Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f10/370758.0097af.pdf
PDF · 141.86 KB
No categories available
2MCdo/23/2008
Najvyšší súd 2 M Cdo 23/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého L. R., narodeného
X., v konaní zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny,
so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, dieťa rodičov : matky Ing. K. R., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. A. C., advokátkou v B., otca A. R., bývajúceho vo W., V., zastúpeného
JUDr. J. M., advokátom v B., o návrhu otca na nariadenie návratu maloletého do krajiny
obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49 P 414/2007,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2008 sp. zn. 20 CoP 6/2008 a rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo 14. decembra 2007 č. k. 49 P 414/2007-91, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. marca
2008 sp. zn. 20 CoP 6/2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo 14. decembra 2007
č. k. 49 P 414/2007-91 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Otec maloletého zastúpený Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
podal na Okresnom súde Bratislava II návrh na vydanie rozhodnutia o návrate dieťaťa
v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. 10.
1980 ( Oznámenie MZV č. 119/2001 Z. z. ), v zmysle Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003
z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo
veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES ) č. 1347/2000
a v zmysle § 176 O. s. p. Návrh odôvodnil tým, že maloletý, ktorý je štátnym príslušníkom
V., sa narodil za trvania manželstva rodičov a žil s nimi v spoločnej domácnosti na adrese
W., V., až do augusta 2007, odkiaľ ho matka odviezla a zostala na území Slovenska. Z jej
chovania je zrejmé, že sa vrátiť nechce, čím porušila jeho opatrovnícke právo. S touto
situáciou sa nezmieril, premiestnenie dieťaťa považuje za protiprávne, preto žiada návrat
maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, t. j. V..
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 14. decembra 2007 č. k. 49 P 414/2007 – 91
nariadil návrat maloletého L. R., narodeného X. do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do V..
Žiadnemu z účastníkov a štátu nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že maloletý sa narodil z manželstva svojich rodičov a v zmysle anglického právneho
poriadku Children Act 1989 ( zákon o deťoch z roku 1989 ), pokiaľ otec a matka dieťaťa boli
v čase narodenia dieťaťa zosobášení, každý má rodičovskú zodpovednosť za dieťa.
Je nepochybné, že obaja rodičia nadobudli rodičovské práva a povinnosti
k maloletému. V zmysle Nariadenia Rady Európy ( ES ) č. 2201/2003
z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach
a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES )
č. 1347/2000 pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa, pričom
neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie
opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského
štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním
za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo
by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke
právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden
nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez
súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Vzhľadom k tomu, že dieťa sa
narodilo v čase manželstva, výkon rodičovských práv a povinností k maloletému nadobudli
obaja rodičia, doteraz nebol žiadnym súdnym rozhodnutím upravený výkon týchto práv,
pričom matka svojvoľne bez súhlasu otca premiestnila maloletého na územie inej krajiny
( Slovensko ). Týmto odňala otcovi jeho opatrovnícke právo, ktorým je v predmetnom konaní
právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z vyjadrení rodičov maloletého mal preukázané, že
spolu s maloletým žili na území A.. V ich manželskom vzťahu dochádzalo k nedorozumeniam
a nezhodám, pod vplyvom ktorých matka s maloletým prvýkrát odišla
na Slovensko počas Veľkonočných sviatkov v mesiaci apríl 2007. Neskôr sa rozhodla
s dieťaťom stráviť dovolenku v C.. Počas oboch týchto pobytov pricestoval otec maloletého
za nimi a strávil s nimi aj časť dovolenky v C.. V deň odchodu mu matka maloletého
oznámila, že do A. s dieťaťom sa nevráti a zostane žiť na Slovensku,
čo odôvodnila jeho nezáujmom o spoločnú domácnosť, finančným neprispievaním a inou
predstavou o ich spoločnom živote. Námietky matky súvisiace s výkonom starostlivosti
o maloletého, nespokojnosťou s prostredím, do ktorého sa nasťahovala, s jazykovou bariérou
a pocitom izolácie v novom prostredí, nepovažoval za opodstatnené z dôvodu, že predmetom
