhlasil.

Opakovane podal návrh na začatie trestného stíhania podľa ust. §349 Tr. Zak.

Stretávanie sa otca s dieťaťom resp. jeho odovzdávanie prebieha nasledovne:

V nedeľu, keď má si otec dieťa vyzdvihnúť, dieťa ráta hodiny, so strachom otca čaká,

neje, je vystresovaná, plačlivá, smutná.

Sťažovateľka dieťa zbalí, pripraví na odovzdanie a spolu zídu k otcovi, ktorý ich čaká

v suteréne bytového domu.

Tam ich nechá samých, po 1-2 minútach sa vráti dieťa mĺkve a otrávené. Čo je

obsahom rozhovoru, sťažovateľke nie je známe.

Dieťa je rozrušené, nervózne, ale keď vidí, že otec nasadne do auta, sa upokojí.

Vybehne naspäť do bytu. Sťažovateľka zoberie zbalené veci a vracia sa do bytu,

Otec má možnosť si dieťa odviesť, ostane s ním sám, čo sa však deje medzi nimi,

sťažovateľka nevie uviesť.

Klamstvá otca o tom, že matka počas tých pár minút, kedy ju odovzdáva dieťa

manipuluje, sme odstránili tým, že vždy je prítomná tretia osoba, ktorá môže dosvedčiť, že

dieťa je s otcom úplne samo. Matka nie je v miestnosti, ani na dieťa z inej miestnosti

nehľadí, ani nekričí. Je za zatvorenými dvermi.

Násilím nútiť dieťa sa jej bridí, hlavne keď vidí, ako je dieťa od obeda rozrušené

a nesústredené, a ako nervózne čaká na 18.30 hodinu. Maloletá odmieta ísť k otcovi čo i len

na krátku návštevu, kvôli strachu z výčitiek prečo odmietla SOS, čím je zo strany otca a jeho

partnerky veľmi psychicky zaťažená.

Znalecký posudok poukázal na odcudzenie sa otca s dieťaťom, nakoľko otec dieťa

nepočúva a nereflektuje jeho pocity a želania.

Napriek tomu súdy nútia matku, aby dieťa odovzdávala, aby dieťa do SOS nútila

a doslova ho vyhodila.

Vyslovene Krajský súd Banská Bystrica uvádza, že načo bolo treba čakať

na vykonanie znaleckého dokazovania, otec dieťaťa nepochybil (čo znalecký posudok

následne vyvrátil), na čo skúmať práva dieťaťa alebo matky. Či chceme alebo nie, rozsudok

treba realizovať, na čo posudzovať dôvody, ktoré viedli dieťa k tomu, že povedalo nie, na čo

skúmať dôvody matky, prečo rešpektuje želanie dieťaťa. ...

Kto sa pýta matky sťažovateľky ako prebieha jej nedeľa, keď má dieťa odovzdať

otcovi.

Kto sa pýta matky ako to zasahuje do jej života.

Má doma dieťa, ktoré jednoducho povedalo SOS nie, povedalo to všade, kde bolo

treba. Má doma dieťa, ktoré trpí, trápi sa. Je nevyhnutné, aby sme si položili otázku čo je

viac, výkon úradného rozhodnutia alebo zdravé a spokojné dieťa? Čo je viac?

Matka má právo aj na svoj život, na zdravé rodinné prostredie.

Matka je povinná počúvať želania a túžby svojho dieťaťa. U každej matky je dieťa

prvoradé. Ale kde je právo matky na pokojný život? Ako má matka bojovať s touto

situáciou, keď ju všetci len trestajú a vidia vinu v nej?

Doteraz jej nikto nepovedal, ani súdy, ani kolízni opatrovníci, ani psychológovia, ako

má dieťa prinútiť, aby sa začala realizovať SOS. Má to dieťa nechať na ulici pred domom

a zamknúť? A nech si s ňou otec bude robiť čo chce? Toto mal na mysli krajský súd?

Jednoznačne súdy neoprávnene zasahujú do súkromného a rodinného života

sťažovateľky.

