Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 744/2016
PDF · 293.44 KB
No categories available
II. ÚS 744/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom,
Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 131/2014 zo 16. decembra
2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7-2,
Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 131/2014 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že „Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len
druhostupňový orgán) rozhodnutím sp. zn. 1100902/36888/2013/CI z 23. 4. 2013 potvrdilo
platobný výmer Colného úradu Trenčín (ďalej len správca dane) sp. zn.
9006665/1/1251471/2012 zo dňa 5. 11. 2012, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľovi
spotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 484 143,92 € za zdaňovacie obdobie
8. 2. 2006...
Sťažovateľ sa žalobou podľa § 244 a nasledujúcich Osp. na Krajskom súdu
v Trenčíne domáhal preskúmania rozhodnutia druhostupňového orgánu z 23. 4. 2013 ako aj
rozhodnutia správcu dane z 5. 11. 2012 a domáhal sa ich zrušenia. Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom sp. zn. 13 S/96/2013-35 zo 17. 9. 2014 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 27. 10. 2014 odvolanie a Najvyšší súd SR
napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/131/2014 zo 16. 12. 2015 rozsudok krajského súdu
sp. zn. 13 S/96/2013-35 zo 17. 9. 2014 potvrdil.“.
Sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie preklúzie práva vyrubiť daň, ako aj
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia s takouto argumentáciou:
«V zmysle § 45 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, ak tento zákon alebo
osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň po uplynutí piatich rokov od konca
roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom
bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo
hlásenie. Z napadnutého platobného výmeru je zrejmé, že správca dane odvodzuje daňovú
povinnosť sťažovateľa z ustanovenia § 11 ods. 2, písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. v
platnom znení (ďalej len zákon o spotrebnej dani z tabaku). Použitie tohto ustanovenia
subsumuje pod výsledky miestneho zisťovania z 8. 2. 2006, ktoré vykonal Colný úrad
Trenčín, stanica colného úradu Púchov. Z týchto a ostatných ním citovaných skutkových
zistení (nesprávne) ustálil, že sťažovateľ nevedel preukázať pôvod neoznačených cigariet, v
dôsledku čoho mu vznikla daňová povinnosť... Z uvedených skutočností vyplýva, že ak
sťažovateľovi mala daňová povinnosť vzniknúť podľa § 11 ods. 2, písm. a/ zákona o
spotrebnej dani z tabaku tak, ako to tvrdí správca dane 8. 2. 2006, mal by podať daňové
priznanie do 13. 2. 2006. V lehote piatich rokov od konca roka 2006 mu mohol správca
dane vyrubiť daň, pretože podľa neho sťažovateľovi daňová povinnosť vznikla zistením
tabakových výrobkov v sklade, ktorý mal prenajatý. Lehota pre zánik práva vyrubiť daň
podľa tohto postupu plynula do 31. 12. 2011. V tejto súvislosti nemožno použiť ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.
Vo veci spotrebnej dane tabakových výrobkov sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie
február 2006 už raz správca dane vydal platobný výmer sp. zn. 18645/2009-6665 zo dňa
2. 6. 2009, ktorý potvrdilo Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 35091/2010
zo 14. 1. 2011. Toto rozhodnutie bolo na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Sž/2/2011 z 23. 11. 2011, pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené a vec bola
vrátená správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie. Správca bol povinný v zmysle
v citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR za účelom zistenia skutkového stavu
potrebného na objektívne posúdenie či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť vykonať
ďalšie dôkazy. Potom bol správca povinný sa vyporiadať so všetkými námietkami
sťažovateľa uvedenými v odvolaní zo 6. 12. 2010 a 10. 3. 2011...
Zrušením pôvodného platobného výmeru Colného úradu Trenčín, sp. zn.
18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 bola vec vrátená správcovi dane na ďalšie konanie
a rozhodnutie...
Niet pochýb, že po zrušení platobného výmeru z 2. 6. 2009 v zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/2/2011 z 23. 11. 2011, po 28. 4. 2009 kedy bol vydaný
protokol o určení dane podľa pomôcok a po 25. 5. 2009 kedy bol uvedený protokol
so sťažovateľom prejednaný, správca vo veci znova konal za účelom zistenia či sťažovateľ
je daňovým subjektom a v akej výške má prípadne daň zaplatiť. Správca dane bol preto
povinný po takto vykonanom dokazovaní v zmysle § 15 ods. 10 vypracovať dodatok
k protokolu zo dňa 28. 4. 2009. Len tento úkon správcu by bolo možné v zmysle § 45 ods. 2
Zákona o správe daní a poplatkov považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane, od
ktorého plynú lehoty podľa odseku 1 znovu. Pretože správca dane takýto, ani žiaden iný
úkon, po doplnení dokazovania v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR 6 Sžf/2/2011
smerujúci k vyrubeniu dane nevykonal, nemohol už znova použiť protokol o určení dane
podľa pomôcok z 28. 4. 2009 a na základe neho (za zmeneného skutkového stavu) vydať
platobný výmer sp. zn. 9006665/1/1251471/2012 z 5. 11. 2012... Okrem toho poukazujeme
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/42/2007 zo 14. 2. 2008 ktoré konštatuje
že: „Skutkové okolnosti, ktoré sú podkladom pre určenie základu dane možno pre účely
vyrubenia dane, alebo daňovej straty použiť v daňovom konaní iba ak nastali v rámci
zákonom určenej prekluzívnej lehoty, určenej v § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.“ Ako sme
už uviedli, zákonom stanovená prekluzívna lehota uplynula 31. 12. 2011. Prakticky všetky
vykonané dôkazy zo strany správcu dane boli vykonané po jej uplynutí... Pretože sa po
zrušení platobného výmeru 18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 skutkový stav potrebný na
vydanie nového platobného výmeru zmenil, bol správca dane povinný vypracovať v zmysle
§ 15 ods. 10 Zákona o správe daní a poplatkov dodatok k uvedenému protokolu, v ktorom
by sa sťažovateľ vyjadril k zistenému skutkovému stavu, predniesol svoje argumenty,
uplatnil svoje základné právo a tento so sťažovateľom prejednať. Nebolo uskutočnené
vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľ
mohol uplatniť svoje procesné práva. Správca dane postupoval nezákonne, keď bez
ďalšieho vydal platobný výmer, lebo nevykonal v zákonom stanovenej lehote žiaden úkon
smerujúci k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho došlo k preklúzii tohto práva. Na uvedené
výhrady nereagoval správca dane ani druhostupňový orgán a čo je zarážajúce ani súdy
napriek tomu, že na zánik práva vyrubiť daň mali prihliadať ex offo.
Oba súdy (Krajský súd Trenčín aj Najvyšší súd SR) sa s uvedenou námietkou
preklúzie práva vyrubiť daň vôbec nevyporiadali. Krajský súd v rozsudku 13 S/96/2013-35
zo 17. 9. 2014 sa k uvedenej otázke vyjadril nanajvýš všeobecne, žiadnym spôsobom právne
nevyargumentoval svoje stanovisko a neposkytol sťažovateľovi svoje úvahy na základe
ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti námietky preklúzie... Na uvedené pochybenie
nereagoval ani Najvyšší súd SR, kedy sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane
14 posledný odsek dole javí, že Najvyšší súd SR nesprávne pochopil v čom mala spočívať
preklúzia práva vyrubiť daň... Nesprávna právna kvalifikácia však nemôže byť na ujmu
sťažovateľa (iura novit curia). Napriek tomu sa najvyšší súd s námietkou preklúzie vôbec
nezaoberal. V dôsledku tejto vady je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Sžf/131/2014 zo 16. 12. 2015 arbitrárne a nepreskúmateľné...»
Sťažovateľ ďalej namieta nesprávnosť posúdenia vzniku jeho daňovej povinnosti
a v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Daňové orgány dôvodia, že na sťažovateľovi je dôkazné bremeno a tento je
povinný preukázať pôvod, alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov zistených 8. 2.
2006 v sklade, ktorý mal mať prenajatý. Tak správca dane ako aj druhostupňový orgán
jednoducho (z pozície moci) neakceptovali vysvetlenie sťažovateľa, že sklad vtom čase
nepotreboval a prenajal ho . Je nepochybné, že je existujúca
osoba. Nemôže byť kladené sťažovateľovi za vinu, že colné orgány nevedeli zabezpečiť jeho
prítomnosť a vypočuť ho. Rovnako nie je možné klásť sťažovateľovi za vinu, že
stratil občiansky preukaz.
... samotný fakt, že boli neoznačené tabakové výrobky nájdené v sklade, ktorý mal
mať v prenájme nepreukazuje, že ich sťažovateľ nadobudol a disponoval
s nimi. Ani k tejto skutočnosti nezaujali daňové orgány, ale ani súdy jednoznačné stanovisko
a vykonané dôkazy hodnotili arbitrárne...“
Sťažovateľ napáda aj zákonnosť dôkazov získaných správnym orgánom v rámci
miestneho zisťovania: „V tejto súvislosti znova poukazujeme na rozsudok NS SR
2 Tdo28/2012 z 26. 6. 2012, ktorý kategoricky konštatuje, že ak sa jedná o priestory
neslúžiace na bývanie, ktoré nie sú verejne prístupné, je na vstup na ne a ich prehliadku
potrebný príkaz, alebo predbežný súhlas prokurátora. V prípade podozrenia z trestnej
činnosti musia colné orgány postupovať podľa trestného poriadku 301/2005 Z. z. v platnom
znení, ktorý v § 101 presne ustanovuje postup pri prehliadke iných priestorov. To čo colné
orgány 8. 2. 2006 vykonali v sklade nie je miestnym zisťovaním, ale rýdzou prehliadkou
nebytových priestorov na ktorú nemali súhlas prokurátora. Posúdenie tohto úkonu ako
miestne zisťovanie podľa § 14 Zákone o správe daní a poplatkov je obchádzaním zákona.
Súdy túto výhradu sťažovateľa odmietli so stručným, nedostatočným a nepriliehavým
odôvodnením, že colné orgány mohli v rámci svojej právomoci do skladu vstúpiť. Uvedený
právny názor považujeme za nesprávny, krajne neudržateľný a popierajúci zmysel právnej
úpravy. V tejto súvislosti poukazujeme aj na fakt, že ďalšie dôkazy najmä tie, ktoré boli
vykonané v roku 2012 (výsluchy a vyššie citované správy) je treba považovať za nezákonné
(nepoužiteľné ), pretože boli vykonané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane.
Výklad, ktorý v tejto otázke zastávajú daňové orgány a súdy je nezlučiteľný s ústavou.“
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby o jeho
sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom, zruší ho, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná mu
úhradu trov konania v sume 363,79 €.
Pred predbežným prerokovaním sťažnosti sa k sťažnosti po predchádzajúcej výzve
ústavného súdu vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. KP 3/2016-45
z 12. júla 2016, v ktorom okrem iného k priebehu odvolacieho konania uviedla:
«Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov... konštatoval, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci
samej... Senát odvolacieho súdu považoval právne posúdenie preskúmavanej veci krajským
súdom za správne a súladné so zákonom.
V rozsudku najvyššieho súdu bolo ďalej skonštatované, že v danej veci je
rozhodujúce, či žalobca preukázal alebo nepreukázal právne relevantným spôsobom pôvod
a spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení cigariet ak tvrdí, že priestory, v ktorých boli
spotrebiteľské balenia cigariet nájdené, dal do podnájmu osobe menom a ako
jediný dôkaz o tomto tvrdení predložil vyhlásenie zo dňa 15. 06. 2009, v ktorom
uviedol, že si od žalobcu predmetné priestory prenajal z dôvodu, že pracoval ako
vodič pre ukrajinského prepravcu a nejaký čas tieto priestory aj užíval. Na tomto vyhlásení
zo dňa 15. 06. 2009 je overený jeho podpis, kde sa preukázal občianskym preukazom
č. . Skutkové zistenia však potvrdzujú, že tento občiansky preukaz bol nahlásený
ako odcudzený dňa 14. 07. 2003 a hneď bol vydaný nový občiansky
preukaz pod č. Taktiež bolo zistené, že nemá vydaný ani vodičský
preukaz, preto je pochybné, že pracoval ako vodič a ani jeho otec nepotvrdil, že pracoval
ako vodič. S sa colné orgány nedokázali skontaktovať, preto nebolo možné
overiť tvrdenia žalobcu.
Podľa názoru najvyššieho súdu v rámci dokazovania vykonávaného podľa § 29
zákona č. 511/1992 Zb. a doplneného v súlade s § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.
správne orgány oboch stupňov nestavali na nepodložených domnienkach, ale právne závery
rozhodnutia podložili konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota
dokladov predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné
bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.).
Dôkazná povinnosť nie je na colnom úrade, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné
orgány spochybnili tvrdenia žalobcu ohľadne podnájmu priestorov, v ktorých boli nájdené
spotrebiteľské balenia cigariet. Dokazovanie zo strany colného úradu slúžilo až na
následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania senát
odvolacieho súdu poukázal na ustanovenie § 39 ods. 3 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z.,
v zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený vstupovať
do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru, ktorý
kontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania
oprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 106/2004 Z. z., a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup
colného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi
predpismi.
... odvolací súd poukázal na skutočnosti zistené colnými orgánmi, že žalobca mal
predmetné priestory prenajaté od vlastnícky , ktorá vo svojej výpovedi
uviedla, že v predmetných priestoroch boli vymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče,
čo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol prítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca
vo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné priestory mal od vlastníčky prenajaté a ako
jediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory ďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“
zo dňa 15. 06. 2009.
Pri skúmaní a hodnotení pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia spotrebiteľských
balení cigariet sa vychádza zo zásady materiálnej pravdy, t. j. zisťovaním skutočného
objektívneho stavu na základe všetkých dostupných a prípustných dôkazných prostriedkov,
za použitia logických premís objektívneho dokazovania. Preukazovanie pôvodu a spôsobu
nadobudnutia tabaku je teda postavené na objektívnom stave zistených faktov, nie na
striktnom posudzovaní formálneho listinného stavu dokumentov predkladaných daňovým
subjektom. Uvedené listiny v kontexte ďalších skutočností môžu predstavovať jeden
z podporných dôkazov pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia tabaku, avšak nemajú povahu
absolútneho dôkazu.»
K jednotlivým námietkam sťažovateľa ďalej uviedla:
«Sťažovateľ konkrétne v ústavnej sťažnosti namietal, že súdy (Krajský súd v Trenčíne
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa s námietkou preklúzie práva vyrubiť daň vôbec
nevysporiadali. Uvedená námietka sťažovateľa sa však nezakladá na pravde, lebo Krajský
súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku k preklúzii práva vyrubiť daň uviedol: „Súd
sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011 sa konanie sa
dostalo do štádia pred začatím vyrubovacieho konania. Vyrubovacie konanie bolo upravené
v tretej časti (§ 38 až 45) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov, pričom daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou zák. č. 563/2009 Z. z. sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 165 ods. 2).
Podľa prechodných ustanovení účinných od 30. decembra 2012 - ust. § 165b ods. 2 zák.
č. 563/2009 Z. z. - daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončí podľa
daňového poriadku. Vyrubovacie konanie bolo ukončené Protokolom o zistení základu dane
z tabakových výrobkov podľa pomôcok zo dňa 28. apríla 2009, t. j. podľa § 44 ods. 2 zák.
č. 511/1992 Z. z.. Zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného nemá vplyv na už
ukončené vyrubovacie konanie Protokolom, a teda konanie sa nedostalo do štádia pred
vyrubovacie konanie. Protokol o určení dane podľa pomôcok a výzva na podanie daňového
priznania sú úkonmi smerujúcimi k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho nezaniklo právo
vyrubiť daň (§ 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., § 69 zák. č. 563/2009 Z. z.). Námietka nie
je preto dôvodná.“
... k odvolacej námietke žalobcu (že pred vydaním Protokolu z 28. 04. 2009 nespísal
so žalobcom v zmysle § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. zápisnicu podľa § 19 a keďže
zápisnica spísaná nebola, je podľa žalobcu vydaný protokol o určení dane podľa pomôcok
zo dňa 28. 04. 2009 nezákonný a nemožno naň prihliadať ako na úkon smerujúci
k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho potom došlo k zániku práva vyrubiť daň dňom
01. 01. 2012) uviedol (odvolací súd, pozn.), že zákon č. 563/2009 Z. z. nadobudol účinnosť
dňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby bola spísaná zápisnica podľa § 68
ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. ešte pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok
č. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa 28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti
nového zákona č. 563/2009 Z. z. nestrácajú úkony vykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb.
na právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu,
že Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade nezákonný a teda, že daňová povinnosť
žalobcu sa prekludovala.“
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti za druhé pochybenie daňových orgánov a súdov
považuje posúdenie, či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 11 ods. 2 zákona
č. 106/2004 Z. z. K tomu si najvyšší súd dovoľuje uviesť, že aj keď sa sťažovateľ s názorom
daňových orgánov a súdov nestotožňuje, neznamená to, že ich rozhodnutia sú
neodôvodnené alebo arbitrárne.
Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, a v danom prípade nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky...
Navyše, podľa názoru najvyššieho súdu sa na daňovú vec sťažovateľa článok 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1
dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach
a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“.»
Na základe uvedenej argumentácie predsedníčka najvyššieho súdu navrhla sťažnosť
sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
V súvislosti so skutočnosťou, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie
sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku), preto je
podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká
správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného vyplýva, že
úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len
preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,
ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09, IV. ÚS 177/2014).
Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo
je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02,
IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Ochrana princípov spravodlivého súdneho konania na zákonnej úrovni všeobecným
súdom sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie
námietky, čo podľa ústavného súdu najvyšší súd v posudzovanej veci v dostatočnom
rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho označených práv
predmetným rozsudkom najvyššieho súdu je nesprávne právne posúdenie vzniku daňovej
povinnosti sťažovateľa, nezákonnosť dokazovania v súvislosti s miestnym zisťovaním
správcu dane a nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho
žalobným a odvolacím námietkam.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd okrem poukazu na
presvedčivú argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa (citované na s. 8 tohto nálezu)
uvádza:
«K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania
senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 39 ods. 3 písm. a/ zákona č. 106/2004
Z. z., v zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený
vstupovať do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru,
ktorý kontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania
oprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 106/2004 Z. z., a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup
colného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi
predpismi.
Pokiaľ žalobca namietal, že v konaní nebolo preukázané, že bol vlastníkom
priestorov, v ktorých boli tabakové výrobky nájdené, odvolací súd poukazuje na skutočnosti
zistené colnými orgánmi, že žalobca mal predmetné priestory prenajaté od vlastníčky
, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že v predmetných priestoroch boli
vymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče, čo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol
prítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné
priestory mal od vlastníčky prenajaté a ako jediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory
ďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“ zo dňa 15. 06. 2009. Na uvedenej skutočnosti
nemení nič na to, že podpis bol úradne osvedčený obcou
keďže hodnovernosť tejto listiny bola následným vykonaným dokazovaním spochybnená.
Žalobca nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že skutočne dal uvedené
priestory do podnájmu , a tiež nepreukázal, že v prípade ak by aj dal
uvedené priestory do podnájmu , nemal už ďalej do nich prístup.
Žalobca tiež namietal, že pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok
č. 15645/2009-6665 zo dňa 28. 04. 2009 mala byť spísaná zápisnica podľa § 68 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z. z. Senát odvolacieho súdu k tejto námietke uvádza, že zákon
č. 563/2009 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby
bola spísaná zápisnica podľa § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. ešte pred vydaním
protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa
28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti nového zákona č. 563/2009 Z. z. nestrácajú úkony
vykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb. na právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému
nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade
nezákonný a teda, že daňová povinnosť žalobcu sa prekludovala.»
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý
rozsudok nemožno považovať za arbitrárny, keďže najvyšší súd ako súd odvolací pri
svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych
predpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke,
pričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil, t. j. napadnutý rozsudok je
primeraným spôsobom odôvodnený. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že
sťažovateľom uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj
nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje takú
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho porušenie. Nesúhlas
sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odmietnutia tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné ešte
poznamenať, že považuje za ústavne akceptovateľný právny záver všeobecných súdov
o tom, že protokol o určení dane podľa pomôcok z 28. apríla 2009 je takým úkonom
smerujúcim k vyrubeniu dane, ktorý v zmysle § 45 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov [v znení účinnom k 28. aprílu 2009 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)]
má za následok pretrhnutie prekluzívnej lehoty, a to bez ohľadu na to, či následne došlo
k zmene právnej úpravy alebo k zrušeniu platobného výmeru. S poukazom na znenie § 15
ods. 10 v spojení s ods. 12 zákona o správe daní a poplatkov právne účinky protokolu
o určení dane podľa pomôcok ako úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane na plynutie
prekluzívnej lehoty totiž nastali dňom jeho prerokovania (ktorý sa považuje za deň
doručenia). Neskoršie zrušenie individuálneho správneho aktu vydaného na jeho podklade
nemôže do tohto účinku nijako spätne zasiahnuť.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní.
V tejto súvislosti je potrebné odkázať na relevantnú časť judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej
vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na daňové veci z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad
verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives); pozri k tomu napr. Jussila
v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006 (bod 45), alebo
Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001 (body 24
31). To neplatí len v tom prípade, keď napadnutú daňovú vec ESĽP kvalifikuje ako trestnú
vec (o tom pozri m. m. II. ÚS 784/2015).
V danom prípade nejde o uloženie sankcie, ktorá by mala preventívny a represívny
charakter tak, ako to vyžaduje jedno z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie
umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru
a konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu porovnaj Engel and
Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna
ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).
V sťažovateľovej právnej veci ide o určenie základu spotrebnej dane z tabakových
výrobkov a následné vyrubenie tejto spotrebnej dane. Autoritatívne určenie rozsahu daňovej
povinnosti stanovenej zákonom nemožno s poukazom na absenciu represívnej (aj
preventívnej) zložky subsumovať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným daňovým konaní teda nepožíva záruky čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto nemohlo byť do tohto práva napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu zasiahnuté.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vyslovil právny názor, že ak sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva, ktoré podľa
konkrétnych okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd odmietne jeho sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016