daného konania je nariadenie návratu maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu. Matka
maloletého v priebehu konania nepreukázala násilie otca voči nej a dieťaťu. Tvrdenia
týkajúce sa napätej atmosféry v rodine, nepokoja a nepohody nepovažoval za psychické
a fyzické týranie maloletého. V prípade ak medzi rodičmi maloletého dochádzalo ku
konfliktom, matka mala právo sa kedykoľvek domáhať súdnou cestou prostredníctvom
anglických justičných orgánov rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
alebo rozvodu manželstva, čo ale neurobila. Vzhľadom k tomu nemožno akceptovať jej
rozhodnutie bez súhlasu otca premiestniť dieťa do inej krajiny za účelom usporiadania si
svojej rodinnej situácie, keď vysťahovanie maloletého do cudziny Zákon o rodine považuje
za podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností, o ktorej sa majú
rodičia dohodnúť. Mal za to, že matka porušila opatrovnícke právo otca, ktoré spočíva
v práve rozhodovať o premiestnení dieťaťa do inej krajiny a pojem krajina obvyklého pobytu
vyhodnotil tak, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je v danom prípade A., kde sa maloletý
narodil a žil tu spolu so svojimi rodičmi až do času, kým ho matka svojvoľne nepremiestnila,
t. j. do augusta 2007 ( v apríli 2007 bola na návšteve na Slovensku a v lete trávila dovolenku
v C. ). Zdôraznil, že konanie o návrate maloletého nie je opatrovníckym konaním,
rozhodovaním o tom, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa a ani
rozhodovaním o zverení dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov.
V tomto konaní je úlohou súdu len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu
alebo zadržaniu dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí a zabezpečiť jeho okamžitý návrat do krajiny
obvyklého pobytu, v ktorej sa v prípade potreby môže rozhodovať o výkone
rodičovských práv a povinností. Nariadenie návratu dieťaťa, ktorého citová väzba k matke
vzhľadom na jeho vek je silná, nemožno ponímať ako odtrhnutie, prípadne odňatie dieťaťa
matke. Napokon matka sa sama rozhodla uzavrieť manželstvo s cudzincom, žiť na území A.,
akceptovala podmienky domáceho prostredia manžela a rozhodla si založiť rodinu v tejto
krajine. Je preto na zvážení matky ako si mieni vysporiadať svoje vzťahy, aby ujmu
z konania oboch rodičov nepociťovalo ich spoločné dieťa, ktorého záujmom je vyrastať
v zdravom rodinnom prostredí. Cieľom tohto konania je obnoviť pôvodný stav, v žiadnom
prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k dieťaťu a po návrate dieťaťa je daný priestor
pre rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a manželských vzťahov
rodičov. Návrhu matky na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie
za účelom preukázania dopadu návratu dieťaťa do A. a jeho odňatia matke nevyhovel, pretože
by došlo k nedôvodnému predlžovaniu konania vzhľadom na jeho charakter. Nevyslovil
návrat dieťaťa pod jurisdikciu A. , keďže samotným výrokom rozhodnutia a nariadením
návratu je súčasne daná právomoc anglických justičných orgánov na rozhodovanie vo veciach
týkajúcich sa rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. O trovách konania
rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. marca 2008 sp. zn. 20 CoP 6/2008 na odvolanie
matky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania bolo len
rozhodnúť o návrhu otca maloletého na návrat dieťaťa. To znamená obnoviť pôvodný stav,
ktorý matka porušila tým, že sa s dieťaťom nevrátila na územie V. a dopustila
sa neoprávneného premiestnenia a zadržiavania maloletého dieťaťa podľa čl. 3 písm. a/
Dohovoru. Zo spisu nepochybne vyplýva, že miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa
bola V., existovalo opatrovnícke právo otca ako rodiča a aj ho využíval spolu
s manželkou a to matkou dieťaťa. Matka nepreukázala, že by sa na danú vec vzťahovali
výnimky uvedené v Dohovore. Všetky skutočnosti uvádzané matkou a týkajúce sa vzťahov
k manželovi – otcovi maloletého, jeho chovanie a k tomuto predložené dôkazy, nemali
pre vec žiaden právny význam. V prípade, že naďalej bude pretrvávať potreba upraviť
opatrovnícke práva rodičov k maloletému dieťaťu, nič nebráni rodičom domáhať sa úpravy na
príslušnom súde, ktorý je v štáte obvyklého pobytu dieťaťa. Konštatoval, že pochybenie súdu
prvého stupňa v tom, že rozhodoval rozsudkom, hoci mal rozhodovať uznesením ( § 176
ods. 2 O. s. p. ), nemalo vplyv na obsah rozhodnutia a na takéto pochybenie neprihliadol
( § 212 ods. 2 O. s. p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu ako aj rozsudku súdu prvého stupňa podal na
podnet matky maloletého dieťaťa mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej
republiky z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. ).
