Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2MCdo/23/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého L. R., narodeného

X., v konaní zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny,

so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, dieťa rodičov : matky Ing. K. R., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. A. C., advokátkou v B., otca A. R., bývajúceho vo W., V., zastúpeného

JUDr. J. M., advokátom v B., o návrhu otca na nariadenie návratu maloletého do krajiny

obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2008 sp. zn. a rozsudku Okresného

súdu Bratislava II zo 14. decembra 2007 č. k. -91, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. marca

2008 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo 14. decembra 2007

č. k. -91 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Otec maloletého zastúpený Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže

podal na Okresnom súde Bratislava II návrh na vydanie rozhodnutia o návrate dieťaťa

v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. 10.

1980 ( Oznámenie MZV č. ), v zmysle Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003

z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo

veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES ) č. 1347/2000

a v zmysle Návrh odôvodnil tým, že maloletý, ktorý je štátnym príslušníkom

V., sa narodil za trvania manželstva rodičov a žil s nimi v spoločnej domácnosti na adrese

W., V., až do augusta 2007, odkiaľ ho matka odviezla a zostala na území Slovenska. Z jej

chovania je zrejmé, že sa vrátiť nechce, čím porušila jeho opatrovnícke právo. S touto

situáciou sa nezmieril, premiestnenie dieťaťa považuje za protiprávne, preto žiada návrat

maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, t. j. V..

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 14. decembra 2007 č. k. – 91

nariadil návrat maloletého L. R., narodeného X. do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do V..

Žiadnemu z účastníkov a štátu nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení

uviedol, že maloletý sa narodil z manželstva svojich rodičov a v zmysle anglického právneho

poriadku Children Act 1989 ( zákon o deťoch z roku 1989 ), pokiaľ otec a matka dieťaťa boli

v čase narodenia dieťaťa zosobášení, každý má rodičovskú zodpovednosť za dieťa.

Je nepochybné, že obaja rodičia nadobudli rodičovské práva a povinnosti

k maloletému. V zmysle Nariadenia Rady Európy ( ES ) č. 2201/2003

z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach

a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES )

č. 1347/2000 pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou

starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa, pričom

neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie

opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského

štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním

za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo

by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke

právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden

nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez

súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Vzhľadom k tomu, že dieťa sa

narodilo v čase manželstva, výkon rodičovských práv a povinností k maloletému nadobudli

obaja rodičia, doteraz nebol žiadnym súdnym rozhodnutím upravený výkon týchto práv,

pričom matka svojvoľne bez súhlasu otca premiestnila maloletého na územie inej krajiny

( Slovensko ). Týmto odňala otcovi jeho opatrovnícke právo, ktorým je v predmetnom konaní

právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z vyjadrení rodičov maloletého mal preukázané, že

spolu s maloletým žili na území A.. V ich manželskom vzťahu dochádzalo k nedorozumeniam

a nezhodám, pod vplyvom ktorých matka s maloletým prvýkrát odišla

na Slovensko počas Veľkonočných sviatkov v mesiaci apríl 2007. Neskôr sa rozhodla

s dieťaťom stráviť dovolenku v C.. Počas oboch týchto pobytov pricestoval otec maloletého

za nimi a strávil s nimi aj časť dovolenky v C.. V deň odchodu mu matka maloletého

oznámila, že do A. s dieťaťom sa nevráti a zostane žiť na Slovensku,

čo odôvodnila jeho nezáujmom o spoločnú domácnosť, finančným neprispievaním a inou

predstavou o ich spoločnom živote. Námietky matky súvisiace s výkonom starostlivosti

o maloletého, nespokojnosťou s prostredím, do ktorého sa nasťahovala, s jazykovou bariérou

a pocitom izolácie v novom prostredí, nepovažoval za opodstatnené z dôvodu, že predmetom

daného konania je nariadenie návratu maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu. Matka

maloletého v priebehu konania nepreukázala násilie otca voči nej a dieťaťu. Tvrdenia

