Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 697/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Rajec pri jeho zatknutí

uskutočnenom 6. marca 2015, postupom inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015

a postupom Okresnej prokuratúry Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. a jej

uznesením zo 17. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Rajec

(ďalej len „polícia“) pri jeho zadržaní uskutočnenom 6. marca 2015 (ďalej aj „postup

polície pri zadržaní sťažovateľa“), postupom inšpekcie Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekcia ministerstva vnútra“) v konaní vedenom

pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie inšpekcie ministerstva vnútra“) a postupom Okresnej prokuratúry Žilina

(ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jej uznesením

zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina vydal pod sp. zn.

príkaz zo 4. novembra 2014 na zadržanie sťažovateľa na účely jeho dodania

do výkonu trestu odňatia slobody. Pri pokuse o zadržanie uskutočnenom 6. marca 2015

bol sťažovateľ príslušníkmi polície postrelený, pričom utrpel priestrel v oblasti dolnej časti

predlaktia vpravo, trieštivú zlomeninu v oblasti dolnej časti vretennej kosti vpravo

s posunom úlomkov, priestrel na vonkajšej strane pravého stehna v hornej časti v oblasti

chochoľa stehennej kosti, priestrel stehna vľavo v hornej časti stehna bez poškodenia

stehennej kosti a panvovej kosti, odreniny na oboch kolenách, krvnú podliatinu na vnútornej

strane stehna vpravo, drobné odreniny kože s drobnými výronmi na pravom kolene, drobné

odreniny kože a drobné výrony na vonkajšej strane predkolenia vpravo (ďalej len

„zranenia“).

V nadväznosti na postup príslušníkov polície pri zadržaní sťažovateľa bolo

uznesením vyšetrovateľa inšpekcie ministerstva vnútra ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015

zo 6. marca 2015 začaté trestné stíhanie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví

podľa . Následne napadnutým uznesením inšpekcie

ministerstva vnútra ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 z 22. mája 2015 bolo podľa § 215 ods. 1

písm. b) označené trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že predmetný

skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti napadnutému uzneseniu inšpekcie ministerstva vnútra podal sťažovateľ

sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením okresnej prokuratúry sp. zn.

zo 17. júna 2015 ako nedôvodná zamietnutá.

Proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ podnet

podľa a nasl. o prokuratúre v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj opakovaný podnet. Podnet sťažovateľa, ako aj

jeho opakovaný podnet bol prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) sp. zn. z 3. augusta 2015 odložený ako nedôvodný.

V označenom prípise krajská prokuratúra okrem iného uviedla, že „... Naopak, treba

zdôrazniť, že postup hliadky bol v súlade so zákonom, adekvátny Vášmu konaniu, ktoré

v nadväznosti na predchádzajúcu trestnú činnosť odporovalo zákonu a opodstatňovalo

adekvátnu reakciu policajtov, ktorí na rozdiel od Vás nepostupovali protiprávne.

Každý, aj bezúhonný občan a nieto ešte osoba s kriminálnou minulosťou, je povinný

sa podrobiť výzvam polície bez toho, aby svojim správaním vyvolával otázniky o jeho

ďalších úmysloch.

Plne sa stotožňujem s uvedenými odôvodneniami rozhodnutí orgánov činných

v trestnom konaní, preto na ne v ďalšom len odkazujem s tým, že by bolo nadbytočné

opakovať napr. aj také aspekty, ako je zistenie, že Vaša verzia priebehu zadržania nebola

potvrdená ani znaleckým dokazovaním, čo evokuje logický záver, že Vaše oznámenie mohlo

byť účelovou snahou o pomstu proti zasahujúcemu policajtovi.“.

Sťažovateľ tvrdí, že sa stal obeťou konania, ktoré bolo spôsobilé ohroziť jeho život.

Sila použitá políciou nebola podľa jeho názoru proporcionálna cieľu, ktorým bolo jeho

zadržanie, pričom príslušné policajné orgány nenaplánovali a nekontrolovali policajnú akciu

tak, aby v čo najväčšej možnej miere minimalizovali použitie smrtiacej sily. Použitie

strelnej zbrane políciou nebolo podľa presvedčenia sťažovateľa legitímne, a to ani

v intenciách o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), ani v rámci nutnej obrany, t. j. v jeho veci malo

dôjsť k neoprávnenému použitiu zbrane. Sťažovateľ argumentuje, že bol políciou postrelený

bez výstrahy v čase, keď sa vzdával a nebol ozbrojený. Poukazuje tiež na to, že nikto

zo zasahujúcich policajtov nebol zranený a nebol voči nim vedený nijaký útok. Sťažovateľ

uvádza, že polícia jeho zadržanie plánovala, a preto mala dostatok času na vyhodnotenie

možných rizík a na prijatie všetkých nevyhnutných opatrení na jeho realizáciu. Sťažovateľ

popiera tvrdenie zasahujúceho policajta, že sťažovateľ viedol proti nemu domnelý útok.