Myslím, že na tieto vyššie položené otázky dali odpoveď medzinárodné inštitúcie,

ktoré priznali práva aj deťom. Dieťa je ľudská bytosť nie športová trofej, ktorú si po týždni

striedame. A to dieťa povedalo nie. Dieťa má tie isté práva ako dospelý a má aj právo

vyjadriť svoj názor a má právo na to, aby jeho názor bol rešpektovaný!

Tiež je pozoruhodné jednostranné vyhodnotenie dôkazov súdmi, kedy súdy dôkaz

Správa psychologičky, ktorá poukazuje na akútnu stresovú situáciu u dieťaťa

a nedoporučuje pokračovať v SOS, neberú do úvahy, neberú do úvahy ani vyjadrenie

samotného dieťa realizované sociálnym zisťovaním, ani námietku kolízneho opatrovníka

na možný problém pri realizácii výkonu rozhodnutia.

Či znalec, či psychológ, ktorý robil vyšetrenie, alebo aj samotný kolízny opatrovník

sa vyjadrujú a konštatujú, že ide o dieťa nadpriemerne inteligentné, schopné definovať

a zrozumiteľne formulovať svoje názory a túžbu. A dieťa svoje NIE povedalo jasne

a opakovane pred nezávislými osobami...

Súd nepreukázal žiadne marenie, alebo neumožňovanie styku dieťaťa a otca zo

strany sťažovateľky.

Preto uloženie pokuty, napriek tomu, že nie je k tomu dôvod, sa javí ako nezákonné

a aj neľudské. Sťažovateľka nekonala v rozpore s povinnosťou uloženou rozsudkom. ...

Zmyslom ukladania pokuty pri výkone rozhodnutia nie je sankcionovať povinného,

ale primárne vymôcť splnenie si povinnosti v prospech oprávneného. Pokiaľ sa preukáže, že

povinný splniť nemohol a to napriek jeho snahe, nemôžu súdy považovať za splnené

podmienky stanovené zákonom na uloženie pokuty.

Znaleckým posudkom bolo zjavne preukázané, že sťažovateľka nebráni, nenavádza

maloletú k tomu, aby SOS nerealizovala pre nejaké jej zámienky.

Stotožňujeme sa so záverom Ústavného súdu ČR , kde ústavný súd

konštatuje, že výchovné pôsobenie rodiča na dieťa nesmie prekročiť racionálnu mieru

a malo by rešpektovať rozhodnutie dieťaťa tak, aby boli naplnené požiadavky stanovené

č. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Je preto nevyhnutné, aby súdy rešpektovali názor

dieťaťa. Ako už ÚS ČR v náleze uviedol, Inštitút nariadenia výkonu

rozhodnutia nie je určený k tomu, aby sa stal nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle

dieťaťa.

Pokiaľ nie je možné dieťa cez výchovné pôsobenie presvedčiť, aby išlo dobrovoľne

k otcovi do SOS, ukladanie pokút sa zdá byť nezmyselné a neplniace zákonom predvídaný

účel.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej o jej sťažnosti rozhodol „o

tom, že Uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica spis. Zn. a Krajského

súdu Banská Bystrica spis. Zn. v tejto veci boli porušené práva

sťažovateľky a to právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života

garantované čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces

garantované čl. 36 ods. 1 Listiny.

Súčasne navrhujeme, aby Ústavný súd SR v zmysle ust. § 56 ods. 2 zákona

o organizácii US č. ako Uznesenie Okresného súdu BB spis. zn.

, tak aj Uznesenie Krajského súdu BB spis. Zn. zrušil.“.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia a to z dôvodu, že opakované ukladanie opatrení resp. pokút v týchto prípadoch

odôvodňuje začatie trestného stíhania pre trestný čin podľa ust. § 349 Tr. Zak.

voči sťažovateľke, výrazne to zasahuje do jej práv a má to negatívne účinky na fungovanie

celej jej rodiny“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 listiny a základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 2 listiny uznesením okresného súdu z 8. februára 2016 (ktorým bola

sťažovateľke uložená pokuta v súvislosti s marením striedavej starostlivosti rodičov

o maloletú) a uznesením krajského súdu zo 7. apríla 2016, potvrdzujúcim uznesenie

okresného súdu z 8. februára 2016.

