Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 578/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A,

Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 29. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2016

doručená faxom a 20. júla 2016 písomne doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 4 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2016 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... 08.11.2013 bol Okresným súdom Banská Bystrica... prijatý Návrh sťažovateľa...

na nariadenie návratu jeho syna - maloletého do krajiny obvyklého pobytu...

... lebo matka maloletého... 27.05.2013 premiestnila maloletého z miesta jeho

obvyklého pobytu vo Veľkej Británii na Slovensko, kde ho neoprávnene zadržiava od

03.06.2013 doposiaľ.

... súd prvej inštancie vydal Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

27.10.2015, sp. zn.: (ďalej ako „Uznesenie zo dňa 27.10.2015“)..., ktorým

súd prvej inštancie návrh zamietol.

... Proti Uzneseniu zo dňa 27.10.2015 podal sťažovateľ... Odvolanie zo dňa

16.12.2015...

... O Odvolaní zo dňa 16.12.2015 rozhodol odvolací súd tak, že vydal Uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 29.03.2016. sp. zn.: ..., ktorým...

Uznesenie zo dňa 27.10.2015 potvrdil.

... 24.05.2015 bol Radou pre práva dieťaťa... podaný Návrh na vstup Rady pre

práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do predmetného konania...

... sťažovateľ v 1. Rade... vyjadril nesúhlas so vstupom Rady pre práva dieťaťa do

predmetného konania...

... 19.08.2015 súd prvej inštancie vydal Uznesenie... ktorým vstup vedľajšieho

účastníka Radu pre práva dieťaťa do konania na stranu maloletého dieťaťa nepripustil.

... Uznesenie zo dňa 19.08.2015 bolo doručené aj Rade pre práva dieťaťa, avšak

nebolo jej doručené Predvolanie na pojednávanie na deň 27.10.2015.

... Po vydaní Uznesenia zo dňa 19.08.2015 bolo matkou maloletého dieťaťa dňa

03.09.2015 podané Odvolanie proti Uzneseniu zo dňa 19.08.2015...

... Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 súd prvej inštancie doručil krátkou

cestou... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2015, sp. zn.:

... ktorým bolo Uznesenie zo dňa 19.08.2015 potvrdené.

... Na uvedenom pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 sa nezúčastnila Rada pre

práva dieťaťa, keďže jej Predvolanie na pojednávanie... nebolo ani doručené...

... Pojednávanie nariadené na deň 27.10.2015 sa uskutočnilo aj napriek tomu, že

existovala procesná prekážka k vedeniu tohto pojednávania spočívajúca v absencii

predvolania na pojednávanie pre Radu pre práva dieťaťa, resp. v absencii účasti Rady pre

práva dieťaťa na predmetom pojednávaní, preto je možné právne relevantným spôsobom

uviesť, že Rade pre práva dieťaťa sa odňala možnosť konať pred súdom. ...

... Sťažovateľ v 1. rade si dovoľuje uviesť, že na horeuvedenú protiprávnosť

upozornil Krajský súd v Banskej Bystrici už aj v Odvolaní sťažovateľ v 1. rade zo dňa

16.12.2015 avšak Krajský súd v Banskej Bystrici sa s uvedeným vysporiadal nesprávne...

... Okresný súd v Banskej Bystrici v predmetnej otázke postupoval a rozhodol

nesprávne... a Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd svojím rozhodnutím

(Uznesenie zo dňa 29.03.2016) neodstránil vytýkanú nezákonnosť, čím porušil

a Dohovorom chránené právo na spravodlivé súdne konanie...

... Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015 okrem iného vyplýva, že súd prvej

inštancie nenariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie, keďže

súd prvej inštancie zistil zo Správy z pohovoru s malol. dieťaťom zo dňa 12.05.2015..., že

maloletý prejavil záujem žiť na Slovensku. Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015

okrem iného vyplýva, že súd prvej inštancie nenariadil návrat maloletého do miesta jeho

obvyklého pobytu vo Veľkej Británii, keďže súd prvej inštancie zobral do úvahy aj dobré

hodnotenie maloletého školou...

... Uvedené dokumenty, t. j. Správa z pohovoru s maloletým dieťaťom a Podrobná

charakteristika maloletého vypracovaná školou neboli pred pojednávaním konaným dňa

27.10.2015 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade. ...

... Keďže právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade neboli doručené tieto pre

konanie dôležité dokumenty, tak sa sťažovateľovi v 1. rade odňala možnosť konať pred

súdom.

... V odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015 je okrem iného uvedené, že: „Súd pri

svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na

hodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného. Šikovného žiaka dosahujúceho

najlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú

jeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradensko-

psychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, oko chce žiť,

prejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval

a s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť

ovplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za

svoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké

dokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal

zo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný

spôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie

sa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu

kolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil nevyhovel.“

... S uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie sa sťažovateľ v 1. rade nemôže

v žiadnom prípade stotožniť. Sťažovateľ v 1. rade poukazuje na posledné vety uvedené

v Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom, ktorý bol vypracovaný

, psychologičkou Referátu poradensko-psychologických služieb: „... Posúdenie

aktuálneho vzťahu k otcovi a návratu maloletého do Veľkej Británie nie je možné

prostredníctvom RPPS , nakoľko kontakt s otcom maloletého, vzhľadom na jeho

miesto pobytu sa nedá v krátkom časovom období, zrealizovať. Rozhovor s maloletým bol

zameraný len na zistenie názoru maloletého k danej veci. Z uvedených dôvodov navrhujem

do konania prizvať znalca z odboru klinickej psychológie.“ Z uvedeného celkom

jednoznačne vyplýva, že samotný psychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým dieťaťom

uviedol, že tento pohovor bol zameraný len na zistenie názoru maloletého, pričom

psychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým sa v žiadnom prípade nevysporiadal, a ani

sa vysporiadať nemohol s tým, či maloletý je dostatočne zrelý na to, aby mohol vyjadriť svoj

názor a stáť si za nim aj na ďalší deň, resp. o ďalšiu hodinu, preto psychológ, ktorý vykonal

pohovor s maloletým, sám navrhol priznať znalca z odboru klinickej psychológie.