Za celkom nepochopiteľnú považuje skutočnosť, že zasahujúci policajt vystrelil na neho

po tretíkrát zozadu v čase, kedy neutekal ani neútočil. Sťažovateľ ďalej uvádza,

že postrelený bol v okamihu, keď sa vzdával. Keďže polícia mala informácie o jeho pobyte

a pohybe, bolo podľa argumentácie sťažovateľa namieste, aby ho zadržala v jeho bydlisku.

Zasahujúci policajt sa mylne domnieval, že sú tu okolnosti oprávňujúce ho na použitie

zbrane. Zasahujúci policajt mal podľa tvrdenia sťažovateľa osobné dôvody, pre ktoré mal

záujem zraniť ho.

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie tiež uvádza, že mu nie je zrejmé,

akým spôsobom bolo v jeho veci začaté trestné stíhanie (aj keď bolo vydané uznesenie

o začatí trestného stíhania „vo veci“ 6. marca 2015, pozn.), keďže nikto z inšpekcie

ministerstva vnútra nevykonal na mieste činu žiadny neopakovateľný ani neodkladný úkon,

vyšetrovateľ nevyfotografoval miesto incidentu, nevypracoval situačný náčrt, plánik

ukazujúci postavenie zúčastnených osôb, nebolo vykonané výškové zameranie terénu,

nebola vypracovaná balistická správa zameraná na trajektóriu striel, neboli zabezpečené

všetky nábojnice, neboli zabezpečené odevné zvršky sťažovateľa (prítomnosť pušného

prachu), nebola vykonaná rekonštrukcia ani obhliadka tela sťažovateľa a neboli vypočutí

zasahujúci záchranári.

Podľa tvrdenia sťažovateľa najzásadnejšie pochybenia v rámci vyšetrovania jeho

zranenia sa týkajú vypracovaného znaleckého posudku znalcom z odboru zdravotníctva

, a to preto, že znalec nevykonal ohliadku jeho tela a neurčil

priebeh strelných kanálov, vychádzal len z existujúcich lekárskych správ a RTG snímok.

Sťažovateľ zastáva názor, že orgány činné v trestnom konaní vec riadne nevyšetrili,

aby „sa tak štát zbavil zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V druhom rade je tu celkom zjavná snaha zabrániť trestnému stíhaniu zasahujúceho

policajta...“.

Pre prípad, že by ústavný súd dospel k záveru, že postup polície pri zadržaní

sťažovateľa nedosahuje intenzitu porušenia práva na život, tak podľa jeho názoru

nepochybne došlo prinajmenšom k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2

, resp. práva podľa dohovoru.

Napokon sťažovateľ namieta, že vyšetrovanie nemohlo byť účinné, keďže nebolo

vykonané nezávislým orgánom, keďže Policajný zbor podlieha Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky, rovnako ako inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá podľa jeho názoru

nie je nezávislým vyšetrovacím orgánom.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie ním označených práv garantovaných

a práv podľa dohovoru, zruší napadnuté rozhodnutia a prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 20 000 € a úhradu trov konania. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu

ústavný súd ustanovil v tomto konaní právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16

ods. 2 a práv podľa a dohovoru postupom polície

pri jeho zadržaní, postupom inšpekcie ministerstva vnútra v konaní vedenom pod

ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015 a postupom okresnej

prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej uznesením zo 17. júna 2015.

Podľa každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany

už pred narodením.

Podľa nikto nesmie byť pozbavený života.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho

nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho

po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené

v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne

nevyhnutné, pri:

a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;

b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;

c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.

V súvislosti s citovaným znením čl. 2 ods. 2 dohovoru ústavný súd poukazuje aj

na dikciu , v zmysle ktorého nie je porušením práva na život, ak bol

niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných

a dohovorom postupom polície pri jeho zadržaní a napadnutým uznesením

inšpekcie ministerstva vnútra, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú (porovnaj m. m. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že postup polície pri zadržaní sťažovateľa bola na základe

jeho sťažnosti oprávnená a aj povinná preskúmať inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá ho aj

preskúmala v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015. Právomoc inšpekcie

ministerstva vnútra preskúmať sťažovateľom namietaný postup polície vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie tejto časti sťažnosti.

Rovnako ústavný súd nemá právomoc na preskúmanie napadnutého uznesenia

inšpekcie ministerstva vnútra a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, keďže sťažovateľ

mal právo podať proti nemu sťažnosť, čo aj urobil, o ktorej bola oprávnená a povinná

rozhodnúť okresná prokuratúra, ktorá o jeho sťažnosti aj rozhodla uznesením

zo 17. júna 2015.

Ústavný súd preto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

postupom polície pri jeho zadržaní a napadnutým uznesením inšpekcie ministerstva vnútra

z 22. mája 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných

a dohovorom napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Zo sťažnosti, ako aj priloženej dokumentácie vyplýva, že ako posledná vo veci

sťažovateľa rozhodovala krajská prokuratúra, ktorá prípisom sp. zn.

z 3. augusta 2015 odložila ako nedôvodný jeho podnet, ako aj opakovaný podnet. Označený

prípis krajskej prokuratúry však sťažovateľ nenamieta, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj

tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Proti napadnutému

uzneseniu okresnej prokuratúry, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá jeho sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu inšpekcie ministerstva vnútra, totiž sťažovateľ mohol podať podnet

a následne aj opakovaný podnet (čo aj urobil) podľa v tom čase platných ustanovení zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o prokuratúre (po novelizácii ,

ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2016 už týmto právom v zmysle § 31 ods. 5

nedisponuje, pozn.)]. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

konštatuje, že podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre vždy považoval

za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (m. m. pozri napr. , ,

atď.).