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka namieta nesprávne

a s jej základnými právami rozporné závery okresného súdu a krajského súdu

v napadnutých uzneseniach o tom, že v danom prípade nebola preukázaná danosť takých

okolností, ktoré by svedčili o tom, že realizácia striedavej starostlivosti rodičov o maloleté

dieťa na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku je v rozpore so záujmom dieťaťa.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny opravný prostriedok –

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného

súdu (krajského súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej

proti uzneseniu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto obmedzil svoju prieskumnú právomoc pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti na posúdenie uznesenia krajského súdu.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-

B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska

dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou

označených práv a konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými

skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

«V prejednávanom prípade je vykonateľným rozhodnutím rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica, č. k. -79 z 15. 02. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 9. 3. 2012, a povinnosťou, ktorá mala byť plnená (ktorá vychádza

z tohto právoplatného rozhodnutia) je povinnosť pripraviť maloleté dieťa na realizáciu

striedavej osobnej starostlivosti a na jeho prevzatie druhým rodičom v stanovený čas ako aj

samotné odovzdanie maloletého dieťaťa druhému rodičovi. Pokiaľ sa jedná o vysvetlenie

pojmu „maloleté dieťa na realizáciu striedavej osobnej starostlivosti pripraviť“, odvolací

súd považuje za potrebné uviesť, že uvedená „príprava“ predpokladá nielen materiálne

zabezpečenie dieťaťa, a to najmä vhodným oblečením, zdravotnými potrebami, prípadne

ďalšími vecami potrebnými pre dieťa, vzhľadom k tomu, že nie je možné rozumne

predpokladať, že by dieťa, ktoré je do striedavej starostlivosti zverené, malo všetky veci

(osobitne školské potreby a školské učebnice) dvojmo u oboch rodičov, ale predpokladá aj

psychickú prípravu dieťaťa tak, aby nedošlo k narúšaniu vzťahov medzi dieťaťom a druhým

z rodičov. S ohľadom na vzťah rodiča a dieťaťa je úlohou ktoréhokoľvek rodiča, aby viedol

dieťa k úcte k druhému rodičovi a pripravil ho na stretnutie. Pokiaľ rodič správne pochopil

význam svojej úlohy pri výchove dieťaťa, potom si musí byť vedomý toho, že má prvotnú

zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie sa s druhým rodičom. Ak má totiž rodič

zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má dobrý charakter, má záujem, aby malo

dieťa v zásade rovnocenný vzťah aj s druhým rodičom a to aj v prípade, ak má voči nemu

vlastné osobné výhrady. Obaja rodičia si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča

pri výchove má svoj význam a pokiaľ by nebol jeden rodič schopný (prípadne ochotný)

zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa v určenom rozsahu,

potom možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča, nakoľko

realizácia styku s druhým rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa veľmi dôležitá.

Na druhej strane je však nevyhnutné uviesť, že v praxi sa vyskytujú aj prípady, kedy

napriek tomu, že rodič robí všetko pre to, aby dieťa na odovzdanie druhému rodičovi

pripravil, z určitých dôvodov nie je možné toto odovzdanie realizovať. Je tomu tak vtedy,

ak by realizácia vykonateľného rozhodnutia formou jeho výkonu bola v rozpore

so záujmami maloletého, najmä v rozpore s jeho právom na zdravý fyzický i psychický

vývin. Vtedy platí, že napriek tomu, že je základným účelom vykonávacieho konania

zabezpečenie splnenia povinnosti uloženej týmto rozhodnutím, tento účel nie je možné

dosiahnuť tak, že by samotným núteným výkonom boli porušené práva dieťaťa, ktoré mali

byť uvedeným právoplatným a vykonateľným rozhodnutím garantované. Ak by tomu tak

totiž nebolo, mohlo by sa stať, že by vo vykonávacom konaní bol úplne popretý zmysel, ktorý

sa vykonávaným rozhodnutím sledoval. V súdnej judikatúre i literatúre (napr. Handl, V,

