Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 741/2016
PDF · 437.12 KB
No categories available
II. ÚS 741/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2015
a jeho uznesením z 10. júna 2015, ako aj postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 T 182/2013 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou
Vestenickou, Ševčenkova 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 27/2015 a jeho uznesením z 10. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 T 182/2013 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 23 T 182/2013 zo 4. novembra 2014 uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví,
za čo mu bol podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 2 Trestného zákona
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov a zároveň mu
bola uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 3 059 €.
Skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, sa dopustil tým, že „dňa 10. 5. 2013
v čase okolo 23.55 hod. v obci , pred vchodom do pohostinstva
, bezdôvodne vyzval ... na férovú bitku, následne sa títo najskôr
začali vzájomne naťahovať, potom sa začali spolu biť, pričom namiesto
férového boja s , začal tohto opakovane bodať nožom s čepeľou cca
10 cm, čím svojím konaním spôsobil ... zranenia a to reznú ranu v ľavej
slabine o dĺžke 3 cm prenikajúcu cez kožu s poškodením kožnej vetvy stehenného svalu,
reznú ranku na ľavom pleci, reznú ranu brušnej steny napravo od pupka o dĺžke 10 cm,
z ktorej vyčnievali kľučky tenkého čreva a okružia, pričom rana prenikla cez dutinu brušnú
na zadný list pobrušnice do priestoru za dutinu brušnú a poranila dolnú dutú žilu a ťažký
šok z masívneho krvácania v množstve 3800 – 4000 ml krvi, pričom podľa znalca je
predmetného zranenia potrebné kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví, jednalo sa
o poranenie pre život dôležitého orgánu, v dôsledku masívneho krvácania bol poškodený
ohrozený na živote a poškodený bol obmedzený na obvyklom spôsobe života po dobu
7 týždňov“.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 27/2015 z 10. júna 2015 tak, že odvolanie
sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
V napadnutom uznesení krajský súd vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku
okrem iného uvádza:
„V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd veľmi podrobne, jasne,
zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade
Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktoré
sa týkajú výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si
odvolací súd v celom rozsahu osvojuje a v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa odkazuje.“
Krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku
okresného súdu o vine doplňujúco uvádza:
„Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný nepoprel kontakt
s poškodeným, pričom poukázal na konanie poškodeného s tým, že nožík pri sebe nemal,
keď sa strhla šarvátka. Poškodený uviedol, že počas súboja s obžalovaným
nevidel obžalovaného vytiahnuť nožík alebo nejaký iný predmet.
K začiatku incidentu uviedol, že obžalovaný si vyzliekol tričko, začal ho urážať
a vyzýval ho na férovku. Pristúpil k nemu, začali sa trhať a udierať. Keď od obžalovaného
odstúpil, tak zistil, že mu trčia črevá, ako to zbadal, prišlo mu strašne zle a ďalej si už nič
nepamätá. V ten deň nemal incident so žiadnou inou osobou, a teda žiadna iná osoba mu
tieto zranenia nemohla spôsobiť. Pred bitkou zranený nebol. Potvrdil, že videl, že
obžalovaný mal nôž vo vnútri položený na bare. Svedok vypovedal, že mal
vedomosť, že vonku došlo k nejakej potýčke, prišiel za ním niekto, že vonku sa trhajú, preto
išiel von aj on, videl poškodeného a obžalovaného. Keď vyšiel von, už sa bili.
Obžalovaný si dal dole tričko a vyzýval na férovku. Chceli ich rozdeliť, bol
tam ešte obžalovaného kamarát, ktorý ťahal. Svedok ho chytil a zhodil na zem. Keď
sa postavil už videl ktorý si držal črevá v ruke. Zavolal záchranku, obžalovaný stál
pri smetiakoch a smial sa. Priamo ako obžalovaný spôsobil zranenie to nevidel. Videl iba
ako sa bili a hneď potom poškodeného ako mal črevá v ruke. Svedok potvrdil,
že obžalovaný mu ukazoval nožík, bol taký malý - vystrelovačka, keď bol zatvorený mohol
mať tak do 10 cm. Čepeľ nevie uviesť koľko mohla mať. Nôž mal z dôvodu, že obžalovaný
robil taxikára a niečo sa mu stalo, niekto ho zozadu napadol, a preto ten nožík nosil
so sebou. Nevidel obžalovaného, že by si vyzliekal tričko a vyzýval na férovku.
Nevidel ani bitku. Svedkyňa , priateľka obžalovaného, popisovala konflikt
s pričom počula krik, že leží na zemi a počula, že niekto kričí, že to
bol ten preto obžalovaný sa asi zľakol a utekal preč. Ona jediná poškodenému
pomohla, videla, že mu nikto iný nepomáha.
Vedela, že obžalovaný má nôž. Videla, že tento mal položený na bare, mal tam
položenú peňaženku a asi aj telefón. Nožík sa potom stratil. Obžalovaný pri konflikte nemal
nožík ani žiadny ostrý predmet.
Svedok potvrdil, že s obžalovaným mali nejaký spor. Sácali
sa, začala medzi nimi bitka. Táto prebiehala postojačky, udierali sa. si zdvihol
tričko, zbadal, že mu trčia črevá, spadol na zem, niekto volal záchranku. s inou
osobou tam nijaký problém ani konflikt nemal. Obžalovanému videl niečo v ruke ligotavé.
Videl ako ušiel do lesa. Svedkyňa videla ako padol na zem
a videli ako mu trčia črevá, volali mu záchranku. Obžalovaného videla pri smetných
košoch, držal v ruke nožík, s týmto sa hral, vedela, že obžalovaný potom ušiel do lesa.
Svedok rovnako potvrdil konflikt s obžalovaným s tým,
že následne išiel do krčmy a o chvíľku niekto prišiel s tým, že je zle, že niekto
pichol. Videl ležať na zemi. Obžalovaný tam ešte bol, niečo vravel a potom odišiel.
Videl ho pri smetnom koši, mal niečo v ruke, myslí si, že to bol nôž. Potom utiekol do lesa.