Na preskúmanie postupu a uznesenia okresnej prokuratúry zo 17. júna 2015 bola teda

v relevantnom čase oprávnená a aj povinná krajská prokuratúra v rámci konania o podnete.

Právomoc krajskej prokuratúry rozhodnúť o podnete a následne tiež opakovanom podnete

(po postúpení veci Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky) vylučuje právomoc

ústavného súdu rozhodovať aj o tejto časti sťažnosti, a teda zakladá dôvod na jej

odmietnutie taktiež z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Napriek tejto

skutočnosti ústavný súd, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ako aj

skutočnosť, že v priebehu konania pred ústavný súdom došlo k relevantnej zmene právnej

úpravy, v dôsledku ktorej sťažovateľ už nemá možnosť domáhať sa preskúmania

napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry prostredníctvom podnetu, resp. opakovaného

podnetu, považoval za vhodné aspoň rámcovo preskúmať napadnuté rozhodnutia orgánov

činných v trestnom konaní vydané v trestnej veci sťažovateľa aj z vecného hľadiska.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa preto ústavný súd sústredil

na posúdenie toho, či nie je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na už citovaný , z ktorého vyplýva,

že jeho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Ešte pred vecným posúdením námietok sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné

poukázať na niektoré teoretické východiská k právam, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život ústavný súd v prvom rade

zdôrazňuje, že ide o jedno z kľúčových ľudských práv, a zároveň poukazuje na relevantnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k právu na život

garantovanému prostredníctvom čl. 2 dohovoru, ktorú ústavný súd uplatňuje aj

pri interpretácii a aplikácii základného práva na život upraveného v .

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že čl. 2 dohovoru sa aplikuje jednak vtedy, keď dôjde

napadnutým konaním k usmrteniu človeka (McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok Veľkého senátu č. 18984/91 z 27. 9. 1995), avšak rovnako je aplikovateľný

aj na prípady, keď obeť napadnutého konania nezomrie. Európsky súd pre ľudské práva

kladie v týchto prípadoch dôraz na stupeň a typ použitej sily a posudzuje, či táto sila bola

potenciálne smrteľná (Makaratiz proti Grécku, rozsudok veľkého senátu č. 50385/99

z 20. 12. 2004).

Z vecí dosiaľ posudzovaných Európskym súdom pre ľudské práva vyplýva, že ESĽP

považoval za aplikovateľný čl. 2 dohovoru pri vážnom ohrození života, ktoré nastalo

napr. v prípade, keď auto sťažovateľa malo po prestrelke s políciou 16 priestrelov v smere

k vodičovi a 3 strely preleteli predným oknom. To, že sťažovateľ prežil, považoval ESĽP

len za šťastnú náhodu, v prípade priestrelu ľadvín a pečene sťažovateľa (Vasil Sashov

Petrov proti Bulharsku), v prípade zásahu ôsmimi guľkami (Yasa proti Turecku), v prípade

nebezpečného použitia plynu (Finogenov a ďalší proti Rusku). Naopak, ESĽP čl. 2

dohovoru neaplikoval v prípadoch, keď zranenie nebolo životu nebezpečné; v takýchto

prípadoch ESĽP vec posudzoval z pohľadu porušenia čl. 3 dohovoru, podľa ktorého nikoho

nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu.

Z judikatúry ESĽP teda možno vyvodiť princíp, v zmysle ktorého v prípadoch,

keď dôjde k použitiu sily potenciálne smrtiacej, je aplikovateľný čl. 2 dohovoru.

Rozlišujúcim faktorom pre aplikáciu čl. 2 dohovoru je, že musí dôjsť k nepovolenému

použitiu sily, v dôsledku ktorej dochádza k ohrozeniu života.

Potenciálne smrtiaca sila môže byť použitá, pokiaľ je celkom nevyhnutná

na dosiahnutie jedného z troch cieľov ustanovených v čl. 2 ods. 2 písm. a) až c) dohovoru.

Pri skúmaní, či je táto podmienka splnená, ESĽP používa subjektívny test „úprimného

presvedčenia“ zástupcov štátu o nevyhnutnosti požitia sily v danom okamihu.

Toto „úprimné presvedčenie“ musí byť pociťované „z dobrých dôvodov“ a musí byť

„rozumné“ (Andronicou a Constantinou proti Cypru, rozsudok z 9. 10. 1997, č. 25052/94,

bod 192). Spoliehanie sa ESĽP na tento subjektívny pocit osôb používajúcich silu je

odôvodnený tým, že ESĽP nemôže nahradiť názor vytvorený v pokoji ex post za názor osôb

zúčastnených na operáciách, pri ktorých sa mnohokrát musia rozhodovať a reagovať

v zlomku sekundy (Andronicou a Constantinou proti Cypru, rozsudok z 9. 10. 1997,

č. 25052/94, bod 192).