Navrhol návrh otca zamietnuť. Namietal, aby Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu
detí a mládeže zastupovalo otca maloletého, keď môže na základe plnomocenstva
zastupovať maloletého účastníka konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých
a plnoletého účastníka, ku ktorému trvá vyživovacia povinnosť rodičov, prípadne iných osôb
podľa osobitného zákona v konaní o určenie a zmenu vyživovacej povinnosti, ak ide o veci
s medzinárodným prvkom ( § 26 O. s. p. ) a nesprávnu formu rozhodnutia odvolacieho súdu.
Odvolací súd podľa § 223 O. s. p. rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok,
inak rozhoduje uznesením. Uviedol, že pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného
štátu Haagskej zmluvy o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
( Dohovor, prijatý v Haagu 25. 10. 1980 ) musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho
zistenia skutkového stavu veci. To znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat
dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko
dostatočne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné
usudzovať na skutočný postoj rodiča v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Treba zistiť
celkové sociálne pomery dieťaťa v obvyklom bydlisku, najmä to, ktoré osoby alebo orgány,
a akým spôsobom zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výživu, ale tiež to, aké
sú vzájomné citové vzťahy a väzby týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri
rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Haagskej zmluvy musia byť
v najvyššej miere chránené práva a oprávnené záujmy dieťaťa. Súdy pri rozhodovaní
o návrate dieťaťa ( čl. 3 Dohovoru ) sa musia sústrediť na tri základné skutočnosti a to
1/ miesto obvyklého pobytu dieťaťa, 2/ existenciu opatrovníckeho práva rodiča a 3/ skutočný
výkon opatrovníckeho práva. Z návrhu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí
a mládeže nie je podľa jeho názoru zrejmé, na základe čoho dospelo k záveru, že maloletý
mal obvyklý pobyt vo V., keď obvyklý pobyt nie je upresnený v žiadnom
zákone ani Dohovore a výklad je ponechaný na súdoch ( rozumie sa ním miesto, kde sa osoba
skutočne – prevažne zdržuje ). Existencia opatrovníckeho práva otca nebola v konaní
spochybnená. Skutočný výkon opatrovníckeho práva otca dieťaťa, ako bolo v konaní
preukázané, ale nikdy nebol a nie je realizovaný. Otec neprejavoval záujem o dieťa, jeho
výživu, výchovu a ďalší rozvoj. Neuhrádzal žiadne náklady spojené s vedením domácnosti
a výchovou syna ani v čase súdneho konania neprispieval finančne na výživu dieťaťa vo
forme žiadnych materiálnych plnení. Potom matka nemohla neoprávnene dieťaťa premiestniť,
a tak znemožniť výkon opatrovníckeho práva otca, keď ho nikdy nevykonával. Navyše výkon
tohto opatrovníckeho práva nie je otcovi znemožnený tým, že sa dieťa nachádza na
Slovensku. Matka dieťaťa v konaní preukázala, že viackrát otcovi manifestovala svoj záujem
zotrvať na území Slovenska. Jej postoj je legitímny, pretože nikoho nemožno nútiť k tomu,
aby proti svojej vôli zotrvával na území cudzieho štátu, ani rozhodnutím súdu, ako to
konštatuje odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. U tak maloletého dieťaťa, ako je to
v danom prípade, ani nemožno stricto sensu hovoriť o obvyklom pobyte, nakoľko jeho pobyt
je nevyhnutne určený pobytom matky, od ktorej je v takom veku existenčne závislé. Súd nie