Svedkyňa priamo konflikt nevidela, avšak vedela, že niekto
dobehol do krčmy a povedal, že niekto bodol. Keď vybehla, videla ako sa
hádal pri smetiakoch s priateľkou. Nastal chaos. priateľka sa vrátila a pomáhala
sa nachviľku vrátil ku priateľke, stál nad ňou, keď už držala brucho.
Ako došlo k pichnutiu nevidela. Voľakto vykrikoval, že ho pichol ten z Svedok
konflikt priamo nevidel. Ako došlo k zraneniu tiež nevidel. Nevidel ani žiadny
nôž alebo inú zbraň. Vedel však, že niekto prišiel povedať, že je tam niekto dopichaný.
Svedkyňa uviedla, že videla ako sa hádal s
išla za svojim priateľom a ona išla za . sa
s šklbal. Nevidela, že by došlo k fyzickému konfliktu medzi obžalovaným
a . Videla ako stál a držal si ranu. Ako došlo k zraneniu však
uviesť nevedela.
Svedkyňa videla poškodeného len ležať na zemi. Svedok
potvrdil konflikt medzi obžalovaným a poškodeným s tým, že videl ako sa bili,
dával obžalovanému rany päsťou do hlavy. Obžalovaný zase zospodu s nožíkom. Pri tej
bitke nožík nevidel. Potom si vyhrnul tričko, mal vonku črevá. Obžalovaný prišiel
nad neho, ešte sa zasmial, v ruke mal nôž. Zároveň na to hneď ušiel. Okresný súd vypočul aj
príslušníkov polície, ktorí opísali miesto činu, ako aj okolnosti za akých našli obžalovaného
s tým, že keď hľadali obžalovaného, vošli do dvora tam našli pohodené botasky,
povedal, že sú to botasky, pričom jeho topánky zmizli.
Príslušník polície prehľadával okolie a podozrivého našiel sedieť pri ceste na
zemi pri múriky plota, kde bol stĺp verejného osvetlenia. Nôž hľadali aj detektorom kovov,
avšak tento nenašli. Nevedeli kadiaľ podozrivý chodil.
Z takto vykonaného dokazovania možno jednoznačne ustáliť, že v predmetný deň
a v čase, kedy malo dôjsť ku skutku jediný kto mal medzi sebou priamy konflikt
s poškodeným bol práve obžalovaný . V tomto smere ani jedna
z vyššie uvedených výpovedí si neodporuje. Nikto zo svedkov neuviedol, že by
napadol ktokoľvek iný a nikto zo svedkov nevypovedal, že by niekto iný okrem
mal na danom mieste nôž. Obžalovaný je priamo usvedčovaný svedkami
, , , ,
. Krajský súd nemá ani najmenšiu pochybnosť o tom, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva, že obžalovaný je páchateľom skutku, ktorý sa mu kladie za vinu.
Žiadna z vyššie uvedených výpovedí nie je v zjavnom rozpore s inou výpoveďou svedka
a tieto výpovede sa navzájom dopĺňajú a usvedčujú obžalovaného.“
Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení
ďalej uvádza:
„Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného smerujúce k existencii zbrane, tu
krajský súd uvádza, že všetci svedkovia zhodne vypovedali, že jediný kto v ten večer mal pri
sebe zbraň v podobe nožíka bol práve obžalovaný. Navyše to dosvedčuje aj sám obžalovaný,
ktorý opísal, že tento nožík ukazoval spolusediacim pri stole. Pokiaľ obhajoba v podanom
odvolaní poukazuje na dve skupiny dôkazov, krajský súd sa s týmto nestotožňuje. Aj keby
poškodený a jeho kamaráti boli osoby, ktoré vyvolávajú konflikty a pokiaľ svedkyňa
vypovedala, že ju udrel svedok a obžalovaný bol tiež
napadnutý, tieto tvrdenia môžu byť pravdivé, avšak nevylučujú tú skutočnosť, že obžalovaný
mal s poškodeným konflikt a z výpovedí ďalších svedkov vyplýva, že bol to práve konflikt
medzi nimi, po ktorom zostal poškodený zranený nožom. Pokiaľ by súd tvrdil niečo iné, boli
by to špekulácie. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že poškodený bol zranený nožom
po kontakte s obžalovaným. Pokiaľ ide o samotný nôž a námietky obhajoby, že tento nebol
nájdený, tak na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné poukázať, že je zrejmé, že
obžalovaný utiekol do neďalekého lesa. Ak obhajoba namieta, že nôž mohol byť za pomoci
policajnej techniky nájdený, tak k tomu je potrebné poukázať na výpovede príslušníkov
polície, ktorí nôž skutočne aj hľadali, avšak nie je možné vylúčiť, že tento nôž obžalovaný
odhodil kdekoľvek do lesa. Je však treba poukázať na to, že napriek tomu, že nôž nebol
nájdený, z výpovedi svedkov aj samotného obžalovaného je daný jednoznačný záver, že
poranenie bolo spôsobené nožom a tento bol videný práve u obžalovaného
Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, ani s týmito sa krajský súd nestotožnil. Je
pravdou, že hodnotenie ťažkej ujmy na zdraví je otázkou právnou. Definícia ťažkej ujmy na
zdraví vyplýva z ustanovenia § 123 ods. 3 Tr. zák. Znalec v znaleckom posudku ustálil
zranenia, ktoré u poškodeného následkom konania obžalovaného vznikli, pričom objektívne
bolo zistené, že rana prenikla cez dutinu brušnú na zadný list pobrušnice do priestoru za
dutinu brušnú a poranila dolnú dutú žilu, pričom išlo o poranenie životne dôležitého
orgánu, sprevádzané masívnym krvácaním. Pokiaľ je v skutkovej vete konštatovanie znalca,
nespôsobuje to nesprávnosť rozhodnutia, nakoľko záver o tom, že sa v danom prípade jedná
o ťažkú ujmu na zdraví v konečnom dôsledku vyslovil súd.
