Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 697/2016
PDF · 383.36 KB
No categories available
II. ÚS 697/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Rajec pri jeho zatknutí
uskutočnenom 6. marca 2015, postupom inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015
a postupom Okresnej prokuratúry Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 235/2015 a jej
uznesením zo 17. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Rajec
(ďalej len „polícia“) pri jeho zadržaní uskutočnenom 6. marca 2015 (ďalej aj „postup
polície pri zadržaní sťažovateľa“), postupom inšpekcie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekcia ministerstva vnútra“) v konaní vedenom
pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie inšpekcie ministerstva vnútra“) a postupom Okresnej prokuratúry Žilina
(ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 235/2015 a jej uznesením
zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina vydal pod sp. zn.
3 T 27/2004 príkaz zo 4. novembra 2014 na zadržanie sťažovateľa na účely jeho dodania
do výkonu trestu odňatia slobody. Pri pokuse o zadržanie uskutočnenom 6. marca 2015
bol sťažovateľ príslušníkmi polície postrelený, pričom utrpel priestrel v oblasti dolnej časti
predlaktia vpravo, trieštivú zlomeninu v oblasti dolnej časti vretennej kosti vpravo
s posunom úlomkov, priestrel na vonkajšej strane pravého stehna v hornej časti v oblasti
chochoľa stehennej kosti, priestrel stehna vľavo v hornej časti stehna bez poškodenia
stehennej kosti a panvovej kosti, odreniny na oboch kolenách, krvnú podliatinu na vnútornej
strane stehna vpravo, drobné odreniny kože s drobnými výronmi na pravom kolene, drobné
odreniny kože a drobné výrony na vonkajšej strane predkolenia vpravo (ďalej len
„zranenia“).
V nadväznosti na postup príslušníkov polície pri zadržaní sťažovateľa bolo
uznesením vyšetrovateľa inšpekcie ministerstva vnútra ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015
zo 6. marca 2015 začaté trestné stíhanie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Následne napadnutým uznesením inšpekcie
ministerstva vnútra ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 z 22. mája 2015 bolo podľa § 215 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku označené trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že predmetný
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Proti napadnutému uzneseniu inšpekcie ministerstva vnútra podal sťažovateľ
sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 235/2015
zo 17. júna 2015 ako nedôvodná zamietnutá.
Proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ podnet
podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj opakovaný podnet. Podnet sťažovateľa, ako aj
jeho opakovaný podnet bol prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) sp. zn. 3 KPt 196/15 z 3. augusta 2015 odložený ako nedôvodný.
V označenom prípise krajská prokuratúra okrem iného uviedla, že „... Naopak, treba
zdôrazniť, že postup hliadky bol v súlade so zákonom, adekvátny Vášmu konaniu, ktoré
v nadväznosti na predchádzajúcu trestnú činnosť odporovalo zákonu a opodstatňovalo
adekvátnu reakciu policajtov, ktorí na rozdiel od Vás nepostupovali protiprávne.
Každý, aj bezúhonný občan a nieto ešte osoba s kriminálnou minulosťou, je povinný
sa podrobiť výzvam polície bez toho, aby svojim správaním vyvolával otázniky o jeho
ďalších úmysloch.
Plne sa stotožňujem s uvedenými odôvodneniami rozhodnutí orgánov činných
v trestnom konaní, preto na ne v ďalšom len odkazujem s tým, že by bolo nadbytočné
opakovať napr. aj také aspekty, ako je zistenie, že Vaša verzia priebehu zadržania nebola
potvrdená ani znaleckým dokazovaním, čo evokuje logický záver, že Vaše oznámenie mohlo
byť účelovou snahou o pomstu proti zasahujúcemu policajtovi.“.
Sťažovateľ tvrdí, že sa stal obeťou konania, ktoré bolo spôsobilé ohroziť jeho život.
Sila použitá políciou nebola podľa jeho názoru proporcionálna cieľu, ktorým bolo jeho
zadržanie, pričom príslušné policajné orgány nenaplánovali a nekontrolovali policajnú akciu
tak, aby v čo najväčšej možnej miere minimalizovali použitie smrtiacej sily. Použitie
strelnej zbrane políciou nebolo podľa presvedčenia sťažovateľa legitímne, a to ani
v intenciách zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), ani v rámci nutnej obrany, t. j. v jeho veci malo
dôjsť k neoprávnenému použitiu zbrane. Sťažovateľ argumentuje, že bol políciou postrelený
bez výstrahy v čase, keď sa vzdával a nebol ozbrojený. Poukazuje tiež na to, že nikto
zo zasahujúcich policajtov nebol zranený a nebol voči nim vedený nijaký útok. Sťažovateľ
uvádza, že polícia jeho zadržanie plánovala, a preto mala dostatok času na vyhodnotenie
možných rizík a na prijatie všetkých nevyhnutných opatrení na jeho realizáciu. Sťažovateľ
popiera tvrdenie zasahujúceho policajta, že sťažovateľ viedol proti nemu domnelý útok.
Za celkom nepochopiteľnú považuje skutočnosť, že zasahujúci policajt vystrelil na neho
po tretíkrát zozadu v čase, kedy neutekal ani neútočil. Sťažovateľ ďalej uvádza,
že postrelený bol v okamihu, keď sa vzdával. Keďže polícia mala informácie o jeho pobyte
a pohybe, bolo podľa argumentácie sťažovateľa namieste, aby ho zadržala v jeho bydlisku.