Medzi povolené použitie sily patrí v zmysle čl. 2 ods. 2 písm. b) dohovoru aj

vykonávanie zákonného zatknutia alebo zabránenie úteku osoby zákonne zadržanej.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval (Nachova a ďalší proti

Bulharsku, rozsudok Veľkého senátu zo 6. 7. 2005, č. 43577/98 a č. 43579/98), že použitie

potenciálne smrtiacej sily nemôže byť posúdené ako „celkom nevyhnutné“, pokiaľ

je známe, že „zatýkaná osoba nepredstavuje ohrozenie života a zdravia a nie je podozrivá

zo spáchania násilného trestného činu“ (Nachova, bod 107). Vo vzťahu k čl. 3 dohovoru

ESĽP vyslovil názor (Giuliani a Gaggio proti Taliansku), podľa ktorého v prípade, ak dôjde

k použitiu sily v súlade s čl. 2 dohovoru (napr. v sebaobrane), nemôže a fortiori prípadné

spôsobenie utrpenia v rovnakej situácii spôsobiť aj porušenie čl. 3 dohovoru.

Aplikujúc uvedené východiská judikatúry ESĽP na vec sťažovateľa, ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že z napadnutých uznesení inšpekcie ministerstva vnútra

a okresnej prokuratúry a najmä zo znaleckého posudku vyplýva, že zranenia,

ktoré boli sťažovateľovi políciou spôsobené, síce neviedli k jeho usmrteniu ani poškodeniu

pre život dôležité orgány, ale znalec v posudku uviedol, že „Vzhľadom na to, že v danom

prípade došlo k priestrelu ľavej dolnej končatiny na prednej vnútornej časti stehna došlo

k ohrozeniu pre život dôležitého orgánu – veľkých ciev na dolnej končatine a nervových

štruktúr.“. Z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť záver,

že v posudzovanom prípade bola použitá sila, ktorá bola potenciálne smrteľná, a preto

možno vec sťažovateľa posudzovať z hľadiska požiadaviek na ochranu práva na život

vyvoditeľných z čl. 2 dohovoru, ako aj základného práva na život upraveného v čl. 15

.

V nadväznosti na uvedený záver sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením

napadnutého uznesenia inšpekcie ministerstva vnútra a v tejto súvislosti považuje

za potrebné poukázať na túto jeho časť:

„Znalec na základe preskúmania RTG dokumentácie, ktorá bola zhotovená na RTG

oddelení pri prvotnom vyšetrení zistil, že priestrel s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine

pravého predlaktia vznikol v dobe, keď mal poškodený hornú končatinu dole, pri tele.

O tom, že končatina bola pri tele smerom nadol svedčí tá skutočnosť, že vstrel bol

lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia vpravo a strela, ktorá prenikla do dolného

konca vretennej kosti spôsobila trieštivú zlomeninu tejto kosti a opustila oblasť predlaktia

na dlaňovej strane predlaktia, nakoľko v mieste výstrelu boli drobné úlomky vytlačené

smerom von z kosti v tomto mieste. Ak by mal poškodený zodvihnuté hore, vzdával sa,

tak pri tomto postavení horných končatín by strela smerovala na dlaňovú stranu predlaktia

a výstrel by bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia strelný kanál by smeroval

z miesta vstrelu ľahko nahor k chrbtovej strane predlaktia. Vzhľadom na lokalizáciu vstrelu

a výstrelu, ako aj priebeh strelného kanála nemohlo u poškodeného dôjsť k priestrelu

predlaktia v dobe, keď mal ruky zodvihnuté nad hlavou.

Na pravej dolnej končatine, jej bočnej strane v oblasti horného konca stehna bol

lokalizovaný priestrel mäkkých tkanív, jednalo sa o vstrel na prednej strane stehna vo výške

chochoľa stehennej kosti, výstrel sa nachádzal na zadnej strane stehna, o čom svedčí

prítomnosť vzduchu v strelnom kanáli, ktorý bol prevažne lokalizovaný k miestu výstrelu.

K tomuto poraneniu u poškodeného došlo tým istým výstrelom, pri ktorom došlo k priestrelu

hornej končatiny. Po opustení strely z predlaktia z predlaktia, strela vnikla do mäkkých

časti stehna vpravo a opustila oblasť stehna v zadnej časti stehna, pričom poškodený musel

mať pravú hornú končatinu tesne pri svojom tele. Ďalší výstrel podľa popisu v zdravotnej

dokumentácii poškodeného zasiahol do oblasti stehna na vnútornú oblasť vo vzťahu

k stehennej kosti a výstrel bol lokalizovaný na zadnej strane v dolnej časti sedacej časti

vľavo. O tomto priebehu strelného kanála svedčí aj prítomnosť vzduchu v strelnom kanáli.

Vzduch bol zahustený smerom viac k výstrelu na zadnej časti tela.

K všetkým výstrelom, ktoré zasiahli tele poškodeného došlo v dobe, keď poškodený

stál tvárou v tvár zasahujúceho policajta. Na poškodeného nebolo strieľané od chrbta.

Odreniny na oboch predných častiach oboch kolien vznikli pri páde poškodeného na zem.

