Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 578/2016
PDF · 498.18 KB
No categories available
I. ÚS 578/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A,
Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 17 CoP 5/2016 z 29. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2016
doručená faxom a 20. júla 2016 písomne doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 CoP 5/2016 z 29. marca 2016 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... 08.11.2013 bol Okresným súdom Banská Bystrica... prijatý Návrh sťažovateľa...
na nariadenie návratu jeho syna - maloletého do krajiny obvyklého pobytu...
... lebo matka maloletého... 27.05.2013 premiestnila maloletého z miesta jeho
obvyklého pobytu vo Veľkej Británii na Slovensko, kde ho neoprávnene zadržiava od
03.06.2013 doposiaľ.
... súd prvej inštancie vydal Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
27.10.2015, sp. zn.: 32P/373/2013 (ďalej ako „Uznesenie zo dňa 27.10.2015“)..., ktorým
súd prvej inštancie návrh zamietol.
... Proti Uzneseniu zo dňa 27.10.2015 podal sťažovateľ... Odvolanie zo dňa
16.12.2015...
... O Odvolaní zo dňa 16.12.2015 rozhodol odvolací súd tak, že vydal Uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 29.03.2016. sp. zn.: 17CoP/5/2016..., ktorým...
Uznesenie zo dňa 27.10.2015 potvrdil.
... 24.05.2015 bol Radou pre práva dieťaťa... podaný Návrh na vstup Rady pre
práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do predmetného konania...
... sťažovateľ v 1. Rade... vyjadril nesúhlas so vstupom Rady pre práva dieťaťa do
predmetného konania...
... 19.08.2015 súd prvej inštancie vydal Uznesenie... ktorým vstup vedľajšieho
účastníka Radu pre práva dieťaťa do konania na stranu maloletého dieťaťa nepripustil.
... Uznesenie zo dňa 19.08.2015 bolo doručené aj Rade pre práva dieťaťa, avšak
nebolo jej doručené Predvolanie na pojednávanie na deň 27.10.2015.
... Po vydaní Uznesenia zo dňa 19.08.2015 bolo matkou maloletého dieťaťa dňa
03.09.2015 podané Odvolanie proti Uzneseniu zo dňa 19.08.2015...
... Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 súd prvej inštancie doručil krátkou
cestou... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2015, sp. zn.:
16CoP/66/2015... ktorým bolo Uznesenie zo dňa 19.08.2015 potvrdené.
... Na uvedenom pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 sa nezúčastnila Rada pre
práva dieťaťa, keďže jej Predvolanie na pojednávanie... nebolo ani doručené...
... Pojednávanie nariadené na deň 27.10.2015 sa uskutočnilo aj napriek tomu, že
existovala procesná prekážka k vedeniu tohto pojednávania spočívajúca v absencii
predvolania na pojednávanie pre Radu pre práva dieťaťa, resp. v absencii účasti Rady pre
práva dieťaťa na predmetom pojednávaní, preto je možné právne relevantným spôsobom
uviesť, že Rade pre práva dieťaťa sa odňala možnosť konať pred súdom. ...
... Sťažovateľ v 1. rade si dovoľuje uviesť, že na horeuvedenú protiprávnosť
upozornil Krajský súd v Banskej Bystrici už aj v Odvolaní sťažovateľ v 1. rade zo dňa
16.12.2015 avšak Krajský súd v Banskej Bystrici sa s uvedeným vysporiadal nesprávne...
... Okresný súd v Banskej Bystrici v predmetnej otázke postupoval a rozhodol
nesprávne... a Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd svojím rozhodnutím
(Uznesenie zo dňa 29.03.2016) neodstránil vytýkanú nezákonnosť, čím porušil Ústavou
a Dohovorom chránené právo na spravodlivé súdne konanie...
... Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015 okrem iného vyplýva, že súd prvej
inštancie nenariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie, keďže
súd prvej inštancie zistil zo Správy z pohovoru s malol. dieťaťom zo dňa 12.05.2015..., že
maloletý prejavil záujem žiť na Slovensku. Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015
okrem iného vyplýva, že súd prvej inštancie nenariadil návrat maloletého do miesta jeho
obvyklého pobytu vo Veľkej Británii, keďže súd prvej inštancie zobral do úvahy aj dobré
hodnotenie maloletého školou...
... Uvedené dokumenty, t. j. Správa z pohovoru s maloletým dieťaťom a Podrobná
charakteristika maloletého vypracovaná školou neboli pred pojednávaním konaným dňa
27.10.2015 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade. ...
... Keďže právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade neboli doručené tieto pre
konanie dôležité dokumenty, tak sa sťažovateľovi v 1. rade odňala možnosť konať pred
súdom.
... V odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015 je okrem iného uvedené, že: „Súd pri
svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na
hodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného. Šikovného žiaka dosahujúceho
najlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú
jeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradensko-
psychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, oko chce žiť,
prejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval
a s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť
ovplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za
svoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké
dokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal
zo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný
spôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie
sa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu
kolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil nevyhovel.“
... S uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie sa sťažovateľ v 1. rade nemôže
v žiadnom prípade stotožniť. Sťažovateľ v 1. rade poukazuje na posledné vety uvedené
v Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom, ktorý bol vypracovaný
, psychologičkou Referátu poradensko-psychologických služieb: „... Posúdenie
aktuálneho vzťahu k otcovi a návratu maloletého do Veľkej Británie nie je možné
prostredníctvom RPPS , nakoľko kontakt s otcom maloletého, vzhľadom na jeho
miesto pobytu sa nedá v krátkom časovom období, zrealizovať. Rozhovor s maloletým bol
zameraný len na zistenie názoru maloletého k danej veci. Z uvedených dôvodov navrhujem
do konania prizvať znalca z odboru klinickej psychológie.“ Z uvedeného celkom
jednoznačne vyplýva, že samotný psychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým dieťaťom
uviedol, že tento pohovor bol zameraný len na zistenie názoru maloletého, pričom
psychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým sa v žiadnom prípade nevysporiadal, a ani
sa vysporiadať nemohol s tým, či maloletý je dostatočne zrelý na to, aby mohol vyjadriť svoj
názor a stáť si za nim aj na ďalší deň, resp. o ďalšiu hodinu, preto psychológ, ktorý vykonal
pohovor s maloletým, sám navrhol priznať znalca z odboru klinickej psychológie.
