Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 621/2016
PDF · 233.61 KB
No categories available
I. ÚS 621/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom,
Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. 4 C 633/08-843 zo 14. júla
2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 63/64/65/2012, a napokon aj vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 628/2015 z 24. februára
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 4 C 633/08-843 zo 14. júla 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 17 dohovoru postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 63/64/65/2012 a napokon aj vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Cdo 628/2015 z 24. februára 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 4 C 633/08 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal voči žalovaným
určenia vlastníckeho práva a po pripustení zmeny žalobného petitu sa domáhal vypratania
nehnuteľností, ktoré boli aj napriek tomu, že mali patriť sťažovateľovi, nedôvodne
správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
38 K 111/95 zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti
, a následne v tomto konkurznom konaní boli predané. Okresný súd
rozsudkom č. k. 4 C 633/08-843 zo 14. júla 2011 žalobu sťažovateľa zamietol, ktorý bol
vo výroku týkajúcom sa veci samej potvrdený aj rozsudkom odvolacieho krajského súdu
č. k. 5 Co 63/64/65/2012-915 z 15. apríla 2014. Dovolanie sťažovateľa proti označenému
rozsudku krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 628/2015
z 24. februára 2016 ako neprípustné odmietnuté.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním
označených základných práv a práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím okresného súdu, ktoré sťažovateľ považuje za nespravodlivé; tiež v súvislosti
s postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 63/64/65/2012,
ktorý považuje sťažovateľ za neústavný z dôvodu, že krajský súd vo veci konal a rozhodol
bez toho, aby nariadil pojednávanie, v dôsledku čoho mal sťažovateľovi odňať možnosť
účinne konať pred súdom, a teda mu znemožnil predložiť aj argumenty, kvôli ktorým mohol
krajský súd rozhodnúť aj o pripustení dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu
z dôvodu potreby posúdenia otázky zásadného právneho významu; a napokon tiež
k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Cdo 628/2015 z 24. februára 2016, ktorý podľa sťažovateľa v nezákonnom postupe
krajského súdu nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“).
4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
«Dovolací súd si neuvedomil - alebo nechcel uvedomiť, že nepredvolaním
sťažovateľa na „verejné“ prejednanie pred odvolacím súdom má ten dôsledok, že
sťažovateľ sa nemohol právne akceptovateľným spôsobom brániť vznášať námietky
a poukazovať na dôvody v odvolaní zo dňa 21.11.2011, či ich odvolací súd správne
a zákonným spôsobom preskúmal a vyhodnotil zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Teda znemožnil
sťažovateľovi podať návrh aby bolo pripustené podať dovolanie ! ...
Na porušovanie základných ľudských práv sťažovateľa poukazujem hlavne preto, že
súd prvého stupňa nerešpektoval vlastnícke právo sťažovateľa, nerešpektoval právoplatný
Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 27 S 15/1998 zo dňa 6.10.1998, nerešpektoval
právoplatné Rozhodnutie Krajského katastrálneho úradu Bratislava sp. zn. Katastr-5-29-
2/98-LK zo dňa 14.07.1999 a nerešpektoval ani Rozsudok NS č. k. M-Sždov 2/99 zo dňa
27.2.2001. ...
Odo dňa, kedy krajský súd obdržal spis dňa 9.02.2012, neurobil vo veci odvolania
procesný úkon viac ako 2 roky a 4 mesiace, nepredvolal sťažovateľa na verejné odvolacie
pojednávania je dostatočným dôvodom na podanie tejto sťažnosti podľa čl. 127 ústavy,
ktorú žiadame, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a o nej spravodlivo rozhodol. ...
... dovolací súd nesprávne vec posúdil, keď dovolanie odmietol pre neexistenciu
dôvodov na podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., alebo podľa § 242 ods. 1
O.s.p. ...
... dovolací súd, keď aj keď bez riadneho vyhodnotenia dovolacích dôvodov
a porušenia § 237 O.s.p. dovolanie „odmietol“ a viac sa nezapodieval rozhodnutiami, na
ktoré poukázal dovolateľ na str. 1 až po str. 7.
Ak by tieto rozhodnutia nim opísané (str. 1 a po str. 7) právne akceptovateľným
spôsobom vyhodnotil čo „neurobil“ bol by zistil, že nevlastnil žiadny
majetok, ktorý SKP predával (podvodom) ...
