Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 514/2016
PDF · 270.83 KB
No categories available
I. ÚS 514/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 3119/12, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 7/2015 zo 14. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 MCdo 7/2015 zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení
navrhovateľky v 1. rade v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 8 MCdo 7/2015,
bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014 a medzitýmnemu rozsudku
Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013.
Po tom, čo generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie za podmienok
uvedených v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c) OSP na základe podnetu účastníkov konania „... proti
medzitýmnemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013 vo výroku, že
základ nároku navrhovateľov v 1/ až 5/ rade voči odporcovi na náhradu škody titulom
skutočnej škody nie je daný a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013
z 18. marca 2014 vo výroku potvrdzujúcom medzitýmny rozsudok okresného súdu
v uvedenom výroku, nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje to ochrana
práv a právom chránených záujmov vedľajšieho účastníka konania a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím
generálnym prokurátorom podané mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1
písm. c) OSP.
3. Sťažovateľka v úvode sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené „nosné body“
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia formuluje základné sťažnostné námietky, v zmysle
ktorých „... je protiústavné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
2
republiky bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet
navrhovateľov procesne neprípustné aj v prípade, keď navrhovatelia nevyužili možnosť
podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 18.03.2014 sp. zn. 5 Co 350/2013, keďže tento bol pre nich vzhľadom na absenciu
zákonnej prípustnosti v zmysle § 237 a § 238 OSP nedostupný. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nijako nevysporiadal, a teda ani neodôvodnil
otázku zákonnej prípustnosti dovolania v zmysle § 237 a § 238 OSP. Najvyšší súd
Slovenskej republiky interpretoval podanie dovolania ako absolútnu povinnosť
navrhovateľov bez toho, aby skúmal, či boli splnené zákonné podmienky na podanie
dovolania. Vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by malo byť
povinnosťou navrhovateľov podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie vždy, a to aj
vtedy, ak nie je splnená ani jedna podmienka prípustnosti dovolania. ...
Navrhovatelia nevyužili možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie,
nie pre ich pasivitu pri ochrane svojich práv tak, ako to nezmyselne uvádza najvyšší súd, ale
preto, že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18.03.2014 sp. zn.
5 Co 350/2013 nebolo možné podať pre absenciu zákonnej prípustnosti (nejednalo sa
o prípustnosť z dôvodu zmätočnosti v zmysle § 237, ani z dôvodov podľa § 238 OSP).
Išlo o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený medzitýmny rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej, ktorého vada spočívala v nesprávnom právnom posúdení veci. ...
Navrhovatelia náležite chránili svoje práva všetkými dostupnými riadnymi aj
mimoriadnymi opravnými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii a ktoré boli potenciálne
spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže dovolanie bolo pre nich
nedostupné pre zákonnú neprípustnosť, využili na ochranu svojich práv ústavnú sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol uznesením zo dňa 12.11.2014 č. k. I. ÚS 696/2014-24 tak, že ju odmietol, a to
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Dávame do pozornosti Ústavného súdu, že sťažnosť navrhovateľov
zo dňa 08.07.2014 nebola odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde) z čoho vyplýva, že ústavný súd mal za to, že sťažovatelia vyčerpali opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv
účinne poskytoval a na ktorých použitie boli sťažovatelia oprávnení podľa osobitných
predpisov. ...
Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím zo dňa 14.04.2016 poprel základný cieľ
civilného procesu, keď sa vecou samou vôbec nezaoberal (hoci napadnutými rozsudkami
bol podľa generálneho prokurátora porušený zákon) a neposkytol navrhovateľom súdnu
ochranu (hoci si to ochrana ich práv a právom chránených záujmov vyžadovala a túto
ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami).
Zo strany najvyššieho súdu došlo k odopretiu poskytnutia súdnej ochrany
navrhovateľom, keďže na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného
na podnet účastníka v občianskom súdnom konaní najvyšší súd nepoužil ústavne súladne
interpretovanú platnú a účinnú právnu úpravu (t. j. ustanovenia § 243e a nasl. OSP).
V dôsledku nesprávneho posúdenia procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania
podaného generálnym prokurátorom SR na podnet účastníka (§ 243e a § 243f OSP sa
v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu zabránilo sťažovateľovi v reálnom prístupe
na súd a meritórnemu prerokovaniu veci sťažovateľa v konaní o mimoriadnom dovolaní.“.