... Na základe uvedeného možno uviesť, že súd prvej inštancie si zo Správy

z pohovoru s maloletým „zobral len to, čo sa mu hodilo.“ To znamená, že súd prvej

inštancie zobral do úvahy časť Správy z pohovoru s maloletým, avšak inú časť tohto

dokumentu (návrh na prizvanie znalca) nezobral do úvahy.

... Otec maloletého poukazuje taktiež na vyjadrenie kolíznej opatrovníčky ÚPSVaR

ktorá na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 uviedla:

„... vzhľadom k tomu, že maloletý sa pri pohovore s psychológom vyjadril pozitívne na

adresu matky, ale aj pozitívne na adresu otca, máme zato, tak ako uviedol psychológ

vo svojej správe, že je potrebné do toho konania prizvať ďalšieho odborníka a to klinického

psychológa, ktorý by posúdil stupeň zrelosti dieťaťa, ktorý by posúdil, či toho vyjadrenie

dieťaťa naozaj jeho samostatným vyjadrením a či nie je ovplyvnené prostredím a osobami,

v ktorom sa aktuálne zdržiava. ...“ Z uvedeného vyjadrenia opäť vyplýva, že maloletý sa

síce vyjadril pozitívne k svoju žitiu na Slovensku (taktiež sa vyjadril pozitívne k osobe otca),

avšak aj kolízna opatrovníčka navrhla prizvať do konania znalca, ktorý by posúdil aj stupeň

zrelosti maloletého dieťaťa vo vzťahu k jeho vyjadreniam.

... Sťažovateľ v 1. rade poukazuje aj na skutočnosť, že aj jeho právny zástupca sa na

pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 pripojil k návrhu na doplnenie dokazovania, ktorý

spočíva v prizvaní znalca z odboru klinickej psychológie. ...

... S ohľadom na uvedené skutočnosti je možné uviesť, že konajúce súdy nevykonali

dôkaz, ktorého vykonanie je nesmierne dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. ...

... Je potrebné opätovne konštatovať, že takmer celá argumentácia súdov uvedená

v jednak odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenia zo dňa 29.03.2016 sa

zakladá na skutočnosti, že maloletý sa zžil na Slovensku, preto súdy nenariadili jeho návrat

do miesta jeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii. Súdy vydedukovali zžitie maloletého na

Slovensku najmä z jeho vyjadrení uvedených v Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom,

pričom súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keďže v žiadnom prípade nebolo preukázané zžite maloletého na Slovensku, pretože

vyjadrenia maloletého by mali byť preskúmané znalcom z príslušného odboru, pričom až po

vypracovaní znaleckého posudku možno tvrdenie, že maloletý sa zžil s prostredím na

Slovensku podporiť vyjadrením maloletého.

... Súdy dospeli aj k ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd prvého stupňa

v Uznesení zo dňa 29.10.2015 uviedol: „... súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti

matky, ktorú označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi

dobré výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal

zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za

daného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme.“

... Otec maloletého dieťaťa sa v žiadnom prípade nestotožňuje s citovanou

konštatáciou súdu, keďže sťažovateľ v 1. rade počas celého dlhotrvajúceho súdneho

konania preukázal, že zabezpečí kontinuálny prechod maloletého z krajiny, v ktorej je

neoprávnene zadržiavaný do krajiny jeho obvyklého pobytu.

... Sťažovateľ v 1. rade počas súdneho konania preukázal, že maloletý má vo Veľkej

Británii v prípade návratu zabezpečené ubytovanie, školskú dochádzku, mimoškolské

aktivity, starostlivosť, lásku a pokojné prostredie (podrobnejšie uvedené ďalej v texte tejto

sťažnosti).

... Skutkové zistenie súdov, ktoré sa zakladajú na vyjadrení 8-ročného dieťaťa, že

chce zostať so svojou matkou a opomenutie všetkých záruk poskytnutých sťažovateľom

v 1. rade vo Veľkej Británii, ktoré odôvodňuje nenavrátenie maloletého do krajiny jeho

obvyklého pobytu, možno jednoznačne definovať ako nesprávne. ...

... Tak ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd nesprávne interpretovali skutkový

stav, keďže sťažovateľ v 1. rade preukázal zabezpečenie primeraných opatrení na

zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. ...

... Citované tvrdenie si súd prvej inštancie vzal za svoje tým spôsobom, že

odôvodnenie Uznesenia zo dňa 27.10.2015 „sa nesie v tom duchu“, že maloletý sa už zžil

s prostredím u matky na Slovensku, keďže sa na Slovensku zdržiava už pomerene dlhú dobu,

a preto súd prvej inštancie nenariadil jeho návrat do miesta jeho obvyklého pobytu

vo Veľkej Británii, avšak sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, aby bolo citované tvrdenie

aplikované na prejednávané konanie, keďže na jedná o nesprávne právne posúdenie,

pretože na toto konanie je potrebné nazerať v širšom kontexte a závery uvedené v citovanom

tvrdení taktiež nemožno aplikovať automaticky a mechanicky na každé konanie v tom

zmysle, že maloletý sa už dlhšiu dobu nachádza v krajine, v ktorej je neoprávnene

zadržiavaný, a preto je potrebné maloletého v tejto krajine ponechať, pretože je potrebné

vždy starostlivosti posúdiť celú situáciu a zobrať do úvahy relevantné ustanovenia právnych

predpisov. ...

... Zo všetkých uvedených informácii vyplýva, že

- maloletý je od 03.06.2013 neoprávnene zadržiavaný na Slovensku, t. j. vyše 3rokov.

- sťažovateľ v 1. rade podal Návrh na nariadenie návratu dňa 08.11.2013, t. j. pred

vyše 2,5 rokmi.

- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie

zo dňa 14.04.2014) boli vydané po takmer 5 mesiacoch od podania Návrhu na nariadenie

návratu

- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie

zo dňa 14.04.2014) sa doručovali právnemu zástupcovi matky maloletého dieťaťa približne

120 dní, t. j. 4 mesiace.

- Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o Odvolaní matky maloletého zo dňa

26.08.2014 približne 210 dní, t. j. 6 mesiacov.

- po tom, čo odvolací súd rozhodol o Odvolaní zo dňa 26.08.2014 prostredníctvom

Uznesenia zo dňa 30.03.2015 (zrušenie Prvých rozhodnutí súdu prvej inštancie), tak súd

prvej inštancie o veci zase rozhodoval vo veci takmer 7 mesiacov (Uznesenie zo dňa

27.10.2015)

- o Odvolaní sťažovateľa v 1. rade zo dňa 16.12.2015 proti Uzneseniu zo dňa

27.10.2015 rozhodoval odvolací súd približne 5 mesiacov (Uznesenie zo dňa 29.03.2016).

Uvedený výpočet sťažovateľ uvádza z dôvodu, že súdy (súd prvej inštancie, ale aj

odvolací súd) v odôvodneniach svojich rozhodnutí viackrát uvádzajú, že maloletý je už

pomerne dlhú dobu na Slovensku, a preto sa zžil s prostredím na Slovensku, resp. so svojim

okolím. Či je toto tvrdenie pravdivé je otázne, avšak v prvom rade je potrebné položiť si

otázku, či má sťažovateľ v 1. rade byť „potrestaný“ tým, že jeho syn sa nenavráti do Veľkej

Británie k nemu kvôli tomu, že maloletý je už vyše 3 rokov neoprávnene zadržiavaný na

Slovensku? Veď práve sťažovateľ v 1. rade (zrejme ako jediný) reaguje promptne a rýchlo.

Sťažovateľ v 1. rade predsa nemôže byť „potrestaný“ nenavrátením jeho syna kvôli tomu,

že matka maloletého dieťaťa, resp. jej právny zástupca umelo predlžovali súdne konanie

a kvôli tomu, že súdy vec neprejednali v lehote určenej Haagskym dohovorom.

... V prípade, že dlhodobé (viac ako 2 roky trvajúce súdne konanie) má byť na ujmu

sťažovateľa v 1. rade v tom, že návrat maloletého dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu

sa nenariadi len preto, že počas dlhotrvajúceho súdneho konania sa maloletý už zžil

s prostredím, v ktorom je neoprávnene zadržiavaný aj s ľuďmi, ktorí ho neoprávnene

zadržiavajú, tak sa jedná o hrubé porušenie najvyššieho zákona Slovenskej republiky, a to

SR, keďže práve v Ústave SR je uvedené, že Slovenská republika uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,

a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, pričom Slovenská republika je viazaná aj Haagskym

dohovorom, v ktorom je viackrát uvedené a zvýraznené, že justičné orgány by mali

zabezpečiť čo najrýchlejšie skončenie veci s tým, že cieľom Haagskeho dohovoru je návrat

maloletého dieťaťa z krajiny, v ktorej je neoprávnene zadržiavaný, do miesta jeho

obvyklého pobytu. V prípade, že konajúce súdy nebudú brať do úvahy ciele, zásady a

princípy uvedené v Haagskom dohovore, tak sa jedná o hrubé porušenie SR a

medzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súdy by mali

brať do úvahy, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, pričom

„odobrovanie“ umelého predlžovania konania by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti.

... Súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nenariadili návrat maloletého do miesta

jeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii z viacerých dôvodov, a to, že

- maloletý nesúhlasí s návratom do krajiny obvyklého pobytu a s ohľadom na vek

a rozumovú vyspelosť maloletého treba zohľadniť jeho názor;

- maloletý sa už zžil s novým prostredím na Slovensku;

- návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by mu mohol spôsobiť ujmu.

... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že opakované nedodržiavanie lehôt

konajúcimi súdmi, prispela k neúmernému predlžovaniu súdneho konania, ktoré by sa

podľa Haagskeho dohovoru malo ukončiť do 6 týždňov od začatia konanie, pričom

v posudzovanom prípade sa konanie začalo dňa 08.11.2013 a skončilo právoplatnosťou

Uznesenia zo dňa 29.03.2016, ktoré z dôvodov nemožnosti doručenia právnemu zástupcovi

matky maloletého aj v tomto prípade nadobudlo právoplatnosť dňa 19.05.2016, to je takmer

po dvoch mesiacoch od jeho vydania.

... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aký dlhodobý proces sprevádzal doručenie

Prvých rozhodnutí súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi matky, ktorý dlhodobý proces

doručovania celkom zbytočne a zjavne účelovo natiahol celé toto súdne konanie.

... Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade prevzal Prvé rozhodnutia súdu prvej

inštancie dňa 22.04.2014. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie doručoval Prvé

rozhodnutia súdu prvej inštancie v rovnakom čase aj právnemu zástupcovi matky

maloletého dieťaťa, tento ho prevzal až dňa 18.08.2014, napriek tomu súd prvej inštancie

voči takémuto flagrantnému porušovaniu procesných postupov zo strany jedného

z účastníkov konania žiadnym spôsobom nezakročil a svojou pasivitou sa sám pričinil

k porušenie základných ústavných práv sťažovateľa.

... Následne protiprávny stav pretrvával aj na odvolacom súde, ktorý vo veci nekonal

ďalšieho pol roka a po vrátení veci odvolacím súdom naďalej dochádzalo k porušovaniu

základných práv sťažovateľa, keď k meritórnemu rozhodnutiu veci došlo až dňa 29.03.2016,

vydaním nezákonného rozhodnutia, to je Uznesenia zo dňa 29.03.2016, spochybňovaného

touto sťažnosťou. ...

