Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 546/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -390

z 10. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho rozsudkom pod sp. zn. ,

z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -390

z 10. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 10. februára 2010“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , a jeho rozsudkom pod sp. zn. ,

z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2011“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho

konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. v postavení žalobcu.

Sťažovateľ sa v predmetnom konaní ako žalobca domáhal proti ,

ako žalovanému zaplatenia sumy 13 608 791 Sk z titulu zostatku poistného plnenia.

3. Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. -316

z 15. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 15. novembra 2007“), ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní

svojím uznesením sp. zn. z 22. júla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu z 22. júla 2009“) zrušil rozsudok krajského súdu z 15. novembra 2007 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

4. Krajský súd vo veci opätovne rozhodol v poradí svojím druhým rozsudkom

z 10. februára 2010, ktorým žalobu sťažovateľa opäť zamietol. Najvyšší súd v odvolacom

konaní svojím rozsudkom z 30. marca 2011 odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok

krajského súdu z 10. februára 2010 potvrdil.

5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2011 sťažovateľ

podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. V 6/2014

z 21. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 21. apríla 2016“) tak, že

dovolanie sťažovateľ odmietol z dôvodu neprípustnosti.

6. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu

z 10. februára 2010 (ktorým bola jeho žaloba zamietnutá) a potvrdzujúcim rozsudkom

najvyššieho súdu z 30. marca 2011.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii okrem iného uviedol:

«Spôsob vykonania dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní.

Buď v nej musí byť uvedené, že bola prečítaná určitá presne označená listina (alebo jej

presne označená časť), alebo musí zo zápisnice vyplývať, že predseda senátu (samosudca)

oznámil obsah tejto listiny. Všeobecne platí, že skutkové zistenia súdu, ktoré majú základ

v nesprávne vykonanom dôkaze, nepožívajú ochranu ...

Zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie... vyplýva, že listinné dôkazy,

o ktoré súd prvej inštancie oprel svoj rozsudok, neboli riadne vykonané spôsobom

ustanoveným v (v zápisniciach nie je uvedené,

že boli prečítané určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich

nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah).

Z vety na druhej strane zápisnice o pojednávaní uskutočnenom dňa 20.01.2010... :

„Oboznamuje sa spis č. k. na č.l. 1-383)“ nie je možné zistiť, ktorými

konkrétnymi listinami súd prvej inštancie dôkazy vykonal. ...

Súd prvej inštancie svojom rozsudku uvádza... : „Listinnými dôkazmi založenými

v spise, ktorých obsah bol zástupcom účastníkom známi a nežiadali, aby ich súd zvlášť

s týmito dokladmi oboznamoval.“.

Toto zistenie je v príkrom rozpore s prednesom žalobcu na pojednávaní konanom

dňa 09.12.2009. Podľa zápisnice z tohto pojednávania... : „Žalobca má za to, že listinné

dôkazy nachádzajúce sa v spise a vyjadrenia účastníkov konania sú spôsobilé a postačujúce

na zistenie skutkového stavu v predmetnej veci, je potrebné vykonať dokazovanie iba nimi“.

Sťažovateľ má za to, že okolnosť, že obsah listinného dôkazu známy pre účastníkov

konania, nezbavuje konajúceho súdu povinnosti riadne vykonať dôkaz touto listinou. ...

V predmetnej veci súd prvej inštancie svoje skutkové zistenie vyvodil z nevykonaných

dôkazov a svoje právne závery založil na týchto zisteniach. Odvolací súd, riadiac sa

nesprávnym záverom o správnosti postupu súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového

stavu veci, nevyvodil z tejto vady žiadne dôsledky.

Z týchto dôvodov rozsudky súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu predstavujú

arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia...

Súd prvej inštancie napriek tomu, že... Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojom

uznesení zo dňa 22.07.2009 spis. , ktorým mu vec vrátil na ďalšie konanie,

zistil: „Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa riadne nevykonal dôkaz listinami...“

a vyslovil, že v novom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať riadne

navrhnuté dôkazy a... žalobca na pojednávaní konanom dňa 09.12.2009 uviedol: „Žalobca

má za to, že listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise a vyjadrenia účastníkov konania sú

spôsobilé a postačujúce na zistenie skutkového stavu v predmetnej veci, je potrebné vykonať

dokazovanie iba nimi.“, ani jednou z listín nachádzajúcich sa v spise, ktoré mu predložili

účastníci konania, žiadny dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie tento svoj postup ničím

neodôvodnil. ...

Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje iba púhy odpis ustanovení Občianskeho

zákonníka, chýbajú však jeho právne úvahy, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu a ktoré sú

podľa ustanovenia podstatnou náležitosťou

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. ...

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je len kopírovanie obsahu odôvodnenia

súdu prvej inštancie a obsahuje iba všeobecné závery...

Odvolací súd s odvolacími námietkami sťažovateľa podľa ktorých:

- rozsudku súdu prvého stupňa nie je riadne odôvodnený (úplne chýba právne

posúdenie veci, súd prvého stupňa sa nezaoberal relevantnými tvrdeniami žalobcu);

- znalecký posudok pani zo dňa 28.08.1993 nemôže byť podkladom

pre určenie výšky poistného plnenia žalovaného;

- v predmetnom prípade pri určení poistného plnenia má rozhodujúci význam

poistený záujem, ktorý sa rovná predajnej cene predmetnej zásielky;

- prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia bodu 1. písm. a) čl. 15 „Poistných

podmienok pre zahraničnú prepravu zásielok“ nie je možné vykladať tak, ako to urobil súd

prvého stupňa;

- žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno,

napriek tomu, že tieto tvrdenie boli podrobne odôvodnené, sa vo svojom rozsudku

nezaoberal, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu sťažovateľa a ani

nevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny.