... Na základe uvedeného možno uviesť, že súd prvej inštancie si zo Správy
z pohovoru s maloletým „zobral len to, čo sa mu hodilo.“ To znamená, že súd prvej
inštancie zobral do úvahy časť Správy z pohovoru s maloletým, avšak inú časť tohto
dokumentu (návrh na prizvanie znalca) nezobral do úvahy.
... Otec maloletého poukazuje taktiež na vyjadrenie kolíznej opatrovníčky ÚPSVaR
ktorá na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 uviedla:
„... vzhľadom k tomu, že maloletý sa pri pohovore s psychológom vyjadril pozitívne na
adresu matky, ale aj pozitívne na adresu otca, máme zato, tak ako uviedol psychológ
vo svojej správe, že je potrebné do toho konania prizvať ďalšieho odborníka a to klinického
psychológa, ktorý by posúdil stupeň zrelosti dieťaťa, ktorý by posúdil, či toho vyjadrenie
dieťaťa naozaj jeho samostatným vyjadrením a či nie je ovplyvnené prostredím a osobami,
v ktorom sa aktuálne zdržiava. ...“ Z uvedeného vyjadrenia opäť vyplýva, že maloletý sa
síce vyjadril pozitívne k svoju žitiu na Slovensku (taktiež sa vyjadril pozitívne k osobe otca),
avšak aj kolízna opatrovníčka navrhla prizvať do konania znalca, ktorý by posúdil aj stupeň
zrelosti maloletého dieťaťa vo vzťahu k jeho vyjadreniam.
... Sťažovateľ v 1. rade poukazuje aj na skutočnosť, že aj jeho právny zástupca sa na
pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 pripojil k návrhu na doplnenie dokazovania, ktorý
spočíva v prizvaní znalca z odboru klinickej psychológie. ...
... S ohľadom na uvedené skutočnosti je možné uviesť, že konajúce súdy nevykonali
dôkaz, ktorého vykonanie je nesmierne dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. ...
... Je potrebné opätovne konštatovať, že takmer celá argumentácia súdov uvedená
v jednak odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenia zo dňa 29.03.2016 sa
zakladá na skutočnosti, že maloletý sa zžil na Slovensku, preto súdy nenariadili jeho návrat
do miesta jeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii. Súdy vydedukovali zžitie maloletého na
Slovensku najmä z jeho vyjadrení uvedených v Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom,
pričom súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keďže v žiadnom prípade nebolo preukázané zžite maloletého na Slovensku, pretože
vyjadrenia maloletého by mali byť preskúmané znalcom z príslušného odboru, pričom až po
vypracovaní znaleckého posudku možno tvrdenie, že maloletý sa zžil s prostredím na
Slovensku podporiť vyjadrením maloletého.
... Súdy dospeli aj k ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd prvého stupňa
v Uznesení zo dňa 29.10.2015 uviedol: „... súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti
matky, ktorú označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi
dobré výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal
zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za
daného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme.“
... Otec maloletého dieťaťa sa v žiadnom prípade nestotožňuje s citovanou
konštatáciou súdu, keďže sťažovateľ v 1. rade počas celého dlhotrvajúceho súdneho
konania preukázal, že zabezpečí kontinuálny prechod maloletého z krajiny, v ktorej je
neoprávnene zadržiavaný do krajiny jeho obvyklého pobytu.
... Sťažovateľ v 1. rade počas súdneho konania preukázal, že maloletý má vo Veľkej
Británii v prípade návratu zabezpečené ubytovanie, školskú dochádzku, mimoškolské
aktivity, starostlivosť, lásku a pokojné prostredie (podrobnejšie uvedené ďalej v texte tejto
sťažnosti).
... Skutkové zistenie súdov, ktoré sa zakladajú na vyjadrení 8-ročného dieťaťa, že
chce zostať so svojou matkou a opomenutie všetkých záruk poskytnutých sťažovateľom
v 1. rade vo Veľkej Británii, ktoré odôvodňuje nenavrátenie maloletého do krajiny jeho
obvyklého pobytu, možno jednoznačne definovať ako nesprávne. ...
... Tak ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd nesprávne interpretovali skutkový
stav, keďže sťažovateľ v 1. rade preukázal zabezpečenie primeraných opatrení na
zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. ...
... Citované tvrdenie si súd prvej inštancie vzal za svoje tým spôsobom, že
odôvodnenie Uznesenia zo dňa 27.10.2015 „sa nesie v tom duchu“, že maloletý sa už zžil
s prostredím u matky na Slovensku, keďže sa na Slovensku zdržiava už pomerene dlhú dobu,
a preto súd prvej inštancie nenariadil jeho návrat do miesta jeho obvyklého pobytu
vo Veľkej Británii, avšak sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, aby bolo citované tvrdenie
aplikované na prejednávané konanie, keďže na jedná o nesprávne právne posúdenie,
pretože na toto konanie je potrebné nazerať v širšom kontexte a závery uvedené v citovanom
tvrdení taktiež nemožno aplikovať automaticky a mechanicky na každé konanie v tom
zmysle, že maloletý sa už dlhšiu dobu nachádza v krajine, v ktorej je neoprávnene
zadržiavaný, a preto je potrebné maloletého v tejto krajine ponechať, pretože je potrebné
vždy starostlivosti posúdiť celú situáciu a zobrať do úvahy relevantné ustanovenia právnych
predpisov. ...
... Zo všetkých uvedených informácii vyplýva, že
- maloletý je od 03.06.2013 neoprávnene zadržiavaný na Slovensku, t. j. vyše 3rokov.
- sťažovateľ v 1. rade podal Návrh na nariadenie návratu dňa 08.11.2013, t. j. pred
vyše 2,5 rokmi.
- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie
zo dňa 14.04.2014) boli vydané po takmer 5 mesiacoch od podania Návrhu na nariadenie
návratu
- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie
zo dňa 14.04.2014) sa doručovali právnemu zástupcovi matky maloletého dieťaťa približne
120 dní, t. j. 4 mesiace.
- Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o Odvolaní matky maloletého zo dňa
26.08.2014 približne 210 dní, t. j. 6 mesiacov.
- po tom, čo odvolací súd rozhodol o Odvolaní zo dňa 26.08.2014 prostredníctvom
Uznesenia zo dňa 30.03.2015 (zrušenie Prvých rozhodnutí súdu prvej inštancie), tak súd
prvej inštancie o veci zase rozhodoval vo veci takmer 7 mesiacov (Uznesenie zo dňa
27.10.2015)
- o Odvolaní sťažovateľa v 1. rade zo dňa 16.12.2015 proti Uzneseniu zo dňa
27.10.2015 rozhodoval odvolací súd približne 5 mesiacov (Uznesenie zo dňa 29.03.2016).
Uvedený výpočet sťažovateľ uvádza z dôvodu, že súdy (súd prvej inštancie, ale aj
odvolací súd) v odôvodneniach svojich rozhodnutí viackrát uvádzajú, že maloletý je už
pomerne dlhú dobu na Slovensku, a preto sa zžil s prostredím na Slovensku, resp. so svojim
okolím. Či je toto tvrdenie pravdivé je otázne, avšak v prvom rade je potrebné položiť si
otázku, či má sťažovateľ v 1. rade byť „potrestaný“ tým, že jeho syn sa nenavráti do Veľkej
Británie k nemu kvôli tomu, že maloletý je už vyše 3 rokov neoprávnene zadržiavaný na
Slovensku? Veď práve sťažovateľ v 1. rade (zrejme ako jediný) reaguje promptne a rýchlo.
Sťažovateľ v 1. rade predsa nemôže byť „potrestaný“ nenavrátením jeho syna kvôli tomu,
že matka maloletého dieťaťa, resp. jej právny zástupca umelo predlžovali súdne konanie
a kvôli tomu, že súdy vec neprejednali v lehote určenej Haagskym dohovorom.
... V prípade, že dlhodobé (viac ako 2 roky trvajúce súdne konanie) má byť na ujmu
sťažovateľa v 1. rade v tom, že návrat maloletého dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu
sa nenariadi len preto, že počas dlhotrvajúceho súdneho konania sa maloletý už zžil
s prostredím, v ktorom je neoprávnene zadržiavaný aj s ľuďmi, ktorí ho neoprávnene
zadržiavajú, tak sa jedná o hrubé porušenie najvyššieho zákona Slovenskej republiky, a to
Ústavy SR, keďže práve v Ústave SR je uvedené, že Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, pričom Slovenská republika je viazaná aj Haagskym
dohovorom, v ktorom je viackrát uvedené a zvýraznené, že justičné orgány by mali
zabezpečiť čo najrýchlejšie skončenie veci s tým, že cieľom Haagskeho dohovoru je návrat
maloletého dieťaťa z krajiny, v ktorej je neoprávnene zadržiavaný, do miesta jeho
obvyklého pobytu. V prípade, že konajúce súdy nebudú brať do úvahy ciele, zásady a
princípy uvedené v Haagskom dohovore, tak sa jedná o hrubé porušenie Ústavy SR a
medzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súdy by mali
brať do úvahy, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, pričom
„odobrovanie“ umelého predlžovania konania by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti.
... Súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nenariadili návrat maloletého do miesta
jeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii z viacerých dôvodov, a to, že
- maloletý nesúhlasí s návratom do krajiny obvyklého pobytu a s ohľadom na vek
a rozumovú vyspelosť maloletého treba zohľadniť jeho názor;
- maloletý sa už zžil s novým prostredím na Slovensku;
- návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by mu mohol spôsobiť ujmu.
... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že opakované nedodržiavanie lehôt
konajúcimi súdmi, prispela k neúmernému predlžovaniu súdneho konania, ktoré by sa
podľa Haagskeho dohovoru malo ukončiť do 6 týždňov od začatia konanie, pričom
v posudzovanom prípade sa konanie začalo dňa 08.11.2013 a skončilo právoplatnosťou
Uznesenia zo dňa 29.03.2016, ktoré z dôvodov nemožnosti doručenia právnemu zástupcovi
matky maloletého aj v tomto prípade nadobudlo právoplatnosť dňa 19.05.2016, to je takmer
po dvoch mesiacoch od jeho vydania.
... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aký dlhodobý proces sprevádzal doručenie
Prvých rozhodnutí súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi matky, ktorý dlhodobý proces
doručovania celkom zbytočne a zjavne účelovo natiahol celé toto súdne konanie.
... Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade prevzal Prvé rozhodnutia súdu prvej
inštancie dňa 22.04.2014. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie doručoval Prvé
rozhodnutia súdu prvej inštancie v rovnakom čase aj právnemu zástupcovi matky
maloletého dieťaťa, tento ho prevzal až dňa 18.08.2014, napriek tomu súd prvej inštancie
voči takémuto flagrantnému porušovaniu procesných postupov zo strany jedného
z účastníkov konania žiadnym spôsobom nezakročil a svojou pasivitou sa sám pričinil
k porušenie základných ústavných práv sťažovateľa.
... Následne protiprávny stav pretrvával aj na odvolacom súde, ktorý vo veci nekonal
ďalšieho pol roka a po vrátení veci odvolacím súdom naďalej dochádzalo k porušovaniu
základných práv sťažovateľa, keď k meritórnemu rozhodnutiu veci došlo až dňa 29.03.2016,
vydaním nezákonného rozhodnutia, to je Uznesenia zo dňa 29.03.2016, spochybňovaného
touto sťažnosťou. ...