týkajúce sa napätej atmosféry v rodine, nepokoja a nepohody nepovažoval za psychické

a fyzické týranie maloletého. V prípade ak medzi rodičmi maloletého dochádzalo ku

konfliktom, matka mala právo sa kedykoľvek domáhať súdnou cestou prostredníctvom

anglických justičných orgánov rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností

alebo rozvodu manželstva, čo ale neurobila. Vzhľadom k tomu nemožno akceptovať jej

rozhodnutie bez súhlasu otca premiestniť dieťa do inej krajiny za účelom usporiadania si

svojej rodinnej situácie, keď vysťahovanie maloletého do cudziny Zákon o rodine považuje

za podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností, o ktorej sa majú

rodičia dohodnúť. Mal za to, že matka porušila opatrovnícke právo otca, ktoré spočíva

v práve rozhodovať o premiestnení dieťaťa do inej krajiny a pojem krajina obvyklého pobytu

vyhodnotil tak, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je v danom prípade A., kde sa maloletý

narodil a žil tu spolu so svojimi rodičmi až do času, kým ho matka svojvoľne nepremiestnila,

t. j. do augusta 2007 ( v apríli 2007 bola na návšteve na Slovensku a v lete trávila dovolenku

v C. ). Zdôraznil, že konanie o návrate maloletého nie je opatrovníckym konaním,

rozhodovaním o tom, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa a ani

rozhodovaním o zverení dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov.

V tomto konaní je úlohou súdu len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu

alebo zadržaniu dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí a zabezpečiť jeho okamžitý návrat do krajiny

obvyklého pobytu, v ktorej sa v prípade potreby môže rozhodovať o výkone

rodičovských práv a povinností. Nariadenie návratu dieťaťa, ktorého citová väzba k matke

vzhľadom na jeho vek je silná, nemožno ponímať ako odtrhnutie, prípadne odňatie dieťaťa

matke. Napokon matka sa sama rozhodla uzavrieť manželstvo s cudzincom, žiť na území A.,

akceptovala podmienky domáceho prostredia manžela a rozhodla si založiť rodinu v tejto

krajine. Je preto na zvážení matky ako si mieni vysporiadať svoje vzťahy, aby ujmu

z konania oboch rodičov nepociťovalo ich spoločné dieťa, ktorého záujmom je vyrastať

v zdravom rodinnom prostredí. Cieľom tohto konania je obnoviť pôvodný stav, v žiadnom

prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k dieťaťu a po návrate dieťaťa je daný priestor

pre rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a manželských vzťahov

rodičov. Návrhu matky na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie

za účelom preukázania dopadu návratu dieťaťa do A. a jeho odňatia matke nevyhovel, pretože

by došlo k nedôvodnému predlžovaniu konania vzhľadom na jeho charakter. Nevyslovil

návrat dieťaťa pod jurisdikciu A. , keďže samotným výrokom rozhodnutia a nariadením

návratu je súčasne daná právomoc anglických justičných orgánov na rozhodovanie vo veciach

týkajúcich sa rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. marca 2008 sp. zn. na odvolanie

matky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal

právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania bolo len

rozhodnúť o návrhu otca maloletého na návrat dieťaťa. To znamená obnoviť pôvodný stav,

ktorý matka porušila tým, že sa s dieťaťom nevrátila na územie V. a dopustila

sa neoprávneného premiestnenia a zadržiavania maloletého dieťaťa podľa čl. 3 písm. a/