... S poukazom na popísané právne významné skutočnosti má sťažovateľ za to, že

neodôvodnene dlhotrvajúcim postupom a rozhodovaním konajúcich súdov, ktorých

výsledkom bolo vydanie nesprávnych, nezákonných a protiústavných rozhodnutí -

Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenie zo dňa 29.03.2016. došlo k porušeniu práva

sťažovateľa v. 1. rade na rodičovstvo a na rodinu, porušeniu práva sťažovateľa v 2. rade na

rodinu.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu chránené podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa na rodičovstvo a rodinu chránené podľa čl. 41 ods. 1

, ako aj jeho právo na starostlivosť a výchovu podľa

ods. 4 a taktiež právo na rešpektovanie rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn.:

zrušuje a vec vracia Krajského súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 363,79 Eur...“

II.

4. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou

zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

8. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti

možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

12. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru uznesením krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -649 z 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“), ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie návratu jeho

maloletého syna do krajiny obvyklého pobytu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie

a Severného Írska. K porušeniu označených práv malo tým, že okresný súd pojednával

v neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, čím jej odňal možnosť

konať pred súdom, okresný súd nedoručil sťažovateľovi charakteristiku maloletého

zo základnej školy a vyjadrenie maloletého vykonané prostredníctvom psychológa referátu

poradensko-psychologických služieb, čím odňal sťažovateľovi konať pred súdom, okresný

súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhol sťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej

psychológie, ktorým malo byť zistené, či je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho

názoru, a tiež nedostatočným zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením

veci.

13. K námietke sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

nedoručením relevantných listinných dôkazov, ústavný súd uvádza, že právomoc ústavného

súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu

subsidiarity ( ). Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že

ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže

domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto

sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr.

, ). V konaní o sťažnosti podľa teda prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

14. Podľa v znení účinnom v čase

rozhodovania (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

15. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený napadnúť uznesenie krajského súdu

dovolaním, v ktorom mal možnosť namietať odňatie možnosti konať pred súdom. Z toho

vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

17. Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobný charakter posudzovať spoločne

a niet medzi nimi zásadných odlišností.

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

19. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že okresný súd konal

v neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, ústavný súd konštatuje, že

už zo samotného tvrdenia sťažovateľa, že Rade pre práva dieťaťa týmto konaním

všeobecného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že malo ísť

o porušenie práv vedľajšieho účastníka, a nie práv sťažovateľa, čo vylučuje akúkoľvek

možnosť, aby takýmto postupom okresného súdu, resp. krajského súdu bolo zasiahnuté do

označených práv sťažovateľa. Ústavný súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že sám

sťažovateľ so vstupom Rady pre práva dieťaťa do konania nesúhlasil, a ústavnému súdu tak

nie je zrejmé, akým spôsobom mohlo byť porušené právo sťažovateľa, ak do konania nebol

pripustený vedľajší účastník, so vstupom ktorého sťažovateľ nesúhlasil.

20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že nebol vykonaný dôkaz, ktorý navrhol

sťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej psychológie, ktorým malo byť zistené,

či je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho názoru, a tiež nedostatočným zistením

skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci ústavný súd upriamuje pozornosť

na túto relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu:

„Podľa , Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.

Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

prijatého v Haagu dna 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky pod číslom cieľom dohovoru je:

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do

niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané; a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku

jedného zmluvného štátu boli účinne dodržiavané v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne, podľa právneho poriadku štátu, na území

ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;

a

b) v čase premiestnenia alebo zadržania bolo toto právo aj skutočne vykonávané,

buď spoločne alebo samostatne, alebo by bolo vykonávané, ak by nedošlo k premiestneniu

či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä zo zákona

alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho organu alebo na základe dohody

platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané v zmysle čl. 3 v deň začatia

konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa

nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota

jedného roka, nariadi príslušný orgán bez ďalšieho návrat dieťaťa. Justičný alebo správny

orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka

uvedenej v predchádzajúcom odseku, pokiaľ sa nezistí, že dieťa sa už vžilo s novým

prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že

dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť

žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku, justičný alebo správny orgán

dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická

osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním;

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Podľa Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 zo dňa 27. 11. 2003 o súdnej

právomoci a uznávaní a výkone rozsudku v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) číslo 1347/2000 čl. 11 ods. 4 súd

nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980,

ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po

jeho vrátení.

Cieľom Haagskeho dohovoru je obnoviť status quo spôsobený medzinárodným

únosom. Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa v zmysle vyššie citovaného Haagskeho

dohovoru sa rozumie neoprávnené premiestnené alebo zadržiavanie dieťaťa jedným

z rodičom do jednej krajiny, než je krajina jeho obvyklého pobytu, čím dochádza

k protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. V zmysle preambuly Haagskeho

dohovoru medzinárodný únos detí má 2 prvky a to prvok nezákonnosti, ktorý sa prejavuje

porušením práv druhého rodiča a medzinárodný prvok, ktorým sa rozumie únos dieťaťa do

inej krajiny. Prvostupňový súd aj po zrušení veci odvolacím súdom, doplneným

dokazovaním mal preukázané, že 1/ obvyklým pobytom maloletého v čase jeho

premiestnenia bola Veľká Británia, 2/ otec bol jeden z nositeľov rodičovskej zodpovednosti

(rodičovských práv a povinností) a preto matka ako jeden z nositeľov rodičovskej

zodpovednosti nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého bez súhlasu otca ako

druhého nositeľa rodičovskej zodpovednosti, 3/ matka maloletého zadržiava na území

Slovenskej republiky bez súhlasu otca a to či už písomného, ústneho, konkludentného, čím

vo veci maloletého došlo k medzinárodnému únosu.

Najvyšší súd SR, aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane

zdôrazňovali, že aj v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa je

potrebné v maximálnej miere chrániť práva a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa

a dôsledne skúmať, či nie sú naplnené podmienky ustanovené v čl. 13 Haagskeho dohovoru

pre odmietnutie nariadenia návratu maloletého dieťaťa. Pri rozhodovaní o návrate detí do

iného zmluvného štátu Haagskeho dohovoru musia súdy vychádzať z čo naj

starostlivejšieho zistenia skutkového stavu. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat

dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte musia byť zistené a objasnené natoľko

dostatočne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné

usudzovať na skutočný postoj rodiča v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Ak je

účastníkom konania maloleté dieťa, je povinnosťou súdu zisťovať jeho názor, keď je s

ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť (napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR spis. zn. z 30. 06. 2009, z 12. 12.

