Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 302/2016
PDF · 233.74 KB
No categories available
III. ÚS 302/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť , ,
, , ,
, a , , zastúpených
Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o., Bočná 10, Košice,
v mene ktorej koná konateľka JUDr. Nicol Hlaváčiková, pre namietané porušenie ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 80/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 80/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. , , ,
a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume
po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý
zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť ,
, , a trovy
právneho zastúpenia v sume 1 441,50 € (slovom tisícštyristoštyridsaťjeden eur a päťdesiat
centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri
s. r. o., Bočná 10, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti , , ,
a vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 302/2016-13 z 11. mája 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, , , ,
, , a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 80/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: „... 28. 04. 2010 sme podali spolu s ďalšími
žalobcami na Okresný súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... V danom
roku bolo súdom iba doručené oznámenie a poučenie o procesných právach a
povinnostiach a zaslané vyjadrenie... žalovanej. Okresný súd následne na prvom
pojednávaní konanom dňa 18. 02. 2011 konanie prerušil až do právoplatného skončenia
dedičskej veci po jednej zo žalobkýň. Dňa 24. 06. 2011 bolo toto uznesenie o prerušení
konania zrušené.
V roku 2011 Okresný súd požiadal nášho právneho zástupcu o doručenie dvoch
ďalších rovnopisov návrhu, pretože sa rozrástol počet žalobcov o príslušných dedičov.
Požadované rovnopisy boli súdu... doručené... 01. 11. 2011. V tento deň podal náš právny
zástupca aj... návrh na zmenu petitu, ktorý odrážal výlučne spomenuté úmrtie. V júli 2013
náš právny zástupca podal návrh na zmenu odporcu, keďže medzičasom zomrela aj
samotná odporkyňa. Tento návrh bol posledným úkonom v predmetnej vecí. Okresný súd
do dnešného dňa nerozhodol o návrhu na zmenu petitu z roku 2011, ako ani o návrhu
na zmenu odporcu z roku 2013...
Od podania žaloby dňa 28. 04. 2010 uplynulo už 6 rokov, napriek tomu vykonal
Okresný súd len minimálny počet úkonov, ktoré naviac absolútne nevedú k prejednaniu
a následnému rozhodnutiu veci. Od októbra 2011 je Okresný súd absolútne nečinným, teda
viac ako 4 roky! Predmet sporu - určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – nie je právne
ani faktický zložitý a patrí do štandardnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov.
Ako účastníci konania sme žiadnym spôsobom, ktorý by nám mohol byť kladený za vinu,
neprispeli k celkovej dĺžke konania. Naopak máme za to, že Okresný súd koná neefektívne
a liknavo. Zároveň zdôrazňujeme, že vyšší počet účastníkov konania rovnako nemôže byť
braný ako faktor vplývajúci na faktickú zložitosť konania, pretože Okresný súd v predmetnej
veci neurobil žiadne relevantné úkony, na čo nemá počet účastníkov žiaden vplyv...
... navrhujeme, aby bolo každému z nás priznané finančné zadosťučinenie
vo výške 3.500 EUR. Požadovanú sumu považujeme, vzhľadom na utrpenú ujmu v podobe
dlhoročnej právnej neistoty, za primeranú. Dlhodobá právna neistota a frustrácia z nej
prirodzene vyplývajúca má nezanedbateľný dopad na každodenný život (ak už len
zohľadníme nemožnosť nakladať so svojím vlastníctvom, zaujímavým stavebným
pozemkom). Z daných dôvodov je priznanie finančného zadosťučinenia spravodlivé.