Poranenia, ktoré utrpel poškodený možno kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví

v súvislosti s tým, že poškodený bude po dobu dlhšiu ako 42 dní závažným spôsobom

obmedzovaný v obvyklom spôsobe života.

K veci bol tiež vypracovaný znalecký posudok z Kriminalistického a expertízneho

ústavu PZ, odbor prírodovedného a skúmania a kriminalistickej identifikácie Slovenská

Ľupča za účelom komparácie, či 2 ks nábojnice a 1 ks strela zaistené na mieste činu boli

vystrelené z jednej a tej istej zbrane ČZ vz. 82 kalibru, 9 mm, výr. čísla 184666, ktorá bola

vydaná podľa . Výsledok znaleckého

skúmania potvrdil, že 2 ks nábojnice boli vystrelené z tej istej zbrane a to zbrane ČZ vz. 82,

kalibru 9 mm, výr. čísla 184666. Zaistená strela nebola vhodná na individuálnu

identifikáciu.

Z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov zisťujem, že

dňa 06. 03. 2015 o 06. 40 hod. použil proti donucovacie prostriedky

a to použitie hrozby zbraňou a varovného výstrelu do vzduchu, použitie zbrane podľa § 60

písm. a), b), e) a podľa b), , zákona

č. Nadriadený príslušníkov PZ vyhodnotil použitie donucovacích

prostriedkov tak, že tieto boli použité v zmysle zákona...“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia inšpekcie sú citované ustanovenia § 60 a § 61

zákona o Policajnom zbore ustanovujúce pravidlá oprávneného použitia zbrane, ako aj § 28

ods. 1 , podľa ktorého čin ináč trestný nie je trestným činom, ak ide

o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu,

z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh

alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho

neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému

právnemu predpisu.

Na tomto základe sú potom v napadnutom uznesení inšpekcie ministerstva vnútra

formulované v kontexte so skutkovými závermi právne závery týkajúce sa inkriminovaného

zásahu proti sťažovateľovi, a to takto:

«Vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov založených na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne mám za to, že postup príslušníka PZ

voči oznamovateľovi môžem vyhodnotiť tak, že boli splnené všetky podmienky použitia

donucovacích prostriedkov – použitie hrozby zbraňou a varovného výstrelu do vzduchu

a použitie zbrane. Ďalej je tu potrebné poukázať na podstatnú skutočnosť, že konanie

príslušníka možno považovať za konanie v nutnej obrane. Podstatou nutnej obrany

je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniklo útokom človeka na chránenej záujmy

a to konaním namiereným proti útočníkovi. Ak teda osoba činom inak trestným odvracia

priamo hroziaci alebo trvajúci útok, ktorý je namierený proti telesnej integrite, nejedná sa

o trestný čin.

Samozrejme zákon vyžaduje, aby boli zachované všetky nevyhnutné podmienky

konania v nutnej obrane, teda, sa odvracia útok namierený na záujem chránený Trestným

zákonom, ktorým bolo v danom prípade zdravie človeka. Ďalej zákon vyžaduje, aby útok

priamo hrozil alebo trval, čo bolo v danom prípade preukázané samotnou výpoveďou

a znaleckým posudkom od . Vo výpovedi

uviedol, že na oznamovateľa zakričal „Polícia, zostaňte stáť!“

a vystrelil varovný výstrel do vzduchu smerom medzi strechy domov, pričom

sa pohol smerom k nemu s tým, že videl ako si ľavú ruku dal do ľavého vrecka

čiernej vesty, ktorú mal na sebe a pravú ruku si dal asi do ¾ pod rozopnutú vestu.

V tej chvíli mal dôvodnú obavu, že pod uvedenou vestou má schovanú nejakú zbraň, pričom

stále bežal smerom na neho. Zo znaleckého posudku bolo zistené,

že priestrel s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine pravého predlaktia u

vznikol v dobe, keď mal poškodený hornú končatinu dole, pri tele. Vo výpovedi

tvrdil, že v čase výstrelu sa vzdával a ruky mal hore. Znalec vzhľadom na tieto

tvrdenia zistil, že o tom, že končatina bola pri tele smerom nadol svedčí tá skutočnosť,

že vstrel bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia vpravo a strela, ktorá prenikla

do dolného konca vretennej kosti spôsobila trieštivú zlomeninu tejto kosti a opustila oblasť

predlaktia na dlaňovej strane predlaktia, nakoľko v mieste výstrelu boli drobné úlomky

vytlačené smerom von z kosti v tomto mieste. Ak by mal poškodený ruky zodvihnuté hore,

vzdával sa, tak pri tomto postavení horných končatín by strela smerovala na dlaňovú stranu

predlaktia a výstrel by bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia. Vzhľadom

na lokalizáciu vstrelu a výstrelu, ako aj priebehu strelného kanála nemohlo u poškodeného

dôjsť k priestrelu predlaktia v dobe, keď mal ruky zodvihnuté nad hlavou. Poškodený taktiež

potvrdil, že v tom čase vo vrecku pri sebe mal baterku na svietenie. Z uvedeného je zrejmé,

že útok hrozil a bolo potrebné ho odvrátiť. Ďalšou podmienkou je, aby obrana smerovala

proti útočníkovi, čo ako už vyplýva z vyššie uvedeného splnené bolo. V neposlednej rade

zákon vyžaduje, aby obrana nebolo celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä spôsobu,

miestu, času, okolnostiam vzťahujúcim sa na osobu útočníka alebo na osobu obrancu.

