Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 561/2016
PDF · 114.86 KB
No categories available
I. ÚS 561/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
14. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
GIBALEX, s. r. o., Slovenskej armády 48, Nemšová, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom
Mojžišom, Advokátska kancelária Mojžiš a Partneri, s. r. o., Sasinkova 10, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2016 v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Sžf 9/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 13 S 231/2013 z 19. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti GIBALEX, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. augusta 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GIBALEX, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 1. júla 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Sžf 9/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 S 231/2013 z 19. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho
súdu a krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala správnu žalobu, ktorou sa
domáhala zrušenia rozhodnutia správcu dane (Daňového úradu Trenčín z 12. júla 2013),
ktorým jej vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie
a neuznal jej právo odpočítať si DPH v celkovej sume 140 450,40 Sk. Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky následne rozhodnutie správcu dane potvrdilo.
3. Krajský súd jej žalobu napadnutým rozhodnutím zamietol, pretože námietky
sťažovateľky považoval za neopodstatnené a takisto bolo následne odmietnuté aj jej
odvolanie napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
4. Sťažovateľka, poukazujúc na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ale aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu a konkrétne rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie, tvrdí, že uvedené súdy nedostatočne zistili skutkový stav
veci a rozhodli opačne ako v iných jej prípadoch a v obdobných veciach, čím došlo
„k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty“,
a taktiež svoje rozhodnutia ani riadne neodôvodnili.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom
a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu boli porušené jej označené
práva (pozri bod 1) podľa ústavy, listiny a dohovoru. Okrem toho sa domáha zrušenia
predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu a úhrady trov konania.
6. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou nedoručila napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu, ktoré neboli ústavnému súdu doručené ani
do času jeho rozhodovania.
7. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť
okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva
alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom
zásahu.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom
nedoručila aj napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu, proti ktorým
sťažnosť smeruje, a to ani v období po doručení sťažnosti ústavnému súdu (sťažovateľka
doručila len štyri rôzne rozhodnutia najvyššieho súdu v iných jej veciach, na ktoré
poukázala v odôvodnení sťažnosti, pozn.). Nedoručenie rozhodnutia orgánu verejnej moci,
v danom prípade napadnutých rozhodnutí, proti ktorým ústavná sťažnosť smeruje, je
nesplnením explicitne ustanovenej podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde
11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 10) ústavný súd pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitosti predpísanej zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016