Pokiaľ ide o námietky obhajoby, že poškodený nemohol stratiť 3800 - 4000 ml krvi,
ale že sa v danom prípade jedná o zmes fyziologického roztoku a krvi, táto námietka
rovnako nie je z hľadiska uznania viny relevantná. Podstatnou skutočnosťou je tá
skutočnosť, že obžalovaný spôsobil poškodenému vyššie uvedené zranenia, ktoré samé
osebe znamenali ohrozenie na živote a následkom - okrem iného - bol aj ťažký šok z
masívneho krvácania. Je však nepodstatné, koľko ml krvi poškodený stratil.
Je zrejmé z odvolacích námietok obžalovaného, že tento sa dožaduje iného
hodnotenia dôkazov. Na tomto mieste však krajský súd dáva do pozornosti, že ak súd
vyhodnotí niektorý vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán, nemôže to
byť dôvodom pre zmenu rozsudku. V tomto smere krajský súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR nepatrí právo účastníka
(strany konania) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov, prípadne
sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, ako ani
povinnosť súdu vykonať účastníkom konania navrhnuté dôkazy. Je výlučne na úvahe súdu,
ktoré dôkazy vykoná a tieto dôkazy následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom
a pokiaľ obžalovaný s takýmto hodnotením nesúhlasí, nespôsobuje to chybnosť rozhodnutia
okresného súdu. Tento logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
a vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine. S týmito dôvodmi sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje. Okresný súd rozhodol správne a zákonne a tomuto rozhodnutiu
krajský súd nemá čo vytknúť.“
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta skutkové závery
napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ako aj nesprávne hodnotenie
dôkazov.
V konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nikto zo svedkov nevidel
a nepotvrdil, že bodné zranenia poškodenému spôsobil on. Za kľúčovú skutočnosť
sťažovateľ považuje fakt, že bodná zbraň – nôž, ktorou mal byť poškodený pobodaný, sa
nikdy nenašla. Z tohto dôvodu ťažko možno hovoriť o dĺžke jeho čepele, jeho vlastnostiach
a mechanizme vzniku zranení poškodeného. Podľa názoru sťažovateľa neexistuje jediný
priamy dôkaz, ktorý by spájal jeho osobu s použitím zbrane a spôsobením bodných zranení
poškodenému.
Sťažovateľ spochybňuje aj výpoveď svedka ktorý je priateľom
poškodeného a ktorý nevedel jednoznačne potvrdiť svoju skoršiu výpoveď, t. j. nevedel
jednoznačne opísať priebeh skutku. Podľa sťažovateľa súdy neprihliadli na výpovede
svedkov, z ktorých vyplývalo, že v čase, kedy ku skutku došlo, bolo na mieste prítomných
viacero osôb, a teda bodné zranenia poškodenému mohla spôsobiť aj iná prítomná osoba.
Vo veci konajúcim súdom sťažovateľ tiež vytýka, že sa nezaoberali hodnovernosťou
výpovedí jednotlivých svedkov, napríklad svedok bol v minulosti právoplatne
odsúdený.
Sťažovateľ poukazuje aj na vyjadrenie znalca, že strata krvi poškodeného v objeme
uvádzanom obžalobou nie je zlučiteľná so životom a pravdepodobne bola do uvedeného
objemu zarátaná aj tekutina pochádzajúca z fyziologického roztoku. Sťažovateľ taktiež
namieta, že nebolo možné skutok kvalifikovať ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 155 Trestného zákona, keďže nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť poškodenému
ťažkú ujmu na zdraví. Napokon sťažovateľ namieta výšku uloženého trestu, keďže
„vzhľadom na jeho povahu, predošlý spôsob života, okolnosti skutku i bezúhonnosť“
považuje trest za neprimeraný.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné páva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutiami, a to konkrétne Rozsudkom Okresného
súdu Martin zo dňa 04. 11. 2014, sp. zn. 23 T/182/2013 ako porušovateľa v I. rade
a Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 06. 2015, č. k. 2 To/27/2015-424 ako
porušovateľa v II. rade porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 04. 11. 2014, sp. zn. 23 T/182/2013
rovnako ako aj Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 06. 2015, č. k. 2 To/27/2015-
424 sa zrušujú a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 EUR,
ktoré mu je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 296,44 EUR, ktoré je povinný porušiteľ v I./II. rade zaplatiť do jedného
mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
namietaným postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 23 T 182/2013 a jeho
rozsudkom zo 4. novembra 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, sťažovateľ mohol podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 2 To 27/2015 a jeho uznesením z 10. júna
2015
Vychádzajúc z charakteru námietok, ktoré uplatňuje sťažovateľ proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na
posúdenie, či táto časť sťažnosti nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti ústavný súd, uplatňujúc svoje štandardné
postupy, považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto právnym predpisom v posudzovanej veci je
zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“).
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred trestným súdom.
Analyzujúc námietky vznesené sťažovateľom, ústavný súd konštatuje, že v zásade
všetky sa týkajú zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi,
t. j. ide o námietky, s ktorými sa ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie zaoberá
len výnimočne, a to vtedy ak zistí, že pri dokazovaní došlo k extrémnym pochybeniam
zo strany v napadnutej veci konajúceho všeobecného súdu.
Napriek uvedenému sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní oboznámil
s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorého podstatné časti sú citované
v časti I tohto uznesenia, ako aj obsahom napadnutého rozsudku okresného súdu. Vychádzal
pritom zo svojho ustáleného názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Tento prístup bolo potrebné vo veci sťažovateľa uplatniť o to viac, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými závermi krajského súdu a viackrát na nich
poukázal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za vhodné poukázať aj na relevantné
časti napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorých sa vo vzťahu k dokazovaniu najmä
uvádza:
«Vykonaným dokazovaním podľa záveru súdu bolo bez pochybností preukázané, že
obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý mu kladie za vinu obžaloba. Svojím
konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví podľa
§ 155 ods. 1 Tr. zák., keďže inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Ublížením na
zdraví sa na účely Tr. zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne
vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky
čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Podľa ustálenej judikatúry sa za
ublíženie na zdraví pokladá poškodenie zdravia vyžadujúce liečbu a prípadnú
práceneschopnosť v trvaní minimálne okolo 7 dní. Podľa § 123 ods. 3, 4 Tr. zák. ťažkou
ujmou na zdraví sa na účely Tr. zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne
ochorenie, ktorou je o. i. poškodenie dôležitého orgánu a porucha zdravia trvajúca dlhší
čas. Poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa rozumie porucha, ktorá si objektívne
vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva
kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného.
