Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 636/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátska

kancelária, Tichá 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky samostatne, ako aj v spojení s a Slovenskej

republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu inšpekčnej služby, sekcie kontroly

a inšpekčnej služby, postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. júna 2015, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v (ďalej len „“), základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v samostatne, ako aj v spojení s

ods. 1 a , základného práva na obhajobu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Úradu inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby (ďalej len „inšpekčná

služba“), postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. júna 2015 a postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. novembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 4. júna 2015 uznaný vinným zo spáchania skutku

kvalifikovaného ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov

s jeho podmienečným odložením na skúšobnú dobu dva roky.

3. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okresnému

súdu „vytýkal jednostranné vyhodnotenie dôkazov a porušenie zásady trestného konania –

v pochybnostiach v prospech páchateľa“ a namietal „aj vyhodnotenie obrazového záznamu

súdom I. stupňa a vyhodnotenie výpovedí svedkov“ v jeho „neprospech“. A pretože

sťažovateľ bol a je presvedčený, že jeho „vina nebola preukázaná, navrhol... zrušiť

napadnutý rozsudok a podľa ... sa domáhal oslobodenia

spod obžaloby alternatívne vrátenia veci súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

2

prejednal a rozhodol alebo s poukazom na “ ho „oslobodil

spod obžaloby podľa “. Rovnako sťažovateľ súdu prvého

stupňa „vytýkal procesné pochybenia charakteru podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, v dôsledku ktorých došlo,... k zásadnému porušeniu práva na obhajobu,

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom –

v konaní boli vypočutí príslušníci PZ v rozpore s ustanovením § 80 ods. 1 a 3 zákona...

o Policajnom zbore.... Namietal..., že v skutkovej vete nie je vyjadrené konkrétne porušenie

konkrétneho zákona, čo... tiež považoval za porušenie práva na obhajobu. Namietal...

zákonnosť príkazov na zistenie a oznámenie o uskutočnenej telefonickej prevádzke

a rovnako aj výstupy získané na ich základe. Skutkový stav bol nedostatočne a chybne

zistený... Všetci policajti vypovedali“ v jeho „prospech. Argumentačne... podrobne

namietal zákonnosť inšpekčnej služby a to primárne ako štátneho orgánu a sekundárne

policajta, resp. vyšetrovateľa.“.

4. Krajský súd uznesením

. k. -423 z 24. novembra 2015 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) riadny

opravný prostriedok sťažovateľa zamietol.

5. Sťažovateľ tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami

a postupmi, ktoré ich vydaniu predchádzali, porušili ním označené jeho základné práva

zaručené a práva zaručené dohovorom. Napadnutým rozhodnutiam vytýka, že sú

nedostatočne odôvodnené, málo konkrétne, a tým aj nepreskúmateľné a svojvoľné.

6. Za kľúčové, t. j. zásadného skutkového a právneho významu v konaní pred

všeobecnými súdmi, ako aj v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ považoval ustálenie,

či fyzická osoba ( ), v súvislosti s konaním ktorej bol trestne stíhaný pre prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa, vykonávala alebo nevykonávala určitú činnosť

(viedla motorové vozidlo), a tak spĺňala podmienky, aby sa voči nej uplatnila právomoc

(zistenie, či bola pod vplyvom alkoholu), ktorú mal vykonať sťažovateľ ako verejný činiteľ

(policajt) a ktorú (právomoc zistiť požitie alkoholu) podľa záverov všeobecných súdov

nevykonal napriek tomu, že tak urobiť mal, čím sa dopustil žalovaného prečinu. Podľa slov

sťažovateľa „Odvolací súd túto zásadnú otázku úplne ponechal bez povšimnutia a namiesto

toho, aby aspoň okrajovo vysvetlil a dal odpoveď, prečo a na základe akého konkrétneho

predpisu považuje osobu za vodiča, tak neurobil, preto je napadnuté

rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súčasne svojvoľné.“.

7. V ďalšom sťažovateľ namieta, že „žiadny orgán činný v trestnom konaní a ani

súd, ak je nepochybne preukázané, že svedkovia – policajti majú byť vypočutí

o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo

v súvislosti s nimi, nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či požiada ministra vnútra

Slovenskej republiky alebo prezidenta Policajného zboru o oslobodenie dotknutých

policajtov od povinnosti mlčanlivosti alebo nie“.

8. Keďže v trestnej veci sťažovateľa „svedkovia – policajti neboli oslobodení

od povinnosti mlčanlivosti“ a napriek tomu „vypovedali o skutočnostiach, s ktorými sa

oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi“, považuje

sťažovateľ tieto svedecké výpovede za „nezákonné a neprípustné“. Ako sťažovateľ tvrdí,

„Súd I. stupňa ako i odvolací súd ako dôkazný prostriedok využil svedecké výpovede, ktoré

nezískali zákonným spôsobom.“.