Dohovoru. Zo spisu nepochybne vyplýva, že miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa

bola V., existovalo opatrovnícke právo otca ako rodiča a aj ho využíval spolu

s manželkou a to matkou dieťaťa. Matka nepreukázala, že by sa na danú vec vzťahovali

výnimky uvedené v Dohovore. Všetky skutočnosti uvádzané matkou a týkajúce sa vzťahov

k manželovi – otcovi maloletého, jeho chovanie a k tomuto predložené dôkazy, nemali

pre vec žiaden právny význam. V prípade, že naďalej bude pretrvávať potreba upraviť

opatrovnícke práva rodičov k maloletému dieťaťu, nič nebráni rodičom domáhať sa úpravy na

príslušnom súde, ktorý je v štáte obvyklého pobytu dieťaťa. Konštatoval, že pochybenie súdu

prvého stupňa v tom, že rozhodoval rozsudkom, hoci mal rozhodovať uznesením ( § 176

ods. 2 ), nemalo vplyv na obsah rozhodnutia a na takéto pochybenie neprihliadol

( ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu ako aj rozsudku súdu prvého stupňa podal na

podnet matky maloletého dieťaťa mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej

republiky z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Navrhol návrh otca zamietnuť. Namietal, aby Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu

detí a mládeže zastupovalo otca maloletého, keď môže na základe plnomocenstva

zastupovať maloletého účastníka konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých

a plnoletého účastníka, ku ktorému trvá vyživovacia povinnosť rodičov, prípadne iných osôb

podľa osobitného zákona v konaní o určenie a zmenu vyživovacej povinnosti, ak ide o veci

s medzinárodným prvkom ( ) a nesprávnu formu rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací súd podľa rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok,

inak rozhoduje uznesením. Uviedol, že pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného

štátu Haagskej zmluvy o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

( Dohovor, prijatý v Haagu 25. 10. 1980 ) musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho

zistenia skutkového stavu veci. To znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat

dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko

dostatočne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné

usudzovať na skutočný postoj rodiča v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Treba zistiť

celkové sociálne pomery dieťaťa v obvyklom bydlisku, najmä to, ktoré osoby alebo orgány,

a akým spôsobom zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výživu, ale tiež to, aké

sú vzájomné citové vzťahy a väzby týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri

rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Haagskej zmluvy musia byť

v najvyššej miere chránené práva a oprávnené záujmy dieťaťa. Súdy pri rozhodovaní

o návrate dieťaťa ( čl. 3 Dohovoru ) sa musia sústrediť na tri základné skutočnosti a to

1/ miesto obvyklého pobytu dieťaťa, 2/ existenciu opatrovníckeho práva rodiča a 3/ skutočný

výkon opatrovníckeho práva. Z návrhu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí

a mládeže nie je podľa jeho názoru zrejmé, na základe čoho dospelo k záveru, že maloletý

mal obvyklý pobyt vo V., keď obvyklý pobyt nie je upresnený v žiadnom

zákone ani Dohovore a výklad je ponechaný na súdoch ( rozumie sa ním miesto, kde sa osoba

skutočne – prevažne zdržuje ). Existencia opatrovníckeho práva otca nebola v konaní

spochybnená. Skutočný výkon opatrovníckeho práva otca dieťaťa, ako bolo v konaní

preukázané, ale nikdy nebol a nie je realizovaný. Otec neprejavoval záujem o dieťa, jeho

výživu, výchovu a ďalší rozvoj. Neuhrádzal žiadne náklady spojené s vedením domácnosti

a výchovou syna ani v čase súdneho konania neprispieval finančne na výživu dieťaťa vo

forme žiadnych materiálnych plnení. Potom matka nemohla neoprávnene dieťaťa premiestniť,

a tak znemožniť výkon opatrovníckeho práva otca, keď ho nikdy nevykonával. Navyše výkon

tohto opatrovníckeho práva nie je otcovi znemožnený tým, že sa dieťa nachádza na

Slovensku. Matka dieťaťa v konaní preukázala, že viackrát otcovi manifestovala svoj záujem

zotrvať na území Slovenska. Jej postoj je legitímny, pretože nikoho nemožno nútiť k tomu,

aby proti svojej vôli zotrvával na území cudzieho štátu, ani rozhodnutím súdu, ako to

konštatuje odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. U tak maloletého dieťaťa, ako je to

v danom prípade, ani nemožno stricto sensu hovoriť o obvyklom pobyte, nakoľko jeho pobyt

je nevyhnutne určený pobytom matky, od ktorej je v takom veku existenčne závislé. Súd nie