V tejto súvislosti uvádzam, že vzhľadom na skutočnosti zistené zo znaleckého posudku

a z výpovedi svedkov možno konštatovať, že mal vedomosť o skutočnosti,

že je po ňom vydaný príkaz na zatknutie, snažil sa uniknúť pred zatknutím, bežal priamo

na s rukou pri tele a preto ho nemožno považovať za neprimeraný.

Možno konštatovať, že šlo vyslovene len o taký protiútok, ktorý bol spôsobilý zadržať

v ďalšom možnom konaní. Nutná obrana predpokladá, že konanie

obrancu alebo „protiútok“ obrancu musí byť tak intenzívny, aby bol spôsobilý zabrániť

útočníkovi v ďalšom konaní, teda napadnutý môže použiť účinnejšie prostriedky než použil

útočník.

Časť podania smerujúca na protiprávne konanie vo veci

krádeže stromov a používania omamných látok, bola odstúpená na OISS ÚIS SKIS MV SR

Banská Bystrica k ďalšej realizácii.

Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného

zákona sa dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť

sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim

zákonu, prekročí svoju právomoc, alebo nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci

alebo z rozhodnutia súdu.

Ide o také konanie, keď dochádza k porušovaniu alebo obchádzaniu konkrétneho

zákona alebo právnej normy na základe zákona vydanej. Vyžaduje sa, aby páchateľ konal

úmyselne, aktívne v rozpore so zákonom a v cielenom úmysle. Úmysel inému spôsobiť škodu

a zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech ako možný motív a ako zložka

subjektívnej stránky, ktorá iniciuje konanie páchateľa, smeruje ku každému neoprávnenému

zvýhodneniu materiálnej alebo nemateriálnej povahy, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba

nemala právo. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa §-u 326 ods. 1 písm. a , musí byť páchateľovi

tento úmysel preukázaný.»

Ústavný súd poukazuje aj na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresnej prokuratúry, v ktorej sa najmä uvádza:

„Preskúmaním spisového materiálu, a to najmä záverov znaleckého posudku znalca

z odboru zdravotníctva bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané,

že k priestrelu s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine pravého predlaktia došlo v dobe,

keď mal poškodený hornú končatinu dolu, pri tele. K poraneniu na prednej strane stehna

došlo tým istým výstrelom, pri ktorom došlo k priestrelu hornej končatiny. Ďalší výstrel

zasiahol poškodeného do oblasti stehna na vnútornú oblasť vo vzťahu k stehennej kosti

a výstrel bol lokalizovaný na zadnej strane dolnej časti sedacej časti vľavo. Poranenia

poškodeného boli teda podľa záverov znaleckého posudku spôsobené dvomi strelnými

ranami, pričom ku všetkým výstrelom, ktoré zasiahli telo poškodeného, došlo v dobe,

keď poškodený stál tvárou v tvár zasahujúceho policajta. Na poškodeného nebolo strieľané

od chrbta.

K námietkam poškodeného, že závery znaleckého posudku znalca z odboru

zdravotníctva neodzrkadľujú reálny priebeh vzniku strelných

poranení je potrebné uviesť, že znalec je zapísaný v zozname znalcov

v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia. V uznesení o pribratí

znalca zo dňa 18. 03. 2015 bol znalec v zmysle výslovne upozornený

na význam znaleckého posudku z hľadiska všeobecného záujmu a na trestné následky

vedome nepravdivého znaleckého posudku. Taktiež bol upozornený na povinnosť

bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený alebo ktoré mu vo veci

bránia byť činný ako znalec. Príslušný znalec nenamietal svoju zaujatosť, ani svoju

odbornosť, pokiaľ ide o podanie znaleckého posudku v danej trestnej veci. Mám za to,

že s poukazom na tieto skutočnosti nie je preto dôvodné spochybňovať uvedeného znalca

a závery ním vypracovaného znaleckého posudku.

Je potrebné uviesť, že podkladom pre vypracovanie predmetného znaleckého

posudku bol príslušný vyšetrovací spis, ako aj zdravotná dokumentácia pošk.

. Súčasťou predmetného vyšetrovacieho spisu v čase, keď bol predložený znalcovi

, bol aj výsluch pošk. zo dňa 18. 03. 2015.

Je nevyhnutné uviesť, že v uvedenom výsluchu pošk. vypovedal

ku skutočnosti, v akej polohe bol v čase predmetného útoku. Poškodený výslovne uviedol,

že videl na ako sa mu v rukách trasie zbraň, na čo na neho zakričal,

aby sa ukľudnil. Je teda zrejmé, že poloha poškodeného voči sv. bola

v danom čase taká, že tieto osoby stáli tvárou v tvár. Samotný poškodený ďalej uviedol, že

v tom čase mal ruky hore, resp. v ďalšej časti výsluchu uvádzal, že akurát dával ruky hore.

