Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 621/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom,

Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. -843 zo 14. júla

2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku

zaručeného v , základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, a napokon aj vo veci namietaného porušenia základného práva

na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -843 zo 14. júla 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu majetku zaručeného v , základného práva

na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 17 dohovoru postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a napokon aj vo veci namietaného porušenia základného práva

na spravodlivé prejednanie veci podľa zásad garantovaných v a

ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. februára 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal voči žalovaným

určenia vlastníckeho práva a po pripustení zmeny žalobného petitu sa domáhal vypratania

nehnuteľností, ktoré boli aj napriek tomu, že mali patriť sťažovateľovi, nedôvodne

správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti

, a následne v tomto konkurznom konaní boli predané. Okresný súd

rozsudkom č. k. -843 zo 14. júla 2011 žalobu sťažovateľa zamietol, ktorý bol

vo výroku týkajúcom sa veci samej potvrdený aj rozsudkom odvolacieho krajského súdu

č. k. -915 z 15. apríla 2014. Dovolanie sťažovateľa proti označenému

rozsudku krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2016 ako neprípustné odmietnuté.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním

označených základných práv a práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím okresného súdu, ktoré sťažovateľ považuje za nespravodlivé; tiež v súvislosti

s postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorý považuje sťažovateľ za neústavný z dôvodu, že krajský súd vo veci konal a rozhodol

bez toho, aby nariadil pojednávanie, v dôsledku čoho mal sťažovateľovi odňať možnosť

účinne konať pred súdom, a teda mu znemožnil predložiť aj argumenty, kvôli ktorým mohol

krajský súd rozhodnúť aj o pripustení dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu

z dôvodu potreby posúdenia otázky zásadného právneho významu; a napokon tiež

k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2016, ktorý podľa sťažovateľa v nezákonnom postupe

krajského súdu nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“).

4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

«Dovolací súd si neuvedomil - alebo nechcel uvedomiť, že nepredvolaním

sťažovateľa na „verejné“ prejednanie pred odvolacím súdom má ten dôsledok, že

sťažovateľ sa nemohol právne akceptovateľným spôsobom brániť vznášať námietky

a poukazovať na dôvody v odvolaní zo dňa 21.11.2011, či ich odvolací súd správne

a zákonným spôsobom preskúmal a vyhodnotil zmysle Teda znemožnil

sťažovateľovi podať návrh aby bolo pripustené podať dovolanie ! ...

Na porušovanie základných ľudských práv sťažovateľa poukazujem hlavne preto, že

súd prvého stupňa nerešpektoval vlastnícke právo sťažovateľa, nerešpektoval právoplatný

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 6.10.1998, nerešpektoval

právoplatné Rozhodnutie Krajského katastrálneho úradu Bratislava sp. zn. Katastr-5-29-

2/98-LK zo dňa 14.07.1999 a nerešpektoval ani Rozsudok NS č. k. M-Sždov 2/99 zo dňa

27.2.2001. ...

Odo dňa, kedy krajský súd obdržal spis dňa 9.02.2012, neurobil vo veci odvolania

procesný úkon viac ako 2 roky a 4 mesiace, nepredvolal sťažovateľa na verejné odvolacie

pojednávania je dostatočným dôvodom na podanie tejto sťažnosti podľa ,

ktorú žiadame, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a o nej spravodlivo rozhodol. ...

... dovolací súd nesprávne vec posúdil, keď dovolanie odmietol pre neexistenciu

dôvodov na podanie dovolania v zmysle , alebo podľa

...

... dovolací súd, keď aj keď bez riadneho vyhodnotenia dovolacích dôvodov

a porušenia dovolanie „odmietol“ a viac sa nezapodieval rozhodnutiami, na

ktoré poukázal dovolateľ na str. 1 až po str. 7.

Ak by tieto rozhodnutia nim opísané (str. 1 a po str. 7) právne akceptovateľným

spôsobom vyhodnotil čo „neurobil“ bol by zistil, že nevlastnil žiadny

majetok, ktorý SKP predával (podvodom) ...