... S poukazom na popísané právne významné skutočnosti má sťažovateľ za to, že
neodôvodnene dlhotrvajúcim postupom a rozhodovaním konajúcich súdov, ktorých
výsledkom bolo vydanie nesprávnych, nezákonných a protiústavných rozhodnutí -
Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenie zo dňa 29.03.2016. došlo k porušeniu práva
sťažovateľa v. 1. rade na rodičovstvo a na rodinu, porušeniu práva sťažovateľa v 2. rade na
rodinu.»
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu chránené podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. 17CoP/5/2016 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa na rodičovstvo a rodinu chránené podľa čl. 41 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na starostlivosť a výchovu podľa čl. 41
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež právo na rešpektovanie rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. 17CoP/5/2016 porušené boli.
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn.:
17CoP/5/2016 zrušuje a vec vracia Krajského súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 363,79 Eur...“
II.
4. V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou
zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
8. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti
možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
11. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
12. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 P 373/2013-649 z 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“), ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie návratu jeho
maloletého syna do krajiny obvyklého pobytu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie
a Severného Írska. K porušeniu označených práv malo tým, že okresný súd pojednával
v neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, čím jej odňal možnosť
konať pred súdom, okresný súd nedoručil sťažovateľovi charakteristiku maloletého
zo základnej školy a vyjadrenie maloletého vykonané prostredníctvom psychológa referátu
poradensko-psychologických služieb, čím odňal sťažovateľovi konať pred súdom, okresný
súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhol sťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej
psychológie, ktorým malo byť zistené, či je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho
názoru, a tiež nedostatočným zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením
veci.
13. K námietke sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
nedoručením relevantných listinných dôkazov, ústavný súd uvádza, že právomoc ústavného
súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu
subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy). Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že
ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže
domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj
účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto
sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
14. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase
rozhodovania (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
15. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený napadnúť uznesenie krajského súdu
dovolaním, v ktorom mal možnosť namietať odňatie možnosti konať pred súdom. Z toho
vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
o ktorom bol oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
17. Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobný charakter posudzovať spoločne
a niet medzi nimi zásadných odlišností.
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
19. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že okresný súd konal
v neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, ústavný súd konštatuje, že
už zo samotného tvrdenia sťažovateľa, že Rade pre práva dieťaťa týmto konaním
všeobecného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že malo ísť
o porušenie práv vedľajšieho účastníka, a nie práv sťažovateľa, čo vylučuje akúkoľvek
možnosť, aby takýmto postupom okresného súdu, resp. krajského súdu bolo zasiahnuté do
označených práv sťažovateľa. Ústavný súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že sám
sťažovateľ so vstupom Rady pre práva dieťaťa do konania nesúhlasil, a ústavnému súdu tak
nie je zrejmé, akým spôsobom mohlo byť porušené právo sťažovateľa, ak do konania nebol
pripustený vedľajší účastník, so vstupom ktorého sťažovateľ nesúhlasil.
20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že nebol vykonaný dôkaz, ktorý navrhol
sťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej psychológie, ktorým malo byť zistené,
či je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho názoru, a tiež nedostatočným zistením
skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci ústavný súd upriamuje pozornosť
na túto relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu:
„Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.
Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
prijatého v Haagu dna 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných
vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z. cieľom dohovoru je:
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do
niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané; a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku
jedného zmluvného štátu boli účinne dodržiavané v ostatných zmluvných štátoch.
Podľa čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne, podľa právneho poriadku štátu, na území
ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;
a
b) v čase premiestnenia alebo zadržania bolo toto právo aj skutočne vykonávané,
buď spoločne alebo samostatne, alebo by bolo vykonávané, ak by nedošlo k premiestneniu
či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä zo zákona
alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho organu alebo na základe dohody
platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
Podľa čl. 12 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané v zmysle čl. 3 v deň začatia
konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota
jedného roka, nariadi príslušný orgán bez ďalšieho návrat dieťaťa. Justičný alebo správny
orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka
uvedenej v predchádzajúcom odseku, pokiaľ sa nezistí, že dieťa sa už vžilo s novým
prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že
dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť
žiadosť o návrat dieťaťa.
Podľa čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku, justičný alebo správny orgán
dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním;
alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Podľa Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 zo dňa 27. 11. 2003 o súdnej
právomoci a uznávaní a výkone rozsudku v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) číslo 1347/2000 čl. 11 ods. 4 súd
nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980,
ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po
jeho vrátení.
Cieľom Haagskeho dohovoru je obnoviť status quo spôsobený medzinárodným
únosom. Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa v zmysle vyššie citovaného Haagskeho
dohovoru sa rozumie neoprávnené premiestnené alebo zadržiavanie dieťaťa jedným
z rodičom do jednej krajiny, než je krajina jeho obvyklého pobytu, čím dochádza
k protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. V zmysle preambuly Haagskeho
dohovoru medzinárodný únos detí má 2 prvky a to prvok nezákonnosti, ktorý sa prejavuje
porušením práv druhého rodiča a medzinárodný prvok, ktorým sa rozumie únos dieťaťa do
inej krajiny. Prvostupňový súd aj po zrušení veci odvolacím súdom, doplneným
dokazovaním mal preukázané, že 1/ obvyklým pobytom maloletého v čase jeho
premiestnenia bola Veľká Británia, 2/ otec bol jeden z nositeľov rodičovskej zodpovednosti
(rodičovských práv a povinností) a preto matka ako jeden z nositeľov rodičovskej
zodpovednosti nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého bez súhlasu otca ako
druhého nositeľa rodičovskej zodpovednosti, 3/ matka maloletého zadržiava na území
Slovenskej republiky bez súhlasu otca a to či už písomného, ústneho, konkludentného, čím
vo veci maloletého došlo k medzinárodnému únosu.
