Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 826/2016
PDF · 280.44 KB
No categories available
II. ÚS 826/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou,
Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 7
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Nitra v bližšie
neoznačenom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 7
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačenom konaní. Len zo splnomocnenia
a „potvrdenia“ okresného súdu zo 7. septembra 2016, ktoré sú súčasťou spisovej
dokumentácie priloženej k sťažnosti, vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 134/2011 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Dňa 12. 5. 2006 som bola fyzicky napadnutá
a znásilnená s trvalými následkami na môj zdravotný stav. Z lekárskych správ, ako aj
zo znaleckého posudku vypracovaného v rámci trestného konania vyplýva, že atak
páchateľa mi spôsobil vážne zranenia − pohmliaždeniny hlavy, tváre, sánky a chrbta, ako aj
stratu sluchu na ľavom uchu. Utrpela som aj závažnú psychickú traumu, diagnostikovanú
ako duševnú poruchu − tzv. adaptačnú poruchu.
Obvinenie voči bolo vznesené až po roku a pol, uznesením
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ Nitra zo dňa 10. 12. 2007, potom, čo bolo
bezdôvodne viackrát odmietnuté vyšetrovateľom OR PZ Nové Zámky. Rovnako som
oznámila, že ma v súvislosti s podaním trestného oznámenia dňa 12. 9. 2006
opätovne napadol a že sa mi vyhrážal jeho syn. Za tento skutok bol odsúdený len
v správnom konaní a je dodnes stíhaný na slobode. Vyhrážanie zo strany syna
obžalovaného, nebolo vyšetrené vôbec.
V priebehu trestného konania sa obžalovaný opakovane vyhýbal úkonom trestného
konania, neustanovil sa na viaceré pojednávania, uvádzal nepravdivé údaje o mieste svojho
pobytu, zamestnávateľovi a o zdravotnom stave, čím sťažoval postup v trestnom konaní.
Napriek tomu orgány činné v trestnom konaní nepristúpili ani v jednom prípade k
vyvodeniu akejkoľvek zodpovednosti voči obžalovanému a neprijali žiadne opatrenia na
zabezpečenie moje ochrany, ako poškodenej, ani účelu trestného konania, teda aby skutok
bol riadne vyšetrený a páchateľ čo najskôr potrestaný. Opačný postup zvolili v mojom
prípade, keď ma ako poškodenú predviedli na vyšetrenie duševného stavu za použitia
násilia bez toho, aby na takýto postup existoval zákonný dôvod.
Orgány činné v trestnom konaní nielenže nezabezpečili moju ochranu pred
páchateľom a sekundárnou viktimizáciou, ale naopak využívanie legálnych prostriedkov
na uplatňovanie mojich práv označili ako prejav duševnej choroby a Okresný súd Nitra
nariadil preskúmavanie môjho duševného stavu tri krát. Urobil tak napriek tomu, že žiadne
duševné ochorenia neindikovali predchádzajúce dve vyšetrenia realizované najskôr dvomi
psychiatrami a následne psychológom.
Pritom skutok, ktorému som bola vystavená je obzvlášť závažným zásahom nielen
do fyzickej, ale zvlášť do psychickej integrity ženy a preto kladie na orgány štátu zvýšené
nároky na ochranu takýchto obetí pred retraumatizáciou, najmä zákazom opakovaných
vyšetrení či nadbytočných konfrontácii s páchateľom. Závažné dôsledky tohto skutku na môj
duševný stav konštatovali nielen viaceré lekárske správy ošetrujúcich lekárov založené
v spise, ale aj znalec v znaleckom posudku 009/07. Všetci traja znalci
zhodne konštatovali, že môj duševný stav nemá vplyv na vierohodnosť výpovede, pamäť ani
intelektuálne schopnosti, a že netrpím žiadnou psychickou chorobou. V rámci znaleckého
dokazovanie súdnym lekárom bolo konštatované, že opis skutku
zodpovedá zraneniam a dôsledkom na môj zdravotný stav. Zo znaleckého posudku
Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ BA bola stotožnená vzorka DNA obžalovaného
s DNA, ktorá sa nachádzala na nohaviciach, ktoré som mala na sebe v čase útoku. Tretí
znalecký posudok nemal preto žiaden základ vo vykonanom dokazovaní, ale opieral sa len
o názor orgánov činných v trestnom konaní, ktoré tvrdili, že sťažujem postup v konaní
využívaním riadnych opravných prostriedkov a svojich práv. Takýto návrh teda smeroval
výlučne k zastaveniu mojej procesnej aktivity a mal za cieľ vylúčiť ma z účasti na úkonoch
trestného konania.