Zasahujúci policajt sa mylne domnieval, že sú tu okolnosti oprávňujúce ho na použitie
zbrane. Zasahujúci policajt mal podľa tvrdenia sťažovateľa osobné dôvody, pre ktoré mal
záujem zraniť ho.
Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie tiež uvádza, že mu nie je zrejmé,
akým spôsobom bolo v jeho veci začaté trestné stíhanie (aj keď bolo vydané uznesenie
o začatí trestného stíhania „vo veci“ 6. marca 2015, pozn.), keďže nikto z inšpekcie
ministerstva vnútra nevykonal na mieste činu žiadny neopakovateľný ani neodkladný úkon,
vyšetrovateľ nevyfotografoval miesto incidentu, nevypracoval situačný náčrt, plánik
ukazujúci postavenie zúčastnených osôb, nebolo vykonané výškové zameranie terénu,
nebola vypracovaná balistická správa zameraná na trajektóriu striel, neboli zabezpečené
všetky nábojnice, neboli zabezpečené odevné zvršky sťažovateľa (prítomnosť pušného
prachu), nebola vykonaná rekonštrukcia ani obhliadka tela sťažovateľa a neboli vypočutí
zasahujúci záchranári.
Podľa tvrdenia sťažovateľa najzásadnejšie pochybenia v rámci vyšetrovania jeho
zranenia sa týkajú vypracovaného znaleckého posudku znalcom z odboru zdravotníctva
, a to preto, že znalec nevykonal ohliadku jeho tela a neurčil
priebeh strelných kanálov, vychádzal len z existujúcich lekárskych správ a RTG snímok.
Sťažovateľ zastáva názor, že orgány činné v trestnom konaní vec riadne nevyšetrili,
aby „sa tak štát zbavil zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
V druhom rade je tu celkom zjavná snaha zabrániť trestnému stíhaniu zasahujúceho
policajta...“.
Pre prípad, že by ústavný súd dospel k záveru, že postup polície pri zadržaní
sťažovateľa nedosahuje intenzitu porušenia práva na život, tak podľa jeho názoru
nepochybne došlo prinajmenšom k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 3 dohovoru.
Napokon sťažovateľ namieta, že vyšetrovanie nemohlo byť účinné, keďže nebolo
vykonané nezávislým orgánom, keďže Policajný zbor podlieha Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, rovnako ako inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá podľa jeho názoru
nie je nezávislým vyšetrovacím orgánom.
Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie ním označených práv garantovaných ústavou
a práv podľa dohovoru, zruší napadnuté rozhodnutia a prizná mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 € a úhradu trov konania. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu
ústavný súd ustanovil v tomto konaní právneho zástupcu z radov advokátov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16
ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 3 dohovoru postupom polície
pri jeho zadržaní, postupom inšpekcie ministerstva vnútra v konaní vedenom pod
ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015 a jej uznesením z 22. mája 2015 a postupom okresnej
prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 235/2015 a jej uznesením zo 17. júna 2015.
Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany
už pred narodením.
Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho
nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho
po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.
Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené
v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne
nevyhnutné, pri:
a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;
b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;
c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
V súvislosti s citovaným znením čl. 2 ods. 2 dohovoru ústavný súd poukazuje aj
na dikciu čl. 15 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého nie je porušením práva na život, ak bol
niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných
ústavou a dohovorom postupom polície pri jeho zadržaní a napadnutým uznesením
inšpekcie ministerstva vnútra, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Ústavný súd konštatuje, že postup polície pri zadržaní sťažovateľa bola na základe
jeho sťažnosti oprávnená a aj povinná preskúmať inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá ho aj
preskúmala v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-92/OISS-V-2015. Právomoc inšpekcie
ministerstva vnútra preskúmať sťažovateľom namietaný postup polície vylučuje právomoc
ústavného súdu na preskúmanie tejto časti sťažnosti.
Rovnako ústavný súd nemá právomoc na preskúmanie napadnutého uznesenia
inšpekcie ministerstva vnútra a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, keďže sťažovateľ
mal právo podať proti nemu sťažnosť, čo aj urobil, o ktorej bola oprávnená a povinná
rozhodnúť okresná prokuratúra, ktorá o jeho sťažnosti aj rozhodla uznesením
zo 17. júna 2015.
Ústavný súd preto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
postupom polície pri jeho zadržaní a napadnutým uznesením inšpekcie ministerstva vnútra
z 22. mája 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných
ústavou a dohovorom napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Zo sťažnosti, ako aj priloženej dokumentácie vyplýva, že ako posledná vo veci
sťažovateľa rozhodovala krajská prokuratúra, ktorá prípisom sp. zn. 3 KPt 196/15
z 3. augusta 2015 odložila ako nedôvodný jeho podnet, ako aj opakovaný podnet. Označený
prípis krajskej prokuratúry však sťažovateľ nenamieta, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj
tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Proti napadnutému
uzneseniu okresnej prokuratúry, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá jeho sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu inšpekcie ministerstva vnútra, totiž sťažovateľ mohol podať podnet
a následne aj opakovaný podnet (čo aj urobil) podľa v tom čase platných ustanovení zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
o prokuratúre (po novelizácii zákona o prokuratúre vykonanej zákonom č. 401/2015 Z. z.,
ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2016 už týmto právom v zmysle § 31 ods. 5
nedisponuje, pozn.)]. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
konštatuje, že podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre vždy považoval
za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (m. m. pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05,
IV. ÚS 28/2010 atď.).
Na preskúmanie postupu a uznesenia okresnej prokuratúry zo 17. júna 2015 bola teda
v relevantnom čase oprávnená a aj povinná krajská prokuratúra v rámci konania o podnete.