je podľa čl. 13 Dohovoru povinný nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho

návratom preukáže, že osoba, ktorá sa mala starať o dieťa, v skutočnosti nevykonávala práva

starostlivosti o dieťa alebo je vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo

duševnej ujme alebo by ho inak dostal do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení týchto

okolností súdy musia prihliadať na informácie, týkajúce sa sociálneho postavenia dieťaťa,

poskytnuté príslušným orgánom. Z hľadiska aplikácie Haagskej zmluvy je nutné zákonné

a ústavné garancie práv dieťaťa ( čl. 32 Listiny základných práv a slobôd ) v konkrétnej veci

doložiť čo najúplnejším zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo

odvodzovať právne posúdenie. Eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca

( čl. 3 Dohovoru ) musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho

nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázania

návratu, bolo čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie

boli ozrejmené taktiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný

postoj otca k maloletému. V takomto súdnom konaní o návrat maloletého sa rieši aj

spolužitie manželov.

Otec maloletého vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

Slovenskej republiky konštatoval, že rozhodnutia súdov sú vecne správne, založené na

spoľahlivo zistenom skutkovom stave a jeho správnom právnom posúdení a netrpia takou

vadou, ktorá by mohla viesť k ich zrušeniu. Podľa jeho názoru sa v mimoriadnom dovolaní

len opakujú argumenty matky uvádzané v priebehu konania a nepredkladajú sa žiadne nové

skutočnosti, s ktorými by sa súdy neboli vysporiadali. Uviedol, že jeho zastupovanie

Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bolo v súlade s platnými právnymi

predpismi, forma rozhodnutia nie je zásadnou vadou konania a nariadenie návratu maloletého

je tiež v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi. Poukázal na to, že maloletý je

štátnym občanom V. , kde sa zdržiaval pred jeho protiprávnym premiestnením na Slovensko

matkou, k čomu ju viedli nezhody medzi nimi, ktoré vyústili do rozvodu ich manželstva a kde

má obvyklý pobyt. Tvrdenia v dovolaní o jeho údajnom nezáujme o maloletého a neplnení si

vyživovacej povinnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V konaní bolo preukázané

jeho opatrovnícke právo k maloletému a súd správne zistil obsah tohto práva v rozhodnom

právnom poriadku – v A. Children Act 1989 ( zákon o deťoch z roku 1989 ). Je nesporné, že

súdy V. ustálili, že premiestnenie a zdržovanie dieťaťa na území Slovenskej republiky je

neoprávnené, zohľadňujúc nielen obsah Dohovoru, ale aj právnu úpravu V., najmä pokiaľ ide

o obsah opatrovníckeho práva. Plne sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu o potrebe

reštriktívneho výkladu čl. 13 Dohovoru, keď súdy vyhodnotili dokazovanie tak, že neboli

splnené podmienky tohto ustanovenia. A aj v prípade ich splnenia, je konečné rozhodnutie na

úvahe súdu, čo znamená, že súd je oprávnený nielen zvážiť, či existujú podmienky podľa čl.

13 Dohovoru, ale aj to, či v prípade ich preukázania predsa len návrat nenariadi. Rozhodnutie

je potom v každom prípade na úvahe súdu a pri využití tohto jeho práva nemožno preto

hovoriť o porušení práva. Napokon konanie o nariadenie návratu maloletého nemožno

zamieňať s konaním o úprave rodičovských práv a povinností, čo súd prvého stupňa dôsledne

a správne vyhodnotil, vysvetlil rozdielnosť týchto konaní a odvolací súd to následne potvrdil.