Najvyšší súd SR, aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane
zdôrazňovali, že aj v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa je
potrebné v maximálnej miere chrániť práva a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa
a dôsledne skúmať, či nie sú naplnené podmienky ustanovené v čl. 13 Haagskeho dohovoru
pre odmietnutie nariadenia návratu maloletého dieťaťa. Pri rozhodovaní o návrate detí do
iného zmluvného štátu Haagskeho dohovoru musia súdy vychádzať z čo naj
starostlivejšieho zistenia skutkového stavu. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat
dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte musia byť zistené a objasnené natoľko
dostatočne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné
usudzovať na skutočný postoj rodiča v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Ak je
účastníkom konania maloleté dieťa, je povinnosťou súdu zisťovať jeho názor, keď je s
ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť (napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2M Cdo 23/2008 z 30. 06. 2009, 7Cdo 81/2011 z 12. 12.
2011, 4Cdo 344/2014 z 23. 10. 2014, 4Cdo 40/2012, nález Ústavného súdu SR z 13. 12.
2011 spis. zn. III.ÚS 454/2011). Ústavný súd SR v náleze z 23. 05. 2014 spis. zn. IV.ÚS
100/2014 s poukazom na ostatou judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že
sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor,
že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovaný, nariadený
automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom
jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa
vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska
má národný orgán vykonať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie
a faktorov materiálnej, ekonomickej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy
(rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk vs Švajčiarsko zo dňa 06. 07. 2010).
Ústavný súd zdôrazňuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa
v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp.
podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Vnútroštátne
súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o vážnej ujme,
ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy
aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Riziko vzniku vážnej psychickej ujmy je
priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané
vo svetle čl. 13, písm. b/ Haagskeho dohovoru. Tiež v zmysle platnej judikatúry ESĽP je
nutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej dobe (t. j. v čase rozhodovania
súdu) skôr, než v čase únosu alebo doby považovaného návratu.
V danej veci súd zistil, že manželstvo rodičov maloletého bolo dňa 15. 12. 2011
rozvedené. Rodičia maloletého do augusta 2012 aj po rozvode zotrvali v spoločnej
domácnosti, ktorú následne so súhlasom otca matka spolu s maloletým opustila
a presťahovala sa do mesta . Odvtedy matka zabezpečovala starostlivosť
o maloletého, otec sa s maloletým stretával, podieľal sa na výžive maloletého v zmysle
dohody rodičov. Matka dňa 02. 06. 2015 sa po prázdninách nevrátila na územie Veľkej
Británie, spolu s maloletým zotrvala na území SR, kde sa stala vlastníčkou 3-izbového bytu,
v ktorom s maloletým dlhodobo nepretržite býva. Maloletý v tejto domácností má svoju
vlastnú izbu, ktorá je kompletne zariadená. Matka maloletého je zamestnaná ako
stredoškolská učiteľka. Maloletý v septembri 2014 nastúpil do 1. ročníka ZŠ. V súčasnosti je
maloletý žiakom 2. ročníka ZŠ, má 8 rokov. Školou je hodnotený ako jeden z najlepších
žiakov, ktorý je veľmi šikovný, inteligentný. V školskom kolektíve je obľúbený, spolužiakom
nápomocný, maloletý od nástupu do školy je členom futbalového oddielu, v súčasnosti
s názvom ŠE , s ktorým dosahuje veľmi dobré, tak individuálne ako aj kolektívne
výsledky, má množstvo ocenení. S maloletým bol vykonaný prostredníctvom psychológa
referátu poradensko-psychologických služieb pohovor, pri ktorom vyjadril vôľu zotrvať
doma v Súčasnú domácnosť považuje maloletý za svoj domov. Tiež pri pohovore
spontánne rozprával o svojej záujmovej činnosti, krúžku, rozprávkach, ktoré rád pozerá.
Vyjadril vôľu, aby otec sa presťahoval na Slovensko. Z pohovoru s maloletým vyplynulo, že
je naviazaný na matku, k otcovi však prechováva taktiež pozitívny vzťah, chce sa sním
stretávať. Maloletému je na území SR zabezpečovaná zdravotná starostlivosť. Podľa
vyjadrenia matky je maloletý v súčasnosti zdravý, nenavštevuje žiadnu špecializovanú
ambulanciu. Matka maloletému zabezpečuje plnohodnotnú starostlivosť. Otec je
s maloletým v kontakte a to telefonickom, skypovom a taktiež osobnom v roku 2005 2-krát
strávil s maloletým dovolenku, maloletý otca neodmieta. Otec maloletého býva na základe
zmluvy o nájme zariadeného obytného domu v rodinnom dome spolu s ďalšími dvomi
osobami, s ktorými spoločne uzatváral predmetnú nájomnú zmluvu. Zo zmluvy však
nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca. Otec vo vzťahu k svojmu bývaniu
uvádzal, že ide o domácnosť, v ktorej maloletý zhruba do 4 rokov svojho veku žil.
Z vyjadrenia právneho zástupcu otca na poslednom pojednávaní vyplynulo, že otec sa len
ústne informoval na možnosť prijatia maloletého v škole v blízkosti jeho bydliska.
Z vyjadrenia PZ otca nevyplynulo, že by otec maloletému okrem návštevy družiny, ranného
školského klubu, zabezpečil záujmovú činnosť, napr. návštevu futbalového krúžku, ktorý
v súčasnosti maloletý na Slovensku navštevuje a dosahuje v ňom dobré výsledky. Otec
pracuje ako čašník v reštaurácii, podľa ním predloženého dokladu má zamestnávateľom
umožnenú flexibilnú pracovnú dobu. Otcom predložený doklad o možnosti mať dohodnutý
flexibilný pracovný čas spochybnila, uviedla, že ide o neoficiálne potvrdenie. V tejto
súvislostí uviedla, že sama 13 rokov žila vo Veľkej Británii, pracovala u zamestnávateľa
otca a preto vie posúdiť oficiálnosť otcom predloženého dokladu. Matka tiež poukazovala
na pracovnú vyťaženosť otca, nemožnosť navštíviť dieťa počas jesenných prázdnin, Vianoc.
Právny zástupca otca jeho neprítomnosť na pojednávaní ospravedlňoval plnením
pracovných povinností. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vývoj rodinnej
situácie maloletého a jeho rodičov, v súčasnosti automaticky nenariadil návrat maloletého
do krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie podľa Haagskeho dohovoru, pretože by bol
v rozpore s najlepším záujmom maloletého a pre maloletého by nebolo najlepším riešením.