Právomoc krajskej prokuratúry rozhodnúť o podnete a následne tiež opakovanom podnete
(po postúpení veci Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky) vylučuje právomoc
ústavného súdu rozhodovať aj o tejto časti sťažnosti, a teda zakladá dôvod na jej
odmietnutie taktiež z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Napriek tejto
skutočnosti ústavný súd, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ako aj
skutočnosť, že v priebehu konania pred ústavný súdom došlo k relevantnej zmene právnej
úpravy, v dôsledku ktorej sťažovateľ už nemá možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry prostredníctvom podnetu, resp. opakovaného
podnetu, považoval za vhodné aspoň rámcovo preskúmať napadnuté rozhodnutia orgánov
činných v trestnom konaní vydané v trestnej veci sťažovateľa aj z vecného hľadiska.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa preto ústavný súd sústredil
na posúdenie toho, či nie je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na už citovaný § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva,
že jeho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Ešte pred vecným posúdením námietok sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné
poukázať na niektoré teoretické východiská k právam, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život ústavný súd v prvom rade
zdôrazňuje, že ide o jedno z kľúčových ľudských práv, a zároveň poukazuje na relevantnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k právu na život
garantovanému prostredníctvom čl. 2 dohovoru, ktorú ústavný súd uplatňuje aj
pri interpretácii a aplikácii základného práva na život upraveného v čl. 15 ústavy.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že čl. 2 dohovoru sa aplikuje jednak vtedy, keď dôjde
napadnutým konaním k usmrteniu človeka (McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok Veľkého senátu č. 18984/91 z 27. 9. 1995), avšak rovnako je aplikovateľný
aj na prípady, keď obeť napadnutého konania nezomrie. Európsky súd pre ľudské práva
kladie v týchto prípadoch dôraz na stupeň a typ použitej sily a posudzuje, či táto sila bola
potenciálne smrteľná (Makaratiz proti Grécku, rozsudok veľkého senátu č. 50385/99
z 20. 12. 2004).
Z vecí dosiaľ posudzovaných Európskym súdom pre ľudské práva vyplýva, že ESĽP
považoval za aplikovateľný čl. 2 dohovoru pri vážnom ohrození života, ktoré nastalo
napr. v prípade, keď auto sťažovateľa malo po prestrelke s políciou 16 priestrelov v smere
k vodičovi a 3 strely preleteli predným oknom. To, že sťažovateľ prežil, považoval ESĽP
len za šťastnú náhodu, v prípade priestrelu ľadvín a pečene sťažovateľa (Vasil Sashov
Petrov proti Bulharsku), v prípade zásahu ôsmimi guľkami (Yasa proti Turecku), v prípade
nebezpečného použitia plynu (Finogenov a ďalší proti Rusku). Naopak, ESĽP čl. 2
dohovoru neaplikoval v prípadoch, keď zranenie nebolo životu nebezpečné; v takýchto
prípadoch ESĽP vec posudzoval z pohľadu porušenia čl. 3 dohovoru, podľa ktorého nikoho
nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu.
Z judikatúry ESĽP teda možno vyvodiť princíp, v zmysle ktorého v prípadoch,
keď dôjde k použitiu sily potenciálne smrtiacej, je aplikovateľný čl. 2 dohovoru.
Rozlišujúcim faktorom pre aplikáciu čl. 2 dohovoru je, že musí dôjsť k nepovolenému
použitiu sily, v dôsledku ktorej dochádza k ohrozeniu života.
Potenciálne smrtiaca sila môže byť použitá, pokiaľ je celkom nevyhnutná
na dosiahnutie jedného z troch cieľov ustanovených v čl. 2 ods. 2 písm. a) až c) dohovoru.
Pri skúmaní, či je táto podmienka splnená, ESĽP používa subjektívny test „úprimného
presvedčenia“ zástupcov štátu o nevyhnutnosti požitia sily v danom okamihu.
Toto „úprimné presvedčenie“ musí byť pociťované „z dobrých dôvodov“ a musí byť
„rozumné“ (Andronicou a Constantinou proti Cypru, rozsudok z 9. 10. 1997, č. 25052/94,
bod 192). Spoliehanie sa ESĽP na tento subjektívny pocit osôb používajúcich silu je
odôvodnený tým, že ESĽP nemôže nahradiť názor vytvorený v pokoji ex post za názor osôb
zúčastnených na operáciách, pri ktorých sa mnohokrát musia rozhodovať a reagovať
v zlomku sekundy (Andronicou a Constantinou proti Cypru, rozsudok z 9. 10. 1997,
č. 25052/94, bod 192).
