Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 514/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária

ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 3119/12, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

navrhovateľky v 1. rade v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. ,

bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 18. marca 2014 a medzitýmnemu rozsudku

Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. mája 2013.

Po tom, čo generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie za podmienok

uvedených v (ďalej len „OSP“) v spojení

s na základe podnetu účastníkov konania „... proti

medzitýmnemu rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2013 vo výroku, že

základ nároku navrhovateľov v 1/ až 5/ rade voči odporcovi na náhradu škody titulom

skutočnej škody nie je daný a proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 18. marca 2014 vo výroku potvrdzujúcom medzitýmny rozsudok okresného súdu

v uvedenom výroku, nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje to ochrana

práv a právom chránených záujmov vedľajšieho účastníka konania a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím

generálnym prokurátorom podané mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne

neprípustné podľa v spojení s ustanoveniami a

písm. c) .

3. Sťažovateľka v úvode sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené „nosné body“

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia formuluje základné sťažnostné námietky, v zmysle

ktorých „... je protiústavné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

2

republiky bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet

navrhovateľov procesne neprípustné aj v prípade, keď navrhovatelia nevyužili možnosť

podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 18.03.2014 sp. zn. , keďže tento bol pre nich vzhľadom na absenciu

zákonnej prípustnosti v zmysle a nedostupný. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nijako nevysporiadal, a teda ani neodôvodnil

otázku zákonnej prípustnosti dovolania v zmysle a . Najvyšší súd

Slovenskej republiky interpretoval podanie dovolania ako absolútnu povinnosť

navrhovateľov bez toho, aby skúmal, či boli splnené zákonné podmienky na podanie

dovolania. Vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by malo byť

povinnosťou navrhovateľov podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie vždy, a to aj

vtedy, ak nie je splnená ani jedna podmienka prípustnosti dovolania. ...

Navrhovatelia nevyužili možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie,

nie pre ich pasivitu pri ochrane svojich práv tak, ako to nezmyselne uvádza najvyšší súd, ale

preto, že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18.03.2014 sp. zn.

nebolo možné podať pre absenciu zákonnej prípustnosti (nejednalo sa

o prípustnosť z dôvodu zmätočnosti v zmysle , ani z dôvodov podľa ).

Išlo o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený medzitýmny rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej, ktorého vada spočívala v nesprávnom právnom posúdení veci. ...

Navrhovatelia náležite chránili svoje práva všetkými dostupnými riadnymi aj

mimoriadnymi opravnými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii a ktoré boli potenciálne

spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže dovolanie bolo pre nich

nedostupné pre zákonnú neprípustnosť, využili na ochranu svojich práv ústavnú sťažnosť

podľa o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol uznesením zo dňa 12.11.2014 č. k. -24 tak, že ju odmietol, a to

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Dávame do pozornosti Ústavného súdu, že sťažnosť navrhovateľov

zo dňa 08.07.2014 nebola odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde) z čoho vyplýva, že ústavný súd mal za to, že sťažovatelia vyčerpali opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv

účinne poskytoval a na ktorých použitie boli sťažovatelia oprávnení podľa osobitných

predpisov. ...

Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím zo dňa 14.04.2016 poprel základný cieľ

civilného procesu, keď sa vecou samou vôbec nezaoberal (hoci napadnutými rozsudkami

bol podľa generálneho prokurátora porušený zákon) a neposkytol navrhovateľom súdnu

ochranu (hoci si to ochrana ich práv a právom chránených záujmov vyžadovala a túto

ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami).

Zo strany najvyššieho súdu došlo k odopretiu poskytnutia súdnej ochrany

navrhovateľom, keďže na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného

na podnet účastníka v občianskom súdnom konaní najvyšší súd nepoužil ústavne súladne

interpretovanú platnú a účinnú právnu úpravu (t. j. ustanovenia a nasl. ).

V dôsledku nesprávneho posúdenia procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania

podaného generálnym prokurátorom SR na podnet účastníka ( a sa

v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu zabránilo sťažovateľovi v reálnom prístupe

na súd a meritórnemu prerokovaniu veci sťažovateľa v konaní o mimoriadnom dovolaní.“.

4. Sťažovateľka s ohľadom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím porušil jej , ako aj dohovorom zaručené práva (bod 1) tým, že ústavne

nekonformne odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom

pre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.

V závere podanej sťažnosti preto žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktoré následne zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná úhradu trov konania.

II.

4

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie jeho skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

10. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

6

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

11. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

12. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 11) súvisí

s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného

generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

13. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že na

predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely

nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č.

52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym

posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou

odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,

sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

14. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom (

a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

8

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

15. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,

PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

16. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

17. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť

pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie

treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené

v predchádzajúcom období (R 36/2008).

18. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, pozn.)

spočívajú v názore najvyššieho súdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom v zmysle dikcie ustanovenia z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 18. marca 2014, ako i medzitýmnym rozsudkom okresného súdu podľa § 243f ods. 1

písm. c) sp. zn. z 24. mája 2013.

10

V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd, rozvíjajúc jeho právny záver

o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, pomerne

podrobne argumentujúc skoršou nejednotnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu

v otázke procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho

dovolania a poukazujúc na rozhodovaciu prax ESĽP a zjednocujúce stanovisko ústavného

súdu k tejto otázke (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015,

pozn.), uvádza:

«Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie

rozhodovania, nemôže byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen

doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry

najvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava pre najvyšší súd osobitné a záväzné

pravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť k prekonaniu doterajšej

judikatúry. Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia najvyššieho súdu

publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím senátu

najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.

Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na spoločnom rokovaní 20. októbra 2015 dospeli k názoru, že

stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP

týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani so zjednocujúcim

stanoviskom ústavného súdu PLz. 3/2015. Teda že toto stanovisko je prekonané

predovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka

využiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky .

Na tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e

až stanovisko, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť

pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie

treba odmietnuť“.

Z ustanovení , ktoré upravujú riadne a mimoriadne

opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním

alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi

a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne

všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu Občiansky súdny

poriadok poskytuje.

Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade

pochybností o účinnosti opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky,

o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade

s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky

dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd

mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania

na (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť,

či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex offício súdu, ktorý

rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho

opravného prostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom

prostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo, avšak ešte neskončilo.

Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie

podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom vo veciach uvedených v , a tiež nie mimoriadne dovolanie

podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesné

prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť

podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mali

navrhovatelia možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by

náležite chránili svoje práva a konali dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.

Navrhovatelia nepodali dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. marca 2014

sp. zn. . V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že

nevyužili dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mali k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu

samotných navrhovateľov pri včasnej ochrane ich práv je procesné neprípustná dodatočná

12

aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania

podaného na podnet navrhovateľov.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako neprípustné ( v spojení s ustanoveniami

a ).»

19. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky

(mutatis mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 18 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a preto ho ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však,

ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených

práv sťažovateľky.

21. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25

ods. 2 rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

23. V kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho

posúdenia procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho

dovolania zo strany najvyššieho súdu ústavný súd v závere s poukazom na sťažovateľkou

signalizované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 12. novembra 2014

nad rámec uvedeného poznamenáva, že ústavný súd sa okrem iného v rámci svojho

zmieneného rozhodnutia rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2014

v rozsahu sťažnostným námietok už zaoberal a na rozdiel od najvyššieho súdu, ktorý sa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2014 v dôsledku generálnym

prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania odmietol z procesných dôvodov zaoberať,

ústavný súd nezistil jeho vecnoprávnu rozpornosť a ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie základných práv podľa a , ako i práva podľa

ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (quazimeritórne

rozhodnutie).

V tomto ohľade rozsudok krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2014

tvorí pre ďalší jeho prípadný budúci vecný prieskum zo strany ústavného súdu prekážku

veci rozhodnutej (res iudicata).

14

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016