... sťažnosť predsedovi príslušného súdu nepovažujeme vo svetle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva za stabilný a efektívny prostriedok nápravy. Naviac,
predseda príslušného súdu nám nemôže utrpenú ujmu ani len čiastočne zahojiť priznaním
primeraného finančného zadosťučinenia.“
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať
bez zbytočných prieťahov a zaplatiť každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie
v sume 3 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 Spr V/292/16 z 27. júna 2016
doručeným ústavnému súdu 30. júna 2016 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom
okrem iného uviedla: „Z prehľadu a priebehu vykonaných úkonov vyplýva, že tunajší súd
v období od začatia konania až do pripojenia spisu k spisovému materiálu súvisiaceho
konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 14 C/37/2010 dňa 29. 5. 2012, konal
v tomto konaní priebežne a bez prieťahov. Nebolo zistené dlhšie časové obdobie, počas
ktorého by súd nevykonal žiaden úkon, procesné úkony súdu boli vykonávané v časových
intervaloch niekoľkých dní až troch mesiacov.
K tvrdeniu o súvise oboch konaní uvádzam, že konanie vedené na tunajšom súde
pod sp. zn. 14 C/37/2010 bolo začaté dňa 24. 2. 2010, teda pred začatím konania
sp. zn. 15 C/80/2010. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 14 C/37/2010 bolo určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... Okruh účastníkov v tomto konaní je totožný s okruhom
účastníkov v konaní sp. zn. 15 C/80/2010, pričom účastníci konania vystupujú v opačnom
procesnom postavení. Navrhovateľka v konaní sp. zn. 14 C/37/2010 (pôvodná odporkyňa
v konaní sp. zn. 15 C/80/2010) v tomto konaní odvodzovala svoje vlastnícke právo
od dohody o zámene pozemkov uzatvorenej medzi právnymi predchodcami účastníkov
konania z rokov 1952, resp. 1955, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti – pozemky..., ktoré
mali byť právnym predchodcom navrhovateľky zamenené za nehnuteľnosti – pozemky...
Konanie vedené pod sp. zn. 14 C/37/2010 bolo skončené rozsudkom zo dňa
30. 4. 2014. Spis bol dňa 5. 9. 2014 predložený Krajskému súdu v Košiciach
ako odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní a jeho späťvzatí.
Po návrate spisu z odvolacieho súdu dňa 18. 12. 2015 a právoplatnosti rozhodnutia zo dňa
19. 11. 2015 o zastavení odvolacieho konania, bolo v spisovom materiáli a v registri súdu
vyznačené nadobudnutie právoplatnosti rozsudku zo dňa 30. 4. 2014 dňom 31. 5. 2014.
Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 22/2016-30 vyplýva konštatovanie
nečinnosti súdu v tomto konaní v období takmer 4 rokov. Ústavný súd SR pri tomto
zhodnotení nezobral v úvahu obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii, že postup
v napadnutom konaní sp. zn. 15C/80/2010 závisel od rozhodnutia vo veci vedenej
pod sp. zn. 14C/37/2010 tunajšieho súdu, ktoré bolo začaté skôr a preto bol spis sp. zn.
15C/80/2010 pripojený k spisu sp. zn. 14C/37/2010, nakoľko táto skutočnosť zo spisu sp. zn.
15C/80/2010 nevyplývala.
V súvislosti s vyššie uvedeným uvádzam, že pripojenie spisu k inému spisu sa
v konkrétnom spise neuvádza, nevyznačuje, ale táto informácia je zrejmá len zo súdneho
manažmentu, do ktorého sa zapisuje vedenie spisu (viď príloha).
Po doručení nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 22/2016-30 dňa 15. 4. 2016 boli
predsedníčkou súdu prijaté opatrenia na zabezpečenie plynulosti konania spočívajúce
v nariadení dohľadu predsedníčky súdu nad ďalším priebehom konania, upozornením
všetkých členov senátu, aby úkony v tejto veci vykonávali obratom a v sledovaní priebehu
a plynulosti konania dozorným úradníkom tunajšieho súdu.