Medzi povolené použitie sily patrí v zmysle čl. 2 ods. 2 písm. b) dohovoru aj
vykonávanie zákonného zatknutia alebo zabránenie úteku osoby zákonne zadržanej.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval (Nachova a ďalší proti
Bulharsku, rozsudok Veľkého senátu zo 6. 7. 2005, č. 43577/98 a č. 43579/98), že použitie
potenciálne smrtiacej sily nemôže byť posúdené ako „celkom nevyhnutné“, pokiaľ
je známe, že „zatýkaná osoba nepredstavuje ohrozenie života a zdravia a nie je podozrivá
zo spáchania násilného trestného činu“ (Nachova, bod 107). Vo vzťahu k čl. 3 dohovoru
ESĽP vyslovil názor (Giuliani a Gaggio proti Taliansku), podľa ktorého v prípade, ak dôjde
k použitiu sily v súlade s čl. 2 dohovoru (napr. v sebaobrane), nemôže a fortiori prípadné
spôsobenie utrpenia v rovnakej situácii spôsobiť aj porušenie čl. 3 dohovoru.
Aplikujúc uvedené východiská judikatúry ESĽP na vec sťažovateľa, ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že z napadnutých uznesení inšpekcie ministerstva vnútra
a okresnej prokuratúry a najmä zo znaleckého posudku vyplýva, že zranenia,
ktoré boli sťažovateľovi políciou spôsobené, síce neviedli k jeho usmrteniu ani poškodeniu
pre život dôležité orgány, ale znalec v posudku uviedol, že „Vzhľadom na to, že v danom
prípade došlo k priestrelu ľavej dolnej končatiny na prednej vnútornej časti stehna došlo
k ohrozeniu pre život dôležitého orgánu – veľkých ciev na dolnej končatine a nervových
štruktúr.“. Z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť záver,
že v posudzovanom prípade bola použitá sila, ktorá bola potenciálne smrteľná, a preto
možno vec sťažovateľa posudzovať z hľadiska požiadaviek na ochranu práva na život
vyvoditeľných z čl. 2 dohovoru, ako aj základného práva na život upraveného v čl. 15
V nadväznosti na uvedený záver sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením
napadnutého uznesenia inšpekcie ministerstva vnútra a v tejto súvislosti považuje
za potrebné poukázať na túto jeho časť:
„Znalec na základe preskúmania RTG dokumentácie, ktorá bola zhotovená na RTG
oddelení pri prvotnom vyšetrení zistil, že priestrel s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine
pravého predlaktia vznikol v dobe, keď mal poškodený hornú končatinu dole, pri tele.
O tom, že končatina bola pri tele smerom nadol svedčí tá skutočnosť, že vstrel bol
lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia vpravo a strela, ktorá prenikla do dolného
konca vretennej kosti spôsobila trieštivú zlomeninu tejto kosti a opustila oblasť predlaktia
na dlaňovej strane predlaktia, nakoľko v mieste výstrelu boli drobné úlomky vytlačené
smerom von z kosti v tomto mieste. Ak by mal poškodený zodvihnuté hore, vzdával sa,
tak pri tomto postavení horných končatín by strela smerovala na dlaňovú stranu predlaktia
a výstrel by bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia strelný kanál by smeroval
z miesta vstrelu ľahko nahor k chrbtovej strane predlaktia. Vzhľadom na lokalizáciu vstrelu
a výstrelu, ako aj priebeh strelného kanála nemohlo u poškodeného dôjsť k priestrelu
predlaktia v dobe, keď mal ruky zodvihnuté nad hlavou.
Na pravej dolnej končatine, jej bočnej strane v oblasti horného konca stehna bol
lokalizovaný priestrel mäkkých tkanív, jednalo sa o vstrel na prednej strane stehna vo výške
chochoľa stehennej kosti, výstrel sa nachádzal na zadnej strane stehna, o čom svedčí
prítomnosť vzduchu v strelnom kanáli, ktorý bol prevažne lokalizovaný k miestu výstrelu.
K tomuto poraneniu u poškodeného došlo tým istým výstrelom, pri ktorom došlo k priestrelu
hornej končatiny. Po opustení strely z predlaktia z predlaktia, strela vnikla do mäkkých
časti stehna vpravo a opustila oblasť stehna v zadnej časti stehna, pričom poškodený musel
mať pravú hornú končatinu tesne pri svojom tele. Ďalší výstrel podľa popisu v zdravotnej
dokumentácii poškodeného zasiahol do oblasti stehna na vnútornú oblasť vo vzťahu
k stehennej kosti a výstrel bol lokalizovaný na zadnej strane v dolnej časti sedacej časti
vľavo. O tomto priebehu strelného kanála svedčí aj prítomnosť vzduchu v strelnom kanáli.
Vzduch bol zahustený smerom viac k výstrelu na zadnej časti tela.
K všetkým výstrelom, ktoré zasiahli tele poškodeného došlo v dobe, keď poškodený
stál tvárou v tvár zasahujúceho policajta. Na poškodeného nebolo strieľané od chrbta.
Odreniny na oboch predných častiach oboch kolien vznikli pri páde poškodeného na zem.