Na podklade znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctva a
farmácie, odvetvia chirurgia a traumatológia pod č. 59/2013 mal
súd preukázané, že u poškodeného boli zistené nasledovné zranenia...
Podľa znalca je predmetné zranenia potrebné kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví,
jednalo sa o poranenie pre život dôležitého orgánu, v dôsledku masívneho krvácania bol
poškodený ohrozený na živote. Poškodený musel byť hospitalizovaný po dobu 6 dní,
podrobil sa operačnému zákroku, boli mu podávané opakovane transfúzie a infúzie. Počas
7 týždňov nemohol vykonávať činnosť spojenú s fyzickou záťažou. Liečba prebehla bez
komplikácií a poranenia si vyžadovali práceneschopnosť po dobu 7 týždňov. Bodové
ohodnotenie náhrady za bolesť znalec stanovil počtom 190 bodov. Vychádzajúc zo záverov
znaleckého posudku teda ujmu na zdraví poškodeného možno nepochybne z
trestnoprávneho hľadiska vyhodnotiť ako ťažkú ujmu na zdraví. Súd ešte dodáva, že podľa
výpovede súdneho znalca na hlavnom pojednávaní uvedená strata krvi u poškodeného v
objeme 3,8 – 4 litra mohla byť stanovená až po operačnom zákroku a úkonoch s ním
spojených (priebežné odsávanie krvi, vyplachovanie brušnej dutiny fyziologickým
roztokom). ... V každom prípade sa jednalo o zranenie, ktoré ohrozovalo život poškodeného
pokiaľ by nedošlo k urgentnému operačnému zákroku, jednalo sa o masívne krvácanie.
Obžalovaný sa ku spáchaniu činu nepriznal. Pred súdom urobil vyhlásenie v zmysle
§ 257 ods. 1 písm. a/ Tr. por., že je nevinný a vo veci odoprel vypovedať. V prípravnom
konaní v procesnom postavení obvineného potvrdil, že v čase skutku sa nachádzal
v pohostinstve , pričom si pamätá, že tam došlo k veľkej bitke. Dostal
vtedy od viacerých mužov údery rukami, možno aj nohami, lebo ležal na zemi. Bránil sa, ale
nevie, či pri tom niekoho udrel. Potom odtiaľ utekal, stratil sa v lese, kde padol do potoka.
Prišiel následne až ku domu , kde našiel tenisky a potom išiel na ulicu a tam
sedel až kým ho našli policajti. Je pravdou, že mal u seba malý vreckový nožík, otvárací
o dĺžke do 10 cm. Tento vo vnútri pri bare ukazoval a ich priateľkám. Nevie, či si
ho dal naspäť do vrecka alebo či tam zostal. Posledné čo si pamätá, že bol položený na
bare. V čase skutku bol pod vplyvom alkoholu, predtým vypil asi pol litra borovičky.
K prečítanej výpovedi ešte doplnil, že nožík mal dĺžku čepele 7 cm, ale pri tej šarvátke nožík
nemal, tento zostal asi pri bare.
Obž. je zo spáchania činu priamo usvedčovaný výpoveďami svedka
poškodeného ako i svedkov , ,
a . Svedok poškodený pred súdom vypovedal, že do
pohostinstva prišiel s kamarátmi . S obžalovaným
prišiel do kontaktu najskôr vo vnútri, pri bare. Potom s ním išiel von pred pohostinstvo,
s obžalovaným bol i jeden chalan z ktorého však nepoznal. Tam ku nim prišiel
a títo sa začali s obžalovaným naťahovať. sa ale potom vrátil
naspäť do krčmy, zavolal ho krčmár. Následne si obžalovaný vyzliekol tričko a začal ho
vyzývať na „férovku“. Zo strany obžalovaného tam boli stále urážky a nadávky. Pamätá si,
že s obžalovaným ku sebe pristúpili, chytili sa, začali sa trhať a udierať. Ako od
obžalovaného odstúpil, tak zistil, že je dopichaný a trčia mu črevá. Keď to zbadal, prišlo mu
strašne zle a ďalej si už nepamätá. Počas tohto súboja nevidel obžalovaného vytiahnuť
nožík, prípadne nejaký iný predmet, ktorým ho zranil. Obžalovaný ho volal na „férovku“,
takže to bral tak, že si dajú po hube. Nevedel, že obžalovaný má pri sebe nôž. Keby to vedel,
tak sa k nemu ani nepriblíži. Je pravda, že mal vypité. Predtým doma vypil asi tri poldecáky
a v krčme asi dva. On ani jeho kamaráti vtedy obžalovaného nepoznali, nakoľko tento bol
cudzí. Svedok potvrdil, že bol vnútri v pohostinstve, pričom niekto prišiel
s tým, že vonku došlo k potýčke, že sa tam trhajú. Keď vyšiel von uvidel tam poškodeného
a obžalovaného, ktorí sa už bili. Bolo tam viacej ľudí. Boli tam baby, ktoré ich najskôr
rozdeľovali, obžalovaného odťahovali, nech idú preč. Obžalovaný si potom dal dole tričko
a vyzýval na férovku. Chceli ich rozdeliť, pričom tam bol ešte obžalovaného
kamarát , ktorý ťahal. On si myslel, že chce obžalovanému
pomôcť, tak ho chytil a zhodil na zem. Pri tej bitke boli obžalovaný a poškodený zakliesnení.
udieral akoby zvrchu päsťami do oblasti hlavy a udieral do oblasti
brucha. Pri bitke bol ku nemu otočený chrbtom, takže on nevidel priamo ako mu
obžalovaný spôsobil zranenie. Hneď potom však uvidel poškodeného ako mal črevá v ruke.