Z prehľadu a priebehu vykonaných úkonov vyplýva, že po nariadení dohľadu súd
vo veci koná ďalej priebežne. Uznesením zo dňa 10. 5. 2016 bolo rozhodnuté o pripustení
zmeny žalobného návrhu, dedičovi po zomrelej odporkyni bol zaslaný návrh na vyjadrenie
a poučenie o procesných právach a povinnostiach, v konaní bol nariadený termín
pojednávania na deň 10. 6. 2016, ktoré sa uskutočnilo. V konaní je vytýčený termín
pojednávania na deň 7. 10. 2016. Priebeh vykonávaných procesných úkonov ako aj
plynulosť konania bude v rámci nariadeného dohľadu naďalej sledovaná.“
Predsedníčka okresného súdu zároveň vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľov. Táto vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 29. júla 2016 okrem iného uviedla: „Rozhodne nesúhlasíme s tvrdením
Okresného súdu Košice – okolie..., že v súdnom konaní vedenom pod spis. zn. 15C/80/2010
konal priebežne a nie sú tam dlhšie časové obdobia nečinnosti.
V prvom rade dávame do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky,
že Okresný súd medzi úkony, ktoré vykonal, zaraďuje aj jednoduché prijatie pošty.
Medzi inými takto ako svoje úkony uvádza napríklad, že dňa 10. 08. 2010 mu bola doručená
odpoveď alebo že dňa 07. 02. 2011 mu bolo doručené oznámenie o úmrtí. Takéto úkony sa
ťažko dajú zohľadniť pri posudzovaní efektivity práce Okresného súdu.
Okresný súd uvádza, že už dňa 27. 10. 2010 vytýčil termín pojednávania.
Z predvolania, ktoré je súčasťou spisu, ale vyplýva, že bolo vyhotovené až 03. 01. 2011.
Okresný súd teda od vypracovania výzvy Správe katastra Košice dňa 10. 08. 2010 do dňa
03. 01. 2011 neurobil žiaden relevantný úkon, tak ako sme to uviedli v našej ústavnej
sťažnosti zo dňa 10. 11. 2015.
Vážne pochybenia Okresného súdu sú najtransparentnejšie po novembri 2011. Dňa
04. 11. 2011 bol Okresnému súdu doručený návrh na zmenu petitu. V súlade s § 95 ods. 3
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov rozhodne
súd o zmene návrhu mimo pojednávania do 60 dní od podania návrhu na zmenu petitu.
Okresný súd nielenže dodnes nedodržal uvedenú zákonnú lehotu, ale po viac
ako 6 mesiacoch pripojil súdny spis k inému súdnemu spisu, nakoľko usúdil, že veci spolu
súvisia. O tomto kroku žiadnym spôsobom procesne nerozhodol (nespojil veci na spoločné
konanie, neprerušil súdne konanie do skončenia druhého súdneho konania). Okresný súd
neurobil ani to, aby účastníkov konania o svojom názore informoval! Niekoľkoročná
absolútna nečinnosť Okresného súdu nemá oporu v zákone, je závažná
a neospravedlniteľná. Obrana Okresného súdu v danom ohľade je absolútne neprijateľná.
Rovnako sa ohradzujeme voči tvrdeniu Okresného súdu, že ďalší postup v konaní
vedenom pod spis. zn. 15 C/80/2010 závisel od rozhodnutia vo veci vedenej pod spis. zn.
Uznávame, že konania vedené pod spis. zn. 15 C/80/2010 a 14 C/37/2010 sú
čiastočne podobné, čo evokuje najmä totožná skupina účastníkov týchto konaní. Avšak,
skutkový stav týchto konaní je odlišný, pozemky, ktoré sú ich predmetom sú v držbe iných
osôb a za iných okolností (v konaní 14C/37/2010 je pozemok v držbe žalovanej a v konaní
15C/80/2010 v našej držbe). Opätovne musíme zdôrazniť, že ak by Okresný súd vykonal
aspoň výsluch účastníkov konania a porovnal základné skutkové okolnosti v týchto sporoch,
musel by dospieť k záveru, že bezprostredne spolu nesúvisia a nebol dôvod nekonať.
Ak aj mal Okresný súd iný názor, mal postupovať riadne a zákonne. Mal súdne
konanie pod spis. zn. 15C/80/2010 prerušiť do skončenia konania pod spis. zn.