Poranenia, ktoré utrpel poškodený možno kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví
v súvislosti s tým, že poškodený bude po dobu dlhšiu ako 42 dní závažným spôsobom
obmedzovaný v obvyklom spôsobe života.
K veci bol tiež vypracovaný znalecký posudok z Kriminalistického a expertízneho
ústavu PZ, odbor prírodovedného a skúmania a kriminalistickej identifikácie Slovenská
Ľupča za účelom komparácie, či 2 ks nábojnice a 1 ks strela zaistené na mieste činu boli
vystrelené z jednej a tej istej zbrane ČZ vz. 82 kalibru, 9 mm, výr. čísla 184666, ktorá bola
vydaná podľa § 89 ods. 1 Tr. poriadku . Výsledok znaleckého
skúmania potvrdil, že 2 ks nábojnice boli vystrelené z tej istej zbrane a to zbrane ČZ vz. 82,
kalibru 9 mm, výr. čísla 184666. Zaistená strela nebola vhodná na individuálnu
identifikáciu.
Z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov zisťujem, že
dňa 06. 03. 2015 o 06. 40 hod. použil proti donucovacie prostriedky
a to použitie hrozby zbraňou a varovného výstrelu do vzduchu, použitie zbrane podľa § 60
písm. a), b), e) zákona č. 171/1993 Z. z. a podľa § 61 ods. 1 písm. a) b), d), e) zákona
č. 171/1993 Z. z. Nadriadený príslušníkov PZ vyhodnotil použitie donucovacích
prostriedkov tak, že tieto boli použité v zmysle zákona...“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia inšpekcie sú citované ustanovenia § 60 a § 61
zákona o Policajnom zbore ustanovujúce pravidlá oprávneného použitia zbrane, ako aj § 28
ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého čin ináč trestný nie je trestným činom, ak ide
o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu,
z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh
alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho
neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému
právnemu predpisu.
Na tomto základe sú potom v napadnutom uznesení inšpekcie ministerstva vnútra
formulované v kontexte so skutkovými závermi právne závery týkajúce sa inkriminovaného
zásahu proti sťažovateľovi, a to takto:
«Vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov založených na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne mám za to, že postup príslušníka PZ
voči oznamovateľovi môžem vyhodnotiť tak, že boli splnené všetky podmienky použitia
donucovacích prostriedkov – použitie hrozby zbraňou a varovného výstrelu do vzduchu
a použitie zbrane. Ďalej je tu potrebné poukázať na podstatnú skutočnosť, že konanie
príslušníka možno považovať za konanie v nutnej obrane. Podstatou nutnej obrany
je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniklo útokom človeka na chránenej záujmy
a to konaním namiereným proti útočníkovi. Ak teda osoba činom inak trestným odvracia
priamo hroziaci alebo trvajúci útok, ktorý je namierený proti telesnej integrite, nejedná sa
o trestný čin.
Samozrejme zákon vyžaduje, aby boli zachované všetky nevyhnutné podmienky
konania v nutnej obrane, teda, sa odvracia útok namierený na záujem chránený Trestným
zákonom, ktorým bolo v danom prípade zdravie človeka. Ďalej zákon vyžaduje, aby útok
priamo hrozil alebo trval, čo bolo v danom prípade preukázané samotnou výpoveďou
a znaleckým posudkom od . Vo výpovedi
uviedol, že na oznamovateľa zakričal „Polícia, zostaňte stáť!“
a vystrelil varovný výstrel do vzduchu smerom medzi strechy domov, pričom
sa pohol smerom k nemu s tým, že videl ako si ľavú ruku dal do ľavého vrecka
čiernej vesty, ktorú mal na sebe a pravú ruku si dal asi do ¾ pod rozopnutú vestu.
V tej chvíli mal dôvodnú obavu, že pod uvedenou vestou má schovanú nejakú zbraň, pričom
stále bežal smerom na neho. Zo znaleckého posudku bolo zistené,
že priestrel s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine pravého predlaktia u
vznikol v dobe, keď mal poškodený hornú končatinu dole, pri tele. Vo výpovedi
tvrdil, že v čase výstrelu sa vzdával a ruky mal hore. Znalec vzhľadom na tieto
tvrdenia zistil, že o tom, že končatina bola pri tele smerom nadol svedčí tá skutočnosť,
že vstrel bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia vpravo a strela, ktorá prenikla
do dolného konca vretennej kosti spôsobila trieštivú zlomeninu tejto kosti a opustila oblasť
predlaktia na dlaňovej strane predlaktia, nakoľko v mieste výstrelu boli drobné úlomky
vytlačené smerom von z kosti v tomto mieste. Ak by mal poškodený ruky zodvihnuté hore,
vzdával sa, tak pri tomto postavení horných končatín by strela smerovala na dlaňovú stranu
predlaktia a výstrel by bol lokalizovaný na chrbtovej strane predlaktia. Vzhľadom
na lokalizáciu vstrelu a výstrelu, ako aj priebehu strelného kanála nemohlo u poškodeného
dôjsť k priestrelu predlaktia v dobe, keď mal ruky zodvihnuté nad hlavou. Poškodený taktiež
potvrdil, že v tom čase vo vrecku pri sebe mal baterku na svietenie. Z uvedeného je zrejmé,
že útok hrozil a bolo potrebné ho odvrátiť. Ďalšou podmienkou je, aby obrana smerovala
proti útočníkovi, čo ako už vyplýva z vyššie uvedeného splnené bolo. V neposlednej rade
zákon vyžaduje, aby obrana nebolo celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä spôsobu,
miestu, času, okolnostiam vzťahujúcim sa na osobu útočníka alebo na osobu obrancu.
