Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 748/2016
PDF · 208.03 KB
No categories available
II. ÚS 748/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom,
Kuzmányho 29, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 2/2014 z 27. apríla 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, ktorou podľa
petitu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Co 2/2014 z 27. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní
vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 36 C 279/2012
domáhal proti odporcovi Správcovské bytové družstvo IV Košice, Levočská 3, Košice
(ďalej len „žalovaný“), vydania rozhodnutia v tomto znení: „Súd ruší nezákonné
uznesenia členskej schôdze vlastníkov zo dňa 01. 10. 2012 označené v zápisnici zo
schôdze v bode č. 8 písmenami c, d, e.“ Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že schôdza
vlastníkov bytov „... prijatím uznesenia dňa 01. 10. 2012 opätovne rozhodla, aby
sťažovateľ pre roky 2011 a nasledujúce roky vykonával rozúčtovania spotreby tepla tak,
ako v roku 2010, teda odlišne od znenia podľa § 7 ods. 1 vyhlášky ÚRSO č. 358/2009 Z.
z., s použitím nesprávnych koeficientov pre zohľadnenie nepriaznivej polohy miestnosti“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 36 C 279/2012 z 22. októbra 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania. Proti
označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa.
Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu a v tejto súvislosti argumentuje:
„Krajský súd v Košiciach sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal viacerými
podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom prvého
stupňa a v odvolaní. ... Sťažovateľ mal za to, že akékoľvek rozpočítavanie spotreby tepla
inak ako podľa cit. zákona o tepelnej energetike v spojení s vyhláškou ÚRSO je nezákonné.
Súd sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že konanie žalovaného pri vykonávaní
vyúčtovania bolo protiprávne, pokiaľ žalovaný vykonával rozpočítavanie dodávky tepla pre
konečného spotrebiteľa v zmysle ich dohody prijatej na schôdzi vlastníkov. Súd
nereflektoval na námietku sťažovateľa, že žalovaný konal v rozpore s platným zákonom, ak
pri vyúčtovaní konal na základe rozhodnutia vlastníkov bytov, keďže ich rozhodnutie
nemôže meniť platnú legislatívu.
Nemožno sa stotožniť s názorom odporcu, že žalovaný ako správca zabezpečuje iba
výkon uznesení prijatých na schôdzi vlastníkmi bytov, ale nezodpovedá za obsah takýchto
rozhodnutí.
... nulitným aktom je aj sťažovateľom napádané uznesenie vlastníkov bytov, na
základe ktorého má žalovaný vykonávať rozúčtovanie spotreby tepla odlišne od znenia
podľa § 7 ods. 1 vyhlášky ÚRSO č. 358/2009 Z. z., s použitím nesprávnych koeficientov pre
zohľadnenie nepriaznivej polohy miestnosti. Odporca sa s týmito námietkami sťažovateľa
vôbec nezaoberal.“
Sťažovateľ ďalej namieta nesprávnosť posúdenia oprávnenia žalovaného na výkon
rozpočítavania tepla podľa dohody vlastníkov bytov.
«Z uvedeného vyplýva, že rozpočítavanie množstva tepla je možné uskutočniť iba
na základe zákona o tepelnej energetike, ktorý odkazuje na pravidla rozpočítavania
vo Vyhláške (konkrétne ust. § 7). Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že žalovaný
konal protizákonne, ak vykonával rozpočítavanie podľa vlastných pravidiel, ktoré sú v
rozpore s ust. § 7 Vyhlášky. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať
rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v
prípade, ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov. Máme za to, že
takáto dohoda by bola v rozpore so zákonom č. 657/2004 Z. z (ďalej len „ZoTE“). Tento
zákon nedáva koncovému odberateľovi autonómiu vykonávať rozpočítavanie podľa
vlastných pravidiel, ale striktne odkazuje na pravidla rozpočítavania stanovené vo
všeobecne záväznom právnom predpise (Vyhláška).
Na margo doteraz uvedeného sťažovateľ považuje ust. § 7 ods. 10 Vyhlášky za
nesúladné so ZoTE (§ 18 ods. 4 písm. d) a ods. 11). Zatiaľ čo ZoTE určuje, že pravidla
rozpočítavania stanoví Vyhláška, t. j. právny predpis nižšej právnej sily, Vyhláška túto
kompetenciu nad rámec ZoTE ďalej presúva aj na dohodu konečných spotrebiteľov
(vlastníkov bytov). Zastávame názor, že ak by ZoTE pripúšťal rozpočítavanie aj podľa
vlastných pravidiel len na základe dohody vlastníkov bytov, muselo by byť toto právo
explicitne v zákone uvedené.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozsudku v súvislosti s diskriminačnou povahou konania žalovaného a v tejto súvislosti
uvádza:
„Sťažovateľ sa svojim žalobným návrhom na súde fakticky domáhal ochrany pred
diskriminačným konaním žalovaného. Tým, že žalovaný vykonáva rozpočítavanie tepla
inak ako podľa vyššie cit. zákona, ergo podľa vlastných pravidiel, poškodzuje a
diskriminuje sťažovateľa oproti ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome. V rozsudku Okresného i Krajského súdu (odporcu) však absentuje
hodnotenie súdu, či výpočet žalovaného realizovaný podľa pravidiel rozpočítavania
množstva tepla odlišných od Vyhlášky nepoškodzuje Sťažovateľa, a či nie je
diskriminačné vzhľadom na ostatných vlastníkov bytov a teda, či týmto postupom
žalovaného nedochádza najmä k porušovaniu § 3 Občianskeho zákonníka a čl. 12 Ústavy
SR.“
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom,
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu
úhradu trov konania v sume 303,16 €.
Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, čo
odôvodňuje „... predovšetkým priamou škodou spôsobenou nezákonným každoročným
diskriminačným rozpočítaním nákladov za dodané teplo už od roku 2006 a z toho plynúca
pretrvávajúca právna neistota sťažovateľa, čo vyčísľuje v sume 1.500 Eur a taktiež
doterajšími nákladmi, ktoré už sťažovateľ vynaložil v rámci domáhania sa ochrany svojho
práva pred touto diskrimináciou, čo vyčísľuje v sume 500 Eur“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil na
posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zároveň ústavný súd považuje ešte pred rámcovým meritórnym posúdením sťažnosti
za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z ústavného postavenia ústavného súdu (čl. 124 ústavy) vyplýva, že jeho prvoradou
úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že
všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Podstatou výhrad sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu je
nedostatok jeho odôvodnenia, a to predovšetkým v časti týkajúcej akceptovania (podľa
názoru sťažovateľa) nulitného aktu – uznesenia členskej schôdze vlastníkov bytov
o rozpočítavaní tepla vo veci konajúcich všeobecných súdov v priamej súvislosti
s namietanou diskrimináciou sťažovateľa vlastníka bytu v spojení s nepriaznivou polohou
jeho bytu. Sťažovateľ zastáva názor, že § 7 ods. 10 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 358/2009 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 630/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom
mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody
a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“), je v nesúlade so zákonom
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o tepelnej energetike“).
Pri posudzovaní sťažnosti považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť, že v konaní
pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia vlastníkov bytov
prijatého na členskej schôdzi vlastníkov bytov, čo vyplýva z obsahu a petitu jeho žaloby.
Všeobecné súdy sú viazané žalobným návrhom (petitom) vo veci. Za tejto situácie je
prirodzené, že odôvodnenie ich rozhodnutí reaguje, resp. musí reagovať v prvom rade na
právne významné skutočnosti obsiahnuté v žalobe a v jej petite, t. j. všeobecný súd sa
vo svojom rozhodnutí musí vyjadriť vo vzťahu k predmetu konania vymedzenému v žalobe.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého
rozsudku, v ktorej krajský súd predovšetkým uvádza:
„Vo vzťahu k predmetu konania preskúmavanej veci, povaha ktorého je daná ust.
§ 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. (v spojení aj s ust. § 10 cit. zák.), je správny záver súdu
prvého stupňa, že uznesenie schôdze vlastníkov bytov z 1. októbra 2012, ktorého zrušenia
(neplatnosti) sa žalobca domáha, sa dotýka všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome, teda
aj tých, ktorí sa schôdze nezúčastnili, ale sú týmto uznesením viazaní. Vzhľadom na
charakter hmotnoprávneho vzťahu predmetného sporu (§ 14 ods. 4 cit. zák.) ide o tzv.
nútené nerozlučné procesné spoločenstvo, preto pasívna vecná legitimácia svedčí všetkým
vlastníkom bytov v bytovom dome. Názor žalobcu, že v danej veci je nositeľom pasívnej
vecnej legitimácie žalované Správcovské bytové družstvo IV Košice, nie je preto správny.
Uvedené Správcovské bytové družstvo IV Košice ako správca zabezpečuje výkon uznesení
prijatých na schôdzi vlastníkmi bytov, ale nezodpovedá za obsah takýchto platných
rozhodnutí vlastníkov bytov. V danom prípade nejde teda o vzťah vlastníka bytu voči
správcovi, ale voči ostatným vlastníkom bytov v bytovom dome.“
Z citovaného vyplýva, že kľúčovým dôvodom na zamietnutie žaloby (aj odvolania)
bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, s argumentáciou krajského súdu
(a pred ním okresného súdu), že vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze sa môže
žalobca ako prehlasovaný vlastník domáhať len vo vzťahu k ostatným vlastníkom bytov,
a nie vo vzťahu k žalovanému. Ústavný súd sa s týmto záverom všeobecných súdov
stotožňuje a poznamenáva, že ide o osobitný druh žaloby upravený § 14 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 82/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (v znení účinnom do 30. septembra 2014, pozn.). Za týchto okolností nemožno
považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.
Naopak, právne závery krajského súdu (ako aj okresného súdu) ústavný súd považuje
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého
rozsudku zasahovať.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd vo vzťahu k úvahe sťažovateľa
o nesúlade § 7 ods. 10 vyhlášky so zákonom o tepelnej energetike poznamenáva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže uplatniť právomoci, ktoré mu
patria v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa
ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre
ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava
konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).
Z citovaného teda predovšetkým vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru
má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť
právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad
sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného
súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to
ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv
a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016