2011, z 23. 10. 2014, , nález Ústavného súdu SR z 13. 12.

2011 spis. zn. ). Ústavný súd SR v náleze z 23. 05. 2014 spis. zn. IV.ÚS

100/2014 s poukazom na ostatou judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že

sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor,

že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovaný, nariadený

automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom

jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa

vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska

má národný orgán vykonať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie

a faktorov materiálnej, ekonomickej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy

(rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk vs Švajčiarsko zo dňa 06. 07. 2010).

Ústavný súd zdôrazňuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa

v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp.

podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Vnútroštátne

súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o vážnej ujme,

ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy

aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Riziko vzniku vážnej psychickej ujmy je

priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané

vo svetle čl. 13, písm. b/ Haagskeho dohovoru. Tiež v zmysle platnej judikatúry ESĽP je

nutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej dobe (t. j. v čase rozhodovania

súdu) skôr, než v čase únosu alebo doby považovaného návratu.

V danej veci súd zistil, že manželstvo rodičov maloletého bolo dňa 15. 12. 2011

rozvedené. Rodičia maloletého do augusta 2012 aj po rozvode zotrvali v spoločnej

domácnosti, ktorú následne so súhlasom otca matka spolu s maloletým opustila

a presťahovala sa do mesta . Odvtedy matka zabezpečovala starostlivosť

o maloletého, otec sa s maloletým stretával, podieľal sa na výžive maloletého v zmysle

dohody rodičov. Matka dňa 02. 06. 2015 sa po prázdninách nevrátila na územie Veľkej

Británie, spolu s maloletým zotrvala na území SR, kde sa stala vlastníčkou 3-izbového bytu,

v ktorom s maloletým dlhodobo nepretržite býva. Maloletý v tejto domácností má svoju

vlastnú izbu, ktorá je kompletne zariadená. Matka maloletého je zamestnaná ako

stredoškolská učiteľka. Maloletý v septembri 2014 nastúpil do 1. ročníka ZŠ. V súčasnosti je

maloletý žiakom 2. ročníka ZŠ, má 8 rokov. Školou je hodnotený ako jeden z najlepších

žiakov, ktorý je veľmi šikovný, inteligentný. V školskom kolektíve je obľúbený, spolužiakom

nápomocný, maloletý od nástupu do školy je členom futbalového oddielu, v súčasnosti

s názvom ŠE , s ktorým dosahuje veľmi dobré, tak individuálne ako aj kolektívne

výsledky, má množstvo ocenení. S maloletým bol vykonaný prostredníctvom psychológa

referátu poradensko-psychologických služieb pohovor, pri ktorom vyjadril vôľu zotrvať

doma v Súčasnú domácnosť považuje maloletý za svoj domov. Tiež pri pohovore

spontánne rozprával o svojej záujmovej činnosti, krúžku, rozprávkach, ktoré rád pozerá.

Vyjadril vôľu, aby otec sa presťahoval na Slovensko. Z pohovoru s maloletým vyplynulo, že

je naviazaný na matku, k otcovi však prechováva taktiež pozitívny vzťah, chce sa sním

stretávať. Maloletému je na území SR zabezpečovaná zdravotná starostlivosť. Podľa

vyjadrenia matky je maloletý v súčasnosti zdravý, nenavštevuje žiadnu špecializovanú

ambulanciu. Matka maloletému zabezpečuje plnohodnotnú starostlivosť. Otec je

s maloletým v kontakte a to telefonickom, skypovom a taktiež osobnom v roku 2005 2-krát

strávil s maloletým dovolenku, maloletý otca neodmieta. Otec maloletého býva na základe

zmluvy o nájme zariadeného obytného domu v rodinnom dome spolu s ďalšími dvomi

osobami, s ktorými spoločne uzatváral predmetnú nájomnú zmluvu. Zo zmluvy však

nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca. Otec vo vzťahu k svojmu bývaniu

uvádzal, že ide o domácnosť, v ktorej maloletý zhruba do 4 rokov svojho veku žil.

Z vyjadrenia právneho zástupcu otca na poslednom pojednávaní vyplynulo, že otec sa len

ústne informoval na možnosť prijatia maloletého v škole v blízkosti jeho bydliska.

Z vyjadrenia PZ otca nevyplynulo, že by otec maloletému okrem návštevy družiny, ranného

školského klubu, zabezpečil záujmovú činnosť, napr. návštevu futbalového krúžku, ktorý

v súčasnosti maloletý na Slovensku navštevuje a dosahuje v ňom dobré výsledky. Otec

pracuje ako čašník v reštaurácii, podľa ním predloženého dokladu má zamestnávateľom

umožnenú flexibilnú pracovnú dobu. Otcom predložený doklad o možnosti mať dohodnutý

flexibilný pracovný čas spochybnila, uviedla, že ide o neoficiálne potvrdenie. V tejto

súvislostí uviedla, že sama 13 rokov žila vo Veľkej Británii, pracovala u zamestnávateľa

otca a preto vie posúdiť oficiálnosť otcom predloženého dokladu. Matka tiež poukazovala

na pracovnú vyťaženosť otca, nemožnosť navštíviť dieťa počas jesenných prázdnin, Vianoc.

Právny zástupca otca jeho neprítomnosť na pojednávaní ospravedlňoval plnením

pracovných povinností. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vývoj rodinnej

situácie maloletého a jeho rodičov, v súčasnosti automaticky nenariadil návrat maloletého

do krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie podľa Haagskeho dohovoru, pretože by bol

v rozpore s najlepším záujmom maloletého a pre maloletého by nebolo najlepším riešením.