V tejto súvislosti uvádzam, že vzhľadom na skutočnosti zistené zo znaleckého posudku
a z výpovedi svedkov možno konštatovať, že mal vedomosť o skutočnosti,
že je po ňom vydaný príkaz na zatknutie, snažil sa uniknúť pred zatknutím, bežal priamo
na s rukou pri tele a preto ho nemožno považovať za neprimeraný.
Možno konštatovať, že šlo vyslovene len o taký protiútok, ktorý bol spôsobilý zadržať
v ďalšom možnom konaní. Nutná obrana predpokladá, že konanie
obrancu alebo „protiútok“ obrancu musí byť tak intenzívny, aby bol spôsobilý zabrániť
útočníkovi v ďalšom konaní, teda napadnutý môže použiť účinnejšie prostriedky než použil
útočník.
Časť podania smerujúca na protiprávne konanie vo veci
krádeže stromov a používania omamných látok, bola odstúpená na OISS ÚIS SKIS MV SR
Banská Bystrica k ďalšej realizácii.
Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného
zákona sa dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť
sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, prekročí svoju právomoc, alebo nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci
alebo z rozhodnutia súdu.
Ide o také konanie, keď dochádza k porušovaniu alebo obchádzaniu konkrétneho
zákona alebo právnej normy na základe zákona vydanej. Vyžaduje sa, aby páchateľ konal
úmyselne, aktívne v rozpore so zákonom a v cielenom úmysle. Úmysel inému spôsobiť škodu
a zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech ako možný motív a ako zložka
subjektívnej stránky, ktorá iniciuje konanie páchateľa, smeruje ku každému neoprávnenému
zvýhodneniu materiálnej alebo nemateriálnej povahy, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba
nemala právo. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa §-u 326 ods. 1 písm. a Trestného zákona, musí byť páchateľovi
tento úmysel preukázaný.»
Ústavný súd poukazuje aj na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresnej prokuratúry, v ktorej sa najmä uvádza:
„Preskúmaním spisového materiálu, a to najmä záverov znaleckého posudku znalca
z odboru zdravotníctva bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané,
že k priestrelu s trieštivou zlomeninou v dolnej tretine pravého predlaktia došlo v dobe,
keď mal poškodený hornú končatinu dolu, pri tele. K poraneniu na prednej strane stehna
došlo tým istým výstrelom, pri ktorom došlo k priestrelu hornej končatiny. Ďalší výstrel
zasiahol poškodeného do oblasti stehna na vnútornú oblasť vo vzťahu k stehennej kosti
a výstrel bol lokalizovaný na zadnej strane dolnej časti sedacej časti vľavo. Poranenia
poškodeného boli teda podľa záverov znaleckého posudku spôsobené dvomi strelnými
ranami, pričom ku všetkým výstrelom, ktoré zasiahli telo poškodeného, došlo v dobe,
keď poškodený stál tvárou v tvár zasahujúceho policajta. Na poškodeného nebolo strieľané
od chrbta.
K námietkam poškodeného, že závery znaleckého posudku znalca z odboru
zdravotníctva neodzrkadľujú reálny priebeh vzniku strelných
poranení je potrebné uviesť, že znalec je zapísaný v zozname znalcov
v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia. V uznesení o pribratí
znalca zo dňa 18. 03. 2015 bol znalec v zmysle § 144 ods. 1 Tr. por. výslovne upozornený
na význam znaleckého posudku z hľadiska všeobecného záujmu a na trestné následky
vedome nepravdivého znaleckého posudku. Taktiež bol upozornený na povinnosť
bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený alebo ktoré mu vo veci
bránia byť činný ako znalec. Príslušný znalec nenamietal svoju zaujatosť, ani svoju
odbornosť, pokiaľ ide o podanie znaleckého posudku v danej trestnej veci. Mám za to,
že s poukazom na tieto skutočnosti nie je preto dôvodné spochybňovať uvedeného znalca
a závery ním vypracovaného znaleckého posudku.
Je potrebné uviesť, že podkladom pre vypracovanie predmetného znaleckého
posudku bol príslušný vyšetrovací spis, ako aj zdravotná dokumentácia pošk.
. Súčasťou predmetného vyšetrovacieho spisu v čase, keď bol predložený znalcovi
, bol aj výsluch pošk. zo dňa 18. 03. 2015.
Je nevyhnutné uviesť, že v uvedenom výsluchu pošk. vypovedal
ku skutočnosti, v akej polohe bol v čase predmetného útoku. Poškodený výslovne uviedol,
že videl na ako sa mu v rukách trasie zbraň, na čo na neho zakričal,
aby sa ukľudnil. Je teda zrejmé, že poloha poškodeného voči sv. bola
v danom čase taká, že tieto osoby stáli tvárou v tvár. Samotný poškodený ďalej uviedol, že
v tom čase mal ruky hore, resp. v ďalšej časti výsluchu uvádzal, že akurát dával ruky hore.