Návrat maloletého do V. je základnou podmienkou na začatie riadneho konania o úprave

rodičovských práv a povinností, ktorého predmetom budú aj prípadné argumenty matky, ktoré

nemôžu byť predmetom konania o návrate maloletého. Rozhodnutie matky opustiť ho a

zdržiavať sa na území Slovenskej republiky považoval za jej legitímne rozhodnutie s tým, že

je povinná rešpektovať fakt, že v prípade nezhody o výkone rodičovských práv a povinností

nad maloletým rozhodne o ich úprave súd a nemôžu byť založené jej jednostranným

protiprávnym rozhodnutím. Za správne považoval posúdenie obvyklého pobytu maloletého,

rozsah jeho opatrovníckeho práva i jeho porušenie zo strany matky. Súdy nijako nepochybili,

keď nariadili návrat maloletého na územie V.. Nemôžu totiž poskytovať ochranu únosu

občana členského štátu Európskej únie, porušeniu opatrovníckeho práva otca, ignorovať

vykonateľné rozhodnutie súdu V. ( rozhodnutie High court of justice divízia rodiny

EX08P00114 a EX08P00104 z 24. 7. 2008 a 3. 2. 2009 ) a zabrániť, aby o úprave práv

a povinností k maloletému občanovi V. rozhodol príslušný súd vo V., tak ako sa to žiada

v podnete na mimoriadne dovolanie. Žiadal preto mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vo vyjadrení k mimoriadnemu

dovolaniu poukázalo na to, že bolo určené za ústredný orgán pre vykonávanie Dohovoru

( čl. 6 ) a medzi špecifické kompetencie určených ústredných orgánov ( čl. 7 písm. f/, g/

Dohovoru ) patrí aj prijímanie opatrení, ako podanie návrhu na začatie súdneho alebo

správneho konania s cieľom nariadiť návrat dieťaťa, poskytnutie procesnej pomoci

a právneho poradenstva vrátane zastúpenia právnym zástupcom. V súlade s čl. 8 Dohovoru sa

na ústredný orgán so žiadosťou o pomoc pri zabezpečení návratu dieťaťa môže obrátiť osoba,

inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá tvrdí, že dieťa bolo premiestnené alebo zadržané

v rozpore s opatrovníckym právom. Na základe takejto kompletnej žiadosti ( z 31. 10. 2007 )

zastupovalo aj otca maloletého v predmetnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( § 10a

ods. 3 ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ), na základe podnetu matky maloletého (

a 2 ) voči rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný ( nejde o vec upravenú Zákonom

o rodine, ale o vec vyplývajúcu z právnej úpravy Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25. 10. 1980 a publikovaného ako

oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom )

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

) preskúmal rozhodnutie krajského a okresného súdu a dospel k záveru, že ich treba

zrušiť.

V zmysle môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,

ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( § 243i ods. 2 v spojení

s ) sa zaoberá vadami uvedenými v a tzv. inými vadami

konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli

dovolateľom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie krajského a okresného

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávne posúdenie skutočností

rozhodných pre záver, či k premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa matkou došlo neoprávnene

čl. 3 Dohovoru ), a o existencii dôvodov pre odmietnutie návratu dieťaťa ( čl. 13 Dohovoru ),

zastupovanie otca dieťaťa Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže

v rozpore s a nesprávnu formu rozhodnutia odvolacieho súdu.

Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako

mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

V prejednávanej veci sa otec maloletého domáhal návratu maloletého na územie a pod

jurisdikciu A. v zmysle Dohovoru a Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003.

Podľa článku 1 ods. 2 Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa článku 1 písm. a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

pod č. , prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného

25. 10. 1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1. 2. 2001 (ďalej len Dohovor)

predmetom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených

alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené,

ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého

území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním,

a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď

spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či

zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo

zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody

platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 5 písm. a/ Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti

o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

Podľa čl. 12 Dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa čl. 3

a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom

sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota

jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný

alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia

alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia

alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia

alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa

zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat

by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej

situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak

zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné

zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne

orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný

orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru nemožno považovať za

rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

Z hľadiska aplikácie Dohovoru je nutné garantovať ochranu zákonných (§ 28 a nasl.

v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa

( čl. 32 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd ), ktorého záujmy majú prvoradú dôležitosť

( ako prehlásili zmluvné štáty v preambule k Dohovoru ) v konkrétnej veci čo najúplnejšie

zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo odvodeným právnym posúdením

veci.