9. Napokon sťažovateľ namieta, že k jeho „podrobnej argumentácii a zásadnej

námietke o nezákonnosti a neústavnosti inšpekčnej služby“, ktorá bola v jeho trestnej veci

činná v rámci prípravného konania – vykonala vyšetrovanie, odvolací súd „zaujal iba príliš

formalistický záver bez akéhokoľvek skúmania odvolaním sa na stanovisko trestno-

právneho kolégia Najvyššieho súdu SR po č. Tpj/62/15 z 29. 09. 2015“. Odvolací súd sa

so sťažovateľovou „podrobnou právnou argumentáciou a otázkou vôbec nezaoberal, vyhol

sa posúdeniu uvedených skutočností... a iba stroho a arbitrárne konštatoval, že citované

stanovisko rešpektoval, pretože toto má legitímny základ tým, že je uverejnené v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov SR“. V tomto sťažovateľ považuje

rozhodnutia oboch všeobecných súdov „za nedostatočne konkrétne“, a tým aj za

„nepreskúmateľné“.

4

10. Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade „Trestné stíhanie a vznesenie obvinenia...,

začal, vyšetrovanie viedol a skončil neoprávnený (nezákonný) štátny orgán – inšpekčná

služba... a to navyše bez kompetencie v zmysle a preto jej postupy

a rozhodnutia sú nezákonné a nemožno ich zhojiť, od samotného začiatku sú nulitné“.

11. Podľa názoru sťažovateľa „prioritnou otázkou nie je otázka, či inšpekčná služba

je alebo nie je orgánom činným v trestnom konaní (subjektom vo vyšetrovaní alebo

v skrátenom vyšetrovaní) a či dôkazy ňou vykonané sú alebo nie sú zákonnými“, ale

„prioritnou (primárnou) otázkou je, či inšpekčná služba je alebo nie je zákonným

a ústavným štátnym orgánom“.

12. Sťažovateľ tvrdí, že „Nezákonný a neústavný štátny orgán nemá kompetenciu

vykonávať žiadne legálne úradné úkony a už vôbec nemôže mať kompetencie orgánu

činného v trestnom konaní, a teda nesmie vykonávať ani žiadne procesné úkony podľa

.

Žiadny nelegitímny a nezákonný štátny orgán bez ohľadu na jeho označenie (minulé

alebo súčasné), nesmie vykonať žiadne úradné úkony a nemá ani kompetenciu aplikovať

akékoľvek hmotnoprávne alebo procesné predpisy.“.

Namieta, že „inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená

z organizačnej štruktúry Policajného zboru, teda namietam jej nezákonnosť a neústavnosť

ako celku“.

13. Inšpekčnú službu sťažovateľ považuje za nezákonnú a neústavnú „a jej priamym

konaním rozhodnutím (vznesením obvinenia, podaním návrhu na podanie obžaloby

a podobne)“ v jeho „prípade došlo k priamemu zásahu do... základných práv

garantovaných ako i dohovorom“.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre svojim konaním a rozhodnutím sp. zn.: -423

zo dňa 24. 11. 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , a a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 a ods. 3 a čl. 13 dohovoru.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. -423

zo dňa 24. 11. 2015, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

3. Okresný súd Nové Zámky svojím konaním a rozhodnutím sp. zn. -343

zo dňa 04. 06. 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , a a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 a ods. 3 a čl. 13 dohovoru.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

343 zo dňa 04. 06. 2015, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

5. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s

a ; ; , ods. 3 a dohovoru bolo

porušené, pretože prípravné konanie ako konanie predchádzajúce konaniu na Okresnom

súde Nové Zámky sp. zn. -343 na Krajskom súde v Nitre sp. zn.:

proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán – odbor

inšpekčnej služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,... Bratislava.

6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €...,

ktoré sú povinní Okresný súd Nové Zámky a Krajský súd v Nitre spoločne a nerozdielne

vyplatiť sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je

splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD...“

II.

6

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

20. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

21. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

22. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2, a a práv zaučených v a 3 a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 4. júna 2015, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. novembra 2015, ku ktorému malo dôjsť tým,

že rozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené,

svojvoľné, a preto nepreskúmateľné, postavené na dôkazoch – svedeckých výpovediach,

ktoré neboli vykonané – získané zákonným spôsobom a sú neprípustné, a napokon

sťažovateľ považuje odôvodnenia rozhodnutí za nekonkrétne a formalistické aj vo vzťahu

k namietanej nezákonnosti a neústavnosti inšpekčnej služby. V súvislosti s tvrdenou

neústavnosťou a nezákonnosťou inšpekčnej služby sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv zaručených v , v spojení s

ods. 1 a a , ako aj práv zaručených v a 3

a čl. 13 dohovoru aj postupom inšpekčnej služby v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým

konaniam okresného súdu a krajského súdu.

23. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

24. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

8

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

29. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

30. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

II. A

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. júna 2015

31. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

32. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

33. Sťažovateľ mal podľa príslušných ustanovení ( a nasl.)

právo podať proti rozsudku okresného súdu zo 4. júna 2015 odvolanie (čo aj urobil),

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ( ),

ktorý v prípade zistenia zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa postupom

alebo rozhodnutím súdu prvého stupňa bol orgánom povolaným poskytnúť týmto právam

alebo slobodám náležitú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom

opravnom prostriedku sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

10

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II. B

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. novembra 2015

35. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2,

a a práv podľa dohovoru v súvislosti s tým,

že bol odsúdený na základe nezákonne vykonaných dôkazov (výsluchy policajtov bez ich

predošlého oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti), resp. že v konaniach pred všeobecnými

súdmi bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, ústavný súd

poznamenáva, že podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

a podľa je dovolacím dôvodom aj to, ak zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Podľa

dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon

alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie

dôvodom dovolania podľa . Podľa ak tento zákon

neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie rozsudok [písm. a)], ale aj

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu

podľa písmena a)... [písm. h)].

36. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

37. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

38. Ako už bolo uvedené, z citovaného ustanovenia vyplýva,

že ústavný súd o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb pre namietané porušenie

základných práv alebo slobôd rozhoduje až vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd

(princíp subsidiarity).

39. Ak teda sťažovateľ tvrdí, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. júna 2015 a v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. novembra 2015 bolo zásadným spôsobom

porušené jeho základné právo na obhajobu, ako aj to, že bol odsúdený na základe dôkazov,

ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom (výsluchy policajtov), potom ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ mal v zmysle citovaných ustanovení

k dispozícii právny prostriedok nápravy (mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie),

ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho základných práv

a na použitie ktorého bol oprávnený.

40. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ toto svoje právo nevyužil

a mimoriadny opravný prostriedok napriek tomu, že tak mohol urobiť, nepodal.

41. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti neprípustnou

( ) a zároveň na jej prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc ( in fine), preto ju bolo potrebné z týchto dôvodov odmietnuť

podľa .

12

II. C

42. Sťažovateľ v ďalšom namieta arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2015, a to pokiaľ ide o odpoveď

na otázku, na základe čoho všeobecné súdy považovali za vodiča, teda

osobu, ktorú mohol a v danom prípade mal sťažovateľ podrobiť vyšetreniu, či bola alebo

nebola ovplyvnená alkoholom (dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu

vodiča). Rovnako vyčítal formálnosť odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu

k namietanej nezákonnosti a neústavnosti inšpekčnej služby ako orgánu verejnej moci.

43. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý,

pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to

zvýrazňujú v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy

ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , , ).

44. Z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa.

45. V konkrétnostiach aktuálnej veci úloha ústavného súdu z hľadiska sťažovateľom

požadovanej ochrany základných práv v rámci dotknutej prednesenej námietky nespočíva

a nemôže spočívať vo vyhodnocovaní všeobecnými súdmi vykonaných dôkazov

a v prehodnocovaní ich skutkových zistení, t. j. ústavný súd nie je oprávnený zisťovať

a vysloviť, či bol alebo nebol vodičom motorového vozidla. Postavenie

a právomoc ústavného súdu mu v danom prípade ukladá posúdiť, či konajúce súdy

dostatočne presvedčivo odôvodnili nimi prijatý záver, že označená osoba bola vodičom.

46. Pretože sťažovateľ spochybnil zákonnosť vykonania niektorých dôkazov

(výsluchy policajtov), a túto (zákonnosť) nemohol ústavný súd sám preskúmať v rámci

svojich oprávnení pri výkone ochrany ústavnosti (bráni tomu nedostatok právomoci, pozri

už uvedené odôvodnenie), prihliadal iba na tie časti odôvodnenia rozhodnutí všeobecných

súdov (zabrániac tak možnosti prejudikovania zákonnosti dotknutých dôkazov), ktoré

sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu žiadnym spôsobom nespochybňoval.

Opatrnosť ústavného súdu z tohto pohľadu je namieste aj z dôvodu potreby vylúčenia

kolízie prípadného ďalšieho zásahu iného všeobecného (dovolacieho) súdu do veci (ak by

hypoteticky došlo k zrušeniu rozhodnutí nižších stupňov na základe mimoriadneho

opravného prostriedku), s rezultátom ústavného súdu.

47. Napriek tomu, že ústavný súd nie je súdom skutkovým, neušlo jeho pozornosti,

že sám sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu neuviedol žiaden argument alebo

konkrétnu okolnosť, ktorá by priamo popierala, resp. zjavne vyvrátila konajúcimi súdmi

prijatý záver, že za vodiča motorového vozidla bolo potrebné považovať osobu

. Postoj sťažovateľa k tejto otázke je založený iba na spochybňovaní náležitého

dokázania tejto skutočnosti s jej premietnutím do zákonnej definície vodiča.

48. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov však

vyplýva dostatok presvedčivých dôvodov (odôvodnenia), o ktoré opreli svoje skutkové

14

závery o osobe vodiča, ako aj to, že existovalo dôvodné podozrenie, že v tom čase bol

pod vplyvom alkoholu.

49. Okresný súd vo svojom rozsudku (jeho odôvodnení), na správnosť ktorého

odvolací súd poukázal, jasne a zreteľne uviedol, že sám svedok (zákonnosť

výpovede ktorého sťažovateľ neatakoval) vypovedal, že o „02.20. hod. sa vracal domov

do z , potreboval ísť na toaletu, ale benzínka bola zavretá, tak zastal

na nesprávnom mieste. Keď chcel odísť, zastavila ho hliadka mestskej polície, postavili sa

vozidlom krížom pred jeho auto a začali sa s ním nepríjemne rozprávať, potom prišla

hliadka štátnej polície, ktorá ho skontrolovala, chceli mu dať fúkať, ale nefungoval

im dräger.“. Z uvedeného je len s ťažkosťami možné vyvodiť, že vodičom vozidla bol

niekto iný ako .

50. Rovnako okresný súd na hlavnom pojednávaní oboznámil i obrazový záznam

kamerového systému Mestskej polície Nové Zámky. Z tohto obrazového záznamu „... súd

zistil, že v čase asi o 02.12. hod. zastavuje pri krajnici cesty vozidlo ,

z ktorého vystupuje vodič, tento obchádza vozidlo a následne močí pri pravom zadnom

kolese vozidla, vodič potom znovu obchádza vozidlo a nastupuje doň, pričom sa potáca.

Následne pri tomto vozidle zastavuje služobné motorové vozidlo mestskej polície, zastavuje

pred uvedeným vozidlom, ktoré sa následne pohýňa na odchod... Následne prichádza ďalší

policajt (obžalovaný), ktorý prechádza rovno k vodičovi, sediacemu vo vozidle a súvisle

s ním komunikuje... Obžalovaný následne znovu niekoľko minút komunikuje s vodičom,

sediacim vo vozidle, následne ho zdraví, vodič s vozidlom odchádza preč z miesta a za ním

aj hliadka polície na služobnom motorovom vozidle.“.

51. Aj zo samotnej výpovede sťažovateľa vyplýva, že spočiatku konali (spolu

s ďalšími policajtmi) tak, ako keby nemali žiadnu pochybnosť o tom, že bol

vodičom vozidla (pripravovali, resp. mali snahu vykonať dychovú skúšku na alkohol u tejto

osoby), až následne bez racionálne odôvodnenej pohnútky začali pochybovať o tom, či túto

osobu ( ) môžu podrobiť dychovej skúške, keďže ju nik z prítomných

nevidel vozidlo viesť, a to bez toho, aby túto zámienku – dôvod pochybnosti – začali

náležite odstraňovať. Sťažovateľ svoju výpoveď nespochybňuje, a pritom vypovedal, že

„sa nepýtal, akým spôsobom sa dostal pred , nevedel uviesť, z akého

dôvodu tak neurobil a tiež uviedol, že sa na operačné stredisko mestskej polície neobrátil

za účelom zistenia, či disponujú záznamom uvedeného miesta, a to z dôvodu, že tento

záznam sa nie vždy považuje za smerodajný, rovnako nepovažoval za potrebné kontaktovať

stálu službu OO PZ Nové Zámky za účelom zistenia bližších skutočností, týkajúcich sa

oznámenia mestskej polície.“.

52. Vo vzťahu k výpovediam príslušníkov Mestskej polície Nové Zámky (ďalej len

„mestská polícia“) sťažovateľ v sťažnosti nepoužil tú istú argumentáciu ako k výpovediam

svojich kolegov policajtov (príslušníkov Policajného zboru), pokiaľ išlo o „zákonnosť“ ich

vykonania, preto ústavný súd nemal dôvod neakceptovať pre účely prieskumu dodržania

ústavných princípov tie časti odôvodnia rozsudku okresného súdu, ktoré sa týkali

rekapitulácie a vyhodnotenia výpovedí príslušníkov mestskej polície.