Námietka poškodeného, že v danej trestnej veci nebol vykonaný jeho dodatočný výsluch,
v ktorom by sa vyjadril, v akej polohe stál, resp. by sa vyjadril ku vstupu jednotlivých striel
do jeho tela, je neopodstatnená, pričom dodatočný výsluch poškodeného nepokladám
za potrebný, nakoľko k daným skutočnostiam sa poškodený vyjadril už vo svojom výsluchu
dňa 18. 03. 2015.
Som toho názoru, že znalec mal dostatok podkladov, ktoré mu
umožnili vypracovať vo veci objektívny znalecký posudok. Návrh poškodeného
na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považujem preto za neopodstatnený.
Pokiaľ ďalej poškodený namieta, že znalec nevykonal obhliadku jeho
tela a znalecký posudok vypracoval bez zabezpečenia takejto obhliadky, tu je potrebné
uviesť, že znalec vychádzal jednoznačne zo zabezpečenej zdravotnej dokumentácie
pošk. , pričom obhliadka tela sa nejaví ako nevyhnutná a znalec nie je
povinný túto vykonať. Podotýkam, že samotný popis jednotlivých strelných poranení
bol dostatočne uvedený v príslušnej zdravotnej dokumentácii.
K ďalšej námietke poškodeného, že vyšetrovateľ odmietol vykonať rekonštrukciu,
je potrebné uviesť, že uvedený procesný úkon považujem za nadbytočný. Som toho názoru,
že okolnosti spáchania predmetného skutku boli vykonaným dokazovaním dostatočne
preukázané.
Som toho názoru, že dokazovanie v danej trestnej veci bolo vykonané dostatočne
a nie je potrebné ho doplniť.“
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí inšpekcie ministerstva vnútra a okresnej
prokuratúry možno vyvodiť záver, že policajti zasahujúci proti sťažovateľovi neprekročili
medze oprávneného použitia zbrane vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona
o Policajnom zbore o použití donucovacích prostriedkov. Napadnuté uznesenie inšpekcie
ministerstva vnútra v spojení s napadnutým uznesením okresnej prokuratúry ústavný súd
považuje za logicky a zrozumiteľne odôvodnené, primeraným spôsobom reagujú na všetky
kľúčové námietky sťažovateľa, pričom právne závery vyslovené v oboch rozhodnutiach
majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Orgány činné v trestnom konaní objasnili, prečo považovali za dôveryhodný popis
priebehu zadržania podaný zasahujúcimi policajtmi, a nie verziu prezentovanú
sťažovateľom (najmä závery znaleckého posudku o polohe hornej končatiny sťažovateľa
v okamihu priestrelu a o postavení sťažovateľa a zasahujúceho policajta tvárou v tvár).
Možno sa stotožniť so záverom, že vykonané dokazovanie nepotvrdilo tvrdenie sťažovateľa
o tom, že k jeho postreleniu došlo v čase, keď sa vzdával, ani jeho tvrdenie, že zasahujúci
policajt vystrelil na sťažovateľa zozadu. Je síce pravdou, že sťažovateľ nebol ozbrojený,
avšak z odôvodnení napadnutých uznesení (vychádzajúcich z vykonaného dokazovania)
je zrejmé, že zasahujúci policajt mal legitímny dôvod domnievať sa, že je ozbrojený (pohyb
rúk sťažovateľa), t. j. išlo o „úprimné presvedčenie“ zasahujúceho policajta „z dobrých
dôvodov“, ktoré aj ústavný súd posúdil ako „rozumné“.
Navyše, zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ
bol už v minulosti právoplatne odsúdený za násilnú trestnú činnosť [podľa § 234 ods. 1 a 2
písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, t. j. za lúpež
so zbraňou (pozri k tomu rozhodnutia vo veciach sp. zn. II. ÚS 227/06 a III. ÚS 201/04)].
Súdiac podľa spisovej značky vydaného príkazu Okresného súdu Žilina na zadržanie
sťažovateľa (sp. zn. 3 T 27/2004), malo ísť o jeho zadržanie smerujúce k zabezpečeniu
výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi práve odsudzujúcim rozsudkom
tohto súdu za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa bola pri jeho
zadržaní použitá sila v súlade s čl. 2 ods. 2 písm. b) dohovoru, a preto nemožno uvažovať
o tom, že došlo k zásahu, ktorého dôsledkom je porušenie práva na život garantovaného
čl. 2 dohovoru, ako aj čl. 15 ústavy.
Vykonané dokazovanie nepreukázalo tvrdenie sťažovateľa, že zasahujúci policajt
nevystrelil varovný výstrel, ani to, že na sťažovateľa bolo vystrelené trikrát. Naopak,
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odzneli tri výstrely (zhodné tvrdenia zasahujúcich
policajtov, sťažovateľa aj svedkyne ), pričom zranenia sťažovateľa boli spôsobené
len dvoma strelami [z čoho rezonuje záver, že tretí výstrel (v poradí výstrel prvý)] bol
výstrel varovný. Z pohľadu vykonaných dôkazov možno podľa názoru ústavného súdu
označiť vyšetrovanie vo veci sťažovateľa za efektívne a rýchle.
