Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 546/2016
PDF · 228.98 KB
No categories available
I. ÚS 546/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 70 Cb 55/1997 a jeho rozsudkom č. k. 70 Cb 55/1997-390
z 10. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obo 40/2010, 5 Obo 41/2010 a jeho rozsudkom pod sp. zn. 5 Obo 40/2010,
5 Obo 41/2010 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 70 Cb 55/1997 a jeho rozsudkom č. k. 70 Cb 55/1997-390
z 10. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 10. februára 2010“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obo 40/2010, 5 Obo 41/2010 a jeho rozsudkom pod sp. zn. 5 Obo 40/2010,
5 Obo 41/2010 z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2011“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 70 Cb 55/1997 v postavení žalobcu.
Sťažovateľ sa v predmetnom konaní ako žalobca domáhal proti ,
ako žalovanému zaplatenia sumy 13 608 791 Sk z titulu zostatku poistného plnenia.
3. Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 70 Cb 55/1997-316
z 15. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 15. novembra 2007“), ktorým
žalobu sťažovateľa zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní
svojím uznesením sp. zn. 1 Obo 27/2008 z 22. júla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu z 22. júla 2009“) zrušil rozsudok krajského súdu z 15. novembra 2007 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
4. Krajský súd vo veci opätovne rozhodol v poradí svojím druhým rozsudkom
z 10. februára 2010, ktorým žalobu sťažovateľa opäť zamietol. Najvyšší súd v odvolacom
konaní svojím rozsudkom z 30. marca 2011 odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok
krajského súdu z 10. februára 2010 potvrdil.
5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2011 sťažovateľ
podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 6/2014
z 21. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 21. apríla 2016“) tak, že
dovolanie sťažovateľ odmietol z dôvodu neprípustnosti.
6. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu
z 10. februára 2010 (ktorým bola jeho žaloba zamietnutá) a potvrdzujúcim rozsudkom
najvyššieho súdu z 30. marca 2011.
7. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii okrem iného uviedol:
«Spôsob vykonania dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní.
Buď v nej musí byť uvedené, že bola prečítaná určitá presne označená listina (alebo jej
presne označená časť), alebo musí zo zápisnice vyplývať, že predseda senátu (samosudca)
oznámil obsah tejto listiny. Všeobecne platí, že skutkové zistenia súdu, ktoré majú základ
v nesprávne vykonanom dôkaze, nepožívajú ochranu ...
Zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie... vyplýva, že listinné dôkazy,
o ktoré súd prvej inštancie oprel svoj rozsudok, neboli riadne vykonané spôsobom
ustanoveným v § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v zápisniciach nie je uvedené,
že boli prečítané určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich
nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah).
Z vety na druhej strane zápisnice o pojednávaní uskutočnenom dňa 20.01.2010... :
„Oboznamuje sa spis č. k. 70Cb 55/97 na č.l. 1-383)“ nie je možné zistiť, ktorými
konkrétnymi listinami súd prvej inštancie dôkazy vykonal. ...
Súd prvej inštancie svojom rozsudku uvádza... : „Listinnými dôkazmi založenými
v spise, ktorých obsah bol zástupcom účastníkom známi a nežiadali, aby ich súd zvlášť
s týmito dokladmi oboznamoval.“.
Toto zistenie je v príkrom rozpore s prednesom žalobcu na pojednávaní konanom
dňa 09.12.2009. Podľa zápisnice z tohto pojednávania... : „Žalobca má za to, že listinné
dôkazy nachádzajúce sa v spise a vyjadrenia účastníkov konania sú spôsobilé a postačujúce
na zistenie skutkového stavu v predmetnej veci, je potrebné vykonať dokazovanie iba nimi“.
Sťažovateľ má za to, že okolnosť, že obsah listinného dôkazu známy pre účastníkov
konania, nezbavuje konajúceho súdu povinnosti riadne vykonať dôkaz touto listinou. ...
V predmetnej veci súd prvej inštancie svoje skutkové zistenie vyvodil z nevykonaných
dôkazov a svoje právne závery založil na týchto zisteniach. Odvolací súd, riadiac sa
nesprávnym záverom o správnosti postupu súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového
stavu veci, nevyvodil z tejto vady žiadne dôsledky.