53. Z výpovede jedného z členov hliadky mestskej polície vyplýva, že: «Keď

služobným motorovým vozidlom prichádzali na toto miesto, vozidlo sa práve chcelo pohnúť,

preto zastavili pred ním, vystúpili a vyzvali vodiča, aby stiahol okno a stíšil hudbu. Podľa

vyjadrenia svedka sa muž správal arogantne a z celého jeho správania usúdil, že je pod

vplyvom alkoholu alebo iných látok. Tento muž potom vypol motor vozidla, svedok ho

vyzval na predloženie dokladov... Svedok vypovedal, že sa tohto vodiča pýtal, či požil

alkohol a tento povedal, že áno, že má vypité a „no a čo“. Potom prostredníctvom svojej

stálej služby požiadali o príchod štátnej polície z dôvodu požitia alkoholu vodičom

motorového vozidla... Svedok potvrdil, že vodič potom, ako od neho zobral doklady,

s niekým telefonoval..., že ho zastavili mestskí policajti, nevedel s istotou povedať, či

spomínal aj to, že pil, ale povedal, že to treba vybaviť. Svedok ho preto vyzval, aby zložil

telefón a vodič na to povedal, že aj tak to bude mať vybavené. Svedok uviedol i to, že

hliadke štátnej polície, ktorá prišla na miesto, odovzdali doklady toho vodiča a poskytli im

informáciu, že tento javí známky požitia alkoholu, ako aj to, že im potvrdil, že požil

alkohol...»

16

54. Podobne druhý člen hliadky mestskej polície uviedol, že „po príchode na miesto

služobným vozidlom zastavili pred vozidlom tohto muža preto, aby mu zabránili v odchode,

pretože ako keby sa vozidlom snažil pohnúť“.

55. Okresný súd v rozsudku sp. zn. zo 4. júna 2015 relevantné zistenia

vyhodnotil a svoje závery odôvodnil takto:

„súd dospel k záveru, že obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku a to tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný sa totiž na miesto, kde príslušníci Mestskej polície Nové Zámky zistili

podozrenie zjazdy vodiča pod vplyvom alkoholu, ako člen hliadky OO PZ

Nové Zámky dostavil práve na základe výslovnej žiadosti vodiča , ako

osoby jemu známej a s ktorou pred týmto zákrokom niekoľkokrát počas svoje služby

telefonoval ohľadne súkromných záležitostí, pričom disponoval aj informáciou, že

príslušníci Mestskej polície Nové Zámky oznamovali na uvedenom mieste práve podozrenie

zjazdy vodiča pod vplyvom alkoholu, čo obžalovaný vo svojej výpovedi potvrdil a s čím

korešponduje aj fakt, že pri príchode na miesto oznámenia mestskej polície pred vystúpením

zo služobného motorového vozidla povedal kolegovi z hliadky..., aby zapol dräger.

Obžalovaný, ako ani hliadka OO PZ Nové Zámky, ktorej bol v čase výkonu tejto služby

členom, pritom neboli na preverenie tohto oznámenia mestskej polície velení stálou službou

OO PZ Nové Zámky...

Z na hlavnom pojednávaní oboznámeného obrazového záznamu z verejnej kamery,

zachytávajúcej miesto zákroku mestskej polície voči vodičovi

a následne i hliadok OO PZ Nové Zámky súd zistil, že v čase, keď hliadka mestskej polície

zablokovala služobným motorovým vozidlom vozidlo vodiča , bolo toto

vozidlo v pohybe, zreteľne odchádzalo z miesta, pričom je z tohto záznamu zistiteľné bez

akýchkoľvek pochybností, že osoba, ktorá z vozidla vystúpila a močila na verenom

priestranstve ( ) sa na toto miesto dostala tak, že naň dojazdila na predmetnom

motorovom vozidle. Tiež z tohto obrazového záznamu vyplýva, že hliadka OO PZ Nové

Zámky... po prevzatí prípadu od mestskej polície, vodiča nepodrobila

dychovej skúške a ani v tomto smere nevykonala žiadne úkony, ale čakala na príchod

obžalovaného, ktorý bez ďalšieho prešiel k vozidlu vodiča , ktorý v tom čase

sedel vo vozidle, a následne s ním komunikoval, a to nielen krátku dobu, výlučne

obžalovaný. Z tohto obrazového záznamu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by

korešpondovali s obranou obžalovaného a súčasne i s výpoveďami ostatných príslušníkov

OO PZ Nové Zámky... na hlavnom pojednávaní, a síce, že by títo spoločne čokoľvek

v danom momente riešili alebo konzultovali, t. j. ani pochybnosti o preukaznosti riadenia

vozidla vodičom (ktorá podľa názoru súdu vôbec nebola na mieste

a tiež s poukazom na dostupnosť overenia tejto skutočnosti riadnymi dôkaznými

prostriedkami, použiteľnými v priestupkovom konaní alebo trestnom konaní, t. j. výpoveď

príslušníkov mestskej polície, práve záznam z verejného kamerového systému mesta,

a dokonca aj výsluch, resp. vyjadrenie samotného podozrivého vodiča, ktorého sa, ako

vyplýva z vykonaného dokazovania, na túto skutočnosť, ktorá mala byť podľa vyjadrenia

príslušníkov PZ pochybná, nikto z nich vôbec nepýtal a ktorý ju dokonca ani sám v celom

doterajšom konaní nespochybňoval) a ktorá pochybnosť mala byť dôvodom pre povolenie

vodičovi pokračovať vjazde a jeho následnému podrobeniu dychovej

skúške na inom mieste (práve ktorý postup je v rozpore so zákonom). Takéto skutočnosti

pritom nevyplývajú ani z úradných záznamov, vypracovaných týmito príslušníkmi OO PZ