Postup odvolacieho súdu, keď prevzal závery súdu prvej inštancie, pričom sa

nevysporiadal s právne významnými dôvodmi odvolania znamená, že rozsudok odvolacieho

súdu nie je riadne odôvodnený.»

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné práva ... podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

10.02.2010 spis. zn. -390 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011 spis. zn. , porušené

boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2010 spis. zn. 70 Cb 55/1997-

390 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011 spis. zn. 5 Obo

40/2010, sa zrušujú a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

13. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa

domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. februára 2010 (ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa) a postupom najvyššieho

súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

rozsudkom z 30. marca 2011 (ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu z 10. februára

2010.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a rozsudkom krajského súdu z 10. februára 2010

14. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

15. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

16. Sťažovateľ mohol využiť a aj využil prípustný riadny opravný prostriedok –

odvolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Právomoc iného

súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej

proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci.

17. Ústavný súd preto obmedzil svoju prieskumnú právomoc pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti na posúdenie postupu a rozsudku najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu z 30. marca 2011

18. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku

krajského súdu z 10. februára 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 21. apríla 2016, ktoré

bolo doručené sťažovateľovi 30. júna 2016 a ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti [porov.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99] a predbežne posúdil

možnosť porušenia práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 30. marca 2011.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

20. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

23. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP,

ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias

c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež

pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

24. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie vytýkal krajskému

súdu a vzhľadom na potvrdenie správnosti postupov a záverov krajského súdu najvyšším

súdom aj najvyššiemu súdu, že v konaní neboli riadne vykonané listinné dôkazy, a to

napriek tomu, že už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu boli tieto nedostatky

vytýkané krajskému súdu a boli dôvodom zrušenia jeho skoršieho rozsudku vo veci.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že v odvolacom konaní

odobril podľa sťažovateľa arbitrárne skutkové závery krajského súdu učinené na základe

listinných dôkazov, ktoré neboli riadne vykonané a z nich vyvodené právne závery.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v nedostatočne odôvodnených záveroch krajského

súdu, ako aj v nedostatočne odôvodnených záveroch najvyššieho súdu v odvolacom konaní,

ktorý sa podľa neho nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudku

krajského súdu.

25. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu (aj v spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorý bol rozsudkom

najvyššieho súdu v celom rozsahu potvrdený) z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho

záverov, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným

porušením sťažovateľom označených práv, a konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne

odôvodnil.

26. Pokiaľ ide o možnosť porušenia práv sťažovateľa v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že dostatočnosť

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu (v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu

sťažovateľa) bola predmetom prieskumu najvyšším súdom z hľadiska existencie vady

konania spočívajúcej v odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom [§ 237 ods. 1

písm. f) (ďalej len „OSP“)]. Ústavný súd sa v celom

rozsahu stotožňuje so závermi najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktoré najvyšší súd

zhrnul takto:

„Rozhodnutie odvolacieho súdu. ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne

a zrozumiteľne opisuje a odôvodňuje skladbu vykonaného dokazovania a dôvody, ktoré

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporné žalobcove preukázanie

svojho práva na poistné plnenie. Spornou zostala výška tohto nároku a spôsob jej určenia.

V konaní boli vykonané všetky dôkazy, ktoré navrhol tak žalobca, ako aj žalovaný. Odvolací

súd v odôvodnení svojho rozsudku správne konštatuje, že súd prvého stupňa vzal do úvahy

iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, a jeho zistenia nie sú založené

na chybnom hodnotení dôkazov a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo

zistené spôsobom vyplývajúcim z až ..“

27. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal

závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení z 21. apríla 2016 o odmietnutí dovolania

sťažovateľa, a teda ani závery týkajúce sa neexistencie vady konania spočívajúcej v odňatí

možnosti sťažovateľa konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu z 30. marca 2011, čo v konečnom dôsledku zakladá i absenciu právomoci

ústavného súdu k prieskumu tejto časti sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2011.

28. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že listiny založené v súdnom spise účastníkmi

konania neboli krajským súdom riadne vykonané v súlade s a v dôsledku

uvedeného bol nesprávne zistený skutkový stav veci a učinené nesprávne právne závery,

ústavný súd konštatuje, že takáto vada konania zakladá odvolací dôvod v zmysle § 205

ods. 2 písm. b) , ktorým však sťažovateľ svoje odvolanie proti rozsudku krajského súdu

z 10. februára 2010 neodôvodňoval. Vzhľadom na uvedené by bol prieskum sťažovateľom

primárne namietanej vady až v jeho sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu

z 30. marca 2011 v rozpore z princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

V konečnom dôsledku ani najvyšší súd v intenciách v odvolacom konaní

nezistil vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie krajského súdu

vo veci. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti argumentácie sťažovateľa napriek uvedenému

zdôrazňuje, že stavu, keď všetci účastníci konania zhodne vyhlásili, že im je obsah

listinných dôkazov založených v súdnom spise známy a nežiadajú ich osobitné

oboznamovanie na pojednávaní, nič nenasvedčuje v okolnostiach danej veci danosti takej

vady konania, v príčinnej súvislosti s ktorou by mohlo byť rozhodnutie krajského súdu

a následne najvyššieho súdu nesprávne.

29. Vo vzťahu k samotným namietaným skutkovým a právnym záverom

v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu (teda ním odobreným záverom krajského súdu)

ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by posudzovaný rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

30. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

31. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016