Námietka poškodeného, že v danej trestnej veci nebol vykonaný jeho dodatočný výsluch,

v ktorom by sa vyjadril, v akej polohe stál, resp. by sa vyjadril ku vstupu jednotlivých striel

do jeho tela, je neopodstatnená, pričom dodatočný výsluch poškodeného nepokladám

za potrebný, nakoľko k daným skutočnostiam sa poškodený vyjadril už vo svojom výsluchu

dňa 18. 03. 2015.

Som toho názoru, že znalec mal dostatok podkladov, ktoré mu

umožnili vypracovať vo veci objektívny znalecký posudok. Návrh poškodeného

na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považujem preto za neopodstatnený.

Pokiaľ ďalej poškodený namieta, že znalec nevykonal obhliadku jeho

tela a znalecký posudok vypracoval bez zabezpečenia takejto obhliadky, tu je potrebné

uviesť, že znalec vychádzal jednoznačne zo zabezpečenej zdravotnej dokumentácie

pošk. , pričom obhliadka tela sa nejaví ako nevyhnutná a znalec nie je

povinný túto vykonať. Podotýkam, že samotný popis jednotlivých strelných poranení

bol dostatočne uvedený v príslušnej zdravotnej dokumentácii.

K ďalšej námietke poškodeného, že vyšetrovateľ odmietol vykonať rekonštrukciu,

je potrebné uviesť, že uvedený procesný úkon považujem za nadbytočný. Som toho názoru,

že okolnosti spáchania predmetného skutku boli vykonaným dokazovaním dostatočne

preukázané.

Som toho názoru, že dokazovanie v danej trestnej veci bolo vykonané dostatočne

a nie je potrebné ho doplniť.“

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí inšpekcie ministerstva vnútra a okresnej

prokuratúry možno vyvodiť záver, že policajti zasahujúci proti sťažovateľovi neprekročili

medze oprávneného použitia zbrane vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona

o Policajnom zbore o použití donucovacích prostriedkov. Napadnuté uznesenie inšpekcie

ministerstva vnútra v spojení s napadnutým uznesením okresnej prokuratúry ústavný súd

považuje za logicky a zrozumiteľne odôvodnené, primeraným spôsobom reagujú na všetky

kľúčové námietky sťažovateľa, pričom právne závery vyslovené v oboch rozhodnutiach

majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Orgány činné v trestnom konaní objasnili, prečo považovali za dôveryhodný popis

priebehu zadržania podaný zasahujúcimi policajtmi, a nie verziu prezentovanú

sťažovateľom (najmä závery znaleckého posudku o polohe hornej končatiny sťažovateľa

v okamihu priestrelu a o postavení sťažovateľa a zasahujúceho policajta tvárou v tvár).

Možno sa stotožniť so záverom, že vykonané dokazovanie nepotvrdilo tvrdenie sťažovateľa

o tom, že k jeho postreleniu došlo v čase, keď sa vzdával, ani jeho tvrdenie, že zasahujúci

policajt vystrelil na sťažovateľa zozadu. Je síce pravdou, že sťažovateľ nebol ozbrojený,

avšak z odôvodnení napadnutých uznesení (vychádzajúcich z vykonaného dokazovania)

je zrejmé, že zasahujúci policajt mal legitímny dôvod domnievať sa, že je ozbrojený (pohyb

rúk sťažovateľa), t. j. išlo o „úprimné presvedčenie“ zasahujúceho policajta „z dobrých

dôvodov“, ktoré aj ústavný súd posúdil ako „rozumné“.

Navyše, zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ

bol už v minulosti právoplatne odsúdený za násilnú trestnú činnosť [podľa § 234 ods. 1 a 2

písm. b) v znení neskorších predpisov, t. j. za lúpež

so zbraňou (pozri k tomu rozhodnutia vo veciach sp. zn. a )].

Súdiac podľa spisovej značky vydaného príkazu Okresného súdu Žilina na zadržanie

sťažovateľa (sp. zn. ), malo ísť o jeho zadržanie smerujúce k zabezpečeniu

výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi práve odsudzujúcim rozsudkom

tohto súdu za trestný čin lúpeže podľa a a

v znení neskorších predpisov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa bola pri jeho

zadržaní použitá sila v súlade s čl. 2 ods. 2 písm. b) dohovoru, a preto nemožno uvažovať

o tom, že došlo k zásahu, ktorého dôsledkom je porušenie práva na život garantovaného

dohovoru, ako aj .

Vykonané dokazovanie nepreukázalo tvrdenie sťažovateľa, že zasahujúci policajt

nevystrelil varovný výstrel, ani to, že na sťažovateľa bolo vystrelené trikrát. Naopak,

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odzneli tri výstrely (zhodné tvrdenia zasahujúcich

policajtov, sťažovateľa aj svedkyne ), pričom zranenia sťažovateľa boli spôsobené

len dvoma strelami [z čoho rezonuje záver, že tretí výstrel (v poradí výstrel prvý)] bol

výstrel varovný. Z pohľadu vykonaných dôkazov možno podľa názoru ústavného súdu

označiť vyšetrovanie vo veci sťažovateľa za efektívne a rýchle.