Rúbeš, J. Občanský soudní rád - Komentár, II. Díl, Panorama Praha 1985, str. 290, 292,

293) sú pritom známe prípady, ak dieťa nebolo možné v súdom stanovený čas oprávnenému

odovzdať z dôvodu reálne preukázaného zhoršenia zdravotného stavu dieťaťa, ale aj

prípady, ak po vydaní vykonateľného rozhodnutia došlo k takému radikálnemu zhoršeniu

vzťahov maloletého a rodiča, ktorému má byť dieťa odovzdané, že sa samotné dieťa

oprávnene bráni tomu, aby bolo vydané do výchovy (prípadne sa uskutočnil styk) osobe,

ktorá je vo výroku rozhodnutia o výchove určená. V takýchto prípadoch síce existuje

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu ukladajúce povinnosť, avšak toto rozhodnutie

nie je možné fakticky vykonať, keď nie je možné konštatovať naplnenie druhého

predpokladu na nariadenie výkonu rozhodnutia, a to nesplnenie povinnosti stanovenej

súdom vo vykonateľnom rozhodnutí z dôvodov, ktoré by nemali podstatu v záujme o zdravý

vývin maloletého dieťaťa. Preto je vo vykonávacom konaní vždy potrebné skúmať, či si

povinná osoba mohla alebo nemohla splniť svoju povinnosť dieťa na styk (alebo odovzdanie

do výchovy) pripraviť a dieťa odovzdať bez vážneho ohrozenia záujmov dieťaťa. Pokaľ sa

jedná o fyzický (zdravotný) stav dieťaťa ako prekážky výkonu rozhodnutia, napr. v prípade

dieťaťa s angínou a s vysokou horúčkou, uvedený bude zrejme pomerne ľahko zistiteľný

správami ošetrujúceho lekára a zároveň tento stav s najväčšou pravdepodobnosťou bude

predstavovať len krátkodobú nemožnosť splnenia povinnosti dieťa na realizáciu styku

(či striedavej starostlivosti) pripraviť a druhému rodičovi odovzdať. Takýto stav potom

vo všeobecnosti nebude predstavovať ani zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu

vykonateľného rozhodnutia o výchove maloletého ( ). Ak sa však

samotné dieťa bráni tomu, aby bolo vydané do výchovy (prípadne sa uskutočnil styk) osobe,

ktorá je určená vo výroku rozhodnutia o výchove, v takomto prípade bude treba posúdiť,

či odpor dieťaťa je oprávnený a teda, či uskutočnenie výkonu rozhodnutia proti vôli dieťaťa

nepoškodí dieťa v jeho psychickej popr. i jeho fyzickej stránke. Dôvody odporu dieťaťa

s odovzdaním do výchovy druhému rodičovi (prípadne s uskutočnením styku) pritom môžu

byť rôzne. Od bežnej neochoty dieťaťa zmeniť čo i len nakrátko svoje prostredie (napr. len

z dôvodu, že u druhého rodiča nemá rovnaké hračky, najlepších kamarátov, nechce sa mu

cestovať, atď.), ktorá neochota celkom zjavne nie je dostatočným dôvodom nerealizovania

striedavej starostlivosti (či styku), cez zmenu vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi len

v dôsledku nesprávneho pôsobenie rodiča, ktorý mal maloleté dieťa do výchovy druhého

rodiča odovzdať (nesprávna výchova nesmerujúcu k budovaniu zdravého vzťahu dieťaťa

k obom rodičom), ktorá nesprávna výchova by predstavovala porušenie povinnosti rodiča

dieťa na styk (alebo na odovzdanie do výchovy druhému rodičovi) pripraviť a druhému

rodičovi odovzdať, až po okolnosti, ktoré rodič majúci dieťa odovzdať rodičovi druhému

ovplyvniť nedokáže, a ktoré mali za následok vážne zmeny v citovej náklonnosti dieťaťa

k rodičovi oprávnenému (nesprávne pôsobenie oprávneného rodiča na maloletého,

traumatizujúci zážitok, ktorý oprávnený rodič maloletému spôsobil, a podobne). Pokiaľ sa

jedná o poslednú skupinu okolností, len tieto sú celkom dozaista dôvodmi, pre ktoré návrhu

oprávneného rodiča na výkon rozhodnutia spočívajúceho v realizácii styku s maloletým