Rovnako svedok na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si pamätá, že doviezol
na vozidle Peugeot kamarátov pred
Zastavil na parkovisku, pričom on s zostali v aute. Po chvíli začala
pred krčmou strkanica medzi a obžalovaným a potom s .
Na to spolu s vystúpili z auta, pričom sa nachádzali od miesta konfliktu asi 10-15
metrov. Bili sa obžalovaný a poškodený, dával obžalovanému rany päsťou do hlavy,
obžalovaný zase zospodu s nožíkom. Neoddeľoval ich nikto, prestali sa biť sami. Potom si
vyhrnul tričko a mal vonku črevá. išiel smerom ku nim, potom ho dávali na
zem. Vtedy prišiel obžalovaný nad neho, ešte sa zasmial, v ruke mal nôž. Zároveň na to
hneď ušiel. Svedok potvrdil, že prišli do spolu s
, a s . spolu s obžalovaným tam mali
nejaký spor, začali sa sácať, čo sa odohrávalo vonku pred vchodom, kde je parkovisko. On
s sedeli najskôr v aute, teda pozeral sa odtiaľ. Vtedy ako sa tam začali
naťahovať, tak vystúpil a išiel sa pozrieť. s obžalovaným sa sácali, začala medzi
nimi bitka, táto prebiehala po stojačky, udierali sa. si potom zodvihol tričko
a zbadal, že mu trčia črevá. Zrejme z toho dostal šok, spadol na zem. Obžalovaný ešte
prišiel k niečo mu povedal a odtiaľ ušiel do lesa. Svedkyňa
vypovedala, že si obžalovaného pamätá, nakoľko keď si bola pri bare kupovať kofolu, tak
tento sa tam rozčuľoval, začal po nej kričať, že sa predbieha. Keď boli a obžalovaný
vonku, počula krik, tak zavolala , nech sa ide pozrieť čo sa tam deje. Potom
keď vyšla von, tak videla ako obžalovaný kráča preč a chytal zozadu Paťa
lebo tento padal na zem. Keď bol na zemi, videla ako mu trčia črevá.
Obžalovaného potom uvidela ako stál pri smetných košoch, pričom držal v ruke nožík
a potom odtiaľ ušiel do lesa.»
Okresný súd vyhodnotil výpovede svedkov ako «vierohodné, nakoľko svedkovia
vypovedali v podstatných skutkových okolnostiach rovnako ako v štádiu prípravného
konania, pričom si nespomínali iba na podrobnejšie detaily, čo je s ohľadom na dlhší čas,
ktorý uplynul od spáchania činu pochopiteľné. Jednotlivé výpovede sa pritom navzájom
dopĺňajú, nie sú vo vzájomnom rozpore a sú naviac podporené ďalšími priamymi
i nepriamymi dôkazmi, či už výpoveďami „nepriamych“ svedkov ako aj znaleckými
posudkami znalca z odboru zdravotníctva, KEÚ PZ a listinnými dôkazmi.
Spáchanie činu ďalej potvrdzujú výpovede svedkov ,
, a , pričom títo svedkovia neboli priamo
prítomní pri fyzickom konflikte medzi obžalovaným a poškodeným. Svedok
vypovedal, že prišiel do pohostinstva s kamarátmi
. Nespomína si, či bol s nimi aj ale i tento v pohostinstve bol. Najskôr
vonku začal konflikt s obžalovaným Pred krčmou vznikla nejaká hádka, je možné,
že aj s ním, ale on sa s obžalovaným nepobil. Bližšie si už nepamätá, nevie o tom, že by sám
na niekoho zaútočil alebo udrel nejakú ženu. Potom ho krčmár zavolal dnu na pivo, tak
išiel. O chvíľu niekto prišiel s tým, že je zle, že niekto pichol. Na to vyšiel von.
Vonku bol chaos, bolo tam viac ľudí. videl ležať na zemi, bolo pri ňom nejaké
dievča. Táto mu pomáhala, tlačila mu črevá do vnútra. Videl tam aj obžalovaného, tento
bol bez trička, smial sa a mal taký nepríčetný výraz. Spýtal sa toto si chcel? Potom
odišiel, pričom ho ešte videl pri smetnom koši. Mal niečo v ruke, myslí, že to bol nôž. Kričal
chalanom, nech ho zdržia, aby neušiel, on sa však rozbehol do krovia a viac ho nevidel.
Svedkyňa , ktorá v tom čase prevádzkovala pohostinstvo
vo svojich výpovediach potvrdila, že toho dňa keď sa stal skutok boli v krčme
s priateľkou a s nimi ďalší chalan - obžalovaný s priateľkou. Ona v tom čase obsluhovala
v bare. Tie dve baby si potom presadli ku stolu a chalani ostali sedieť pri bare. Spomína si,
že ten druhý chalan ( vylial na bar borovičku, tak išla za jeho priateľkou, nech si ho
ukľudní. Niekedy v tom čase prišli chalani zo .
prišli ku baru a objednali si vodku alebo borovičku. Neskôr niekam odišli. Asi
o 10 minút niekto dobehol do krčmy a povedal, že niekto bodol. Keď vybehla von tak
videla ako sa hádal pri smetiakoch s priateľkou. priateľka sa vrátila
a pomáhala sa na chvíľu vrátil ku priateľke, stál nad ňou, keď už držala
brucho. Nevie, či tam niečo hovoril, lebo rozprávalo veľa ľudí. Ako došlo
k tomu pichnutiu nevidela, voľakto vykrikoval, že ho pichol ten z Svedok
, ktorý v čase skutku obsluhoval v pohostinstve vypovedal, že vonku bolo vtedy
viacej ľudí, strhol sa nejaký konflikt. On hovoril tým ľuďom, aby nerobili bordel a potom
išiel dnu. Čo sa následne dialo, ani ako došlo k zraneniu nevidel. Čo sa týka osôb, ktoré
boli vtedy v krčme, podľa mena vie, že tam bol Tomuto vtedy hovoril, aby išiel
dnu, aby tam nerobili somariny. Bolo to ešte predtým ako došlo k tomu zraneniu.