Navyše priebeh tohto úkonu, s ktorým som nesúhlasila, sa realizoval tak, že
ma pripútali oboma rukami o stenu a použili voči mne donucovacie prostriedky, čo vyplýva
aj z posudku znalkýň 56/2010, 39/2010. (viď s. 13). Je zrejmé, že za týchto okolností nie je
možné vykonať riadne vyšetrenie duševného stavu žiadnej osoby, keď základným
predpokladom je spolupráca probanda a odpovede na otázky, ktoré som však odmietla.
Znalkyne síce konštatujú, že som nespolupracovala a odmietla s nimi komunikovať, napriek
tomu vydali posudok, v rámci ktorého hodnotia moju osobnosť a uvádzajú, že trpím
paranojou, podľa štúdia spisu. Na podklade čoho zistili takýto stav, keď som s nimi
nespolupracovala, je nepochopiteľné a v rozpore s elementárnymi princípmi znaleckého
a psychiatrického vyšetrenia.
Zo strany OČTK som od začiatku šikanovaná a správanie voči mne bolo pohrdlivé
a ponižujúce, opakovane mi odmietli súčinnosť pri realizácii mojich práv, či sa vyjadrovali
o tom, že bez vzdelania nie som pre nich partnerom a že sa mojimi návrhmi nebudú
zaoberať. Pritom procesné návrhy, ktoré som žiadala vykonať sa ukázali ako dôvodné, resp.
niektoré práve z dôvodu nečinnosti boli zmarené, (napr. zistenie obsahu telefonického
rozhovoru realizovaného páchateľom bezprostredne po skutku na mojom telefónnom čísle,
či výsluch gynekológa, ktorý medzi časom zomrel)
Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní voči osobe poškodenej násilným
trestným činom, nezodpovedá nielen štandardom prístupu k obetiam násilných trestných
činov, ale naopak sú v priamom rozpore so všetkými princípmi a právami žien, ktoré
sú vystavené násiliu... V tejto súvislosti som síce podala viaceré sťažnosti na postup
znalkyne, tieto sa však riadne nevyšetrili, keďže nikto sa nezaoberal samotným spôsobom
vyšetrovania, na ktoré neexistujú žiadne metodické pokyny či štandardy, ktoré by bolo
možné porovnať s prístupom znalkýň. Rovnako nikto sa nezaoberal tým, že som nebola
riadne predvolaná znalkyňami, ale priamo políciou, nemala som teda možnosť ani
dobrovoľne splniť príkaz súdu. Poukazujem tiež na to, že v uznesení o nariadení vyšetrenia
duševného stavu sa uvádza, že je potrebné zistiť, či som schopná chápať zmysel trestného
konania - ot. č. 2, pričom táto otázka je relevantná výlučne v prípade páchateľa, keď je
dôvodom na prerušenie stíhania § 228 ods. 2 písm. c) TP. aj z tohto je zrejmé, že úkony voči
mne sú realizované nad rozsah zákona a takým spôsobom, akoby som sama bola osobou
stíhanou za protiprávne konanie a nie poškodenou − obeťou trestného činu.
Vydanie príkazu na skúmanie môjho duševného stavu 4 roky po skutku, ktorý
je predmetom vyšetrovania a za okolností, že obsah spisu žiadnym spôsobom neindikuje
psychické ochorenie, je závažným zásahom do mojej psychickej a fyzickej integrity, voči
ktorému nemám k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy. I keď som podala voči
uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, táto nemohla zvrátiť nariadenie Okresného súdu Nitra.