Súd je totiž toho názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky, ktorú

označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi dobré

výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal

zabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za

daného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme. Je zrejmé, že

maloletý sa v rodinnom prostredí u matky cíti dobre, bezpečne, je zdravý, vyvíja sa

primerane veku, žije s matkou v prostredí, ktoré mu vytvára najlepšie podmienky pre

všestranný vývoj. Maloletý je 8-ročným dieťaťom, teda dieťaťom vo veku, kedy už intenzívne

vníma okolie, nadväzuje kontakty a väzby s rovesníkmi, dospelými, ktoré formujú jeho

osobnosť, jeho charakter, osobu, vzťahy s okolím, buduje si svoje sociálne zázemie a preto

súd za takéhoto daného stavu návrh otca zamietol ako nedôvodný. Súd má za to, že v danom

prípade je najlepším riešením pre uneseného maloletého už jeho nenavrátenie. Súd pri

svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na

hodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného, šikovného žiaka dosahujúceho

najlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú

jeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradensko-

psychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť,

prejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval

a s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť

ovplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za

svoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké

dokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal

zo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný

spôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie

sa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu

kolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil, nevyhovel. Súd pri

svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj pomery na strane matky, ktorá na území SR má

rodinu a na strane otca bývanie a pracovanie vo Veľkej Británii bez svojej rodiny. Súd tiež

poznamenáva, že je potrebné poskytnúť právnu istotu všetkým účastníkom konania umožniť

konať a rozhodovať Okresnému súdu Brezno vo veci úpravy práv a povinností k maloletému

(t.j. zverenie, stretávanie, výživné). K námietke právneho zástupcu matky, že 1/ súd konal

bez toho, aby rozhodnutie o nepovolení vstupu vedľajšieho účastníka nadobudlo

právoplatnosť, 2/ možnosti mať poskytnutú lehotu 5 dní k vyjadreniu sa k dokladom

predloženým PZ otca na pojednávaní, 3/ nedoručenie vyjadrenia triednej učiteľky

a psychológa, posudku, 4/ neúplnosti a nezrozumiteľnosti žaloby, pre ktorú by mal súd PZ

otca vyzvať na ich odstránenie alebo doplnenie udáva: 1/ vedľajší účastník sa stáva

účastníkom súdneho konania až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom

v danej veci prvostupňový súd nepovolil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odvolací

súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, preto súd nemal dôvod ďalej vo veci konať

a rozhodnúť, 2/ rozsah dokladov predložených PZ otca priamo na pojednávaní

a doručených priamo na pojednávaní PZ matky a matke neboli podané v takom rozsahu,

aby to súd mohol považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania tak ako

predpokladá ustanovenie , 3/ s charakteristikou

maloletého zo základnej školy a vyjadrením maloletého prostredníctvom psychológa

referátu poradensko-psychologických služieb boli účastníci na pojednávaní oboznámení

a tieto dôkazy súd vykonal ich prečítaním. V prejednávanej veci súd nenariadil žiadne

znalecké dokazovanie za účelom získania znaleckého posudku, 4/ súd z úradnej moci

v prvom rade skúma, či návrh má všetky náležitosti a tak urobil aj v danej veci. Súd preto

všetky vyššie uvedené námietky PZ matky považoval len za účelové, tendenčné, resp.

plynúce z neznalosti veci alebo nedostatočnej prípravy na pojednávanie a preto na ne

neprihliadol.“

21. Krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom

v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

«Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol návrh otca maloletého, ktorým

sa tento domáhal nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska. Išlo v poradí o druhé rozhodnutie,

keď odvolací súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu z dôvodu nedostatočných skutkových

zistení v otázke existencie výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa, konkrétne, či maloletému

hrozí vážne nebezpečenstvo, že by návratom bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme

alebo by sa dostalo do inak nepriaznivej situácie, prípadne, že maloletý nesúhlasí

s návratom pokiaľ dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je potrebné zohľadniť jeho

názory.

Podľa súčasnej platnej právnej úpravy - konanie o návrat maloletého do cudziny pri

neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní ( až 178j platné a účinné od

01.01.2016), podľa ust. § 178a ods. 1 v konaní o návrat maloletého do cudziny pri

neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitných predpisov súd rozhoduje, či

premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z

dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

Osobitnými predpismi v tomto prípade je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003.

Podľa článku 13 Dohovoru (bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku),

justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,

inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrt by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak

zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je

vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku, justičné

a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol

ústredný orgán alebo príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 - článku 11 - Návrat dieťaťa, odsek 1, keď

osoba, orgán alebo iný subjekt ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na

príslušné orgány členského štátu o vydaní rozsudku podľa Haagskeho dohovoru

z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, aby

dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom

členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred

neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.

Podľa odseku 2 pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa

musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na

jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

Podľa odseku 4 súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13, písm. b)

Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany dieťaťa po jeho návrate.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval uvedeným spôsobom, ako

mu to bolo aj uložené odvolacím súdom.

Z podrobne zisteného a v odôvodnení napadnutého uznesenia uvedeného skutkového

stavu považuje odvolací súd za okrem iného neopomenuteľnú skutočnosť, že v čase, kedy

matka s maloletým opustila územie Veľkej Británie bez súhlasu otca, žila matka s dieťaťom

odlúčene od otca, s jeho vedomím a súhlasom v meste a to takmer počas obdobia

jedného roka, pričom v podstatnej miere starostlivosť maloletému v období pred opustením

Veľkej Británie poskytovala matka. Ako minimálne diskutabilné sa potom javí tvrdenie otca,