(alebo v realizácii striedavej starostlivosti), nie je možné vyhovieť, a v prípade, ak takýto

výkon už nariadený bol, je nutné ho postupom podľa zastaviť. Rovnako

uvedené dôvody predstavujú tak významnú zmenu pomerov, že odôvodňujú zmenu

rozhodnutia o výchove maloletého.

Odvolací súd k uvedenému uvádza, že okresný súd po tom, čo mal jednoznačne

za preukázané, že k realizácii striedavej osobnej starostlivosti o maloletú u oprávneného

nedochádza a k náprave uvedeného stavu nedošlo ani po doručení výzvy podľa § 272 ods. 3

povinnej, vzhľadom aj na obsah písomného vyjadrenia povinnej dôsledne skúmal,

aké sú dôvody, že k odovzdaniu maloletej do striedavej starostlivosti oprávneného

nedochádza. Následne dospel k správnemu záveru, že z realizovaných zistení nevyplynuli

žiadne také okolnosti, ktoré by mohli charakterizovať nezrealizovanie styku maloletej s jej

otcom (oprávneným) ako odôvodnené. Z obsahu súdneho spisu (ani osobitne z písomných

podaní povinnej) totiž v prvom rade neboli zistené žiadne podstatnejšie pochybenia otca

vo výchove maloletej, keď opak nie je možné konštatovať ani z výsluchu maloletej. Z

uvedeného totiž vyplýva len, že táto u svojho otca niečo robiť nemohla (ísť za kamarátkami

von, loziť po stromoch) a niečo naopak robiť musela (pomáhať so starostlivosťou o

nevlastnú sestru) a ďalej, že bola občas i vyhrešená (keď mala špinavé oblečenie po návrate

u vonku). K uvedenému je však potrebné uviesť, že je nie len právom, ale aj povinnosťou

rodičia dieťa vychovávať, pričom pod výchovou nie je možné rozumieť len pozitívnu

motiváciu dieťa k určitému správaniu, jeho vzdelávanie, budovanie jednotlivých (najmä)

sociálnych návykov a následné rôzne formy odmeňovania dieťaťa v prípade ak naučený

vzorec správania akceptuje a dodržiava, ale aj použitie primeraných výchovných

prostriedkov v prípade, ak maloleté dieťa tento vzorec správania neakceptuje, samozrejme

za predpokladu, že predmetné výchovné opatrenia sú primerané, t. j. neohrozujúce zdravie,

dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa (k uvedenému pozri § 30 ods. 3 zákona

č. o rodine). To, že by výchovné opatrenia (eventuálne) použité otcom

maloletej boli neprimerané však z obsahu súdneho spisu nevyplýva, uvedené vo svojom

odvolaní neprezentuje ani matka maloletej, kolízny opatrovník v správe zo sociálneho

zisťovania zo dňa 19. 1. 2016 a čo je najdôležitejšie, tieto nevyplývajú ani z výsluchu

maloletej, ktorá sama uviedla, že otca má rada, páči sa jej u neho, len nechce u neho bývať.

Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nebolo zistené, že by dôvodom odmietania

striedavej starostlivosti maloletou bolo nesprávne pôsobenie oprávneného (prípadne jeho

manželky) na maloletú, že by oprávnený maloletej spôsobil nejaký traumatizujúci zážitok,

ktorý by mohol zmeniť postoj maloletej k nemu, a ani, že by kvalitatívny charakter tohto

vzťahu bol na takej úrovni, aby znemožňoval, aby povinná prípravu maloletej na realizáciu

striedavej osobnej starostlivosti dokázala realizovať. Takýmto traumatizujúcim zážitkom,

ktorý potenciálne mohol zmeniť postoj maloletej k svojmu otcovi, pritom nemohla byť

reakcia otca maloletej, ktorý mal podľa tvrdenia povinnej kričať, keď mu maloletá dňa 2. 8.