Súd je totiž toho názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky, ktorú
označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi dobré
výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal
zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za
daného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme. Je zrejmé, že
maloletý sa v rodinnom prostredí u matky cíti dobre, bezpečne, je zdravý, vyvíja sa
primerane veku, žije s matkou v prostredí, ktoré mu vytvára najlepšie podmienky pre
všestranný vývoj. Maloletý je 8-ročným dieťaťom, teda dieťaťom vo veku, kedy už intenzívne
vníma okolie, nadväzuje kontakty a väzby s rovesníkmi, dospelými, ktoré formujú jeho
osobnosť, jeho charakter, osobu, vzťahy s okolím, buduje si svoje sociálne zázemie a preto
súd za takéhoto daného stavu návrh otca zamietol ako nedôvodný. Súd má za to, že v danom
prípade je najlepším riešením pre uneseného maloletého už jeho nenavrátenie. Súd pri
svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na
hodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného, šikovného žiaka dosahujúceho
najlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú
jeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradensko-
psychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť,
prejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval
a s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť
ovplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za
svoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké
dokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal
zo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný
spôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie
sa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu
kolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil, nevyhovel. Súd pri
svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj pomery na strane matky, ktorá na území SR má
rodinu a na strane otca bývanie a pracovanie vo Veľkej Británii bez svojej rodiny. Súd tiež
poznamenáva, že je potrebné poskytnúť právnu istotu všetkým účastníkom konania umožniť
konať a rozhodovať Okresnému súdu Brezno vo veci úpravy práv a povinností k maloletému
(t.j. zverenie, stretávanie, výživné). K námietke právneho zástupcu matky, že 1/ súd konal
bez toho, aby rozhodnutie o nepovolení vstupu vedľajšieho účastníka nadobudlo
právoplatnosť, 2/ možnosti mať poskytnutú lehotu 5 dní k vyjadreniu sa k dokladom
predloženým PZ otca na pojednávaní, 3/ nedoručenie vyjadrenia triednej učiteľky
a psychológa, posudku, 4/ neúplnosti a nezrozumiteľnosti žaloby, pre ktorú by mal súd PZ
otca vyzvať na ich odstránenie alebo doplnenie udáva: 1/ vedľajší účastník sa stáva
účastníkom súdneho konania až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom
v danej veci prvostupňový súd nepovolil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odvolací
súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, preto súd nemal dôvod ďalej vo veci konať
a rozhodnúť, 2/ rozsah dokladov predložených PZ otca priamo na pojednávaní
a doručených priamo na pojednávaní PZ matky a matke neboli podané v takom rozsahu,
aby to súd mohol považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania tak ako
predpokladá ustanovenie § 119 Občianskeho súdneho poriadku, 3/ s charakteristikou
maloletého zo základnej školy a vyjadrením maloletého prostredníctvom psychológa
referátu poradensko-psychologických služieb boli účastníci na pojednávaní oboznámení
a tieto dôkazy súd vykonal ich prečítaním. V prejednávanej veci súd nenariadil žiadne
znalecké dokazovanie za účelom získania znaleckého posudku, 4/ súd z úradnej moci
v prvom rade skúma, či návrh má všetky náležitosti a tak urobil aj v danej veci. Súd preto
všetky vyššie uvedené námietky PZ matky považoval len za účelové, tendenčné, resp.
plynúce z neznalosti veci alebo nedostatočnej prípravy na pojednávanie a preto na ne
neprihliadol.“
21. Krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom
v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol návrh otca maloletého, ktorým
sa tento domáhal nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska. Išlo v poradí o druhé rozhodnutie,
keď odvolací súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu z dôvodu nedostatočných skutkových
zistení v otázke existencie výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa, konkrétne, či maloletému
hrozí vážne nebezpečenstvo, že by návratom bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme
alebo by sa dostalo do inak nepriaznivej situácie, prípadne, že maloletý nesúhlasí
s návratom pokiaľ dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je potrebné zohľadniť jeho
názory.
Podľa súčasnej platnej právnej úpravy - konanie o návrat maloletého do cudziny pri
neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 178a až 178j O. s. p. platné a účinné od
01.01.2016), podľa ust. § 178a ods. 1 v konaní o návrat maloletého do cudziny pri
neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitných predpisov súd rozhoduje, či
premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z
dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.
Osobitnými predpismi v tomto prípade je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003.
Podľa článku 13 Dohovoru (bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku),
justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrt by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak
zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je
vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku, justičné
a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol
ústredný orgán alebo príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 - článku 11 - Návrat dieťaťa, odsek 1, keď
osoba, orgán alebo iný subjekt ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na
príslušné orgány členského štátu o vydaní rozsudku podľa Haagskeho dohovoru
z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, aby
dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom
členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
Podľa odseku 2 pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa
musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na
jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.
Podľa odseku 4 súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13, písm. b)
Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany dieťaťa po jeho návrate.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval uvedeným spôsobom, ako
mu to bolo aj uložené odvolacím súdom.