Nespomína si presne či vtedy aj išiel dnu, ale zdá sa mu, že áno. Predtým vo vnútri nejaký
konflikt nebol, chalani sedeli pri bare. Bol tam aj obžalovaný a , obaja boli s
priateľkami. Na správanie obžalovaného si bližšie nepamätá, možno bol viac hlučný. Od
času ako volal na dovtedy ako zranili poškodeného uplynul krátky čas - dve
maximálne päť minút. Svedkyňa vypovedala, že v čase skutku bola vo
vnútri pohostinstva Von vyšla až potom ako počula krik kamarátok. Videla
poškodeného ležať na zemi. Spomína si, že vonku bola ešte
, , , . Myslí, že skôr bola vonku len
, ostatní boli predtým tiež asi dnu. Toho chalana čo to mal spraviť si
nepamätá. Keď bola vonku, myslí, že hovorili, že odtiaľ ušiel.».
Okresný súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal aj okolnosťami zadržania
obžalovaného ako osoby podozrivej zo spáchania činu, k čomu „boli vypočutí príslušníci
Policajného zboru – kpt. , ppráp. ,
a por. . Svedkyňa a ppráp.
vypovedali, že potom ako boli vyrozumení operačným strediskom, že v pohostinstve
došlo ku skutku, kde mal byť popichaný nejaký muž, sa dostavili na miesto. Boli
tam už príslušníci OO PZ Poškodený sa na mieste nenachádzal, nakoľko
ho odviezla záchranka. Podozrivým zo spáchania činu bola osoba , ktorý
odtiaľ ušiel. Vyťažovaním prítomných osôb zistili, že
podozrivý mal byť s nimi v pohostinstve na oslave s tým, že najskôr boli v dome u
vo , kde mal v tom čase podozrivý motorové vozidlo zn. Peugeot.
Následne preto išli do k uvedenému domu, kde vo dvore našli pohodené botasky
patriace podozrivému. Ppráp. prehľadával okolie a podozrivého našiel sedieť pri
okraji cesty, pri plote, čo bolo asi o tri domy ďalej. Mal oblečené nohavice, hore nemal
oblečené nič a na nohách mal botasky. Bola privolaná hliadka PMJ (por.
, ) a túto osobu zaistili. Vykonali tiež bezpečnostnú prehliadku
podozrivého. Tento nemal pri sebe nožík, ani žiadnu inú vec. Následne bol eskortovaný
hliadkou na OO PZ Miesto činu a okolie bolo prehľadávané aj za použitia
detektora kovov, avšak nôž či iný predmet nebol nájdený.
Naproti tomu výpovede svedkýň a , ktoré v
podstate vypovedali, že obžalovaný a poškodený sa nedostali do vzájomného
fyzického kontaktu resp. konfliktu súd považuje za účelové a nevierohodné, v úmysle pomôcť
obžalovanému. Svedkyňa vypovedala, že okolo 23.30 hod. išla s
na WC a vtedy počula, že vonku za dverami je hluk. Vybehla von a zbadala, že sa
tam hromada ľudí medzi sebou bije, mohlo ich byť 6 až 10. držal jej priateľa
pod pazuchou - držal mu tam zovretú hlavu. tam vtedy nevidela.
Potom ako svojho priateľa odtrhla od bola stále s ním. Vyčítala mu, že čo to
bolo, z čoho tá bitka vznikla. Do ďalšieho konfliktu, bitky sa obžalovaný nezapojil, v ruke
nožík určite nemal. Potom začal krik, že leží na zemi, že niečo mu je. Počula, že
niekto kričí, že to bol ten tak obžalovaný sa asi zľakol a utekal preč. Svedkyňa
rovnako vypovedala, že keď boli s na WC, počuli že
vonku je nejaká hádka. Keď vyšli z WC, videla ako sa hádal s
sa rozbehla za svojím priateľom a ona išla za .
sa bil s šklbali sa medzi sebou. Vtedy nevidela, že by došlo k fyzickému
konfliktu medzi obžalovaným a . sa tam naťahoval s jej
priateľom , do neho strčil. Ona dohovárala nakoľko
ho pozná ešte zo školy. Hovorila mu niečo v tom zmysle, nech to nechá tak, aby sa nebili, že
oni idú domov. sa jej zdal taký nepríčetný, nejako nevnímal čo hovorí. Potom sa jej
vytrhol a išiel smerom k skupinke, kde bol . Poblíž tam boli ešte ďalší
ľudia. Obžalovaný však už vtedy stál pri ceste, teda do fyzického kontaktu s
neprišiel. Následne obžalovaný začal utekať, nakoľko zrejme keď videl, že je
zranený, že tá partia to nenechá len tak. Výpovede týchto svedkýň sú vo vzájomnom
rozpore, najmä pokiaľ ide o skutočnosť koľko ľudí sa malo biť pred pohostinstvom, keď
svedkyňa tvrdila, že sa tam bilo asi 6 až 10 ľudí a svedkyňa hovorila
len o konflikte medzi a . Svedok
zasa vypovedal, že keď išli s obžalovaným von na záchod, bola tam nejaká slovná výmena
s Bol tam aj títo mali nejaké hlúpe poznámky. Potom keď z WC
vyšli, bolo okolo veľa ľudí, bol tam aj On nevidel obžalovaného, že by si vyzliekal
tričko a vyzýval na férovku, taktiež nevidel bitku medzi obžalovaným a
Je pravdou, že sa sám dostal do potýčky s ktorý ho odzadu sotil, na čo spadol na
zem a potom sa s ním ešte naťahoval. Tieto svedecké výpovede sú jednak v rozpore
navzájom, taktiež sú však podstatne rozporné s obsahom vyššie uvedených svedeckých
výpovedí ako i s výpoveďou samotného obžalovaného. Tento sa k výpovedi poškodeného
na hlavnom pojednávaní vyjadril tak, že poškodeného stretol vonku, keď
išiel z WC s . Začali sa sácať s poškodeným, potom ho poškodený chytil
tak, že mu hlavu držal pod pazuchou. Prišla jeho priateľka, ktorá ho odťahovala, pričom
mu roztrhla tričko. K výpovedi sa vyjadril, že tento bol po celý čas vonku
a napádal ho slovne.“.