že sa má maloletý vrátiť do miesta, ktoré dôverne pozná, pretože tam žil do svojho 4-tého

roku života. Naviac bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že matka bez pomoci

otca nedokázala finančne situáciu zvládnuť, teda na jej konaní sa dosť závažnou mierou

podieľal aj otec maloletého. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd v tejto veci

vykonal dôsledné dokazovanie, pri jeho hodnotení v súlade s ust. možno toto

považovať za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce základným pravidlám, odôvodnenie

je dostatočne jasné a logické. Súd pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy

vyjadrenie maloletého, keď ho vzhľadom na vek aj vzhľadom na hodnotenie školy považoval

za schopného samostatne vyjadriť svoj názor a vôľu, ktorú mal preukázanú pohovorom

vykonaným prostredníctvom psychológia príslušného referátu poradensko-psychologických

služieb. Poukázal na to, že maloletý mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť, prejavil

záujem žiť na Slovensku s tým, aby sa na Slovensko presťahoval aj otec, s ktorým by sa

stretával. Odvolací súd poukazuje na Správu z pohovoru s maloletým, ktorú uskutočnil

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny oddelenie sociálno-právnej ochrany detí a

sociálnej kurately dňa 12.05.2015 za účelom zistenia názoru maloletého vo veci jeho

návratu do krajiny obvyklého pôvodu. V Správe sa uvádza okrem iného, že maloletý bol

oboznámený (primerane veku a rozumovým schopnostiam) s účelom pohovoru, na otázky

týkajúce sa jeho návratu do Veľkej Británie odpovedal samostatne. Maloletý uviedol, že

chce zostať na Slovensku. Nespomína si, ako tam bývalo, nevie povedať čo bolo dobré, keď

bývali tam, ale „zle bolo v škole.“ Teraz sa mu v škole páči. Býva s mamou a tak by chcel

zostať. Za otcom by šiel počas veľkých prázdnin a bol by u neho aj celý mesiac, čo mu aj

navrhol, avšak otec na to neodpovedal. Ako dôvod, prečo sa nechce vrátiť do Anglicka

uviedol, že sa mu viac páči doma (v chce zostať s mamou, chodieva hrávať futbal,

má tu kamarátov a je tu lepšie. Na otázku, že by sa mu možno zapáčilo bývať znova v

Anglicku, reagoval odmietavo. Dôležité pre neho je to, kde býva jeho maminka. Viac

maloletý k veci nemal záujem uviesť, zdôrazňoval len to, že „chce zostať doma.“

Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného pohovoru celkom jednoznačne vyplýva

skutočnosť, že maloletý si dostatočne uvedomuje situáciu a ako domov vníma terajšie

prostredie, najmä z dôvodu, že tu je jeho matka. Vzhľadom na vek dieťaťa, ako aj na prv

uvedené zistenia o rodinnej situácii maloletého v čase predchádzajúcom opustenie územie

Veľkej Británie je úplne pochopiteľné a prirodzené, že matka je osoba, u ktorej maloletej

cíti istotu a tam kde je matka, je aj domov. Pokiaľ za takejto situácie dospel prvostupňový

súd k názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky považuje za dôvod

vystavenia maloletého psychickej ujme. Odvolací súd s takýmto posúdením veci súhlasí,

považuje ho za správny a zodpovedajúci tomuto konaniu. Možno tiež uzavrieť, že je

naplnený predpoklad Dohovoru v článku 13, podľa ktorého justičný alebo správny orgán

môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom,

a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pokiaľ v tomto smere právny zástupca otca maloletého dieťaťa vytýka

prvostupňovému súdu nevykonanie znaleckého dokazovania a majúc zároveň za to, že súd

nie je oprávnený túto otázku posúdiť vzhľadom na jej odbornosť, odvolací súd uvádza, že je

vecou súdu, akým spôsobom vykoná dokazovanie, ktoré dôkazy vykoná a každý dôkazný

prostriedok v konečnom dôsledku podlieha hodnoteniu súdu, teda aj odborný znalecký

posudok je pre súd dôkazom, ktorý posúdi súd. Námietky právneho zástupcu otca v tomto

smere preto odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd skúmal tiež opätovne

otázku primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate zo strany

otca. Poukázal pritom na skutočnosť, že otec maloletého býva na základe zmluvy o nájme

v obytnom rodinnom dome spolu s ďalšími dvoma osobami, s ktorými nájomnú zmluvu

spoločne uzatváral a z tejto nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca.

Rovnako nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že je otec schopný, vzhľadom na svoj

pracovný post, zabezpečiť kontinuálny prechod maloletého do krajiny obvyklého pobytu bez

toho, aby to maloletému nespôsobilo psychickú ujmu vzhľadom na jeho naviazanosť na

matku.

Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade možno odmietnuť

návrat maloletého s poukazom na prv citovaný Dohovor - článok 13, teda že existuje vážne

nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme a navyše dieťa nesúhlasí

s návratom, vychádzajúc z toho, že je dostatočne vyspelé na vyjadrenie svojho názoru

v tomto smere, je jeho rozhodnutie, ktorým zamietol návrh otca na navrátenie dieťaťa do

krajiny, v ktorom malo obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho premiestnením matkou bez

súhlasu otca, správne. K ďalším dôvodom odvolania odvolací súd uvádza, že nepovažuje za

relevantnú námietku ohľadne neprávoplatnosti rozhodnutia o nepripustení vstupu

vedľajšieho účastníka - Rady pre práva dieťaťa, keď táto je už vzhľadom aj na potvrdenie

uznesenia odvolacím súdom bezpredmetná (dôvody pod bodom 11 až 31 odvolania).

K odňatiu možnosti konať pred súdom, ku ktorej malo dôjsť nedoručením Správy z

pohovoru pred pojednávaním, odvolací súd nesúhlasí, s uvedeným dôkazom bol právny

zástupca otca oboznámený dostatočným spôsobom na pojednávaní, mal možnosť sa k nemu

vyjadriť a odvolací súd nepovažuje za žiaduce, aby sa pojednávanie odročovalo za účelom

vyjadrovania sa k jednotlivým dôkazom, najmä za situácie, že ide o prečítanie Správy

kolízneho opatrovníka, keďže aj bez ohľadu na stanovisko otca k tejto Správe by údaje,

ktoré sú v nej uvedené, boli rovnaké. Hodnotiť tento dôkaz opätovne prináleží súdu

(námietky pod bodom 32 až 42). Pokiaľ vytýka právny zástupca otca nevykonanie

navrhnutých dôkazov, konkrétne znaleckého dokazovania na posúdenie zrelosti maloletého

(pod bodom 43 až 51 odvolania), odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené stanovisko k

tejto otázke.

K námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (body 52 až 116)

odvolací súd poukazuje na svoje stanovisko k otázke ustálenia skutkového stavu a právneho

posúdenia veci s tým, že opätovne zdôrazňuje, že podľa jeho názoru prvostupňový súd

správne rozhodol, keď vychádzal z Dohovoru, konkrétne článku 13 s odkazom aj na

relevantnú judikatúru v tomto smere, konkrétne prípad Neulinger a Shuruk verzus

Švajčiarsko, ktoré zdôrazňuje povinnosť posudzovať každú vec individuálne tak, aby

rozhodnutie bolo v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Pokiaľ sú zistené a objasnené

dôvody, pre ktoré súd dospel k záveru, že nie je v záujme maloletého rozhodnúť o jeho

navrátení do miesta obvyklého bydliska tak, ako je uvedené vyššie, bolo správne rozhodnúť

podľa uvedených výnimiek. Odvolací súd považuje za dostatočne preukázané, že existuje

dôvod pre použitie výnimky z Dohovoru podľa článku 13, písm. b) - nebezpečenstvo

vystavenia maloletého duševnej ujme, nesúhlas maloletého s návratom (majúc za to, že

maloletý je dostatočne vyspelý pochopiť situáciu a jej dôsledky), ako nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003, článok 11 ods. 2. Odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje situáciu pred

„neoprávneným únosom,“ keď starostlivosť o maloletého už v tomto období (takmer rok)

v prevažnej miere, takmer výlučne osobne zabezpečovala a poskytovala maloletému dieťaťu

matka. Aj to je závažný moment pre posúdenie psychickej ujmy hroziacej maloletému pri

jeho odňatí matke. Aj z toho dôvodu poukazuje odvolací súd na rozhodnutia Neunlinger

a Shuruk a Raban v tom význame, že je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne

v záujme čo najlepšieho prospechu pre dieťa, ktorý musí byť prioritný.»

22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré

podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (), dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené dostatočným spôsobom.

23. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa,

ktoré sú v podstate totožné so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu, relevantným ústavne

akceptovateľným spôsobom.

24. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

25. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. 4. 1993, ).

26. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;

od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len

súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa

neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou

povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

( ).

27. Ústavný súd osobitne k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania

navrhnutého dôkazu – znaleckého posudku pre účely zrelosti maloletého zdôrazňuje, že

okresný súd vo svojom uznesení postupoval v intenciách už uvedeného, keď jasne

a zrozumiteľne zdôvodnil, prečo nepovažuje za účelné a hospodárne nariadenie znaleckého

dokazovania. Krajský súd navyše podrobne odkázal na vyjadrenie maloletého, z ktorého je

názor maloletého zrejmý.

28. Pokiaľ teda okresný súd, resp. krajský súd riadne odôvodnili, prečo odmietli

vykonať navrhovaný dôkaz, neporušili tým základné práva sťažovateľa.

29. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným

v napadnutom uznesení nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

30. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu a s odkazom na citované

odôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského považuje ústavný súd námietky

sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho

posúdenia za irelevantné.

31. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

32. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd aj krajský súd vzali pri svojom

rozhodovaní o návrhu sťažovateľa do úvahy najlepší záujem maloletého v čase

rozhodovania. Pri rozhodovaní vychádzali okresný súd aj krajský súd nielen zo skutočnosti,

že v dôsledku plynutia času sa maloletý zžil s prostredím, v ktorom žije, ale tiež z ďalších

skutočností, a to zo sociálnej situácie matky a sťažovateľa, ich pracovného času

a schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého, možností bývania maloletého,

športových aktivít maloletého, vzťahu k matke a k sťažovateľovi a tiež osobitne z okolností,

ktoré predchádzali príchodu maloletého s matkou na územie Slovenskej republiky, keď

maloleté dieťa bolo už takmer rok pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky

na základe vzájomnej dohody rodičov v osobnej starostlivosti matky mimo miesta bydliska

sťažovateľa. Ústavný súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ napriek tvrdenej

možnosti usporiadať si svoje pracovné záležitosti tak, aby sa mohol o maloletého osobne

starať, sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v roku 2015 z dôvodu

pracovnej zaneprázdnenosti, a s maloletým sa v roku 2015 stretol iba dvakrát na obdobie

niekoľkých dní.

33. Vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4

a práva podľa dohovoru

34. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa č. 41 ods. 1 a 4

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

krajského súdu a ani doba trvania konania pred všeobecnými súdmi nezasahujú do práva na

súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a ani do práva rodičov na

starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa a 4 , keďže sťažovateľa

napadnuté uznesenie krajského súdu nevylučuje zo styku a zo starostlivosti o maloleté dieťa

ani mu nebráni dieťa vychovávať. Ústavný súd zároveň považuje opätovne za potrebné

upriamiť pozornosť na skutočnosť, že počas obdobia roka 2015 sa sťažovateľ s maloletým

stretol osobne iba 2-krát na niekoľko dní. Teda je zrejmé, že sťažovateľ napriek tvrdenému

porušeniu svojich práv tieto svoje práva v plnej možnej miere nevyužíva. Zároveň ústavný

súd opakovane zdôrazňuje, že skutočnosť, že maloletý sa v dôsledku plynutia času zžil

s prostredím, v ktorom žije, nebol jediným dôvodom, prečo bol návrh sťažovateľa na

navrátenie maloletého do miesta obvyklého pobytu zamietnutý, čo jasne a zrozumiteľne

vyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu,

pričom nie je možné tiež opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na okresnom

súde až viac ako 5 mesiacov potom, ako bol maloletý premiestnený na územie Slovenskej

republiky.

35. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2016