Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 582/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného advokátkou

JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2

a a 3 , ako aj práv podľa , ,

ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.

PK-2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. novembra

2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a vo veci namietaného porušenia jeho

práv podľa a a 2 , ako aj práv podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2015 doručená sťažnosť , , t. č.

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a 2 a a 3 (ďalej len „“),

ako aj práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40

ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2

a 3 písm. b), c) a d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. zo 4. augusta 2011 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. novembra 2011 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 , ako aj práv podľa a a 2 listiny a práv

podľa a dohovoru v spojení s a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. zo 4. augusta 2011 uznaný za vinného z obzvlášť

závažného zločinu úkladnej vraždy podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a . Za to mu bol uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd ako súd

odvolací uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011 odvolanie sťažovateľa podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej lej

„) zamietol. Dovolanie sťažovateľa bolo najvyšším súdom uznesením

sp. zn. z 9. septembra 2015 odmietnuté.

Proti všetkým uvedeným rozhodnutiam všeobecných súdov podal sťažovateľ

sťažnosť podľa . Jeho námietky možno zhrnúť a rozdeliť do týchto bodov:

- rekognícia z 12. júla 2010 bola vykonaná za prítomnosti nezúčastnenej osoby,

ktorá však nespĺňala zákonné požiadavky na nezúčastnenú osobu,

- sťažovateľ nebol vyšetrovateľom upovedomený o výsluchoch svedkov; jeho

obhajca o nich bol upovedomený oneskorene a nedostatočne,

- výsluchy vykonané v prípravnom konaní sú nezákonné, pretože k nim neboli

pribraté nezúčastnené osoby, ale policajti zapojení do vyšetrovania predmetnej trestnej

činnosti,

- o väzobnom stíhaní sťažovateľa rozhodoval nezákonný senát špecializovaného

trestného súdu,

- sudcovia špecializovaného súdu neboli Súdnou radou Slovenskej republiky

pridelení, dočasne pridelení alebo preložení na tento súd,

- na prvom stupni rozhodoval vo veci zaujatý sudca, keďže predseda senátu

sa cez svojho otca, bývalého primátora , poznal s poškodeným

(primátor ),

- prokurátori a sudcovia mohli byť vo veci zaujatí, keďže Úrad špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a špecializovaný trestný súd sídlia

v tej istej budove, z čoho vyplýva, že sudcovia a prokurátori sa môžu navzájom poznať,

- existujú aj pochybnosti o nestrannosti najvyššieho súdu, pretože počas verejného

zasadnutia musel sťažovateľ sedieť spútaný v prítomnosti „kukláčov“, na čo nebol daný

zákonný dôvod, čím dal najvyšší súd jasne najavo, že už vopred rozhodol v jeho

neprospech,

- rovnako existujú pochybnosti o nestrannosti znalca, pretože „znalcov príjem závisí

od OČTK“; ak znalec nevypracuje posudok podľa požiadaviek orgánov činných v trestnom

konaní, tieto ho do ďalšieho (iného) konania nepriberú,

- prvostupňový aj odvolací súd „bez akýchkoľvek pochybností ustálil vražednú

zbraň“, pričom tá mala byť v roku 2000 „znefunkčnená a znehodnotená spálením pod

dohľadom komisie v peci v Železiarňach Podbrezová“; sťažovateľ navyše z predmetnej

zbrane vôbec nestrieľal a, naopak, nie je možné vylúčiť, že „zbraň nedoniesli na miesto

činu práve policajti“,

- a najvyšší súd ako súd dovolací mal o dovolaní sťažovateľa meritórne rozhodnúť,

resp. ho mal v zmysle vyzvať na odstránenie chýb

a nedostatkov ním podaného dovolania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Špecializovaný trestný súd v Pezinku postupom v konaní sp. zn.: PK 2T 9 / 2011 a jeho

rozsudkom zo 04.08.2011 a Najvyšší sud Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 10.11.2011 porušili právo sťažovateľa... vyplávajúce

z ods. 2, , , ods. 3 Slovenskej

republiky, čl. 8 ods. 1 ods. 2,čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 čl. 40 ods. 2 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b) písm. c) písm. d)

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom

na účinný opravný prostriedok vyplývajúci z čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Špecializovaný trestný súd v Pezinku postupom v konaní sp. zn.: PK

a jeho rozsudkom zo 04.08.2011 a Najvyšší sud Slovenskej republiky postupom v konaní

sp. zn. a jeho uznesením z 10.11.2011 porušili právo sťažovateľa...

vyplývajúce z ods. 2, , ods. 2 Slovenskej

republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd , ako aj v spojení s a Slovenskej

republiky nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo V 4/ 2015

a jeho uznesením z 09.09.2015 porušil právo sťažovateľa ... vyplývajúce z čl. 46 ods. 1,

ods. 2 , , ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj v spojení s a Slovenskej

republiky nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

4. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.: PK 2T/ 9/ 2011

zo 04.08.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 10.11.2011 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo V 4/ 2015 zo dňa 09.09.2015 sa

zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

6. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine rozsudku

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.: PK 2T/ 9/ 2011 zo 04.08.2011

a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 10.11.2011 svoj podklad.

7. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje neodkladne prepustiť

sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 30 000,- Eur (slovom: tridsať tisíc Eur)...

9. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. zo 4. augusta 2011 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia v petite sťažnosti

označených základných práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného trestného súdu

sp. zn. zo 4. augusta 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku špecializovaného trestného

súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj

sa domáhal) využitím opravného prostriedku (odvolania). V tomto kontexte bol najvyšší súd

ako súd druhostupňový povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, porušenie ktorých

v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta. Právomoc ústavného súdu je preto

(s ohľadom na znenie ) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku a postupu

špecializovaného trestného súdu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa ).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2015 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Úlohou ústavného súdu pri tejto časti sťažnosti bolo posúdiť, či najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky jeho

relevantné námietky, resp. či závery najvyššieho súdu v predmetných uzneseniach sú

dostatočne odôvodnené.

K prvej sťažovateľovej námietke týkajúcej sa nezákonne vykonanej rekognície

najvyšší súd ako súd dovolací uviedol: „Prítomnosťou ako

nezúčastnenej osoby na rekognícii sa dostatočným spôsobom vysporiadal už odvolací súd.

Skutočnosť, že svedok vo svojej výpovedi hovoril o tom, že ho oslovila

, či by sa mohol porozprávať s jej známym, nezakladá jej zaujatosť

v zmysle , preto ani dovolací dôvod podľa nie je

naplnený.“

K námietke neupovedomenia sťažovateľa a jeho právneho zástupcu o výsluchu

svedkov najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd zistil, že obhajca obvineného

bol o úkonoch prípravného konania vyrozumievaný najčastejšie faxom, v niektorých

prípadoch poštou, telefonicky alebo prostredníctvom e-mailovej komunikácie v dostatočnom

časovom predstihu, aby sa plánovaného úkonu mohol zúčastniť. Nevyužitie tohto práva je

vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu a nie porušením práva na obhajobu, ani

prekážkou na postup súdu podľa “ Ústavný súd pre úplnosť konštatuje, že

tento záver potvrdzujú aj prílohy (vyrozumenia o výsluchoch svedkov), ktoré sťažovateľ

doručil ústavnému súdu spoločne so svojou sťažnosťou podľa .

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonného zloženia senátu špecializovaného

trestného súdu najvyšší súd uviedol: «Z potvrdenia elektronickej podateľne o prijatí

obžaloby v trestnej veci obvineného vyplýva, že bola pridelená senátu 2T v zložení

(viď Rozvrh práce Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku na rok 2011). O ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby rozhodoval senát

2T v zložení predsedu senátu a členov senátu

a . Zo zápisnice je zrejmé, že zastupoval neprítomnú členku

senátu 2T v súlade s pravidlami na zastupovanie senátov - sudcov v zmysle

Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku na rok 2011. Takýto postup súdu

prvého stupňa je v súlade sústavne garantovaným právom uvedeným v

SR, v zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Právo osoby „nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa

spájalo s osobou jediného sudcu. Účel základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1

SR sa spím, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd

toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že

podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej

agendy, čo v danom prípade splnené bolo. V tomto smere neobstojí ani námietka

obvineného týkajúca sa porušenia pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov

rozhodujúceho senátu na špecializovaný trestný súd. Na tomto mieste dovolací súd

poukazuje na to, že kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný

trestný súd zabezpečil , ktorého čl. II novelizoval

v znení neskorších predpisov tak, že za vložil , ktorý v

odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného

súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je

príslušný na konanie Špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého

čl. XII novelizoval o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

(v znení a č. ) tak, že za vložil , ktorý

ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku

štátu, práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov

a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností

z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu

na Špecializovaný trestný súd. Z toho možno vyvodiť záver, že senát Špecializovaného

trestného súdu prerokúvajúci vec obvineného bol kreovaný v súlade so zákonom, konkrétne

na základe relevantných ustanovení , prostredníctvom ktorých je

v danom konkrétnom prípade ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom

dodržaná.»

Ústavný súd berúc do úvahy uvedené konštatuje, že odôvodnenie uznesení

najvyššieho súdu v sťažovateľovej trestnej veci obsahuje dostatočne podrobnú a zároveň

logickú právnu úvahu ku sťažovateľom preložených argumentom. Preto bolo potrebné túto

časť sťažnosti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k vražednej zbrani je potrebné konštatovať, že

s jeho argumentáciou sa dostatočným spôsobom vysporiadal už prvostupňový súd, ktorý

vo svojom rozsudku sp. zn. zo 4. augusta 2011 v tejto súvislosti odkázal

na závery znaleckých posudkov a na výsluchy znalcov na hlavnom pojednávaní. Navyše,

túto svoju argumentáciu sťažovateľ neuplatnil v rámci ním podaného odvolania a dovolania,

takže jeho sťažnosť podľa v tejto časti by bolo možné odmietnuť aj z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.

K časti argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa pochybenia najvyššieho súdu, ktorý

mal o ním podanom dovolaní meritórne rozhodnúť, resp. ho mal v zmysle § 379 ods. 1

vyzvať na odstránenie chýb a nedostatkov, ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo sťažovateľom podané dovolanie

odmietol. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu

uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa V konaní o dovolaní je potrebné

starostlivo skúmať opodstatnenosť podaného dovolania, pretože ako mimoriadny opravný

prostriedok nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých

najzávažnejších procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení

Konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených

v § až n/, resp. aj 374 ods. 3 podčiarkuje povahu dovolania

smerujúceho proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej.“

Pokiaľ ide o ďalšie sťažovateľove tvrdenia o zaujatosti sudcov, prokurátorov

a znalcov, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z princípu subsidiarity v zmysle

a vyplýva, že v prípade konania

pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní

pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval

právomocou na posúdenie takejto argumentácie (, ,

).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vylúčenia orgánov

činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb z vykonávania úkonov trestného konania

zákonom predvídaným spôsobom podľa , resp. v prípade znalca

sťažnosťou proti uzneseniu o pribratí znalca podľa .

Vzhľadom na to, že tak neurobil, musel ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016