je podľa čl. 13 Dohovoru povinný nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho
návratom preukáže, že osoba, ktorá sa mala starať o dieťa, v skutočnosti nevykonávala práva
starostlivosti o dieťa alebo je vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo
duševnej ujme alebo by ho inak dostal do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení týchto
okolností súdy musia prihliadať na informácie, týkajúce sa sociálneho postavenia dieťaťa,
poskytnuté príslušným orgánom. Z hľadiska aplikácie Haagskej zmluvy je nutné zákonné
a ústavné garancie práv dieťaťa ( čl. 32 Listiny základných práv a slobôd ) v konkrétnej veci
doložiť čo najúplnejším zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo
odvodzovať právne posúdenie. Eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca
( čl. 3 Dohovoru ) musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho
nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázania
návratu, bolo čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie
boli ozrejmené taktiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný
postoj otca k maloletému. V takomto súdnom konaní o návrat maloletého sa rieši aj
spolužitie manželov.
Otec maloletého vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky konštatoval, že rozhodnutia súdov sú vecne správne, založené na
spoľahlivo zistenom skutkovom stave a jeho správnom právnom posúdení a netrpia takou
vadou, ktorá by mohla viesť k ich zrušeniu. Podľa jeho názoru sa v mimoriadnom dovolaní
len opakujú argumenty matky uvádzané v priebehu konania a nepredkladajú sa žiadne nové
skutočnosti, s ktorými by sa súdy neboli vysporiadali. Uviedol, že jeho zastupovanie
Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bolo v súlade s platnými právnymi
predpismi, forma rozhodnutia nie je zásadnou vadou konania a nariadenie návratu maloletého
je tiež v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi. Poukázal na to, že maloletý je
štátnym občanom V. , kde sa zdržiaval pred jeho protiprávnym premiestnením na Slovensko
matkou, k čomu ju viedli nezhody medzi nimi, ktoré vyústili do rozvodu ich manželstva a kde
má obvyklý pobyt. Tvrdenia v dovolaní o jeho údajnom nezáujme o maloletého a neplnení si
vyživovacej povinnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V konaní bolo preukázané
jeho opatrovnícke právo k maloletému a súd správne zistil obsah tohto práva v rozhodnom
právnom poriadku – v A. Children Act 1989 ( zákon o deťoch z roku 1989 ). Je nesporné, že
súdy V. ustálili, že premiestnenie a zdržovanie dieťaťa na území Slovenskej republiky je
neoprávnené, zohľadňujúc nielen obsah Dohovoru, ale aj právnu úpravu V., najmä pokiaľ ide
o obsah opatrovníckeho práva. Plne sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu o potrebe
reštriktívneho výkladu čl. 13 Dohovoru, keď súdy vyhodnotili dokazovanie tak, že neboli
splnené podmienky tohto ustanovenia. A aj v prípade ich splnenia, je konečné rozhodnutie na
úvahe súdu, čo znamená, že súd je oprávnený nielen zvážiť, či existujú podmienky podľa čl.
13 Dohovoru, ale aj to, či v prípade ich preukázania predsa len návrat nenariadi. Rozhodnutie
je potom v každom prípade na úvahe súdu a pri využití tohto jeho práva nemožno preto
hovoriť o porušení práva. Napokon konanie o nariadenie návratu maloletého nemožno
zamieňať s konaním o úprave rodičovských práv a povinností, čo súd prvého stupňa dôsledne
a správne vyhodnotil, vysvetlil rozdielnosť týchto konaní a odvolací súd to následne potvrdil.