4. Sťažovateľka s ohľadom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím porušil jej ústavou, ako aj dohovorom zaručené práva (bod 1) tým, že ústavne
nekonformne odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom
pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.
V závere podanej sťažnosti preto žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktoré následne zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná úhradu trov konania.
II.
4
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie jeho skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
10. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
6
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
11. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
12. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 11) súvisí
s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti
a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby
(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti
a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania
podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného
generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.
13. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že na
predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely
nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č.
52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym
posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou
odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,
sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
14. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti
s aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e
a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ
zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj
nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
8
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
15. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité
zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady
res iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in
disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je
dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde
je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“
právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,
preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)
pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»
(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia
ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,
PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní
a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto
rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.
16. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
17. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal
20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie
treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené
v predchádzajúcom období (R 36/2008).
18. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (na základe
ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, pozn.)
spočívajú v názore najvyššieho súdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom v zmysle dikcie ustanovenia § 243e ods. 1 OSP z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013
z 18. marca 2014, ako i medzitýmnym rozsudkom okresného súdu podľa § 243f ods. 1
písm. c) OSP sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013.
10
V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd, rozvíjajúc jeho právny záver
o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, pomerne
podrobne argumentujúc skoršou nejednotnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu
v otázke procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho
dovolania a poukazujúc na rozhodovaciu prax ESĽP a zjednocujúce stanovisko ústavného
súdu k tejto otázke (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015,
pozn.), uvádza:
«Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie
rozhodovania, nemôže byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen
doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry
najvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava pre najvyšší súd osobitné a záväzné
pravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť k prekonaniu doterajšej
judikatúry. Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia najvyššieho súdu
publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím senátu
najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.
Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na spoločnom rokovaní 20. októbra 2015 dospeli k názoru, že
stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP
týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani so zjednocujúcim
stanoviskom ústavného súdu PLz. 3/2015. Teda že toto stanovisko je prekonané
predovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka
využiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky .
Na tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e
až § 243j OSP stanovisko, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie
treba odmietnuť“.
Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú riadne a mimoriadne
opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním
alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi
a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne
všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu Občiansky súdny
poriadok poskytuje.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade
pochybností o účinnosti opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky,
o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade
s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky
dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť
rozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd
mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania
na (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť,
či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex offício súdu, ktorý
rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho
opravného prostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom
prostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo, avšak ešte neskončilo.
Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie
podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1, 2 OSP a tiež nie mimoriadne dovolanie
podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesné
prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť
podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.
V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mali
navrhovatelia možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by
náležite chránili svoje práva a konali dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.
Navrhovatelia nepodali dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. marca 2014
sp. zn. 5Co 350/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že
nevyužili dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mali k dispozícii a ktorý bol
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu
samotných navrhovateľov pri včasnej ochrane ich práv je procesné neprípustná dodatočná
12
aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania
podaného na podnet navrhovateľov.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora ako neprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5
OSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP).»
19. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 18 uvedený výklad
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a preto ho ústavný súd
považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny
názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však,
ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla
žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených
práv sťažovateľky.
21. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky
v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej
súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
23. V kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho
posúdenia procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho
dovolania zo strany najvyššieho súdu ústavný súd v závere s poukazom na sťažovateľkou
signalizované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 696/2014 z 12. novembra 2014
nad rámec uvedeného poznamenáva, že ústavný súd sa okrem iného v rámci svojho
zmieneného rozhodnutia rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014
v rozsahu sťažnostným námietok už zaoberal a na rozdiel od najvyššieho súdu, ktorý sa
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014 v dôsledku generálnym
prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania odmietol z procesných dôvodov zaoberať,
ústavný súd nezistil jeho vecnoprávnu rozpornosť a ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (quazimeritórne
rozhodnutie).
V tomto ohľade rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014
tvorí pre ďalší jeho prípadný budúci vecný prieskum zo strany ústavného súdu prekážku
veci rozhodnutej (res iudicata).
14
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016