Aby zákony na ochranu práva na život boli v praxi účinné, je potrebné, aby na ich
dodržiavanie niekto dohliadal a ich porušenie sankcionoval. Z tohto dôvodu, aby ochrana
garantovaná právom na život nebola len teoretická a iluzórna, ale naopak, praktická
a efektívna, kladie ESĽP určité požiadavky na súdny a administratívny aparát. Tieto
záväzky ESĽP označuje ako procedurálne. Ak okolnosti prípadu vyžadujú trestnoprávny
postih páchateľa, musia štáty prípady úmrtí podrobiť účinnému vyšetrovaniu a aj následné
súdne konanie, teda trestné konanie ako celok, vrátane výšky trestov, musí byť účinné, aby
ochrana života bola v praxi efektívna (KMEC, KOSAŘ, KRATOCHVÍL, BOBEK.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. BECK, 2012, s. 364, 365).
V posudzovanej veci sú napadnuté uznesenia príslušných orgánov primerane
odôvodnené a nemožno ich považovať ani za arbitrárne, a preto ústavný súd nemá dôvod
na to, aby do ich záverov vstupoval a menil ich.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v zmysle ktorej mal znalec vykonať ohliadku tela
sťažovateľa a ďalšie úkony, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z napadnutých
rozhodnutí vyplýva, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku
vychádzal z vyšetrovacieho spisu a najmä z RTG snímok a z existujúcich lekárskych správ
dokumentujúcich zranenia sťažovateľa, ktoré utrpel pri zásahu polície. Práve tieto podklady
boli pre vypracovanie znaleckého posudku kľúčové, pričom ústavný súd nemá dôvod
spochybňovať, že tieto podklady boli pre vypracovanie znaleckého posudku dostatočné,
a preto nepovažuje túto námietku sťažovateľa za dôvodnú.
Ostatnú námietku týkajúcu sa neefektívnosti vyšetrovania z dôvodu, že podľa
sťažovateľa nemalo byť vykonané nezávislým orgánom, keďže inšpekcia ministerstva
vnútra podľa jeho názoru nie je nezávislým vyšetrovacím orgánom, pretože Policajný zbor
podlieha Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ústavný súd nespochybňuje, ale naopak,
považuje za potrebné zdôrazniť záväzok štátu zabezpečiť v trestných veciach účinné
vyšetrovanie. Podľa ESĽP sú predpokladom účinného vyšetrovania štyri samostatné
komponenty; vyšetrovanie musí byť a) nezávislé a nestranné, b) efektívne, c) rýchle
a d) podrobené verejnej kontrole (Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku, rozsudok
č. 57947/00 z 24. 2. 2005). Pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť vyšetrovania, ESĽP
požaduje, aby osoby vykonávajúce vyšetrovanie boli nezávislé na osobách, ktoré
sú zapletené do vyšetrovaných udalostí. Vyšetrovanie musí budiť zdanie nezávislosti.
Aj keď sa námietka sťažovateľa týkajúca sa neefektívnosti vyšetrovania z dôvodu
nedostatku nezávislosti vyšetrujúceho orgánu – inšpekcie ministerstva vnútra, javí na prvý
pohľad relevantná, ide o námietku, s ktorou sa ústavný súd nemôže v konaní rámci konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy meritórne zaoberať. V konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd totiž vychádza z princípu prezumpcie ústavnosti právnych
predpisov, pričom právnym základom existencie inšpekcie ministerstva vnútra je všeobecne
záväzný právny predpis (zákon o Policajnom zbore). Za týchto okolností by meritórne
závery k nezávislosti inšpekcie ministerstva vnútra, a teda k súladu jej normatívneho
právneho základu s ústavou presahovali rámec právomoci, ktorou disponuje senát ústavného
súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o to viac, že sťažovateľ ako fyzická
osoba nie je v zmysle zákona o ústavnom súde [§ 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)
až g)] osobou oprávnenou iniciovať samostatne konanie o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 ústavy, v ktorom by ústavný súd mohol preskúmať ústavnosť právneho
základu existencie inšpekcie ministerstva vnútra.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
opakovane uvádza, že „každé konanie (pred ústavným súdom, pozn.) možno začať len ako
samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže
tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného
rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje
výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako
súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu
mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietka, ktorou sťažovateľ
spochybňuje nezávislosť inšpekcie ministerstva vnútra, je z hľadiska predbežného
prerokovania jeho sťažnosti irelevantná, a teda zjavne neopodstatnená.
Nad rámec tohto záveru ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 62/2015
z 29. septembra 2015, v ktorom sú formulované argumenty k nezávislosti inšpekcie
ministerstva vnútra a ktoré je záväzné pre rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
v porovnateľných veciach. Ústavný súd konštatuje, že označené zjednocujúce stanovisko
nebolo dosiaľ právne relevantným spôsobom spochybnené, pričom ústavný súd v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na to taktiež nemá dostatok právomoci.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia okresnej
prokuratúry v spojení s napadnutým uznesením inšpekcie ministerstva vnútra je z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nimi nemohlo dôjsť k porušeniu práv
označených sťažovateľom.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen z dôvodu nedostatku svojej právomoci,
ale aj ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2016