Vo vzťahu k nožu, ktorý mal spôsobiť zranenia poškodenému, okresný súd
v napadnutom rozsudku uvádza:
„Čo sa týka zbrane - noža, s ktorým obžalovaný spôsobil poškodenému zranenia,
tento síce nebol nájdený, avšak z vykonaných priamych a nepriamych dôkazov možno
ustáliť, že sa jednalo o nôž s dĺžkou čepele okolo 10 cm. Obžalovaný v prípravnom konaní
uviedol, že mal pri sebe vreckový nožík, otvárací o dĺžke do 10 cm. Tento nožík ukazoval pri
bare a ich priateľkám. Už nevie, či si ho dal naspäť do vrecka alebo či tam zostal.
Posledné čo si pamätá, že bol položený na bare. Ku svojej výpovedi z prípravného konania
na hlavnom pojednávaní doplnil, že nožík mal dĺžku čepele 7 cm. Nožík pri sebe nemal, keď
sa strhla tá šarvátka, asi zostal pri bare. Poškodený vypovedal, že je pravdou, že
vtedy videl nôž – motýlik vo vnútri v krčme, keď bol pri bare. Obžalovaný mal tento nôž
položený na pulte, bol zložený. vypovedal, že keď poškodeného dávali na zem,
prišiel obžalovaný nad neho, ešte sa zasmial a v ruke mal nôž. Rukoväť noža nevidel, lebo
ju držal, čepeľ bola strieborná. Dĺžka toho noža bola možno 10-12 centimetrov. Usudzuje,
že to mohla byť vyskakovačka, keďže obžalovaný ho naraz vytiahol. uviedol,
že keď videl obžalovaného stáť pri koši, všimol si, že mal v ruke niečo ligotavé, nejaký
lesklý predmet. Čo to bolo nevidel, nakoľko išlo o vzdialenosť nejakých 10 metrov.
Svedkyňa vypovedala, že obžalovaného uvidela ako stál pri smetných
košoch, pričom držal v ruke nožík, motýlik, s týmto sa hral, mohol mať tak 6-7 cm. Nejako
bližšie ho nevie popísať. uviedol, že si nie je na 100 % istý, či predmet,
ktorý mal vtedy obžalovaný v ruke bol nôž. Niečo v ruke držal, stál pod lampou, nevie ten
predmet nejako opísať. Svedkyňa vypovedala, že nožík obžalovaný vtedy
so sebou mal, bolo to ale vo vnútri v bare. Videla, že tento mal aj položený na bare. Nebol
vyskakovací, čepeľ sa otvárala rukou z boku. Čepeľ mohla mať dĺžku tak do 10 cm, bol
tmavej farby. potvrdil, že obžalovaný mu ukazoval nožík v krčme pri bare. Boli
tam vtedy len oni dvaja, priateľky neboli pri nich. Tento bol malý, keď bol zatvorený tak
mohol mať do 10 cm. Nožík sa určite otváral z boku, ale či to bola vystreľovačka, teda či
tam bol nejaký mechanizmus alebo sa čepeľ musela otvoriť aj druhou rukou si nepamätá.
Kde potom nožík dal nevie, veci teda telefón doklady, peňaženku mali obaja vyložené na
bare. Je možné, že nožík mal pri tých dokladoch. Svedkovia a
, ktorí v tom čase v pohostinstve pracovali a obsluhovali však jednoznačne vylúčili, že
by na bare príp. na inom mieste v pohostinstve zostal nejaký nôž. Z uvedených výpovedí
vyplýva, že svedkovia síce nožík popisovali s určitými odlišnosťami, avšak potvrdili, že v tú
noc obžalovaný mal pri sebe nôž (čo nespochybňoval ani sám obžalovaný), ktorý nebol
s pevnou čepeľou, ale jednalo sa o nôž zatvárací, vyskakovací príp. motýlik. Pokiaľ ide
o rozmery (dĺžku a šírku) čepele, túto nie je možné jednoznačne stanoviť podľa zranení
poškodeného. Čo sa týka prepichnutia dolnej dutej žily, keďže sa jednalo aj o reznú ranu na
bruchu, v danom prípade mohla do brušnej dutiny preniknúť aj časť rúčky noža a teda
samotná čepeľ mohla byť aj kratšia ako bola hĺbka, do ktorej zraňujúci predmet prenikol.
Znalec z odboru zdravotníctva odhadol dĺžku čepele na 10 až 15 centimetrov. Na základe
znaleckých posudkov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru,
č. PPZ-KEU-SL-EXP-2013/1751 a č. 2013/2161 súd zistil, že na oblečení
poškodeného (košeľa, tričko, nohavice, opasok) boli zistené viaceré stopy
po rezných resp. bodnorezných poškodení, na základe ktorých však nebolo možné bližšie sa
vyjadriť k maximálnemu rozmeru pôsobiacej časti nástroja (čepele), ktorým boli tieto
vytvorené. Pokiaľ ide o stopy na opasku a nohaviciach bolo zistené, že okrajové vlákna
v miestach násilného mechanického poškodenia materiálu sú zakončené pomerne ostro
rovno, čo je charakteristické pre bodnorezné poškodenia vytvorené jednobritým nástrojom
s vybrúseným ostrím napr. nožom. Tieto zistenia teda rovnako podporujú závery o použití
zbrane - noža.“
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd v napadnutom rozsudku v rámci
jeho sumarizujúceho hodnotenia uvádza:
„Vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podľa presvedčenia
súdu bez pochybností preukazujú, že obžalovaný naplnil svojím konaním všetky zákonné
znaky zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a preto ho súd uznal za
vinného zo skutku podľa obžaloby. V danom prípade súd žalovaný skutok neposudzoval aj
ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., nakoľko vzhľadom na okolnosti
činu a spôsob jeho spáchania, podľa názoru súdu nedošlo k naplneniu všetkých zákonných
znakov prečinu výtržníctva. Pokiaľ ide o priebeh konfliktu medzi obžalovaným
a poškodeným, z jednotlivých výpovedí bolo dokázané, že ich bitka, ktorá skončila závažným
zranením bola určitým vyvrcholením predchádzajúcich šarvátok
a provokácií, na ktorých mali účasť viaceré osoby. Sám poškodený tiež pripustil, že pred
bitkou mu hovorili kamaráti, aby sa na to vykašlal. Zo strany obžalovaného však boli stále
urážky, nadávky, tento ho vyzýval na férovku, tak ku nemu pristúpil a potom sa začali biť.