Zvýšenú kritickosť a využívanie rôznych opravných prostriedkov, konštatovali znalci
v predchádzajúcich posudkoch, ako moju osobnostnú výbavu, teda to, čo viaceré znalci
zhodne označili za rysy osobnosti, ktoré nemajú patologický charakter a nemajú vplyv
na priebeh trestného konania, „prekvalifikovali“ vyšetrovatelia bez potrebného vzdelania
ako ochorenie a na podklade toho žiadali nových znalcov o opätovné vyšetrenie duševného
stavu. Je tak zrejmé, že tento úkon nemal zákonný podklad, ale cieľom OČTK bolo „umlčať
ma“. Zvýšená kritickosť, nedôvera a senzitívnosť, je pritom dôsledkom traumatizujúcich
zážitkov a je prirodzene vystupňovaná tým, ako orgány, ktoré moje práva majú hájiť
nielenže nekonajú, ale správajú sa ku mne ako k páchateľovi a nie ako k poškodenej.
Navyše tento protiprávny úkon polície bol zaznamenávaný na videozáznam
a je súčasťou spisu, pričom neexistuje žiaden zákonný podklad na vyhotovovanie zvukovo-
obrazových záznamov mojej osoby, t. j. dôkaz bol obstaraný nezákonne. Napriek mojej
žiadosti tento dôkaz nebol zneškodnený a zo spisu odstránený a malo k nemu prístup počas
vyšetrovania množstvo osôb, čo vnímam ako osobnú ujmu.
Ponižujúce zaobchádzanie dokumentujem aj tým, že moje oznámenie bolo dvakrát
odmietnuté, pričom v odôvodnení vyšetrovateľa sa nachádzajú od začiatku údaje,
ktoré ma ako ženu urážajú a bezdôvodne dehonestujú. V uznesení zo dňa 9.6.2006
ČVS: ORP-380/OVK-NZ-2006 vyšetrovateľ uvádza, že som sa údajne svojvoľne nedostavila
na výsluch, napriek tomu, že som bola v tom čase hospitalizovaná práve z dôvodu útoku
a uvedenú skutočnosť som uviedla aj vyšetrovateľovi pri podaní oznámenia. Napriek tomu
uvádza, že ma hľadali v meste a to v miestach verejne prístupných ako aj
pohostinských zariadení, kde by bol predpokladaný výskyt mojej osoby (2. odsek posledná
veta). Ja sa v pohostinských zariadeniach nevyskytujem a neviem z akého dôvodu sa také
niečo nachádza v uznesení a ako mohol len z tohto dôvodu vyšetrovateľ trestné oznámenie
odmietnuť. V ďalšom uznesení zo dňa 15. 11. 2006, vyšetrovateľ na záver už cituje,
že sa sťažujem na postup vyšetrovania, čo so skutkom nesúvisí a poukazuje na osobný
a nepriateľský prístup ku mne. Napriek obstaraným dôkazom o ujme spôsobenej trestným
činom uvádza, že je „nepochybné, že sa nestal skutok“.
Postupom OČTK tak došlo k závažnému a hrubému porušeniu mojich práv
na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do súkromného a rodinného života, ponižujúcim
a neľudským zaobchádzaním, diskrimináciou, bezdôvodným obmedzením osobnej slobody,
ktoré dodnes neboli riadne prešetrené a nebola vyvodená žiadna zodpovednosť ani
poskytnuté odškodnenie, keďže OČTK moje práva na podklade tohto posudku ignorujú.
Týmto postupom sú mi odnímané práva na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou
súčasťou je právo na využitie všetkých dostupných právnych prostriedkov na účinné
presadzovanie práv a oprávnených záujmov.
Tzv. Policajné násilie sa musí za každých okolností riadne vyšetriť, aj pokiaľ
má formu inštitucionálnej šikany či psychického násilia. K tomuto doteraz nedošlo.
Porušovanie mojich práv pritom pokračuje aj v štádiu prejednávania veci pred
súdom.»