Nové Zámky z výkonu tohto služobného zákroku, ale naopak, z týchto vyplýva, že o tom,

že vodičovi bolo umožnené pokračovať v ďalšej jazde z ulice ,

kde bol zastavený hliadkou mestskej polície, s tým, že bude dychovej skúške podrobený na

(mimo záberu verejných kamier Mesta Nové Zámky) rozhodol práve

obžalovaný, ktorý toto rozhodnutie oznámil veliteľovi svojej hliadky... až potom, čo nastúpil

so služobného motorového vozidla a druhej hliadke OO PZ Nové Zámky... bola táto

skutočnosť oznámená až potom, čo títo opustili miesto zákroku stým, že idú po náhradný

zdroj do meracieho prístroja, a to telefonicky na mobil... Z týchto úradných záznamov

naviac nevyplýva, že by problémy s meracím prístrojom, resp. jeho zdrojom, mala aj

hliadka OO PZ Nové Zámky v zložení a , ale tieto problémy sa

v týchto úradných záznamoch uvádzajú jedine vo vzťahu k hliadke, ktorej členom bol

obžalovaný.“

56. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 24. novembra 2015

k tejto otázke v podstatnom uviedol:

18

„Odvolací súd... zistil, že súd I. stupňa :

- v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu a za dodržania zásad kontradiktórneho procesu a za dodržania práv

všetkých procesných strán, vrátane práv obžalovaného,

- pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade so zákonom a nedopustil sa takých

pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321

ods. 1 písm. a/ ,

- dôkazy vyhodnotil v súlade s kritériami vyplývajúcimi z , na

základe čoho v zásade zistil skutkový stav v rozsahu predpokladanom v

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré zodpovedá kritériám

vyplývajúcim z správne poukázal na obsahy vo veci vykonaných dôkazov,

uviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a právne závery,

ku ktorým dospel.

Skutkové závery uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku tak vychádzajú

z výsledkov úplného a zákonného dokazovania a zodpovedajú kritériu vyplývajúceho z § 2

ods. 10 Odvolací súd považuje i napriek uvedenému právnemu záveru za potrebné

poukázať na zbytočne široko koncipovaný skutok, ktorého opis v zásade súd I. stupňa

prevzal z obžaloby, pretože postačovalo, aby tento skutok obsahoval stručný a výstižný

popis konania samotného obžalovaného. Toto konštatovanie však nemá vplyv na správnosť

skutkových záverov uvedených v napadnutom rozsudku a odvolací súd naň len poukazuje.

Obžalovaný je zo spáchania žalovaného skutku v napadnutom rozsudku spoľahlivo

usvedčovaný priamymi dôkazmi, s ktorými korešponduje súhrn ostatných vykonaných

nepriamych dôkazov tak, ako to uviedol súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku

na stranách 10 - 15. V rámci právnych úvah sa súd I. stupňa zaoberal a správne vyhodnotil

aj obhajobu obžalovaného, vrátane rozsahu a formy jeho zavinenia.

Súd I. stupňa postupoval správne, keď zistil, že obžalovaný žalovaným skutkom

naplnil všetky formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pretože ako verejný

činiteľ v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc

spôsobom odporujúcim zákonu.

Odvolacie námietky obžalovaného nie sú dôvodné :

- v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku nedošlo k porušeniu žiadneho

z práv obžalovaného vrátane jeho práva na obhajobu, jeho námietky v tomto smere

predstavujú len subjektívny názor procesnej strany na priebeh konania a vykonané dôkazy

a len preto, že nezodpovedajú predstavám obžalovaného nie je možné ich považovať

za chybné alebo nezákonné...“

57. Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí oboch všeobecných súdov vyplývajú

presvedčivé dôvody, ktoré dostatočne podporujú konajúcimi súdmi prijaté závery vo vzťahu

k ich skutkovým zisteniam. Odvodnenia predstavujú logické celky bez akýchkoľvek

vnútorných rozporov a z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov ochrany

základných práv sťažovateľa im nie je čo vytknúť a je potrebné ich považovať za ústavne

akceptovateľné. Všeobecné súdy konkretizovali, z ktorých dôkazných prostriedkov k akým

skutkovým zisteniam dospeli, a teda čo považovali za dokázané. Tieto závery spočívajúce

v zistení počínania si sťažovateľa, t. j. jeho postup a konanie vyhodnotili a subsumovali ho

pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu – prečinu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený.