Poukazujem na to, že pri vyhlasovaní rozsudku už žiadny účastník sa nemôže brániť,

poukazovať na svoje podania, návrhy a listinné dôkazy či boli správne súdom preskúmané

podľa a aj vyhodnotené !! Teda tvrdenie, že vyhlásením rozsudku bez

pojednávania nebol porušený zákon podľa je iba úmyslom zakryť

porušenie základných ľudských práv sťažovateľa v zmysle čl. 6 Dohovoru.»

5. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 14.07.2011 sp. zn. -843

porušil právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vo veci podľa SR

a právo na prejednanie záležitosti v spravodlivom súdnom spore podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. 5 Co dňa 15.04.2014

porušil právo sťažovateľa podľa a právo na prejednanie veci v spravodlivom

súdnom procese garantované SR a právo na spravodlivý proces

garantovaný v čl. 6 ods. 1, a čl. 17 Dohovoru.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. zo dňa

24.02.2016 porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci v spravodlivom súdnom procese

garantované SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa 24.02.2016 podľa § 56 ods. 2 zák.

č. zrušuje a zrušuje aj Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 15.04.2014

sp. zn. 5 Co 63/64/65/2012 - 915 podľa a vec č. k.

vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20 000 €, ktorú čiastku sú povinní Okresný súd Pezinok, Krajský súd Bratislava

a Najvyšší súd Slovesnej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet: JUDr. Jozef Holič..., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti NÁLEZU Ústavného súdu SR.

VI. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 461,77 €, ktorú sumu Okresný súd Pezinok a Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd

Slovesnej republiky sú povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

8.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu

alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba

alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi

Slovenskej republiky.

8.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

8.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a k porušeniu ktorých malo dôjsť

v dôsledku nesprávneho zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu okresným súdom,

neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

8.4 Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku okresného súdu č. k.

843 zo 14. júla 2011, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý, tak

ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom

podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi

argumentmi, aké sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu uvádza aj v konaní

pred ústavným súdom.

8.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti okresnému súdu) už po

jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

9. K namietanému postupu krajského súdu

9.1 V súvislosti s postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s tým,

že krajský súd jeho vec v tomto odvolacom konaní prejednal a rozhodol bez toho, aby

nariadil pojednávanie, na ktorom by mal sťažovateľ možnosť predniesť relevantné

argumenty k svojmu odvolaniu (bod 10), a tiež z dôvodu ním namietaného zdĺhavého

postupu krajského súdu v tomto odvolacom konaní (bod 11).

10.1 Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. -915 z 15. apríla 2014

tiež uviedol:

„Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ),

prejednal podané odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2

, a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru o nesprávnosti

rozhodnutia súdu prvého stupňa len v časti priznanej náhrady trov konania, a to jednak

v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 14. júla 2011 a v uznesení o zastavení konania

o návrhu navrhovateľky 2. zo dňa 31.01.2011. Rozhodnutie súdu vo veci samej a uznesenie,

ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na prerušenie konania odvolací súd ako vecne

správne potvrdil.“

10.2 Podľa a účinného do 30. júna

2016 „Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.“.

10.3 Z citovaného ustanovenia účinného do 30. júna

2016 je zrejmé, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania,

okrem zákonodarcom explicitne pomenovaných prípadov, keď je dovolací súd pojednávanie

v konaní o odvolaní dokonca povinný nariadiť. V sťažnosti podanej ústavnému súdu však

sťažovateľ neuvádza, že by tu bol daný niektorý zo zákonných dôvodov na imperatívne

nariadenie odvolacieho pojednávania krajským súdom a napriek existencii ktorého by

krajský súd neučinil za dosť zákonnému príkazu, keď pojednávanie nenariadil. Napokon

v danom prípade odvolacie konanie inicioval svojím odvolaním sám sťažovateľ, v ktorom

mal možnosť uviesť všetky svoje relevantné argumenty spochybňujúce, či už správnosť

postupu alebo záverov okresného súdu, takže v tomto smere mu nebolo znemožnené

relevantne konať pred odvolacím súdom. Samotná, žiadnym z relevantných zákonných

dôvodov nepodložená domnienka sťažovateľa o nesprávnosti postupu krajského súdu, ktorý

v súlade so zákonom prejednal jeho odvolanie a o ňom aj rozhodol bez nariadenia

pojednávania, nepostačuje bez ďalšieho na konštatovanie o ústavnej neudržateľnosti tohto

postupu, a teda ani o porušení sťažovateľom označených práv.

11.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané prieťahy v postupe krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd podotýka, že

v súlade so svojou judikatúrou (, , , )

poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

11.2 Inými slovami, o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

možno hovoriť aj vtedy, keď porušovanie označeného práva v konaní pred všeobecným

súdom už skončilo právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu pred podaním sťažnosti

podľa , a teda stav právnej neistoty sťažovateľa bol už odstránený.

11.3 Vyhlásením rozsudku vo veci samej (15. apríla 2014) a jeho doručením krajský

súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej

neistoty sťažovateľa v odvolacom konaní, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na

ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej

neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu, keď krajský súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť

priebeh odvolacieho konania, prípadne prieťahy v ňom (napr. ).

11.4 Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

12. Uvedené závery vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu boli

podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po

jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

13. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

13.1 Pokiaľ ide o sťažnosťou napádané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2016, sťažovateľ mu v prvom rade vyčíta, že najvyšší súd

nevzhliadol v postupe krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní rozhodol bez nariadenia

pojednávania dovolací dôvod podľa , a tiež mu vyčíta, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s jeho dovolacou námietkou o nesprávnom právnom posúdení jeho veci

okresným súdom, ako aj krajským súdom.

13.2 V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa sa v prvom rade žiada

podotknúť, že sťažovateľ si zamieňa inštitút prípustnosti dovolania s tým ako, resp. z akých

dôvodov je možné už prípustné dovolanie odôvodniť. Inými slovami, dovolací súd (do

30. júna 2016) ako otázku primárnu riešil otázku procesnej prípustnosti dovolania v zmysle

a a len v prípade, ak zistil, že dovolanie je procesne prípustné, skúmal aj

danosť dôvodov, ktorými bolo možné procesne prípustné dovolanie odôvodniť v zmysle

. A contrario, v prípade zistenia, že dovolanie nie je procesne prípustné,

bolo bez právneho významu, aby sa dovolací súd zaoberal dovolaním napadnutým

rozhodnutím aj vecne, t. j. aby ho preskúmaval aj skrz danosti dôvodov, ktorými bolo

dovolanie odôvodnené.

13.3 V danom prípade sťažovateľ procesnú prípustnosť svojho dovolania odôvodnil

, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, pričom sťažovateľ takýto nezákonný postup krajského súdu vzhliadol v tom, že

krajský súd v konaní o jeho odvolaní nenariadil pojednávanie, na ktorom by sa sťažovateľ

mohol ešte k veci vyjadriť, avšak sťažovateľ tento svoj argument nekonkretizoval danosťou

žiadneho z dôvodov v zmysle už (bod 10.2) citovaného , kvôli existencii

ktorých zákonodarca „prikazuje“ odvolaciemu súdu nariadiť aj v konaní o odvolaní

pojednávanie. A keďže podľa krajského súdu tu takéto dôvody odôvodňujúce potrebu, resp.

nutnosť nariadenia pojednávania neboli dané a v dovolaní sťažovateľ tento záver krajského

súdu ani žiadnym spôsobom nespochybnil, najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom

vyhodnotil postup krajského súdu za zákonný, t. j. za taký, ktorý bol v súlade s § 214 ods. 1

a 2 a ktorý tak zákonite nemohol naplniť ani sťažovateľom uvádzaný dôvod procesnej

prípustnosti dovolania podľa .

13.4 V nadväznosti na uvedené, keďže najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľa

nie je procesne prípustné, konštatoval:

„Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozsudok v napadnutej potvrdzujúcej časti spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza,

že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho

možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež

ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.“

13.5 Z citovaného vyplýva, že keďže najvyšší súd zistil, že v danom prípade nie je

dovolanie sťažovateľa procesne prípustné, už sa nezaoberal vecnou stránkou dovolaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Tento záver vzhľadom na citované ustanovenia

(účinného do 30. júna 2016) možno považovať rovnako za

ústavne udržateľné, neodporujúce zmyslu a účelu týchto aplikovaných ustanovení a podľa

ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré

by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho

práv alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2016