Z podrobne zisteného a v odôvodnení napadnutého uznesenia uvedeného skutkového
stavu považuje odvolací súd za okrem iného neopomenuteľnú skutočnosť, že v čase, kedy
matka s maloletým opustila územie Veľkej Británie bez súhlasu otca, žila matka s dieťaťom
odlúčene od otca, s jeho vedomím a súhlasom v meste a to takmer počas obdobia
jedného roka, pričom v podstatnej miere starostlivosť maloletému v období pred opustením
Veľkej Británie poskytovala matka. Ako minimálne diskutabilné sa potom javí tvrdenie otca,
že sa má maloletý vrátiť do miesta, ktoré dôverne pozná, pretože tam žil do svojho 4-tého
roku života. Naviac bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že matka bez pomoci
otca nedokázala finančne situáciu zvládnuť, teda na jej konaní sa dosť závažnou mierou
podieľal aj otec maloletého. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd v tejto veci
vykonal dôsledné dokazovanie, pri jeho hodnotení v súlade s ust. § 132 O.s.p. možno toto
považovať za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce základným pravidlám, odôvodnenie
je dostatočne jasné a logické. Súd pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy
vyjadrenie maloletého, keď ho vzhľadom na vek aj vzhľadom na hodnotenie školy považoval
za schopného samostatne vyjadriť svoj názor a vôľu, ktorú mal preukázanú pohovorom
vykonaným prostredníctvom psychológia príslušného referátu poradensko-psychologických
služieb. Poukázal na to, že maloletý mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť, prejavil
záujem žiť na Slovensku s tým, aby sa na Slovensko presťahoval aj otec, s ktorým by sa
stretával. Odvolací súd poukazuje na Správu z pohovoru s maloletým, ktorú uskutočnil
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny oddelenie sociálno-právnej ochrany detí a
sociálnej kurately dňa 12.05.2015 za účelom zistenia názoru maloletého vo veci jeho
návratu do krajiny obvyklého pôvodu. V Správe sa uvádza okrem iného, že maloletý bol
oboznámený (primerane veku a rozumovým schopnostiam) s účelom pohovoru, na otázky
týkajúce sa jeho návratu do Veľkej Británie odpovedal samostatne. Maloletý uviedol, že
chce zostať na Slovensku. Nespomína si, ako tam bývalo, nevie povedať čo bolo dobré, keď
bývali tam, ale „zle bolo v škole.“ Teraz sa mu v škole páči. Býva s mamou a tak by chcel
zostať. Za otcom by šiel počas veľkých prázdnin a bol by u neho aj celý mesiac, čo mu aj
navrhol, avšak otec na to neodpovedal. Ako dôvod, prečo sa nechce vrátiť do Anglicka
uviedol, že sa mu viac páči doma (v chce zostať s mamou, chodieva hrávať futbal,
má tu kamarátov a je tu lepšie. Na otázku, že by sa mu možno zapáčilo bývať znova v
Anglicku, reagoval odmietavo. Dôležité pre neho je to, kde býva jeho maminka. Viac
maloletý k veci nemal záujem uviesť, zdôrazňoval len to, že „chce zostať doma.“
Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného pohovoru celkom jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že maloletý si dostatočne uvedomuje situáciu a ako domov vníma terajšie
prostredie, najmä z dôvodu, že tu je jeho matka. Vzhľadom na vek dieťaťa, ako aj na prv
uvedené zistenia o rodinnej situácii maloletého v čase predchádzajúcom opustenie územie
Veľkej Británie je úplne pochopiteľné a prirodzené, že matka je osoba, u ktorej maloletej
cíti istotu a tam kde je matka, je aj domov. Pokiaľ za takejto situácie dospel prvostupňový
súd k názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky považuje za dôvod
vystavenia maloletého psychickej ujme. Odvolací súd s takýmto posúdením veci súhlasí,
považuje ho za správny a zodpovedajúci tomuto konaniu. Možno tiež uzavrieť, že je
naplnený predpoklad Dohovoru v článku 13, podľa ktorého justičný alebo správny orgán
môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom,
a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pokiaľ v tomto smere právny zástupca otca maloletého dieťaťa vytýka
prvostupňovému súdu nevykonanie znaleckého dokazovania a majúc zároveň za to, že súd
nie je oprávnený túto otázku posúdiť vzhľadom na jej odbornosť, odvolací súd uvádza, že je
vecou súdu, akým spôsobom vykoná dokazovanie, ktoré dôkazy vykoná a každý dôkazný
prostriedok v konečnom dôsledku podlieha hodnoteniu súdu, teda aj odborný znalecký
posudok je pre súd dôkazom, ktorý posúdi súd. Námietky právneho zástupcu otca v tomto
smere preto odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd skúmal tiež opätovne
otázku primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate zo strany
otca. Poukázal pritom na skutočnosť, že otec maloletého býva na základe zmluvy o nájme
v obytnom rodinnom dome spolu s ďalšími dvoma osobami, s ktorými nájomnú zmluvu
spoločne uzatváral a z tejto nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca.
Rovnako nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že je otec schopný, vzhľadom na svoj
pracovný post, zabezpečiť kontinuálny prechod maloletého do krajiny obvyklého pobytu bez
toho, aby to maloletému nespôsobilo psychickú ujmu vzhľadom na jeho naviazanosť na
matku.
Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade možno odmietnuť
návrat maloletého s poukazom na prv citovaný Dohovor - článok 13, teda že existuje vážne
nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme a navyše dieťa nesúhlasí
s návratom, vychádzajúc z toho, že je dostatočne vyspelé na vyjadrenie svojho názoru
v tomto smere, je jeho rozhodnutie, ktorým zamietol návrh otca na navrátenie dieťaťa do
krajiny, v ktorom malo obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho premiestnením matkou bez
súhlasu otca, správne. K ďalším dôvodom odvolania odvolací súd uvádza, že nepovažuje za
relevantnú námietku ohľadne neprávoplatnosti rozhodnutia o nepripustení vstupu
vedľajšieho účastníka - Rady pre práva dieťaťa, keď táto je už vzhľadom aj na potvrdenie
uznesenia odvolacím súdom bezpredmetná (dôvody pod bodom 11 až 31 odvolania).
K odňatiu možnosti konať pred súdom, ku ktorej malo dôjsť nedoručením Správy z
pohovoru pred pojednávaním, odvolací súd nesúhlasí, s uvedeným dôkazom bol právny
zástupca otca oboznámený dostatočným spôsobom na pojednávaní, mal možnosť sa k nemu
vyjadriť a odvolací súd nepovažuje za žiaduce, aby sa pojednávanie odročovalo za účelom
vyjadrovania sa k jednotlivým dôkazom, najmä za situácie, že ide o prečítanie Správy
kolízneho opatrovníka, keďže aj bez ohľadu na stanovisko otca k tejto Správe by údaje,
ktoré sú v nej uvedené, boli rovnaké. Hodnotiť tento dôkaz opätovne prináleží súdu
(námietky pod bodom 32 až 42). Pokiaľ vytýka právny zástupca otca nevykonanie
navrhnutých dôkazov, konkrétne znaleckého dokazovania na posúdenie zrelosti maloletého
(pod bodom 43 až 51 odvolania), odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené stanovisko k
tejto otázke.
K námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (body 52 až 116)
odvolací súd poukazuje na svoje stanovisko k otázke ustálenia skutkového stavu a právneho
posúdenia veci s tým, že opätovne zdôrazňuje, že podľa jeho názoru prvostupňový súd
správne rozhodol, keď vychádzal z Dohovoru, konkrétne článku 13 s odkazom aj na
relevantnú judikatúru v tomto smere, konkrétne prípad Neulinger a Shuruk verzus
Švajčiarsko, ktoré zdôrazňuje povinnosť posudzovať každú vec individuálne tak, aby
rozhodnutie bolo v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Pokiaľ sú zistené a objasnené
dôvody, pre ktoré súd dospel k záveru, že nie je v záujme maloletého rozhodnúť o jeho
navrátení do miesta obvyklého bydliska tak, ako je uvedené vyššie, bolo správne rozhodnúť
podľa uvedených výnimiek. Odvolací súd považuje za dostatočne preukázané, že existuje
dôvod pre použitie výnimky z Dohovoru podľa článku 13, písm. b) - nebezpečenstvo
vystavenia maloletého duševnej ujme, nesúhlas maloletého s návratom (majúc za to, že
maloletý je dostatočne vyspelý pochopiť situáciu a jej dôsledky), ako nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003, článok 11 ods. 2. Odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje situáciu pred
„neoprávneným únosom,“ keď starostlivosť o maloletého už v tomto období (takmer rok)
v prevažnej miere, takmer výlučne osobne zabezpečovala a poskytovala maloletému dieťaťu
matka. Aj to je závažný moment pre posúdenie psychickej ujmy hroziacej maloletému pri
jeho odňatí matke. Aj z toho dôvodu poukazuje odvolací súd na rozhodnutia Neunlinger
a Shuruk a Raban v tom význame, že je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne
v záujme čo najlepšieho prospechu pre dieťa, ktorý musí byť prioritný.»
22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré
podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené dostatočným spôsobom.
23. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa,
ktoré sú v podstate totožné so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu, relevantným ústavne
akceptovateľným spôsobom.
24. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
26. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;
od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len
súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
(§ 157 ods. 2 OSP).
27. Ústavný súd osobitne k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania
navrhnutého dôkazu – znaleckého posudku pre účely zrelosti maloletého zdôrazňuje, že
okresný súd vo svojom uznesení postupoval v intenciách už uvedeného, keď jasne
a zrozumiteľne zdôvodnil, prečo nepovažuje za účelné a hospodárne nariadenie znaleckého
dokazovania. Krajský súd navyše podrobne odkázal na vyjadrenie maloletého, z ktorého je
názor maloletého zrejmý.
28. Pokiaľ teda okresný súd, resp. krajský súd riadne odôvodnili, prečo odmietli
vykonať navrhovaný dôkaz, neporušili tým základné práva sťažovateľa.
29. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným
v napadnutom uznesení nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
30. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu a s odkazom na citované
odôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského považuje ústavný súd námietky
sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia za irelevantné.
31. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
32. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd aj krajský súd vzali pri svojom
rozhodovaní o návrhu sťažovateľa do úvahy najlepší záujem maloletého v čase
rozhodovania. Pri rozhodovaní vychádzali okresný súd aj krajský súd nielen zo skutočnosti,
že v dôsledku plynutia času sa maloletý zžil s prostredím, v ktorom žije, ale tiež z ďalších
skutočností, a to zo sociálnej situácie matky a sťažovateľa, ich pracovného času
a schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého, možností bývania maloletého,
športových aktivít maloletého, vzťahu k matke a k sťažovateľovi a tiež osobitne z okolností,
ktoré predchádzali príchodu maloletého s matkou na územie Slovenskej republiky, keď
maloleté dieťa bolo už takmer rok pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky
na základe vzájomnej dohody rodičov v osobnej starostlivosti matky mimo miesta bydliska
sťažovateľa. Ústavný súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ napriek tvrdenej
možnosti usporiadať si svoje pracovné záležitosti tak, aby sa mohol o maloletého osobne
starať, sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v roku 2015 z dôvodu
pracovnej zaneprázdnenosti, a s maloletým sa v roku 2015 stretol iba dvakrát na obdobie
niekoľkých dní.
33. Vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4
ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
34. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa č. 41 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie
krajského súdu a ani doba trvania konania pred všeobecnými súdmi nezasahujú do práva na
súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a ani do práva rodičov na
starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, keďže sťažovateľa
napadnuté uznesenie krajského súdu nevylučuje zo styku a zo starostlivosti o maloleté dieťa
ani mu nebráni dieťa vychovávať. Ústavný súd zároveň považuje opätovne za potrebné
upriamiť pozornosť na skutočnosť, že počas obdobia roka 2015 sa sťažovateľ s maloletým
stretol osobne iba 2-krát na niekoľko dní. Teda je zrejmé, že sťažovateľ napriek tvrdenému
porušeniu svojich práv tieto svoje práva v plnej možnej miere nevyužíva. Zároveň ústavný
súd opakovane zdôrazňuje, že skutočnosť, že maloletý sa v dôsledku plynutia času zžil
s prostredím, v ktorom žije, nebol jediným dôvodom, prečo bol návrh sťažovateľa na
navrátenie maloletého do miesta obvyklého pobytu zamietnutý, čo jasne a zrozumiteľne
vyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu,
pričom nie je možné tiež opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na okresnom
súde až viac ako 5 mesiacov potom, ako bol maloletý premiestnený na územie Slovenskej
republiky.
35. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2016