Poukazujem na to, že pri vyhlasovaní rozsudku už žiadny účastník sa nemôže brániť,
poukazovať na svoje podania, návrhy a listinné dôkazy či boli správne súdom preskúmané
podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a aj vyhodnotené !! Teda tvrdenie, že vyhlásením rozsudku bez
pojednávania nebol porušený zákon podľa § 237 písm. f) O.s.p. je iba úmyslom zakryť
porušenie základných ľudských práv sťažovateľa v zmysle čl. 6 Dohovoru.»
5. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 14.07.2011 sp. zn. 4 C 633/2008-843
porušil právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vo veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na prejednanie záležitosti v spravodlivom súdnom spore podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. 5 Co 63/64/65/2012 dňa 15.04.2014
porušil právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a právo na prejednanie veci v spravodlivom
súdnom procese garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces
garantovaný v čl. 6 ods. 1, a čl. 17 Dohovoru.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 8 Cdo 628/2015 zo dňa
24.02.2016 porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci v spravodlivom súdnom procese
garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Cdo 628/2015 zo dňa 24.02.2016 podľa § 56 ods. 2 zák.
č. 38/1993 Z. z. zrušuje a zrušuje aj Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 15.04.2014
sp. zn. 5 Co 63/64/65/2012 - 915 podľa § 56 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. a vec č. k.
4C 633/2008 vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 20 000 €, ktorú čiastku sú povinní Okresný súd Pezinok, Krajský súd Bratislava
a Najvyšší súd Slovesnej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet: JUDr. Jozef Holič..., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti NÁLEZU Ústavného súdu SR.
VI. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 461,77 €, ktorú sumu Okresný súd Pezinok a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd
Slovesnej republiky sú povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča..., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
8.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu
alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi
Slovenskej republiky.
8.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
8.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu
tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a k porušeniu ktorých malo dôjsť
v dôsledku nesprávneho zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu okresným súdom,
neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
8.4 Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 633/08
843 zo 14. júla 2011, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý, tak
ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom
podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi
argumentmi, aké sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu uvádza aj v konaní
pred ústavným súdom.
8.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti okresnému súdu) už po
jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. K namietanému postupu krajského súdu
9.1 V súvislosti s postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 63/64/65/2012 sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s tým,
že krajský súd jeho vec v tomto odvolacom konaní prejednal a rozhodol bez toho, aby
nariadil pojednávanie, na ktorom by mal sťažovateľ možnosť predniesť relevantné
argumenty k svojmu odvolaniu (bod 10), a tiež z dôvodu ním namietaného zdĺhavého
postupu krajského súdu v tomto odvolacom konaní (bod 11).
10.1 Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 5 Co 63/64/65/2012-915 z 15. apríla 2014
tiež uviedol:
„Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
prejednal podané odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru o nesprávnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa len v časti priznanej náhrady trov konania, a to jednak
v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 14. júla 2011 a v uznesení o zastavení konania
o návrhu navrhovateľky 2. zo dňa 31.01.2011. Rozhodnutie súdu vo veci samej a uznesenie,
ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na prerušenie konania odvolací súd ako vecne
správne potvrdil.“
10.2 Podľa § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016 „Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.“.
10.3 Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016 je zrejmé, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania,
okrem zákonodarcom explicitne pomenovaných prípadov, keď je dovolací súd pojednávanie
v konaní o odvolaní dokonca povinný nariadiť. V sťažnosti podanej ústavnému súdu však
sťažovateľ neuvádza, že by tu bol daný niektorý zo zákonných dôvodov na imperatívne
nariadenie odvolacieho pojednávania krajským súdom a napriek existencii ktorého by
krajský súd neučinil za dosť zákonnému príkazu, keď pojednávanie nenariadil. Napokon
v danom prípade odvolacie konanie inicioval svojím odvolaním sám sťažovateľ, v ktorom
mal možnosť uviesť všetky svoje relevantné argumenty spochybňujúce, či už správnosť
postupu alebo záverov okresného súdu, takže v tomto smere mu nebolo znemožnené
relevantne konať pred odvolacím súdom. Samotná, žiadnym z relevantných zákonných
dôvodov nepodložená domnienka sťažovateľa o nesprávnosti postupu krajského súdu, ktorý
v súlade so zákonom prejednal jeho odvolanie a o ňom aj rozhodol bez nariadenia
pojednávania, nepostačuje bez ďalšieho na konštatovanie o ústavnej neudržateľnosti tohto
postupu, a teda ani o porušení sťažovateľom označených práv.