V predmetnej veci zo skutkových zistení súdom prvého stupňa vyplýva, že maloletý sa

narodil X. v , V., z manželstva rodičov uzavretého X. v D. ( t. č. už rozvedeného ), ktorí žili

v spoločnej domácnosti vo V.. Medzi rodičmi dochádzalo k nedorozumeniam a nezhodám,

z ktorého dôvodu v apríli 2007 počas Veľkonočných sviatkov matka spolu s dieťaťom odišla

na Slovensko a v čase od 13. 6. 2007 do 13. 8. 2007 trávila dovolenku v C., kam

otec maloletého za nimi pricestoval 14. 7. 2007 a zdržal sa do 24. 7. 2007, kedy mu matka

oznámila, že sa do A. nevráti, čo aj zrealizovala. Z C. s dieťaťom odcestovala na Slovensko

13. 8. 2007, kde sa zdržuje doteraz a o dieťa sa vzorne stará. V septembri 2007

( 28. 9. 2007 ) bola Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako ústrednému

orgánu v zmysle Dohovoru doručená žiadosť otca od ústredného orgánu V. ohľadom únosu

syna a zabezpečenia jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu – V.. Odvolací súd ako aj súd

prvého stupňa teda správne vychádzali z názoru, že na danú vec dopadá úprava podľa

Dohovoru, pretože bolo porušené opatrovnícke právo otca maloletého, najmä právo určiť

miesto jeho pobytu ( čl. 3 a 5 Dohovoru ).

V zmysle ustanovení A. právneho poriadku Children Act 1989 ( zákon o deťoch

z roku 1989 ), pokiaľ rodičia dieťaťa v čase jeho narodenia boli zosobášení, nadobúdajú

rodičovské práva a povinnosti ( zo zákona ). V zmysle Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003

z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a

vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ( ES ) č. 1347/2000

(ďalej len nariadenie ) pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace

s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa,

pričom podľa čl. 2 ods. 11 za neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje

porušenie opatrovníckeho práva ( v danej veci nadobudnutého zo zákona ), podľa právneho

poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred

premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo buď

spoločne alebo samostatne alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo

zadržaniu. Teda opatrovnícke právo tak Nariadenie a podobne aj Dohovor definujú ako práva

a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa ( najmä právo určiť miesto pobytu ).

V konaní bolo preukázané opatrovnícke právo otca k maloletému, čo konštatuje

aj generálny prokurátor Slovenskej republiky a súdy správne zistili aj jeho obsah v zmysle

uvedeného. Správne dospeli aj k záveru, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa bolo na území

V..

Je pravda, že pojem obvyklého pobytu ( ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného

práva súkromného Haagská konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy

ho nedefinovala ) nevymedzujú zákony Slovenskej republiky, ale najmä súdna prax.

Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt, ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení

otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí brať do úvahy všetky

relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa –

v závislosti aj od veku dieťaťa – bude brať do úvahy, kde sa zdržuje na základe dohody

rodičov alebo iných rozhodných skutočností. Dočasné, či protiprávne opatrenie, čo i jedného

z rodičov na pobyte dieťaťa nič nemenia. Je nepochybné, že rodičia maloletého, ktorý sa

narodil vo V., tu viedli spoločnú domácnosť a zo znenia tak Dohovoru ako

i Nariadenia sa za rozhodujúce kritérium považuje obvyklý pobyt dieťaťa bezprostredne pred

premiestnením alebo zadržaním, čo v danom prípade je nepochybne V.. Faktické zdržiavanie

sa maloletého ( od augusta 2007 ) na území Slovenska preto nezakladá jeho obvyklý pobyt.

Potom námietky generálneho prokurátora týkajúce sa obvyklého pobytu maloletého nemožno

považovať za opodstatnené.