14C/37/2010. Takto by nám aspoň dal možnosť voči jeho rozhodnutiu sa brániť
a preukázať, že konania spolu nesúvisia a že súd by mal konať a rozhodnúť. Postup súdu
nás zanechal v absolútnej právnej neistote.“
Právna zástupkyňa sťažovateľov zároveň v stanovisku vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.
Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 80/2010 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali z vyjadrení účastníkov konania, preto ich
považoval za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej
z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť
rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02).
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej
stránke ide o návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré patrí ku
štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd
konštatuje, že k faktickej zložitosti veci, a tým aj k predĺženiu konania, mohol prispieť väčší
počet účastníkov na strane navrhovateľov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri hodnotení
podľa tohto kritéria ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na ťarchu účastníkov konania pri posudzovaní otázky, či a z akých
dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v konaní v doterajšom priebehu a zistil, že okresný súd
od 14. októbra 2011 do 19. apríla 2016 vo veci nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval
k rozhodnutiu vo veci samej. Celková doba nečinnosti okresného súdu tak predstavuje
viac ako 4 roky.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o tom, že postup v napadnutom
konaní závisel od rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 37/2010, ktoré bolo začaté
skôr, a preto bol spis vo veci sťažovateľov vedený pod sp. zn. 15 C 80/2010 pripojený
k spisu sp. zn. 14 C 37/2010, ústavný súd neakceptoval. V súvislosti s tým ústavný súd
poukazuje na správnosť argumentácie sťažovateľov uvedenej v stanovisku k vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu, v zmysle ktorej ak podľa názoru okresného súdu konania
vedené pod sp. zn. 14 C 37/2010 a sp. zn. 15 C 80/2010 spolu súvisia a postup
v napadnutom konaní závisel od rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 37/2010,
mal postupovať v súlade s príslušnými procesnými predpismi a napadnuté konanie prerušiť
do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 14 C 37/2110. Sťažovatelia tiež správne
argumentovali tým, že v prípade prerušenia konania by sa mohli proti danému procesnému
rozhodnutiu okresného súdu brániť a predostrieť svoju argumentáciu, že uvedené konania
spolu nesúvisia. Následne by bolo ustálené, či dôvody na prerušenie konania sú relevantné
alebo nie. V prípade, že by bolo napadnuté konanie právoplatne prerušené, k zbytočným
prieťahom by v ňom nedošlo, a v prípade, že by napadnuté konanie napokon na základe
argumentov sťažovateľov prerušené nebolo, bolo by pre okresný súd zrejmé,
že má v napadnutom konaní pokračovať a nečakať do rozhodnutia vo veci vedenej
pod sp. zn. 14 C 37/2010. Okresný súd však jednoducho pripojil spis sp. zn. 15 C 80/2010
k spisu sp. zn. 14 C 37/2010 bez toho, aby sa s vecou relevantne procesne vysporiadal,
a takto nechal účastníkov napadnutého konania v právnej neistote.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 80/2010 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Hoci ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu označených
práv sťažovateľov, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 80/2010 konal
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože uvedené už
okresnému súdu prikázal v náleze sp. zn. I. ÚS 22/2016 zo 16. marca 2016, ktorým vyslovil
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, avšak vo vzťahu k iným sťažovateľom,
ktorí sú tiež ako navrhovatelia účastníkmi napadnutého konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3 500 € pre každého z nich, čo odôvodnili dlhoročnou právnou neistotou a z toho
vyplývajúcou frustráciou.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť v trvaní vyše štyroch rokov, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, postavenie sťažovateľov zodpovedajúce nerozlučnému procesnému
spoločenstvu a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 500 € pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľov si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 1 441,50 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby v roku 2016
(prevzatie a príprava právneho zastúpenia, sťažnosť a vyjadrenie), a vychádzal pritom
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena
advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
1/6 z výpočtového základu.
Sťažovateľmi uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným
súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v požadovanej sume.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016