Návrat maloletého do V. je základnou podmienkou na začatie riadneho konania o úprave
rodičovských práv a povinností, ktorého predmetom budú aj prípadné argumenty matky, ktoré
nemôžu byť predmetom konania o návrate maloletého. Rozhodnutie matky opustiť ho a
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky považoval za jej legitímne rozhodnutie s tým, že
je povinná rešpektovať fakt, že v prípade nezhody o výkone rodičovských práv a povinností
nad maloletým rozhodne o ich úprave súd a nemôžu byť založené jej jednostranným
protiprávnym rozhodnutím. Za správne považoval posúdenie obvyklého pobytu maloletého,
rozsah jeho opatrovníckeho práva i jeho porušenie zo strany matky. Súdy nijako nepochybili,
keď nariadili návrat maloletého na územie V.. Nemôžu totiž poskytovať ochranu únosu
občana členského štátu Európskej únie, porušeniu opatrovníckeho práva otca, ignorovať
vykonateľné rozhodnutie súdu V. ( rozhodnutie High court of justice divízia rodiny
EX08P00114 a EX08P00104 z 24. 7. 2008 a 3. 2. 2009 ) a zabrániť, aby o úprave práv
a povinností k maloletému občanovi V. rozhodol príslušný súd vo V., tak ako sa to žiada
v podnete na mimoriadne dovolanie. Žiadal preto mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vo vyjadrení k mimoriadnemu
dovolaniu poukázalo na to, že bolo určené za ústredný orgán pre vykonávanie Dohovoru
( čl. 6 ) a medzi špecifické kompetencie určených ústredných orgánov ( čl. 7 písm. f/, g/
Dohovoru ) patrí aj prijímanie opatrení, ako podanie návrhu na začatie súdneho alebo
správneho konania s cieľom nariadiť návrat dieťaťa, poskytnutie procesnej pomoci
a právneho poradenstva vrátane zastúpenia právnym zástupcom. V súlade s čl. 8 Dohovoru sa
na ústredný orgán so žiadosťou o pomoc pri zabezpečení návratu dieťaťa môže obrátiť osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá tvrdí, že dieťa bolo premiestnené alebo zadržané
v rozpore s opatrovníckym právom. Na základe takejto kompletnej žiadosti ( z 31. 10. 2007 )
zastupovalo aj otca maloletého v predmetnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( § 10a
ods. 3 O. s. p. ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky ( § 243g O. s. p. ), na základe podnetu matky maloletého ( § 243e ods. 1
a 2 O. s. p. ) voči rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný ( nejde o vec upravenú Zákonom
o rodine, ale o vec vyplývajúcu z právnej úpravy Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25. 10. 1980 a publikovaného ako
oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z. )
bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1
O. s. p. ) preskúmal rozhodnutie krajského a okresného súdu a dospel k záveru, že ich treba
zrušiť.
V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b) konanie je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,
ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( § 243i ods. 2 v spojení
s § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami
konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli
dovolateľom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie krajského a okresného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. ).
V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávne posúdenie skutočností
rozhodných pre záver, či k premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa matkou došlo neoprávnene
čl. 3 Dohovoru ), a o existencii dôvodov pre odmietnutie návratu dieťaťa ( čl. 13 Dohovoru ),
zastupovanie otca dieťaťa Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
v rozpore s § 26 ods. 1 O. s. p. a nesprávnu formu rozhodnutia odvolacieho súdu.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako
mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
V prejednávanej veci sa otec maloletého domáhal návratu maloletého na územie a pod
jurisdikciu A. v zmysle Dohovoru a Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003.
Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa článku 1 písm. a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
pod č. 119/2001 Z. z., prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného
25. 10. 1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1. 2. 2001 (ďalej len Dohovor)
predmetom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených
alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené,
ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého
území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním,
a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď
spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či
zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo
zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody
platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
Podľa čl. 5 písm. a/ Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti
o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.
Podľa čl. 12 Dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa čl. 3
a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom
sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota
jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia
alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia
alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia
alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa
zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat
by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej
situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak
zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné
zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný
orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru nemožno považovať za
rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
Z hľadiska aplikácie Dohovoru je nutné garantovať ochranu zákonných (§ 28 a nasl.
Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa
( čl. 32 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd ), ktorého záujmy majú prvoradú dôležitosť
( ako prehlásili zmluvné štáty v preambule k Dohovoru ) v konkrétnej veci čo najúplnejšie
zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo odvodeným právnym posúdením
veci.
V predmetnej veci zo skutkových zistení súdom prvého stupňa vyplýva, že maloletý sa
narodil X. v , V., z manželstva rodičov uzavretého X. v D. ( t. č. už rozvedeného ), ktorí žili
v spoločnej domácnosti vo V.. Medzi rodičmi dochádzalo k nedorozumeniam a nezhodám,
z ktorého dôvodu v apríli 2007 počas Veľkonočných sviatkov matka spolu s dieťaťom odišla
na Slovensko a v čase od 13. 6. 2007 do 13. 8. 2007 trávila dovolenku v C., kam
otec maloletého za nimi pricestoval 14. 7. 2007 a zdržal sa do 24. 7. 2007, kedy mu matka
oznámila, že sa do A. nevráti, čo aj zrealizovala. Z C. s dieťaťom odcestovala na Slovensko
13. 8. 2007, kde sa zdržuje doteraz a o dieťa sa vzorne stará. V septembri 2007
( 28. 9. 2007 ) bola Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako ústrednému
orgánu v zmysle Dohovoru doručená žiadosť otca od ústredného orgánu V. ohľadom únosu
syna a zabezpečenia jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu – V.. Odvolací súd ako aj súd
prvého stupňa teda správne vychádzali z názoru, že na danú vec dopadá úprava podľa
Dohovoru, pretože bolo porušené opatrovnícke právo otca maloletého, najmä právo určiť
miesto jeho pobytu ( čl. 3 a 5 Dohovoru ).
V zmysle ustanovení A. právneho poriadku Children Act 1989 ( zákon o deťoch
z roku 1989 ), pokiaľ rodičia dieťaťa v čase jeho narodenia boli zosobášení, nadobúdajú
rodičovské práva a povinnosti ( zo zákona ). V zmysle Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003
z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a
vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES ) č. 1347/2000
(ďalej len nariadenie ) pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace
s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa,
pričom podľa čl. 2 ods. 11 za neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje
porušenie opatrovníckeho práva ( v danej veci nadobudnutého zo zákona ), podľa právneho
poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo buď
spoločne alebo samostatne alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo
zadržaniu. Teda opatrovnícke právo tak Nariadenie a podobne aj Dohovor definujú ako práva
a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa ( najmä právo určiť miesto pobytu ).
V konaní bolo preukázané opatrovnícke právo otca k maloletému, čo konštatuje
aj generálny prokurátor Slovenskej republiky a súdy správne zistili aj jeho obsah v zmysle
uvedeného. Správne dospeli aj k záveru, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa bolo na území
V..
Je pravda, že pojem obvyklého pobytu ( ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného
práva súkromného Haagská konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy
ho nedefinovala ) nevymedzujú zákony Slovenskej republiky, ale najmä súdna prax.
Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt, ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení
otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí brať do úvahy všetky
relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa –
v závislosti aj od veku dieťaťa – bude brať do úvahy, kde sa zdržuje na základe dohody
rodičov alebo iných rozhodných skutočností. Dočasné, či protiprávne opatrenie, čo i jedného
z rodičov na pobyte dieťaťa nič nemenia. Je nepochybné, že rodičia maloletého, ktorý sa
narodil vo V., tu viedli spoločnú domácnosť a zo znenia tak Dohovoru ako
i Nariadenia sa za rozhodujúce kritérium považuje obvyklý pobyt dieťaťa bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním, čo v danom prípade je nepochybne V.. Faktické zdržiavanie
sa maloletého ( od augusta 2007 ) na území Slovenska preto nezakladá jeho obvyklý pobyt.
Potom námietky generálneho prokurátora týkajúce sa obvyklého pobytu maloletého nemožno
považovať za opodstatnené.
S ďalšími závermi odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa o nepreukázaní výnimiek
z nariadenia návratu dieťaťa uvedených v Dohovore sa stotožniť nemožno, pretože nesprávne
aplikovali čl. 13 Dohovoru. I keď vo svojom rozhodnutí ( súd prvého stupňa ) tento článok
Dohovoru cituje, dôsledne z neho nevychádzal a odvolací súd sa obmedzil len na
konštatovanie, že výnimky v ňom uvedené matka dieťaťa nepreukázala. K tomu, aby súd
mohol zhodnotiť, či sú ( alebo nie sú ) dané okolnosti v tomto článku uvedené, ktoré matka
v priebehu konania tvrdila a preukazovala, predpokladá ( posledná veta tohto článku ), že
justičné ( a správne ) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré
poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Práve
týmto zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade ak už došlo k neoprávnenému premiestneniu
alebo zadržaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo porušené opatrovnícke právo
jedného z rodičov boli v maximálnej miere chránené práva a oprávnené záujmy maloletého
dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená i vo vete druhej čl. 13, kedy možno (tiež) návrat odmietnuť.
Pod sociálnym prostredím treba rozumieť celkové sociálne pomery maloletého dieťaťa
v mieste obvyklého pobytu, t. j. kým a ako je zabezpečená starostlivosť o dieťa, schopnosť
zabezpečenia osobnej starostlivosti o dieťa, o jeho výživu, výchovu, spôsob jej zabezpečenia
s prihliadnutím na potreby dieťaťa vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, vzájomné citové
vzťahy medzi rodičmi a rodičmi a dieťaťom, prípadne inými osobami. Bez dôsledného
posúdenia komplexných informácií o týchto skutočnostiach k zhodnoteniu existencie dôvodov
uvedených v čl. 13 Dohovoru je podľa názoru dovolacieho súdu právne posúdenie veci
odvolacím súdom a súdom prvého stupňa o návrhu otca na navrátenie maloletého do miesta
obvyklého pobytu nesprávne. Z konštatovania súdu prvého stupňa, že matka nepreukázala
násilie manžela voči nej a otca voči maloletému, že jej tvrdenia týkajúce sa napätej atmosféry
v rodine, nepokoja a nepohody nemožno považovať za psychické a fyzické týranie maloletého
a že v prípade konfliktov medzi ňou a manželom, keď u neho nemala oporu a neposkytoval
potrebnú starostlivosť ani finančné zabezpečenie a že matka mala právo domáhať sa úpravy
rodičovských práv a povinností cestou anglických justičných orgánov, nemožno dospieť
k záveru o nepreukázaní okolností rozhodných pre posúdenie veci v zmysle čl. 13 Dohovoru.
Naopak práve s ohľadom na vek dieťaťa, o ktoré celodennú starostlivosť zabezpečovala
matka, ktorá je od narodenia jeho hlavnou oporou a istotou, mimoriadne silnú citovú väzbu
medzi dieťaťom a matkou, bolo potrebné zistiť všetky rozhodné skutočnosti tvrdené matkou
týkajúce sa tak nevykonávania opatrovníckeho práva otca k maloletému, ako i následkov
návratu maloletého do miesta obvyklého pobytu ( čl. 13 písm. a/, b/ Dohovoru ). Preto je
dôvodné tvrdenie generálneho prokurátora, že z hľadiska aplikácie Dohovoru ( jeho čl. 13 )
eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca ( čl. 3 Dohovoru ) musia byť
zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo
duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli čo najvyššou
mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené taktiež
všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný postoj otca k maloletému
a jeho pobytu na Slovensku.
Za dôvodné nemožno považovať námietky generálneho prokurátora Slovenskej republiky
týkajúce sa zastupovania otca maloletého Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí
a mládeže, nakoľko bolo v súlade so zákonom č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane
detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov a príslušnými článkami
Dohovoru. Pokiaľ ide o formu rozhodnutia odvolacieho súdu, tento v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysvetlil pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý v zmysle § 176 ods. 2 O. s. p.
mal rozhodnúť uznesením.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor teda dôvodne podal
mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., keďže
to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania a túto
ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie okresnému súdu ( § 243b ods. 2 veta prvá, 3 O. s. p. v spojení s § 243i
ods. 2 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného aj dovolacieho konania
( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: