Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 744/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom,

Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. decembra

2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7-2,

Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že „Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len

druhostupňový orgán) rozhodnutím sp. zn. /CI z 23. 4. 2013 potvrdilo

platobný výmer Colného úradu Trenčín (ďalej len správca dane) sp. zn.

9006665/1/1251471/2012 zo dňa 5. 11. 2012, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľovi

spotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 484 143,92 € za zdaňovacie obdobie

8. 2. 2006...

Sťažovateľ sa žalobou podľa a nasledujúcich . na Krajskom súdu

v Trenčíne domáhal preskúmania rozhodnutia druhostupňového orgánu z 23. 4. 2013 ako aj

rozhodnutia správcu dane z 5. 11. 2012 a domáhal sa ich zrušenia. Krajský súd v Trenčíne

rozsudkom sp. zn. -35 zo 17. 9. 2014 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 27. 10. 2014 odvolanie a Najvyšší súd SR

napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 16. 12. 2015 rozsudok krajského súdu

sp. zn. -35 zo 17. 9. 2014 potvrdil.“.

Sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie preklúzie práva vyrubiť daň, ako aj

arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia s takouto argumentáciou:

«V zmysle § 45 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, ak tento zákon alebo

osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň po uplynutí piatich rokov od konca

roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom

bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo

hlásenie. Z napadnutého platobného výmeru je zrejmé, že správca dane odvodzuje daňovú

povinnosť sťažovateľa z ustanovenia , v

platnom znení (ďalej len zákon o spotrebnej dani z tabaku). Použitie tohto ustanovenia

subsumuje pod výsledky miestneho zisťovania z 8. 2. 2006, ktoré vykonal Colný úrad

Trenčín, stanica colného úradu Púchov. Z týchto a ostatných ním citovaných skutkových

zistení (nesprávne) ustálil, že sťažovateľ nevedel preukázať pôvod neoznačených cigariet, v

dôsledku čoho mu vznikla daňová povinnosť... Z uvedených skutočností vyplýva, že ak

sťažovateľovi mala daňová povinnosť vzniknúť podľa § 11 ods. 2, písm. a/ zákona o

spotrebnej dani z tabaku tak, ako to tvrdí správca dane 8. 2. 2006, mal by podať daňové

priznanie do 13. 2. 2006. V lehote piatich rokov od konca roka 2006 mu mohol správca

dane vyrubiť daň, pretože podľa neho sťažovateľovi daňová povinnosť vznikla zistením

tabakových výrobkov v sklade, ktorý mal prenajatý. Lehota pre zánik práva vyrubiť daň

podľa tohto postupu plynula do 31. 12. 2011. V tejto súvislosti nemožno použiť ustanovenie

§ 45 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.

Vo veci spotrebnej dane tabakových výrobkov sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie

február 2006 už raz správca dane vydal platobný výmer sp. zn. -6665 zo dňa

2. 6. 2009, ktorý potvrdilo Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn.

zo 14. 1. 2011. Toto rozhodnutie bolo na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 23. 11. 2011, pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené a vec bola

vrátená správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie. Správca bol povinný v zmysle

v citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR za účelom zistenia skutkového stavu

potrebného na objektívne posúdenie či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť vykonať

ďalšie dôkazy. Potom bol správca povinný sa vyporiadať so všetkými námietkami

sťažovateľa uvedenými v odvolaní zo 6. 12. 2010 a 10. 3. 2011...

Zrušením pôvodného platobného výmeru Colného úradu Trenčín, sp. zn.

18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 bola vec vrátená správcovi dane na ďalšie konanie

a rozhodnutie...

Niet pochýb, že po zrušení platobného výmeru z 2. 6. 2009 v zmysle rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. 11. 2011, po 28. 4. 2009 kedy bol vydaný

protokol o určení dane podľa pomôcok a po 25. 5. 2009 kedy bol uvedený protokol

so sťažovateľom prejednaný, správca vo veci znova konal za účelom zistenia či sťažovateľ

je daňovým subjektom a v akej výške má prípadne daň zaplatiť. Správca dane bol preto

povinný po takto vykonanom dokazovaní v zmysle § 15 ods. 10 vypracovať dodatok

k protokolu zo dňa 28. 4. 2009. Len tento úkon správcu by bolo možné v zmysle § 45 ods. 2

Zákona o správe daní a poplatkov považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane, od

ktorého plynú lehoty podľa odseku 1 znovu. Pretože správca dane takýto, ani žiaden iný

úkon, po doplnení dokazovania v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR

smerujúci k vyrubeniu dane nevykonal, nemohol už znova použiť protokol o určení dane

podľa pomôcok z 28. 4. 2009 a na základe neho (za zmeneného skutkového stavu) vydať

platobný výmer sp. zn. z 5. 11. 2012... Okrem toho poukazujeme

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 14. 2. 2008 ktoré konštatuje

že: „Skutkové okolnosti, ktoré sú podkladom pre určenie základu dane možno pre účely

vyrubenia dane, alebo daňovej straty použiť v daňovom konaní iba ak nastali v rámci

zákonom určenej prekluzívnej lehoty, určenej v “ Ako sme

už uviedli, zákonom stanovená prekluzívna lehota uplynula 31. 12. 2011. Prakticky všetky

vykonané dôkazy zo strany správcu dane boli vykonané po jej uplynutí... Pretože sa po

zrušení platobného výmeru 18645/2009-6665 zo dňa 2. 6. 2009 skutkový stav potrebný na

vydanie nového platobného výmeru zmenil, bol správca dane povinný vypracovať v zmysle

§ 15 ods. 10 Zákona o správe daní a poplatkov dodatok k uvedenému protokolu, v ktorom

by sa sťažovateľ vyjadril k zistenému skutkovému stavu, predniesol svoje argumenty,

uplatnil svoje základné právo a tento so sťažovateľom prejednať. Nebolo uskutočnené

vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľ

mohol uplatniť svoje procesné práva. Správca dane postupoval nezákonne, keď bez

ďalšieho vydal platobný výmer, lebo nevykonal v zákonom stanovenej lehote žiaden úkon

smerujúci k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho došlo k preklúzii tohto práva. Na uvedené

výhrady nereagoval správca dane ani druhostupňový orgán a čo je zarážajúce ani súdy

napriek tomu, že na zánik práva vyrubiť daň mali prihliadať ex offo.

Oba súdy (Krajský súd Trenčín aj Najvyšší súd SR) sa s uvedenou námietkou

preklúzie práva vyrubiť daň vôbec nevyporiadali. Krajský súd v rozsudku -35

zo 17. 9. 2014 sa k uvedenej otázke vyjadril nanajvýš všeobecne, žiadnym spôsobom právne

nevyargumentoval svoje stanovisko a neposkytol sťažovateľovi svoje úvahy na základe

ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti námietky preklúzie... Na uvedené pochybenie

nereagoval ani Najvyšší súd SR, kedy sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane

14 posledný odsek dole javí, že Najvyšší súd SR nesprávne pochopil v čom mala spočívať

preklúzia práva vyrubiť daň... Nesprávna právna kvalifikácia však nemôže byť na ujmu

sťažovateľa (iura novit curia). Napriek tomu sa najvyšší súd s námietkou preklúzie vôbec

nezaoberal. V dôsledku tejto vady je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo 16. 12. 2015 arbitrárne a nepreskúmateľné...»

Sťažovateľ ďalej namieta nesprávnosť posúdenia vzniku jeho daňovej povinnosti

a v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Daňové orgány dôvodia, že na sťažovateľovi je dôkazné bremeno a tento je

povinný preukázať pôvod, alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov zistených 8. 2.

2006 v sklade, ktorý mal mať prenajatý. Tak správca dane ako aj druhostupňový orgán

jednoducho (z pozície moci) neakceptovali vysvetlenie sťažovateľa, že sklad vtom čase

nepotreboval a prenajal ho . Je nepochybné, že je existujúca

osoba. Nemôže byť kladené sťažovateľovi za vinu, že colné orgány nevedeli zabezpečiť jeho

prítomnosť a vypočuť ho. Rovnako nie je možné klásť sťažovateľovi za vinu, že

stratil občiansky preukaz.

... samotný fakt, že boli neoznačené tabakové výrobky nájdené v sklade, ktorý mal

mať v prenájme nepreukazuje, že ich sťažovateľ nadobudol a disponoval

s nimi. Ani k tejto skutočnosti nezaujali daňové orgány, ale ani súdy jednoznačné stanovisko

a vykonané dôkazy hodnotili arbitrárne...“

Sťažovateľ napáda aj zákonnosť dôkazov získaných správnym orgánom v rámci

miestneho zisťovania: „V tejto súvislosti znova poukazujeme na rozsudok NS SR

2 z 26. 6. 2012, ktorý kategoricky konštatuje, že ak sa jedná o priestory

neslúžiace na bývanie, ktoré nie sú verejne prístupné, je na vstup na ne a ich prehliadku

potrebný príkaz, alebo predbežný súhlas prokurátora. V prípade podozrenia z trestnej

činnosti musia colné orgány postupovať podľa v platnom

znení, ktorý v § 101 presne ustanovuje postup pri prehliadke iných priestorov. To čo colné

orgány 8. 2. 2006 vykonali v sklade nie je miestnym zisťovaním, ale rýdzou prehliadkou

nebytových priestorov na ktorú nemali súhlas prokurátora. Posúdenie tohto úkonu ako

miestne zisťovanie podľa § 14 Zákone o správe daní a poplatkov je obchádzaním zákona.

Súdy túto výhradu sťažovateľa odmietli so stručným, nedostatočným a nepriliehavým

odôvodnením, že colné orgány mohli v rámci svojej právomoci do skladu vstúpiť. Uvedený

právny názor považujeme za nesprávny, krajne neudržateľný a popierajúci zmysel právnej

úpravy. V tejto súvislosti poukazujeme aj na fakt, že ďalšie dôkazy najmä tie, ktoré boli

vykonané v roku 2012 (výsluchy a vyššie citované správy) je treba považovať za nezákonné

(nepoužiteľné ), pretože boli vykonané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane.

Výklad, ktorý v tejto otázke zastávajú daňové orgány a súdy je nezlučiteľný s .“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby o jeho

sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom, zruší ho, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná mu

úhradu trov konania v sume 363,79 €.

Pred predbežným prerokovaním sťažnosti sa k sťažnosti po predchádzajúcej výzve

ústavného súdu vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. KP 3/2016-45

z 12. júla 2016, v ktorom okrem iného k priebehu odvolacieho konania uviedla:

«Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov... konštatoval, že nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci

samej... Senát odvolacieho súdu považoval právne posúdenie preskúmavanej veci krajským

súdom za správne a súladné so zákonom.

V rozsudku najvyššieho súdu bolo ďalej skonštatované, že v danej veci je

rozhodujúce, či žalobca preukázal alebo nepreukázal právne relevantným spôsobom pôvod

a spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení cigariet ak tvrdí, že priestory, v ktorých boli

spotrebiteľské balenia cigariet nájdené, dal do podnájmu osobe menom a ako

jediný dôkaz o tomto tvrdení predložil vyhlásenie zo dňa 15. 06. 2009, v ktorom

uviedol, že si od žalobcu predmetné priestory prenajal z dôvodu, že pracoval ako

vodič pre ukrajinského prepravcu a nejaký čas tieto priestory aj užíval. Na tomto vyhlásení

zo dňa 15. 06. 2009 je overený jeho podpis, kde sa preukázal občianskym preukazom

č. . Skutkové zistenia však potvrdzujú, že tento občiansky preukaz bol nahlásený

ako odcudzený dňa 14. 07. 2003 a hneď bol vydaný nový občiansky

preukaz pod č. Taktiež bolo zistené, že nemá vydaný ani vodičský

preukaz, preto je pochybné, že pracoval ako vodič a ani jeho otec nepotvrdil, že pracoval

ako vodič. S sa colné orgány nedokázali skontaktovať, preto nebolo možné

overiť tvrdenia žalobcu.

Podľa názoru najvyššieho súdu v rámci dokazovania vykonávaného podľa § 29

a doplneného v súlade s

správne orgány oboch stupňov nestavali na nepodložených domnienkach, ale právne závery

rozhodnutia podložili konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota

dokladov predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné

bremeno ( , ).

Dôkazná povinnosť nie je na colnom úrade, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné

orgány spochybnili tvrdenia žalobcu ohľadne podnájmu priestorov, v ktorých boli nájdené

spotrebiteľské balenia cigariet. Dokazovanie zo strany colného úradu slúžilo až na

následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania senát

odvolacieho súdu poukázal na ustanovenie ,

v zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený vstupovať

do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru, ktorý

kontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania

oprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona

č. , a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup

colného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi

predpismi.

... odvolací súd poukázal na skutočnosti zistené colnými orgánmi, že žalobca mal

predmetné priestory prenajaté od vlastnícky , ktorá vo svojej výpovedi

uviedla, že v predmetných priestoroch boli vymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče,

čo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol prítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca

vo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné priestory mal od vlastníčky prenajaté a ako

jediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory ďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“

zo dňa 15. 06. 2009.

Pri skúmaní a hodnotení pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia spotrebiteľských

balení cigariet sa vychádza zo zásady materiálnej pravdy, t. j. zisťovaním skutočného

objektívneho stavu na základe všetkých dostupných a prípustných dôkazných prostriedkov,

za použitia logických premís objektívneho dokazovania. Preukazovanie pôvodu a spôsobu

nadobudnutia tabaku je teda postavené na objektívnom stave zistených faktov, nie na

striktnom posudzovaní formálneho listinného stavu dokumentov predkladaných daňovým

subjektom. Uvedené listiny v kontexte ďalších skutočností môžu predstavovať jeden

z podporných dôkazov pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia tabaku, avšak nemajú povahu

absolútneho dôkazu.»

K jednotlivým námietkam sťažovateľa ďalej uviedla:

«Sťažovateľ konkrétne v ústavnej sťažnosti namietal, že súdy (Krajský súd v Trenčíne

aj Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa s námietkou preklúzie práva vyrubiť daň vôbec

nevysporiadali. Uvedená námietka sťažovateľa sa však nezakladá na pravde, lebo Krajský

súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku k preklúzii práva vyrubiť daň uviedol: „Súd

sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011 sa konanie sa

dostalo do štádia pred začatím vyrubovacieho konania. Vyrubovacie konanie bolo upravené

v tretej časti ( až 45) o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov, pričom daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred

účinnosťou sa dokončia podľa doterajších predpisov ().

Podľa prechodných ustanovení účinných od 30. decembra 2012 - ust. § 165b ods. 2 zák.

č. - daňové konanie začaté podľa sa dokončí podľa

daňového poriadku. Vyrubovacie konanie bolo ukončené Protokolom o zistení základu dane

z tabakových výrobkov podľa pomôcok zo dňa 28. apríla 2009, t. j. podľa § 44 ods. 2 zák.

č. . Zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného nemá vplyv na už

ukončené vyrubovacie konanie Protokolom, a teda konanie sa nedostalo do štádia pred

vyrubovacie konanie. Protokol o určení dane podľa pomôcok a výzva na podanie daňového

priznania sú úkonmi smerujúcimi k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho nezaniklo právo

vyrubiť daň ( , ). Námietka nie

je preto dôvodná.“

... k odvolacej námietke žalobcu (že pred vydaním Protokolu z 28. 04. 2009 nespísal

so žalobcom v zmysle zápisnicu podľa a keďže

zápisnica spísaná nebola, je podľa žalobcu vydaný protokol o určení dane podľa pomôcok

zo dňa 28. 04. 2009 nezákonný a nemožno naň prihliadať ako na úkon smerujúci

k vyrubeniu dane, v dôsledku čoho potom došlo k zániku práva vyrubiť daň dňom

01. 01. 2012) uviedol (odvolací súd, pozn.), že nadobudol účinnosť

dňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby bola spísaná zápisnica podľa § 68

ods. 3 ešte pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok

č. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa 28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti

nového nestrácajú úkony vykonané podľa

na právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu,

že Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade nezákonný a teda, že daňová povinnosť

žalobcu sa prekludovala.“

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti za druhé pochybenie daňových orgánov a súdov

považuje posúdenie, či sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 11 ods. 2 zákona

č. K tomu si najvyšší súd dovoľuje uviesť, že aj keď sa sťažovateľ s názorom

daňových orgánov a súdov nestotožňuje, neznamená to, že ich rozhodnutia sú

neodôvodnené alebo arbitrárne.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, a v danom prípade nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľa

podľa a 2 ...

Navyše, podľa názoru najvyššieho súdu sa na daňovú vec sťažovateľa článok 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1

dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach

a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“.»

Na základe uvedenej argumentácie predsedníčka najvyššieho súdu navrhla sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2

V súvislosti so skutočnosťou, že predmetom sťažnosti je namietané porušenie

sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti ), preto je

podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká

správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že

úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy (m. m. porovnaj napr. , ).

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo

je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. ,

, ).

Ochrana princípov spravodlivého súdneho konania na zákonnej úrovni všeobecným

súdom sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie

námietky, čo podľa ústavného súdu najvyšší súd v posudzovanej veci v dostatočnom

rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho označených práv

predmetným rozsudkom najvyššieho súdu je nesprávne právne posúdenie vzniku daňovej

povinnosti sťažovateľa, nezákonnosť dokazovania v súvislosti s miestnym zisťovaním

správcu dane a nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho

žalobným a odvolacím námietkam.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd okrem poukazu na

presvedčivú argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa (citované na s. 8 tohto nálezu)

uvádza:

«K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti vykonania miestneho zisťovania

senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie

Z. z., v zmysle ktorého je colný úrad pri daňovom dozore a daňovej kontrole oprávnený

vstupovať do každej prevádzkovej budovy, miestnosti, obydlia alebo nebytového priestoru,

ktorý kontrolovaný subjekt používa. Colný úrad má na vykonanie miestneho zisťovania

oprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona, konkrétne § 39 ods. 3 písm. a/ zákona

č. , a preto nie je súhlas prokurátora na takéto konanie potrebný. Postup

colného úradu pri daňovom dozore a daňovej kontrole sa nespravuje trestnoprávnymi

predpismi.

Pokiaľ žalobca namietal, že v konaní nebolo preukázané, že bol vlastníkom

priestorov, v ktorých boli tabakové výrobky nájdené, odvolací súd poukazuje na skutočnosti

zistené colnými orgánmi, že žalobca mal predmetné priestory prenajaté od vlastníčky

, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že v predmetných priestoroch boli

vymenené zámky, od ktorých ona nemala kľúče, čo žalobca nepoprel. Na tomto výsluchu bol

prítomný aj zástupca žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi sám potvrdil, že predmetné

priestory mal od vlastníčky prenajaté a ako jediný dôkaz o svojom tvrdení, že tieto priestory

ďalej prenajal, predložil „Vyhlásenie“ zo dňa 15. 06. 2009. Na uvedenej skutočnosti

nemení nič na to, že podpis bol úradne osvedčený obcou

keďže hodnovernosť tejto listiny bola následným vykonaným dokazovaním spochybnená.

Žalobca nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že skutočne dal uvedené

priestory do podnájmu , a tiež nepreukázal, že v prípade ak by aj dal

uvedené priestory do podnájmu , nemal už ďalej do nich prístup.

Žalobca tiež namietal, že pred vydaním protokolu o určení dane podľa pomôcok

č. 15645/2009-6665 zo dňa 28. 04. 2009 mala byť spísaná zápisnica podľa § 68 ods. 3

Senát odvolacieho súdu k tejto námietke uvádza, že zákon

č. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2010, a preto nebolo reálne možné, aby

bola spísaná zápisnica podľa ešte pred vydaním

protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 15645/2009-6665, ktorý bol vydaný ešte dňa

28. 04. 2009. Nadobudnutím účinnosti nového nestrácajú úkony

vykonané podľa na právnej relevantnosti. Vzhľadom k uvedenému

nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že Protokol z 28. 04. 2009 je v danom prípade

nezákonný a teda, že daňová povinnosť žalobcu sa prekludovala.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý

rozsudok nemožno považovať za arbitrárny, keďže najvyšší súd ako súd odvolací pri

svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych

predpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke,

pričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil, t. j. napadnutý rozsudok je

primeraným spôsobom odôvodnený. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že

sťažovateľom uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj

nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje takú

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 , na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho porušenie. Nesúhlas

sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal

porušenie svojho základného práva podľa a 2 , odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Nad rámec odmietnutia tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné ešte

poznamenať, že považuje za ústavne akceptovateľný právny záver všeobecných súdov

o tom, že protokol o určení dane podľa pomôcok z 28. apríla 2009 je takým úkonom

smerujúcim k vyrubeniu dane, ktorý v zmysle § 45 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov [v znení účinnom k 28. aprílu 2009 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)]

má za následok pretrhnutie prekluzívnej lehoty, a to bez ohľadu na to, či následne došlo

k zmene právnej úpravy alebo k zrušeniu platobného výmeru. S poukazom na znenie § 15

ods. 10 v spojení s ods. 12 zákona o správe daní a poplatkov právne účinky protokolu

o určení dane podľa pomôcok ako úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane na plynutie

prekluzívnej lehoty totiž nastali dňom jeho prerokovania (ktorý sa považuje za deň

doručenia). Neskoršie zrušenie individuálneho správneho aktu vydaného na jeho podklade

nemôže do tohto účinku nijako spätne zasiahnuť.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní.

V tejto súvislosti je potrebné odkázať na relevantnú časť judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej

vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na daňové veci z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad

verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives); pozri k tomu napr. Jussila

v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006 (bod 45), alebo

Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001 (body 24

 31). To neplatí len v tom prípade, keď napadnutú daňovú vec ESĽP kvalifikuje ako trestnú

vec (o tom pozri m. m. ).

V danom prípade nejde o uloženie sankcie, ktorá by mala preventívny a represívny

charakter tak, ako to vyžaduje jedno z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie

umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru

a konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu porovnaj Engel and

Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna

ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).

V sťažovateľovej právnej veci ide o určenie základu spotrebnej dane z tabakových

výrobkov a následné vyrubenie tejto spotrebnej dane. Autoritatívne určenie rozsahu daňovej

povinnosti stanovenej zákonom nemožno s poukazom na absenciu represívnej (aj

preventívnej) zložky subsumovať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru. Sťažovateľ v súvislosti s namietaným daňovým konaní teda nepožíva záruky čl. 6

ods. 1 dohovoru, a preto nemohlo byť do tohto práva napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu zasiahnuté.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vyslovil právny názor, že ak sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva, ktoré podľa

konkrétnych okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd odmietne jeho sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú (napr. , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016