Sťažovateľka ďalej uvádza, že 21. novembra 2011 podala Okresná prokuratúra Nové
Zámky „obžalobu“ na okresnom súde. Sťažovateľka namieta, že odvtedy je na tomto
okresnom súde vedené konanie bez toho, aby bolo dosiaľ právoplatne skončené. Okresný
súd v predmetnej veci ani po piatich rokoch konania nevydal vo veci samej rozhodnutie,
a dokonca ani nedošlo k výsluchu obžalovaného a ani jej ako poškodenej. Okresný súd síce
nariadil 21 hlavných pojednávaní, no ani jedno nebolo otvorené. Sťažovateľka namieta,
že je na každé pojednávanie zbytočne predvolávaná, čo pre ňu predstavuje výraznú
emocionálnu záťaž. Okresný súd však pojednávania odročuje najmä z dôvodu, že sa
nedostavili všetky predvolané osoby. Podľa sťažovateľky okresný súd akceptuje jednoduché
ospravedlnenia neúčastí bez toho, aby si overoval dôvodnosť prekážky alebo v prípade,
že nejde o dôležitý dôvod neúčasti, aby využil poriadkové opatrenia. Okresný súd podľa nej
doteraz svoju činnosť neorganizoval tak, aby vec v čo najkratšej dobe prerokoval a rozhodol
bez ohľadu na niektoré objektívne prekážky, ako napr. choroba znalca alebo návrhy
procesných strán. Uvádza, že aj v samotnom súdnom spise je chaos, pretože niektoré
zápisnice z pojednávaní chýbajú, resp. nachádzajú sa v inej časti spisu. Obdobne to platí
aj pre doručenky, ospravedlnenia či iné listiny zakladané do spisu.
Podľa názoru sťažovateľky je postup okresného súdu nesústredený, vykazujúci
známky nepripravenosti, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že okresný súd až na pojednávaní
konanom 5. októbra 2015, teda po štyroch rokoch odkedy vec prerokúva, nariadil znalecké
dokazovanie vo vzťahu k obžalovanému, ktorého dosiaľ ani nevypočul. Uvedené je podľa
sťažovateľky nezlučiteľné s právom na spravodlivý proces.
Podľa sťažovateľky z dôvodu nesprávneho postupu a nečinnosti okresného súdu pri
nariaďovaní znaleckého dokazovania krajský súd (zrejme ide o Krajský súd v Nitre, pozn.)
dvakrát vrátil vec okresnému súdu pre procesné chyby. Namieta, že „na pojednávaní
vytýčenom na 3.10.2016 súd konštatoval opäť nemožnosť vo veci konať z dôvodu neúplnosti
senátu, neprítomnosti obhajkyne obvineného, ale najmä zistil, že výsledok znaleckého
dokazovania nie je k dispozícii a to z dôvodu, že spis vôbec nebol doručený znalcovi. Sudca
neurčil nový termín hlavného pojednávania, ale konanie odročil na neurčito, čo pri dĺžke
konania viac ako 10 rokov a doterajšieho postupu súdu znamená, že prejednanie veci
je v nedohľadne.“. Podľa sťažovateľky je postup okresného súdu nezlučiteľný s princípmi
práva na spravodlivý proces a zasahuje aj do jej súkromného a rodinného života, pretože
nemá žiadnu perspektívu ukončenia trestného konania a získania odškodnenia od páchateľa
ani morálnej satisfakcie v podobe jeho odsúdenia. Napriek tomu, že sa obžalovaný
opakovane nedostavil na pojednávanie, udával nesprávnu adresu jeho pobytu či údaje
o zdravotnom stave, okresný súd ani raz neprikročil k žiadnemu opatreniu poriadkovej
pokuty.
Sťažovateľka tiež uvádza, že skutočnosť, že sa v súdnom spise nachádza zvukovo-
obrazový záznam z vyšetrenia duševného stavu, na ktorom ju policajti bez jej súhlasu a bez
zákonného podkladu nahrávali pripútanú k stene a brániacu sa tomuto postupu, považuje za
neprípustný zásah do jej ľudskej dôstojnosti a porušenie práv na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného života. V tejto súvislosti namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 6
ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 7 a čl. 47 charty postupom okresného súdu v označenom
konaní.