11.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané prieťahy v postupe krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 63/64/65/2012, ústavný súd podotýka, že
v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06)
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
11.2 Inými slovami, o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
možno hovoriť aj vtedy, keď porušovanie označeného práva v konaní pred všeobecným
súdom už skončilo právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda stav právnej neistoty sťažovateľa bol už odstránený.
11.3 Vyhlásením rozsudku vo veci samej (15. apríla 2014) a jeho doručením krajský
súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej
neistoty sťažovateľa v odvolacom konaní, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na
čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej
neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu, keď krajský súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh odvolacieho konania, prípadne prieťahy v ňom (napr. II. ÚS 1/05).
11.4 Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
12. Uvedené závery vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu boli
podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po
jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
13. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
13.1 Pokiaľ ide o sťažnosťou napádané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
8 Cdo 628/2015 z 24. februára 2016, sťažovateľ mu v prvom rade vyčíta, že najvyšší súd
nevzhliadol v postupe krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní rozhodol bez nariadenia
pojednávania dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a tiež mu vyčíta, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s jeho dovolacou námietkou o nesprávnom právnom posúdení jeho veci
okresným súdom, ako aj krajským súdom.
13.2 V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa sa v prvom rade žiada
podotknúť, že sťažovateľ si zamieňa inštitút prípustnosti dovolania s tým ako, resp. z akých
dôvodov je možné už prípustné dovolanie odôvodniť. Inými slovami, dovolací súd (do
30. júna 2016) ako otázku primárnu riešil otázku procesnej prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 a § 238 OSP a len v prípade, ak zistil, že dovolanie je procesne prípustné, skúmal aj
danosť dôvodov, ktorými bolo možné procesne prípustné dovolanie odôvodniť v zmysle
§ 241 ods. 2 OSP. A contrario, v prípade zistenia, že dovolanie nie je procesne prípustné,
bolo bez právneho významu, aby sa dovolací súd zaoberal dovolaním napadnutým
rozhodnutím aj vecne, t. j. aby ho preskúmaval aj skrz danosti dôvodov, ktorými bolo
dovolanie odôvodnené.
13.3 V danom prípade sťažovateľ procesnú prípustnosť svojho dovolania odôvodnil
§ 237 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, pričom sťažovateľ takýto nezákonný postup krajského súdu vzhliadol v tom, že
krajský súd v konaní o jeho odvolaní nenariadil pojednávanie, na ktorom by sa sťažovateľ
mohol ešte k veci vyjadriť, avšak sťažovateľ tento svoj argument nekonkretizoval danosťou
žiadneho z dôvodov v zmysle už (bod 10.2) citovaného § 214 ods. 1 OSP, kvôli existencii
ktorých zákonodarca „prikazuje“ odvolaciemu súdu nariadiť aj v konaní o odvolaní
pojednávanie. A keďže podľa krajského súdu tu takéto dôvody odôvodňujúce potrebu, resp.
nutnosť nariadenia pojednávania neboli dané a v dovolaní sťažovateľ tento záver krajského
súdu ani žiadnym spôsobom nespochybnil, najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom
vyhodnotil postup krajského súdu za zákonný, t. j. za taký, ktorý bol v súlade s § 214 ods. 1
a 2 OSP a ktorý tak zákonite nemohol naplniť ani sťažovateľom uvádzaný dôvod procesnej
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
13.4 V nadväznosti na uvedené, keďže najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľa
nie je procesne prípustné, konštatoval:
„Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozsudok v napadnutej potvrdzujúcej časti spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza,
že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho
možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.“
13.5 Z citovaného vyplýva, že keďže najvyšší súd zistil, že v danom prípade nie je
dovolanie sťažovateľa procesne prípustné, už sa nezaoberal vecnou stránkou dovolaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Tento záver vzhľadom na citované ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016) možno považovať rovnako za
ústavne udržateľné, neodporujúce zmyslu a účelu týchto aplikovaných ustanovení a podľa
ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré
by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho
práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2016