Z týchto dôvodov rozsudky súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu predstavujú
arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia...
Súd prvej inštancie napriek tomu, že... Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojom
uznesení zo dňa 22.07.2009 spis. 1 Obo 27/2008, ktorým mu vec vrátil na ďalšie konanie,
zistil: „Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa riadne nevykonal dôkaz listinami...“
a vyslovil, že v novom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať riadne
navrhnuté dôkazy a... žalobca na pojednávaní konanom dňa 09.12.2009 uviedol: „Žalobca
má za to, že listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise a vyjadrenia účastníkov konania sú
spôsobilé a postačujúce na zistenie skutkového stavu v predmetnej veci, je potrebné vykonať
dokazovanie iba nimi.“, ani jednou z listín nachádzajúcich sa v spise, ktoré mu predložili
účastníci konania, žiadny dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie tento svoj postup ničím
neodôvodnil. ...
Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje iba púhy odpis ustanovení Občianskeho
zákonníka, chýbajú však jeho právne úvahy, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu a ktoré sú
podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podstatnou náležitosťou
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. ...
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je len kopírovanie obsahu odôvodnenia
súdu prvej inštancie a obsahuje iba všeobecné závery...
Odvolací súd s odvolacími námietkami sťažovateľa podľa ktorých:
- rozsudku súdu prvého stupňa nie je riadne odôvodnený (úplne chýba právne
posúdenie veci, súd prvého stupňa sa nezaoberal relevantnými tvrdeniami žalobcu);
- znalecký posudok pani zo dňa 28.08.1993 nemôže byť podkladom
pre určenie výšky poistného plnenia žalovaného;
- v predmetnom prípade pri určení poistného plnenia má rozhodujúci význam
poistený záujem, ktorý sa rovná predajnej cene predmetnej zásielky;
- prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia bodu 1. písm. a) čl. 15 „Poistných
podmienok pre zahraničnú prepravu zásielok“ nie je možné vykladať tak, ako to urobil súd
prvého stupňa;
- žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno,
napriek tomu, že tieto tvrdenie boli podrobne odôvodnené, sa vo svojom rozsudku
nezaoberal, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu sťažovateľa a ani
nevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny.
Postup odvolacieho súdu, keď prevzal závery súdu prvej inštancie, pričom sa
nevysporiadal s právne významnými dôvodmi odvolania znamená, že rozsudok odvolacieho
súdu nie je riadne odôvodnený.»
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Základné práva ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.02.2010 spis. zn. 70 Cb 55/1997-390 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011 spis. zn. 5 Obo 40/2010, 5 Obo 41/2010 porušené
boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2010 spis. zn. 70 Cb 55/1997-
390 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011 spis. zn. 5 Obo
40/2010, 5 Obo 41/2010 sa zrušujú a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie
konanie.
Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV.ÚS 16/04,
II.ÚS 1/05, II.ÚS 20/05, IV.ÚS 55/05, IV.ÚS 288/05).
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 70 Cb 55/1997 a jeho rozsudkom
z 10. februára 2010 (ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa) a postupom najvyššieho
súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 40/2010, 5 Obo 41/2010 a jeho
rozsudkom z 30. marca 2011 (ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu z 10. februára
2010.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom krajského súdu z 10. februára 2010
14. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
15. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
16. Sťažovateľ mohol využiť a aj využil prípustný riadny opravný prostriedok –
odvolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Právomoc iného
súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľa vylučuje
právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej
proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci.
17. Ústavný súd preto obmedzil svoju prieskumnú právomoc pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti na posúdenie postupu a rozsudku najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu z 30. marca 2011
18. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku
krajského súdu z 10. februára 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 21. apríla 2016, ktoré
bolo doručené sťažovateľovi 30. júna 2016 a ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti [porov.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99] a predbežne posúdil
možnosť porušenia práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 30. marca 2011.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
20. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II.ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
23. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP,
ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias
c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež
pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III.ÚS 209/04, IV.ÚS 112/05).
24. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie vytýkal krajskému
súdu a vzhľadom na potvrdenie správnosti postupov a záverov krajského súdu najvyšším
súdom aj najvyššiemu súdu, že v konaní neboli riadne vykonané listinné dôkazy, a to
napriek tomu, že už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu boli tieto nedostatky
vytýkané krajskému súdu a boli dôvodom zrušenia jeho skoršieho rozsudku vo veci.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že v odvolacom konaní
odobril podľa sťažovateľa arbitrárne skutkové závery krajského súdu učinené na základe
listinných dôkazov, ktoré neboli riadne vykonané a z nich vyvodené právne závery.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v nedostatočne odôvodnených záveroch krajského
súdu, ako aj v nedostatočne odôvodnených záveroch najvyššieho súdu v odvolacom konaní,
ktorý sa podľa neho nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudku
krajského súdu.
25. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu (aj v spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorý bol rozsudkom
najvyššieho súdu v celom rozsahu potvrdený) z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho
záverov, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným
porušením sťažovateľom označených práv, a konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne
odôvodnil.
26. Pokiaľ ide o možnosť porušenia práv sťažovateľa v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že dostatočnosť
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu (v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu
sťažovateľa) bola predmetom prieskumu najvyšším súdom z hľadiska existencie vady
konania spočívajúcej v odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom [§ 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Ústavný súd sa v celom
rozsahu stotožňuje so závermi najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktoré najvyšší súd
zhrnul takto:
„Rozhodnutie odvolacieho súdu. ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne
a zrozumiteľne opisuje a odôvodňuje skladbu vykonaného dokazovania a dôvody, ktoré
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporné žalobcove preukázanie
svojho práva na poistné plnenie. Spornou zostala výška tohto nároku a spôsob jej určenia.
V konaní boli vykonané všetky dôkazy, ktoré navrhol tak žalobca, ako aj žalovaný. Odvolací
súd v odôvodnení svojho rozsudku správne konštatuje, že súd prvého stupňa vzal do úvahy
iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, a jeho zistenia nie sú založené
na chybnom hodnotení dôkazov a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p...“
27. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal
závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení z 21. apríla 2016 o odmietnutí dovolania
sťažovateľa, a teda ani závery týkajúce sa neexistencie vady konania spočívajúcej v odňatí
možnosti sťažovateľa konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu z 30. marca 2011, čo v konečnom dôsledku zakladá i absenciu právomoci
ústavného súdu k prieskumu tejto časti sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2011.
28. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že listiny založené v súdnom spise účastníkmi
konania neboli krajským súdom riadne vykonané v súlade s § 129 ods. 1 OSP a v dôsledku
uvedeného bol nesprávne zistený skutkový stav veci a učinené nesprávne právne závery,
ústavný súd konštatuje, že takáto vada konania zakladá odvolací dôvod v zmysle § 205
ods. 2 písm. b) OSP, ktorým však sťažovateľ svoje odvolanie proti rozsudku krajského súdu
z 10. februára 2010 neodôvodňoval. Vzhľadom na uvedené by bol prieskum sťažovateľom
primárne namietanej vady až v jeho sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu
z 30. marca 2011 v rozpore z princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.
V konečnom dôsledku ani najvyšší súd v intenciách § 212 ods. 3 OSP v odvolacom konaní
nezistil vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie krajského súdu
vo veci. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti argumentácie sťažovateľa napriek uvedenému
zdôrazňuje, že stavu, keď všetci účastníci konania zhodne vyhlásili, že im je obsah
listinných dôkazov založených v súdnom spise známy a nežiadajú ich osobitné
oboznamovanie na pojednávaní, nič nenasvedčuje v okolnostiach danej veci danosti takej
vady konania, v príčinnej súvislosti s ktorou by mohlo byť rozhodnutie krajského súdu
a následne najvyššieho súdu nesprávne.
29. Vo vzťahu k samotným namietaným skutkovým a právnym záverom
v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu (teda ním odobreným záverom krajského súdu)
ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú
udržateľnosť a nezistil, že by posudzovaný rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
30. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016