Ústavný súd nemá k odôvodneniu oboch rozhodnutí čo dodať.

58. Vo vzťahu k namietanému formálnemu odôvodneniu „zákonnosti a ústavnosti“

inšpekčnej služby všeobecné súdy uviedli:

Okresný súd: «Pokiaľ ide námietku obhajoby, prednesenú v záverečnej reči,

vo vzťahu k zákonnosti celého trestného konania, vykonaného Úradom inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra SR, s poukazom na v tom čase nepublikované rozhodnutie senátu

Najvyššieho súdu sp. zn. , súd nevzhliadol dôvod na záver o nezákonnom vedení

prípravného konania v tejto veci. Súdu v čase rozhodovania totiž nebolo známe žiadne preň

záväzné rozhodnutie nadriadeného súdu (ktorým je jedine rozhodnutie vydané nadriadeným

súdom v tejto konkrétnej veci), ako ani stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR v tejto otázke a ako ani iné skutočnosti, odôvodňujúce záver, že vyšetrovanie

v predmetnej trestnej veci vykonával na to nepríslušný orgán. Súd pritom vychádzal

zo znenia ust. , ktoré ustanovenie obsahuje legálnu

definíciu „policajta“ a ktoré pod písmenom a) tohto ustanovenia uvádza „vyšetrovateľa“.

Z obsahu spisuje zrejmé, že skrátené vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci viedol

20

vyšetrovateľ PZ tak, ako predpokladá ust. písmeno a)

a ust. , a nie Úrad inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

SR, ako poukazovala obhajoba (rovnako ako ani skrátené vyšetrovanie v akejkoľvek inej

trestnej veci nevykonáva „Okresné riaditeľstvo PZ“ ako ani jeho jednotlivé odbory alebo

obvodné oddelenia, prípadne iné jeho organizačné zložky, ale „vyšetrovateľ PZ“ alebo

„poverený príslušník PZ“). Pre súd je z hľadiska zákonnosti vedenia trestného stíhania

v prípravnom konaní na to príslušným orgánom určujúca práve definícia policajta,

vyplývajúca z ust. a tiež kritériá, uvedené v ust.

a nie služobné zaradenie takého policajta z hľadiska jeho riadenia

a prípadnej kontroly. Súd preto jednotlivé dôkazy, vyššie opísané, ako podľa neho

zákonným spôsobom a na to príslušným policajtom vykonané, hodnotil tak, ako je hore

uvedené a ich vyhodnotením dospel k uvedeným skutkovým záverom.»

59. Odvolací súd k tejto námietke sťažovateľa uviedol:

„... legitimitu odboru inšpekčnej služby úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra ŠR vyriešilo stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR pod č. Tpj/62/15 z 29. 09. 2015, tu odvolací súd poukazuje na fakt,

že touto okolnosťou sa zaoberal už súd I. stupňa na str. 14 napadnutého rozsudku. Odvolací

súd citované stanovisko rešpektoval, pretože toto má legitímny základ tým, že je uverejnené

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov SR.“

60. Taktiež v tomto prípade všeobecné súdy nimi prijaté závery vo vzťahu

k námietke legitimity inšpekčnej služby stručne, ale jasne odôvodnili poukazujúc či už

na príslušné ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný

poriadok) alebo na stanovisko príslušného kolégia najvyššieho súdu (pod č. Tpj 62/2015

z 29. septembra 2015). Ústavný súd nemohol akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že sa

odvolací súd poukazom na označené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

„vyhol posúdeniu“ sťažovateľom „uvedených skutočností“, ako aj jeho „prezentovanej

právnej argumentácii“. Podstatu rozhodujúcich námietok sťažovateľa tvorili otázky, ktoré

práve toto stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu už skôr posudzovalo

a prijalo závery, do ktorých ústavný súd nemôže na základe sťažnosti sťažovateľa

vstupovať. Krajský súd záver o legitimite inšpekčnej služby, t. j. slovami sťažovateľa o jej

zákonnosti a ústavnosti teda odôvodnil stanoviskom, ktoré vzišlo zo zákonom predpísaného

a práve na to určeného postupu príslušného orgánu.

61. Ani v tomto prípade teda ústavný súd nemohol na základe sťažnosti sťažovateľa

podanej podľa preskúmavať sťažovateľovu námietku inak, ako

z hľadiska ústavnej konformity odôvodnenia prijatých záverov uvedených v rozhodnutiach

vo veci konajúcich všeobecných súdov.

62. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti ústavný súd považuje

odôvodnenie uznesenia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu vo vzťahu

k obom námietkam sťažovateľa za dostatočné. Prvostupňový súd, so závermi ktorého sa

krajský súd stotožnil, dostatočne jasne a zreteľne odpovedal na všetky pre rozhodnutie

relevantné otázky. Poukazujúc na hodnotenie dôkazov v danom trestnom konaní

vykonaných tak jednotlivo, ako aj v ich súhrne dospeli všeobecné súdy k presvedčivým

skutkovým, ako aj právnym záverom.

63. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie krajského súdu ako ústavne konformné,

a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu ochrany ústavnosti.

64. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

22

65. Ústavný súd na základe uvedeného preto uzatvára, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

. k. -423 z 24. novembra 2015 a sťažovateľom namietaným porušením

základných práv zaručených v , a a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II. D

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom postupom inšpekčnej služby

66. Sťažovateľ porušenie svojich práv namieta taktiež postupom inšpekčnej služby,

ktorá ho podľa jeho presvedčenia trestne stíhala napriek tomu, že ju nemožno považovať

za zákonný a ústavný orgán verejnej moci.

67. Z obsahu rozsudku okresného súdu č. k. -343 zo 4. júna 2015

vyplýva, že obžalobu na sťažovateľa podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky

9. decembra 2014 pod sp. zn. . Je teda bez akýchkoľvek pochybností,

že sťažovateľ sa o tom, že ho stíhal podľa jeho slov nezákonný a neústavný orgán, dozvedel

pred týmto dátumom.

68. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

69. Sťažovateľ sa o tom, že je stíhaný inšpekčnou službou, nielenže mohol (pozri

druhú vetu ), ale aj skutočne dozvedel podstatne skôr,

ako naň bola podaná obžaloba, ktorej muselo predchádzať vznesenie obvinenia.

70. Ak bol sťažovateľ presvedčený, že ho trestne stíha nezákonný a neústavný orgán

a týmto bolo zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd a žiaden iný orgán verejnej

moci mu v tejto súvislosti nemohol poskytnúť ochranu, mal možnosť podať sťažnosť

ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od času, kedy sa o svojom stíhaní takýmto

orgánom mohol dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po jej uplynutí neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť ( ) (napr. ,

, , , ).

71. Od momentu, odkedy sa sťažovateľ dozvedel o jeho trestnom stíhaní inšpekčnou

službou, po doručenie sťažnosti ústavnému súdu (3. mája 2016) bez akýchkoľvek

pochybnosti uplynuli viac ako dva mesiace.

72. Pretože ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod,

pre ktorý by bolo potrebné považovať sťažnosť za podanú včas a ani sám sťažovateľ

v sťažnosti nepredniesol právne významný argument, ktorým by odôvodnil, prečo vyčkával

a so svojou sťažnosťou sa na ústavný súd obrátil až po skončení trestného stíhania, bolo

potrebné jeho sťažnosť v tejto časti považovať za podanú oneskorene a z tohto dôvodu ju

podľa odmietnuť.

73. Navyše, zo sťažnosti, ale ani z jej príloh nevyplýva, že by sa sťažovateľ

v aktuálnom čase (v priebehu prípravného konania) bol domáhal akejkoľvek ochrany proti

jeho stíhaniu nezákonným a neústavným orgánom, a to na príslušnom orgáne verejnej moci

[príslušnej dozor vykonávajúcej prokuratúre s poukazom napr. na § 230 ods. 1 a 2 písm. e)

a f) alebo ].

74. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

24

75. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu − fyzickú aj právnickú. Preto každý,

kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv

a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

(, , ).

76. Ak tak sťažovateľ neurobil, nesplnil požiadavku vyjadrenú v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, čo robí z jeho sťažnosti v tejto časti sťažnosť neprípustnú, a to je dôvod

pre na jej odmietnutie podľa .

II. E

K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 3 a čl. 13 dohovoru

77. Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 3

dohovoru a čl. 13 dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nespĺňa zákonom

predpísané náležitosti, resp. je zjavne neodôvodnená. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu

označených práv neuviedol absolútne žiadnu argumentáciu. Neuviedol, že by nebol bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom

obvinenia proti nemu [čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru], že by nemal primeraný čas

a možnosti na prípravu svojej obhajoby [čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru], že by sa nemohol

obhajovať osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemal

prostriedky na zaplatenie obhajcu, že by mu nebol poskytnutý bezplatne [čl. 6 ods. 3 písm.

c) dohovoru], prípadne že by nemohol vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako

svedkov proti sebe [čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] alebo že by mu nebola poskytnutá

bezplatná pomoc tlmočníka [čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru]. Rovnako sťažovateľ neuviedol

nič, čo by svedčalo o akomkoľvek zásahu do jeho práva na účinný prostriedok nápravy

(čl. 13 dohovoru). Z týchto dôvodov (nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí –

chýbajúce odôvodnenie alebo zjavná neopodstatnenosť) ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa

78. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je konštatované

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

79. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016

26