2015 oznámila, že by radšej bývala len u matky. Z obsahu písomného vyjadrenia povinnej

totiž vyplýva, že maloletá svoj nesúhlas so striedavou osobnou starostlivosťou po prvý krát

vyjadrila práve dňa 2. 8. 2015, kedy mal na toto stanovisko maloletej otec nevhodne

reagovať, a teda, ak aj došlo k zmene postoja maloletej k svojmu otcovi, k tejto zmene

muselo dôjsť už predtým, ako toto svoje stanovisko maloletá otcovi vyjadrila, a pod vplyvom

iných okolností, aké povinná opisuje. Ďalej z obsahu výpovede maloletej vyplýva, že

od povinnej vie o tom, že oprávnený podal na priateľa povinnej žalobu, že sa oprávnený

formou krátkej textovej správy (SMS) povinnej „vyhrážal, že zavolá policajtov“ a podobne,

čo opätovne nesvedčí o takej výchove povinnej vo vzťahu k maloletej, aby bol zabezpečený

zdravý vzťah dieťaťa k obom rodičom, a o vhodnej psychickej príprave maloletej

na realizovanie striedavej starostlivosti. Naopak z uvedenej skutočnosti, ako aj z okolnosti,

že napriek tomu, že sa maloletá opakovane vyjadrila, že by oprávneného chcela navštevovať

a že sa jej u neho páči, podľa tvrdenia oprávneného u tohto nebola od novembra 2015

(a to ani za účelom, aby si prevzala darčeky na Mikuláša a Vianoce), rovnako nenavštívila

ani svoju starú matku zo strany otca, možno predpokladať, že matka maloletej nie len že

nevyvíja adekvátne pôsobenie na maloletú, aby k realizácii striedavej osobnej starostlivosti

dochádzalo, ale naopak je sama príčinou (alebo jednou z príčin), že sa táto nerealizuje.

Zo všetkého dosiaľ uvedeného má odvolací súd za to, že je v záujme maloletej, aby sa

striedavá osobná starostlivosť tak, ako to vyplýva z právoplatného exekučného titulu,

realizovala, pričom k ďalšej odvolacej argumentácii povinnej osobitne dodáva, že účelom

vykonávacieho konania je účinne (t. j. efektívne a rýchlo) zabezpečiť splnenie povinnosti

uloženej exekučným titulom. Uvedeným sa v prípade personálnej exekúcie sleduje, aby len

v dôsledku svojvoľného nerešpektovania právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

o výchove maloletého dieťaťa povinným rodičom nedošlo k pretrhnutiu citových väzieb

maloletého s rodičom oprávneným. Predmetná efektívnosť vykonávacieho konania

za situácie, aká je v prejednávanom prípade, keď otec maloletej túto nemá vo výchove

t. č. už 5 mesiacov, zo strany otca dosiaľ neboli zistené žiadne závažnejšie nedostatky

vo výchove maloletej a zároveň sa na okresnom súde pod sp. zn. vedie

základné konanie o návrhu povinnej na zmenu úpravy práv a povinností rodičov k

maloletej, v ktorom je znalecké dokazovanie nariadené, potom neodôvodňuje vykonávanie

ďalšieho dokazovania v tomto vykonávacom konaní (osobitne nie formou znaleckého

dokazovania vzhľadom na jeho časovú náročnosť a zjavnú duplicitnosť), ale naopak plne

odôvodňuje vydanie odvolaním napadnutého uznesenia okresným súdom.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

argumentáciu sťažovateľky namietajúcu nesprávne závery krajského súdu v podstatnej

otázke sporu (t. j. či v danom prípade boli dané okolnosti svedčiace o rozpore výkonu

striedavej starostlivosti rodičov o maloletú so záujmom maloletej) nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by

posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,

a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

uznesením krajského súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016