Sťažovateľka zastáva názor, že postupom okresného súdu v tomto konaní došlo
k hrubému porušeniu „základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na spravodlivý
proces a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva základných“. Podľa jej názoru trestné konanie, v ktorom ide o obzvlášť
závažný zločin znásilnenia a útoku na zdravie ženy, má povahu konaní, ktoré sa vzhľadom
na závažné následky na psychike žien považujú za prioritné konania. Dĺžka vyšetrovania
desať rokov je nezlučiteľná s právom na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci
v primeranej lehote. „Zdĺhavé vyšetrovanie a prejednávanie skutku, ktoré mi bráni viesť
normálny život, navyše spôsob vyšetrovania, ktoré opakovane viedlo k odmietaniu
oznámenia a následne postupu, kedy sa vykonávajú dôkazy nezákonne zamerané na
spochybňovanie môjho duševného stavu a vierohodnosti, spôsobom dehonestujúcim moju
dôstojnosť, je neprípustným zásahom do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva
na ochranu proti neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle
podľa čl. 3 a 8 Dohovoru, čl. 19 Ústavy, ako aj čl. 7 Charty práv EÚ.“
Pretože samotný výrok o porušení jej práv nie je dostatočnou reparáciou ujmy, ktorá
jej bola spôsobená márnym uplynutím podstatnej časti jej života, ktorý trávi v pocitoch
strachu, hlbokého poníženia, sklamania a hnevu z toho, že je perzekvovaná namiesto
páchateľa tohto skutku, požaduje finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €. Sťažovateľka
uvádza, že trpí pretrvávajúcimi zdravotnými problémami a psychickou nepohodou spojenou
s tým, že skutok sa dodnes riadne neprerokoval, a obáva sa aj vyhľadania akejkoľvek
pomoci, pretože má obavu, že bude zneužitá na to, aby bola vyhlasovaná naďalej za chorú,
či nesvojprávnu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a následne vydal tento nález:
„Základné práva , na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na ochranu
súkromia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa
čl. 7 Charty základných práv Európskej únie, práva na ochranu pred neľudským
a ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 19 ods.
1 Ústavy SR postupom Okresného súdu Nitra (v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 134/2011,
pozn.) porušené boli.
Okresný súd Nitra je povinný konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť sumu
25 000 Eur (dvadsaťpäťtisíc Eur) do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu z titulu
spôsobenej nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania, ktorú sú Okresný súd Nitra
je povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne Mgr. Evy Braxatorisovej do 1 mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovanej
právnej zástupkyne. Napriek tomu, ako aj tomu, že u sťažovateľky nejde o jej prvé podanie
adresované ústavnému súdu, jej sťažnosť nespĺňa náležitosti, tak ako to ustanovuje zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd len zo splnomocnenia
a z priloženej dokumentácie identifikoval číslo konania okresného súdu, v ktorom malo
dôjsť k porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky. V návrhu na
rozhodnutie (petite) sťažovateľka síce navrhuje, aby ústavný súd uložil okresnému súdu
povinnosť konať bez zbytočných prieťahov, avšak nenavrhuje, aby ústavný súd rozhodol
o tom, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru boli porušené. Pritom právnej zástupkyni musí byť zrejmé, že ústavný súd je
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09, IV. ÚS
159/2010, II. ÚS 522/2014).
Aj keď je sťažovateľka zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, sťažnosť
nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktoré by zodpovedali § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde, a bol by preto dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a posúdil ju aj z iných hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru
a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a komunikácie.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1
a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a základných
práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty postupom okresného súdu v napadnutom konaní
V súlade s princípom subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, v súlade
s ktorým ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne
sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Vychádzajúc z uvedeného, sťažnosť sťažovateľky je
podaná ústavnému súdu predčasne, a preto je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04) Z tohto hľadiska posúdil ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky.
Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie tých svojich práv,
ktorých ochrany sa môže domáhať v konaní o ochrane osobnosti pred všeobecnými súdmi
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,
a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.
Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho právoplatného
rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa bude môcť eventuálne obrátiť so svojou
sťažnosťou na ústavný súd.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou konania pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd môže urobiť
zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných
práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný
protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Sťažovateľka porušenie svojich práv spojených s nečinnosťou a neefektívnou
činnosťou okresného súdu, ktorá sa premieta do dĺžky napadnutého konania, nepremietla
do návrhu na rozhodnutie, resp. petitu sťažnosti. Návrhom na rozhodnutie sa nedomáha, aby
ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Len z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta aj porušenie týchto práv v napadnutom
konaní, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. Ústavný súd zistil, že súdny spis sp. zn.
21 T 134/2011 bol od 7. októbra 2016 u súdneho znalca (sťažnosť bola doručená ústavnému
súdu 12. októbra 2016).
Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom ústavný súd (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde) o tejto časti sťažnosti nerozhodoval. To však nebráni tomu, aby sa
sťažovateľka obrátila v prípade pretrvávania prieťahov v napadnutom konaní na ústavný
súd s novou sťažnosťou.
Ústavný súd v závere poukazuje na to, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016