Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 748/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom,

Kuzmányho 29, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, ktorou podľa

petitu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní

vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal proti odporcovi Správcovské bytové družstvo IV Košice, Levočská 3, Košice

(ďalej len „žalovaný“), vydania rozhodnutia v tomto znení: „Súd ruší nezákonné

uznesenia členskej schôdze vlastníkov zo dňa 01. 10. 2012 označené v zápisnici zo

schôdze v bode č. 8 písmenami c, d, e.“ Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že schôdza

vlastníkov bytov „... prijatím uznesenia dňa 01. 10. 2012 opätovne rozhodla, aby

sťažovateľ pre roky 2011 a nasledujúce roky vykonával rozúčtovania spotreby tepla tak,

ako v roku 2010, teda odlišne od znenia podľa § 7 ods. 1 vyhlášky ÚRSO č. 358/2009 Z.

z., s použitím nesprávnych koeficientov pre zohľadnenie nepriaznivej polohy miestnosti“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania. Proti

označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa.

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu a v tejto súvislosti argumentuje:

„Krajský súd v Košiciach sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal viacerými

podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom prvého

stupňa a v odvolaní. ... Sťažovateľ mal za to, že akékoľvek rozpočítavanie spotreby tepla

inak ako podľa cit. zákona o tepelnej energetike v spojení s vyhláškou ÚRSO je nezákonné.

Súd sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že konanie žalovaného pri vykonávaní

vyúčtovania bolo protiprávne, pokiaľ žalovaný vykonával rozpočítavanie dodávky tepla pre

konečného spotrebiteľa v zmysle ich dohody prijatej na schôdzi vlastníkov. Súd

nereflektoval na námietku sťažovateľa, že žalovaný konal v rozpore s platným zákonom, ak

pri vyúčtovaní konal na základe rozhodnutia vlastníkov bytov, keďže ich rozhodnutie

nemôže meniť platnú legislatívu.

Nemožno sa stotožniť s názorom odporcu, že žalovaný ako správca zabezpečuje iba

výkon uznesení prijatých na schôdzi vlastníkmi bytov, ale nezodpovedá za obsah takýchto

rozhodnutí.

... nulitným aktom je aj sťažovateľom napádané uznesenie vlastníkov bytov, na

základe ktorého má žalovaný vykonávať rozúčtovanie spotreby tepla odlišne od znenia

podľa vyhlášky ÚRSO č. , s použitím nesprávnych koeficientov pre

zohľadnenie nepriaznivej polohy miestnosti. Odporca sa s týmito námietkami sťažovateľa

vôbec nezaoberal.“

Sťažovateľ ďalej namieta nesprávnosť posúdenia oprávnenia žalovaného na výkon

rozpočítavania tepla podľa dohody vlastníkov bytov.

«Z uvedeného vyplýva, že rozpočítavanie množstva tepla je možné uskutočniť iba

na základe zákona o tepelnej energetike, ktorý odkazuje na pravidla rozpočítavania

vo Vyhláške (konkrétne ust. § 7). Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že žalovaný

konal protizákonne, ak vykonával rozpočítavanie podľa vlastných pravidiel, ktoré sú v

rozpore s ust. § 7 Vyhlášky. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať

rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v

prípade, ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov. Máme za to, že

takáto dohoda by bola v rozpore so Z. z (ďalej len „ZoTE“). Tento

zákon nedáva koncovému odberateľovi autonómiu vykonávať rozpočítavanie podľa

vlastných pravidiel, ale striktne odkazuje na pravidla rozpočítavania stanovené vo

všeobecne záväznom právnom predpise (Vyhláška).

Na margo doteraz uvedeného sťažovateľ považuje ust. § 7 ods. 10 Vyhlášky za

nesúladné so ZoTE (§ 18 ods. 4 písm. d) a ods. 11). Zatiaľ čo ZoTE určuje, že pravidla

rozpočítavania stanoví Vyhláška, t. j. právny predpis nižšej právnej sily, Vyhláška túto

kompetenciu nad rámec ZoTE ďalej presúva aj na dohodu konečných spotrebiteľov

(vlastníkov bytov). Zastávame názor, že ak by ZoTE pripúšťal rozpočítavanie aj podľa

vlastných pravidiel len na základe dohody vlastníkov bytov, muselo by byť toto právo

explicitne v zákone uvedené.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého

rozsudku v súvislosti s diskriminačnou povahou konania žalovaného a v tejto súvislosti

uvádza:

„Sťažovateľ sa svojim žalobným návrhom na súde fakticky domáhal ochrany pred

diskriminačným konaním žalovaného. Tým, že žalovaný vykonáva rozpočítavanie tepla

inak ako podľa vyššie cit. zákona, ergo podľa vlastných pravidiel, poškodzuje a

diskriminuje sťažovateľa oproti ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v

bytovom dome. V rozsudku Okresného i Krajského súdu (odporcu) však absentuje

hodnotenie súdu, či výpočet žalovaného realizovaný podľa pravidiel rozpočítavania

množstva tepla odlišných od Vyhlášky nepoškodzuje Sťažovateľa, a či nie je

diskriminačné vzhľadom na ostatných vlastníkov bytov a teda, či týmto postupom

žalovaného nedochádza najmä k porušovaniu a

SR.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom,

zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu

úhradu trov konania v sume 303,16 €.

Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, čo

odôvodňuje „... predovšetkým priamou škodou spôsobenou nezákonným každoročným

diskriminačným rozpočítaním nákladov za dodané teplo už od roku 2006 a z toho plynúca

pretrvávajúca právna neistota sťažovateľa, čo vyčísľuje v sume 1.500 Eur a taktiež

doterajšími nákladmi, ktoré už sťažovateľ vynaložil v rámci domáhania sa ochrany svojho

práva pred touto diskrimináciou, čo vyčísľuje v sume 500 Eur“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil na

posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2

totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Zároveň ústavný súd považuje ešte pred rámcovým meritórnym posúdením sťažnosti

za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z ústavného postavenia ústavného súdu ( ) vyplýva, že jeho prvoradou

úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že

všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Podstatou výhrad sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu je

nedostatok jeho odôvodnenia, a to predovšetkým v časti týkajúcej akceptovania (podľa

názoru sťažovateľa) nulitného aktu – uznesenia členskej schôdze vlastníkov bytov

o rozpočítavaní tepla vo veci konajúcich všeobecných súdov v priamej súvislosti

s namietanou diskrimináciou sťažovateľa vlastníka bytu v spojení s nepriaznivou polohou

jeho bytu. Sťažovateľ zastáva názor, že § 7 ods. 10 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví č. , ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom

mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody

a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“), je v nesúlade so zákonom

č. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o tepelnej energetike“).

Pri posudzovaní sťažnosti považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť, že v konaní

pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia vlastníkov bytov

prijatého na členskej schôdzi vlastníkov bytov, čo vyplýva z obsahu a petitu jeho žaloby.

Všeobecné súdy sú viazané žalobným návrhom (petitom) vo veci. Za tejto situácie je

prirodzené, že odôvodnenie ich rozhodnutí reaguje, resp. musí reagovať v prvom rade na

právne významné skutočnosti obsiahnuté v žalobe a v jej petite, t. j. všeobecný súd sa

vo svojom rozhodnutí musí vyjadriť vo vzťahu k predmetu konania vymedzenému v žalobe.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého

rozsudku, v ktorej krajský súd predovšetkým uvádza:

„Vo vzťahu k predmetu konania preskúmavanej veci, povaha ktorého je daná ust.

(v spojení aj s ust. cit. zák.), je správny záver súdu

prvého stupňa, že uznesenie schôdze vlastníkov bytov z 1. októbra 2012, ktorého zrušenia

(neplatnosti) sa žalobca domáha, sa dotýka všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome, teda

aj tých, ktorí sa schôdze nezúčastnili, ale sú týmto uznesením viazaní. Vzhľadom na

charakter hmotnoprávneho vzťahu predmetného sporu (§ 14 ods. 4 cit. zák.) ide o tzv.

nútené nerozlučné procesné spoločenstvo, preto pasívna vecná legitimácia svedčí všetkým

vlastníkom bytov v bytovom dome. Názor žalobcu, že v danej veci je nositeľom pasívnej

vecnej legitimácie žalované Správcovské bytové družstvo IV Košice, nie je preto správny.

Uvedené Správcovské bytové družstvo IV Košice ako správca zabezpečuje výkon uznesení

prijatých na schôdzi vlastníkmi bytov, ale nezodpovedá za obsah takýchto platných

rozhodnutí vlastníkov bytov. V danom prípade nejde teda o vzťah vlastníka bytu voči

správcovi, ale voči ostatným vlastníkom bytov v bytovom dome.“

Z citovaného vyplýva, že kľúčovým dôvodom na zamietnutie žaloby (aj odvolania)

bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, s argumentáciou krajského súdu

(a pred ním okresného súdu), že vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze sa môže

žalobca ako prehlasovaný vlastník domáhať len vo vzťahu k ostatným vlastníkom bytov,

a nie vo vzťahu k žalovanému. Ústavný súd sa s týmto záverom všeobecných súdov

stotožňuje a poznamenáva, že ide o osobitný druh žaloby upravený § 14 ods. 4 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov (v znení účinnom do 30. septembra 2014, pozn.). Za týchto okolností nemožno

považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Naopak, právne závery krajského súdu (ako aj okresného súdu) ústavný súd považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého

rozsudku zasahovať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd vo vzťahu k úvahe sťažovateľa

o nesúlade § 7 ods. 10 vyhlášky so zákonom o tepelnej energetike poznamenáva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže uplatniť právomoci, ktoré mu

patria v konaní o súlade právnych predpisov podľa . V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa

ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre

ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava

konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ (, tiež , , ).

Z citovaného teda predovšetkým vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade

právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru

má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016