V predmetnej veci podľa záveru súdu nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že to
bol výlučne sám obžalovaný, ktorý ako prvý začal na mieste verejnosti prístupnom
narušovať verejný poriadok napádaním iných osôb a vyvolávaním potýčiek. Súd preto
v pochybnostiach rozhodol v prospech obžalovaného a vypustil právnu kvalifikáciu skutku
ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.“
Po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že skutkové i právne závery v nich
obsiahnuté sú jasné a zrozumiteľné, sú dostatočne odôvodnené a nemožno ich považovať za
arbitrárne.
Z výpovedí svedkov aj podľa názoru ústavného súdu jasne vyplynulo, že medzi
sťažovateľom a poškodeným došlo k potýčke. Z výpovedí svedkov (ako ja samotného
sťažovateľa) vyplynulo, že sťažovateľ mal v inkriminovaný večer pri sebe nôž. Prítomnosť
noža v daný večer bola teda vierohodne preukázaná. Aj keď väčšina svedkov nevidela
priamo, ako sťažovateľ bodol poškodeného, z ich výpovedí je zrejmé, že bodné zranenia
poškodeného („mal vonku črevá“) svedkovia zbadali bezprostredne potom, čo došlo
k potýčke medzi sťažovateľom a poškodeným. Medzi bodnými zraneniami poškodeného
a prítomnosťou sťažovateľa v tesnej blízkosti poškodeného tesne pred vznikom zranení je
teda daná jasná a logická príčinná súvislosť. Navyše, niektorí zo svedkov ( )
videli v rukách sťažovateľa tesne po skončení konfliktu nôž. Sťažovateľ po incidente ušiel
do lesa, v ktorom sa polícia neúspešne pokúšala nôž nájsť. Otázka množstva krvi, ktoré
poškodený stratil, je aj podľa názoru ústavného súdu v súlade so závermi krajského súdu
uvedenými v napadnutom uznesení pre posúdenie veci irelevantná.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej nebolo možné skutok kvalifikovať ako trestný
čin ublíženia na zdraví podľa § 155 Trestného zákona, keďže nebol preukázaný jeho úmysel
spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, ústavný súd uvádza, že pokiaľ páchateľ bodá
obeť nožom do brucha, musí prinajmenšom vedieť, a teda byť uzrozumený s tým, že
takýmto konaním môže spôsobiť obeti ťažkú ujmu na zdraví (nepriamy úmysel).
Napokon sťažovateľ namieta výšku uloženého trestu, keďže „vzhľadom na jeho
povahu, predošlý spôsob života, okolnosti skutku i bezúhonnosť“ považuje trest za
neprimeraný. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na § 155 ods. 1 a § 38
ods. 2 Trestného zákona.
Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na
zdraví, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí
súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností.
Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku k uloženému trestu uviedol, že „Pri úvahách
o druhu a výmere trestu súd vychádzal z ustanovení § 34 a nasl. Tr. zák., v zmysle ktorých
trest má jednak zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň má vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu,
aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Z uvedených
ustanovení Trestného zákona vyplýva, že základnými funkciami trestu sú represívna,
výchovná ako aj preventívna funkcia, vo forme individuálnej a generálnej prevencie. Súd
prihliada najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
nápravy; u spolupáchateľov prihliadne aj na to, akou mierou konanie každého z nich
prispelo k spáchaniu trestného činu. Pokiaľ ide o osobu páchateľa súd mal preukázané, že
obž. má podľa aktuálneho odpisu z registra trestov doposiaľ 2 záznamy,
pričom sa jednalo o odsúdenia Okresným súdom Trnava - trestný rozkaz sp. zn.
30 T/152/2007 zo dňa 10. 2. 2009, právoplatný 19. 2. 2009 a rozsudok sp. zn. 1 T/11/2009
zo dňa 16. 4. 2009, právoplatný 16. 4. 2009, a to pre prečin výtržníctva v spolupáchateľstve
podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák. a trestný čin opilstva podľa
§ 363 ods. 1 Tr. zák. V obidvoch prípadoch mu boli uložené podmienečné tresty odňatia
slobody, pričom sa v skúšobnej dobe osvedčil a musí sa na neho hľadieť ako keby nebol
odsúdený. Pri rozhodovaní o ukladaní trestu súd nezistil žiadnu poľahčujúcu ani
priťažujúcu okolnosť v zmysle ust. § 36, § 37 Tr. zák. Po vyhodnotení osoby páchateľa,
s prihliadnutím na okolnosti prípadu, spôsob konania a následok činu súd uložil obž.
trest odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby vo výmere 4 roky a 6 mesiacov, ktorý považoval za primeraný a dostatočný
z hľadiska naplnenia účelu trestu. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na
výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia, keďže doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody.“.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so závermi okresného súdu
týkajúcimi sa ukladania trestu. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi bol trest uložený
pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, nemožno mať k tomuto záveru
všeobecných súdov z ústavného hľadiska žiadne výhrady.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ako
odvolací súd sa v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
so všetkými kľúčovými odvolacími námietkami sťažovateľa, a preto neexistuje dôvod na to,
aby ústavný súd do týchto záverov krajského súdu zasahoval. Na tomto základe ústavný súd
časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016