Aby zákony na ochranu práva na život boli v praxi účinné, je potrebné, aby na ich

dodržiavanie niekto dohliadal a ich porušenie sankcionoval. Z tohto dôvodu, aby ochrana

garantovaná právom na život nebola len teoretická a iluzórna, ale naopak, praktická

a efektívna, kladie ESĽP určité požiadavky na súdny a administratívny aparát. Tieto

záväzky ESĽP označuje ako procedurálne. Ak okolnosti prípadu vyžadujú trestnoprávny

postih páchateľa, musia štáty prípady úmrtí podrobiť účinnému vyšetrovaniu a aj následné

súdne konanie, teda trestné konanie ako celok, vrátane výšky trestov, musí byť účinné, aby

ochrana života bola v praxi efektívna (KMEC, KOSAŘ, KRATOCHVÍL, BOBEK.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. BECK, 2012, s. 364, 365).

V posudzovanej veci sú napadnuté uznesenia príslušných orgánov primerane

odôvodnené a nemožno ich považovať ani za arbitrárne, a preto ústavný súd nemá dôvod

na to, aby do ich záverov vstupoval a menil ich.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v zmysle ktorej mal znalec vykonať ohliadku tela

sťažovateľa a ďalšie úkony, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z napadnutých

rozhodnutí vyplýva, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku

vychádzal z vyšetrovacieho spisu a najmä z RTG snímok a z existujúcich lekárskych správ

dokumentujúcich zranenia sťažovateľa, ktoré utrpel pri zásahu polície. Práve tieto podklady

boli pre vypracovanie znaleckého posudku kľúčové, pričom ústavný súd nemá dôvod

spochybňovať, že tieto podklady boli pre vypracovanie znaleckého posudku dostatočné,

a preto nepovažuje túto námietku sťažovateľa za dôvodnú.

Ostatnú námietku týkajúcu sa neefektívnosti vyšetrovania z dôvodu, že podľa

sťažovateľa nemalo byť vykonané nezávislým orgánom, keďže inšpekcia ministerstva

vnútra podľa jeho názoru nie je nezávislým vyšetrovacím orgánom, pretože Policajný zbor

podlieha Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ústavný súd nespochybňuje, ale naopak,

považuje za potrebné zdôrazniť záväzok štátu zabezpečiť v trestných veciach účinné

vyšetrovanie. Podľa ESĽP sú predpokladom účinného vyšetrovania štyri samostatné

komponenty; vyšetrovanie musí byť a) nezávislé a nestranné, b) efektívne, c) rýchle

a d) podrobené verejnej kontrole (Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku, rozsudok

č. 57947/00 z 24. 2. 2005). Pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť vyšetrovania, ESĽP

požaduje, aby osoby vykonávajúce vyšetrovanie boli nezávislé na osobách, ktoré

sú zapletené do vyšetrovaných udalostí. Vyšetrovanie musí budiť zdanie nezávislosti.

Aj keď sa námietka sťažovateľa týkajúca sa neefektívnosti vyšetrovania z dôvodu

nedostatku nezávislosti vyšetrujúceho orgánu – inšpekcie ministerstva vnútra, javí na prvý

pohľad relevantná, ide o námietku, s ktorou sa ústavný súd nemôže v konaní rámci konania

o sťažnosti podľa meritórne zaoberať. V konaní o sťažnosti podľa

ústavný súd totiž vychádza z princípu prezumpcie ústavnosti právnych

predpisov, pričom právnym základom existencie inšpekcie ministerstva vnútra je všeobecne

záväzný právny predpis (zákon o Policajnom zbore). Za týchto okolností by meritórne

závery k nezávislosti inšpekcie ministerstva vnútra, a teda k súladu jej normatívneho

právneho základu s presahovali rámec právomoci, ktorou disponuje senát ústavného

súdu v konaní o sťažnosti podľa , o to viac, že sťažovateľ ako fyzická

osoba nie je v zmysle [ v spojení s

až g)] osobou oprávnenou iniciovať samostatne konanie o súlade právnych predpisov podľa

, v ktorom by ústavný súd mohol preskúmať ústavnosť právneho

základu existencie inšpekcie ministerstva vnútra.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

opakovane uvádza, že „každé konanie (pred ústavným súdom, pozn.) možno začať len ako

samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže

tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného

rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako

súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietka, ktorou sťažovateľ

spochybňuje nezávislosť inšpekcie ministerstva vnútra, je z hľadiska predbežného

prerokovania jeho sťažnosti irelevantná, a teda zjavne neopodstatnená.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 62/2015

z 29. septembra 2015, v ktorom sú formulované argumenty k nezávislosti inšpekcie

ministerstva vnútra a ktoré je záväzné pre rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov

v porovnateľných veciach. Ústavný súd konštatuje, že označené zjednocujúce stanovisko

nebolo dosiaľ právne relevantným spôsobom spochybnené, pričom ústavný súd v konaní

podľa na to taktiež nemá dostatok právomoci.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia okresnej

prokuratúry v spojení s napadnutým uznesením inšpekcie ministerstva vnútra je z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nimi nemohlo dôjsť k porušeniu práv

označených sťažovateľom.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní

podľa nielen z dôvodu nedostatku svojej právomoci,

ale aj ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2016