S ďalšími závermi odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa o nepreukázaní výnimiek

z nariadenia návratu dieťaťa uvedených v Dohovore sa stotožniť nemožno, pretože nesprávne

aplikovali čl. 13 Dohovoru. I keď vo svojom rozhodnutí ( súd prvého stupňa ) tento článok

Dohovoru cituje, dôsledne z neho nevychádzal a odvolací súd sa obmedzil len na

konštatovanie, že výnimky v ňom uvedené matka dieťaťa nepreukázala. K tomu, aby súd

mohol zhodnotiť, či sú ( alebo nie sú ) dané okolnosti v tomto článku uvedené, ktoré matka

v priebehu konania tvrdila a preukazovala, predpokladá ( posledná veta tohto článku ), že

justičné ( a správne ) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré

poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Práve

týmto zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade ak už došlo k neoprávnenému premiestneniu

alebo zadržaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo porušené opatrovnícke právo

jedného z rodičov boli v maximálnej miere chránené práva a oprávnené záujmy maloletého

dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená i vo vete druhej čl. 13, kedy možno (tiež) návrat odmietnuť.

Pod sociálnym prostredím treba rozumieť celkové sociálne pomery maloletého dieťaťa

v mieste obvyklého pobytu, t. j. kým a ako je zabezpečená starostlivosť o dieťa, schopnosť

zabezpečenia osobnej starostlivosti o dieťa, o jeho výživu, výchovu, spôsob jej zabezpečenia

s prihliadnutím na potreby dieťaťa vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, vzájomné citové

vzťahy medzi rodičmi a rodičmi a dieťaťom, prípadne inými osobami. Bez dôsledného

posúdenia komplexných informácií o týchto skutočnostiach k zhodnoteniu existencie dôvodov

uvedených v čl. 13 Dohovoru je podľa názoru dovolacieho súdu právne posúdenie veci

odvolacím súdom a súdom prvého stupňa o návrhu otca na navrátenie maloletého do miesta

obvyklého pobytu nesprávne. Z konštatovania súdu prvého stupňa, že matka nepreukázala

násilie manžela voči nej a otca voči maloletému, že jej tvrdenia týkajúce sa napätej atmosféry

v rodine, nepokoja a nepohody nemožno považovať za psychické a fyzické týranie maloletého

a že v prípade konfliktov medzi ňou a manželom, keď u neho nemala oporu a neposkytoval

potrebnú starostlivosť ani finančné zabezpečenie a že matka mala právo domáhať sa úpravy

rodičovských práv a povinností cestou anglických justičných orgánov, nemožno dospieť

k záveru o nepreukázaní okolností rozhodných pre posúdenie veci v zmysle čl. 13 Dohovoru.

Naopak práve s ohľadom na vek dieťaťa, o ktoré celodennú starostlivosť zabezpečovala

matka, ktorá je od narodenia jeho hlavnou oporou a istotou, mimoriadne silnú citovú väzbu

medzi dieťaťom a matkou, bolo potrebné zistiť všetky rozhodné skutočnosti tvrdené matkou

týkajúce sa tak nevykonávania opatrovníckeho práva otca k maloletému, ako i následkov

návratu maloletého do miesta obvyklého pobytu ( čl. 13 písm. a/, b/ Dohovoru ). Preto je

dôvodné tvrdenie generálneho prokurátora, že z hľadiska aplikácie Dohovoru ( jeho čl. 13 )

eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca ( čl. 3 Dohovoru ) musia byť

zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo

duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli čo najvyššou

mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené taktiež

všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný postoj otca k maloletému

a jeho pobytu na Slovensku.

Za dôvodné nemožno považovať námietky generálneho prokurátora Slovenskej republiky

týkajúce sa zastupovania otca maloletého Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí

a mládeže, nakoľko bolo v súlade so o sociálnoprávnej ochrane

detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov a príslušnými článkami

Dohovoru. Pokiaľ ide o formu rozhodnutia odvolacieho súdu, tento v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysvetlil pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý v zmysle

mal rozhodnúť uznesením.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor teda dôvodne podal

mimoriadne dovolanie podľa v spojení s , keďže

to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania a túto

ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie okresnému súdu ( veta prvá, v spojení s

ods. 2 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného aj dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2009

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: