Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 826/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou,

Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19

ods. 1 a 2 a , práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 7

a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Nitra v bližšie

neoznačenom konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 7

a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačenom konaní. Len zo splnomocnenia

a „potvrdenia“ okresného súdu zo 7. septembra 2016, ktoré sú súčasťou spisovej

dokumentácie priloženej k sťažnosti, vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Dňa 12. 5. 2006 som bola fyzicky napadnutá

a znásilnená s trvalými následkami na môj zdravotný stav. Z lekárskych správ, ako aj

zo znaleckého posudku vypracovaného v rámci trestného konania vyplýva, že atak

páchateľa mi spôsobil vážne zranenia − pohmliaždeniny hlavy, tváre, sánky a chrbta, ako aj

stratu sluchu na ľavom uchu. Utrpela som aj závažnú psychickú traumu, diagnostikovanú

ako duševnú poruchu − tzv. adaptačnú poruchu.

Obvinenie voči bolo vznesené až po roku a pol, uznesením

vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ Nitra zo dňa 10. 12. 2007, potom, čo bolo

bezdôvodne viackrát odmietnuté vyšetrovateľom OR PZ Nové Zámky. Rovnako som

oznámila, že ma v súvislosti s podaním trestného oznámenia dňa 12. 9. 2006

opätovne napadol a že sa mi vyhrážal jeho syn. Za tento skutok bol odsúdený len

v správnom konaní a je dodnes stíhaný na slobode. Vyhrážanie zo strany syna

obžalovaného, nebolo vyšetrené vôbec.

V priebehu trestného konania sa obžalovaný opakovane vyhýbal úkonom trestného

konania, neustanovil sa na viaceré pojednávania, uvádzal nepravdivé údaje o mieste svojho

pobytu, zamestnávateľovi a o zdravotnom stave, čím sťažoval postup v trestnom konaní.

Napriek tomu orgány činné v trestnom konaní nepristúpili ani v jednom prípade k

vyvodeniu akejkoľvek zodpovednosti voči obžalovanému a neprijali žiadne opatrenia na

zabezpečenie moje ochrany, ako poškodenej, ani účelu trestného konania, teda aby skutok

bol riadne vyšetrený a páchateľ čo najskôr potrestaný. Opačný postup zvolili v mojom

prípade, keď ma ako poškodenú predviedli na vyšetrenie duševného stavu za použitia

násilia bez toho, aby na takýto postup existoval zákonný dôvod.

Orgány činné v trestnom konaní nielenže nezabezpečili moju ochranu pred

páchateľom a sekundárnou viktimizáciou, ale naopak využívanie legálnych prostriedkov

na uplatňovanie mojich práv označili ako prejav duševnej choroby a Okresný súd Nitra

nariadil preskúmavanie môjho duševného stavu tri krát. Urobil tak napriek tomu, že žiadne

duševné ochorenia neindikovali predchádzajúce dve vyšetrenia realizované najskôr dvomi

psychiatrami a následne psychológom.

Pritom skutok, ktorému som bola vystavená je obzvlášť závažným zásahom nielen

do fyzickej, ale zvlášť do psychickej integrity ženy a preto kladie na orgány štátu zvýšené

nároky na ochranu takýchto obetí pred retraumatizáciou, najmä zákazom opakovaných

vyšetrení či nadbytočných konfrontácii s páchateľom. Závažné dôsledky tohto skutku na môj

duševný stav konštatovali nielen viaceré lekárske správy ošetrujúcich lekárov založené

v spise, ale aj znalec v znaleckom posudku 009/07. Všetci traja znalci

zhodne konštatovali, že môj duševný stav nemá vplyv na vierohodnosť výpovede, pamäť ani

intelektuálne schopnosti, a že netrpím žiadnou psychickou chorobou. V rámci znaleckého

dokazovanie súdnym lekárom bolo konštatované, že opis skutku

zodpovedá zraneniam a dôsledkom na môj zdravotný stav. Zo znaleckého posudku

Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ BA bola stotožnená vzorka DNA obžalovaného

s DNA, ktorá sa nachádzala na nohaviciach, ktoré som mala na sebe v čase útoku. Tretí

znalecký posudok nemal preto žiaden základ vo vykonanom dokazovaní, ale opieral sa len

o názor orgánov činných v trestnom konaní, ktoré tvrdili, že sťažujem postup v konaní

využívaním riadnych opravných prostriedkov a svojich práv. Takýto návrh teda smeroval

výlučne k zastaveniu mojej procesnej aktivity a mal za cieľ vylúčiť ma z účasti na úkonoch

trestného konania.

Navyše priebeh tohto úkonu, s ktorým som nesúhlasila, sa realizoval tak, že

ma pripútali oboma rukami o stenu a použili voči mne donucovacie prostriedky, čo vyplýva

aj z posudku znalkýň 56/2010, 39/2010. (viď s. 13). Je zrejmé, že za týchto okolností nie je

možné vykonať riadne vyšetrenie duševného stavu žiadnej osoby, keď základným

predpokladom je spolupráca probanda a odpovede na otázky, ktoré som však odmietla.

Znalkyne síce konštatujú, že som nespolupracovala a odmietla s nimi komunikovať, napriek

tomu vydali posudok, v rámci ktorého hodnotia moju osobnosť a uvádzajú, že trpím

paranojou, podľa štúdia spisu. Na podklade čoho zistili takýto stav, keď som s nimi

nespolupracovala, je nepochopiteľné a v rozpore s elementárnymi princípmi znaleckého

a psychiatrického vyšetrenia.

Zo strany OČTK som od začiatku šikanovaná a správanie voči mne bolo pohrdlivé

a ponižujúce, opakovane mi odmietli súčinnosť pri realizácii mojich práv, či sa vyjadrovali

o tom, že bez vzdelania nie som pre nich partnerom a že sa mojimi návrhmi nebudú

zaoberať. Pritom procesné návrhy, ktoré som žiadala vykonať sa ukázali ako dôvodné, resp.

niektoré práve z dôvodu nečinnosti boli zmarené, (napr. zistenie obsahu telefonického

rozhovoru realizovaného páchateľom bezprostredne po skutku na mojom telefónnom čísle,

či výsluch gynekológa, ktorý medzi časom zomrel)

Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní voči osobe poškodenej násilným

trestným činom, nezodpovedá nielen štandardom prístupu k obetiam násilných trestných

činov, ale naopak sú v priamom rozpore so všetkými princípmi a právami žien, ktoré

sú vystavené násiliu... V tejto súvislosti som síce podala viaceré sťažnosti na postup

znalkyne, tieto sa však riadne nevyšetrili, keďže nikto sa nezaoberal samotným spôsobom

vyšetrovania, na ktoré neexistujú žiadne metodické pokyny či štandardy, ktoré by bolo

možné porovnať s prístupom znalkýň. Rovnako nikto sa nezaoberal tým, že som nebola

riadne predvolaná znalkyňami, ale priamo políciou, nemala som teda možnosť ani

dobrovoľne splniť príkaz súdu. Poukazujem tiež na to, že v uznesení o nariadení vyšetrenia

duševného stavu sa uvádza, že je potrebné zistiť, či som schopná chápať zmysel trestného

konania - ot. č. 2, pričom táto otázka je relevantná výlučne v prípade páchateľa, keď je

dôvodom na prerušenie stíhania . aj z tohto je zrejmé, že úkony voči

mne sú realizované nad rozsah zákona a takým spôsobom, akoby som sama bola osobou

stíhanou za protiprávne konanie a nie poškodenou − obeťou trestného činu.

Vydanie príkazu na skúmanie môjho duševného stavu 4 roky po skutku, ktorý

je predmetom vyšetrovania a za okolností, že obsah spisu žiadnym spôsobom neindikuje

psychické ochorenie, je závažným zásahom do mojej psychickej a fyzickej integrity, voči

ktorému nemám k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy. I keď som podala voči

uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, táto nemohla zvrátiť nariadenie Okresného súdu Nitra.

Zvýšenú kritickosť a využívanie rôznych opravných prostriedkov, konštatovali znalci

v predchádzajúcich posudkoch, ako moju osobnostnú výbavu, teda to, čo viaceré znalci

zhodne označili za rysy osobnosti, ktoré nemajú patologický charakter a nemajú vplyv

na priebeh trestného konania, „prekvalifikovali“ vyšetrovatelia bez potrebného vzdelania

ako ochorenie a na podklade toho žiadali nových znalcov o opätovné vyšetrenie duševného

stavu. Je tak zrejmé, že tento úkon nemal zákonný podklad, ale cieľom OČTK bolo „umlčať

ma“. Zvýšená kritickosť, nedôvera a senzitívnosť, je pritom dôsledkom traumatizujúcich

zážitkov a je prirodzene vystupňovaná tým, ako orgány, ktoré moje práva majú hájiť

nielenže nekonajú, ale správajú sa ku mne ako k páchateľovi a nie ako k poškodenej.

Navyše tento protiprávny úkon polície bol zaznamenávaný na videozáznam

a je súčasťou spisu, pričom neexistuje žiaden zákonný podklad na vyhotovovanie zvukovo-

obrazových záznamov mojej osoby, t. j. dôkaz bol obstaraný nezákonne. Napriek mojej

žiadosti tento dôkaz nebol zneškodnený a zo spisu odstránený a malo k nemu prístup počas

vyšetrovania množstvo osôb, čo vnímam ako osobnú ujmu.

Ponižujúce zaobchádzanie dokumentujem aj tým, že moje oznámenie bolo dvakrát

odmietnuté, pričom v odôvodnení vyšetrovateľa sa nachádzajú od začiatku údaje,

ktoré ma ako ženu urážajú a bezdôvodne dehonestujú. V uznesení zo dňa 9.6.2006

ČVS: ORP-380/OVK-NZ-2006 vyšetrovateľ uvádza, že som sa údajne svojvoľne nedostavila

na výsluch, napriek tomu, že som bola v tom čase hospitalizovaná práve z dôvodu útoku

a uvedenú skutočnosť som uviedla aj vyšetrovateľovi pri podaní oznámenia. Napriek tomu

uvádza, že ma hľadali v meste a to v miestach verejne prístupných ako aj

pohostinských zariadení, kde by bol predpokladaný výskyt mojej osoby (2. odsek posledná

veta). Ja sa v pohostinských zariadeniach nevyskytujem a neviem z akého dôvodu sa také

niečo nachádza v uznesení a ako mohol len z tohto dôvodu vyšetrovateľ trestné oznámenie

odmietnuť. V ďalšom uznesení zo dňa 15. 11. 2006, vyšetrovateľ na záver už cituje,

že sa sťažujem na postup vyšetrovania, čo so skutkom nesúvisí a poukazuje na osobný

a nepriateľský prístup ku mne. Napriek obstaraným dôkazom o ujme spôsobenej trestným

činom uvádza, že je „nepochybné, že sa nestal skutok“.

Postupom OČTK tak došlo k závažnému a hrubému porušeniu mojich práv

na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do súkromného a rodinného života, ponižujúcim

a neľudským zaobchádzaním, diskrimináciou, bezdôvodným obmedzením osobnej slobody,

ktoré dodnes neboli riadne prešetrené a nebola vyvodená žiadna zodpovednosť ani

poskytnuté odškodnenie, keďže OČTK moje práva na podklade tohto posudku ignorujú.

Týmto postupom sú mi odnímané práva na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou

súčasťou je právo na využitie všetkých dostupných právnych prostriedkov na účinné

presadzovanie práv a oprávnených záujmov.

Tzv. Policajné násilie sa musí za každých okolností riadne vyšetriť, aj pokiaľ

má formu inštitucionálnej šikany či psychického násilia. K tomuto doteraz nedošlo.

Porušovanie mojich práv pritom pokračuje aj v štádiu prejednávania veci pred

súdom.»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že 21. novembra 2011 podala Okresná prokuratúra Nové

Zámky „obžalobu“ na okresnom súde. Sťažovateľka namieta, že odvtedy je na tomto

okresnom súde vedené konanie bez toho, aby bolo dosiaľ právoplatne skončené. Okresný

súd v predmetnej veci ani po piatich rokoch konania nevydal vo veci samej rozhodnutie,

a dokonca ani nedošlo k výsluchu obžalovaného a ani jej ako poškodenej. Okresný súd síce

nariadil 21 hlavných pojednávaní, no ani jedno nebolo otvorené. Sťažovateľka namieta,

že je na každé pojednávanie zbytočne predvolávaná, čo pre ňu predstavuje výraznú

emocionálnu záťaž. Okresný súd však pojednávania odročuje najmä z dôvodu, že sa

nedostavili všetky predvolané osoby. Podľa sťažovateľky okresný súd akceptuje jednoduché

ospravedlnenia neúčastí bez toho, aby si overoval dôvodnosť prekážky alebo v prípade,

že nejde o dôležitý dôvod neúčasti, aby využil poriadkové opatrenia. Okresný súd podľa nej

doteraz svoju činnosť neorganizoval tak, aby vec v čo najkratšej dobe prerokoval a rozhodol

bez ohľadu na niektoré objektívne prekážky, ako napr. choroba znalca alebo návrhy

procesných strán. Uvádza, že aj v samotnom súdnom spise je chaos, pretože niektoré

zápisnice z pojednávaní chýbajú, resp. nachádzajú sa v inej časti spisu. Obdobne to platí

aj pre doručenky, ospravedlnenia či iné listiny zakladané do spisu.

Podľa názoru sťažovateľky je postup okresného súdu nesústredený, vykazujúci

známky nepripravenosti, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že okresný súd až na pojednávaní

konanom 5. októbra 2015, teda po štyroch rokoch odkedy vec prerokúva, nariadil znalecké

dokazovanie vo vzťahu k obžalovanému, ktorého dosiaľ ani nevypočul. Uvedené je podľa

sťažovateľky nezlučiteľné s právom na spravodlivý proces.

Podľa sťažovateľky z dôvodu nesprávneho postupu a nečinnosti okresného súdu pri

nariaďovaní znaleckého dokazovania krajský súd (zrejme ide o Krajský súd v Nitre, pozn.)

dvakrát vrátil vec okresnému súdu pre procesné chyby. Namieta, že „na pojednávaní

vytýčenom na 3.10.2016 súd konštatoval opäť nemožnosť vo veci konať z dôvodu neúplnosti

senátu, neprítomnosti obhajkyne obvineného, ale najmä zistil, že výsledok znaleckého

dokazovania nie je k dispozícii a to z dôvodu, že spis vôbec nebol doručený znalcovi. Sudca

neurčil nový termín hlavného pojednávania, ale konanie odročil na neurčito, čo pri dĺžke

konania viac ako 10 rokov a doterajšieho postupu súdu znamená, že prejednanie veci

je v nedohľadne.“. Podľa sťažovateľky je postup okresného súdu nezlučiteľný s princípmi

práva na spravodlivý proces a zasahuje aj do jej súkromného a rodinného života, pretože

nemá žiadnu perspektívu ukončenia trestného konania a získania odškodnenia od páchateľa

ani morálnej satisfakcie v podobe jeho odsúdenia. Napriek tomu, že sa obžalovaný

opakovane nedostavil na pojednávanie, udával nesprávnu adresu jeho pobytu či údaje

o zdravotnom stave, okresný súd ani raz neprikročil k žiadnemu opatreniu poriadkovej

pokuty.

Sťažovateľka tiež uvádza, že skutočnosť, že sa v súdnom spise nachádza zvukovo-

obrazový záznam z vyšetrenia duševného stavu, na ktorom ju policajti bez jej súhlasu a bez

zákonného podkladu nahrávali pripútanú k stene a brániacu sa tomuto postupu, považuje za

neprípustný zásah do jej ľudskej dôstojnosti a porušenie práv na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného života. V tejto súvislosti namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 a , práv podľa ,

ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 7 a čl. 47 charty postupom okresného súdu v označenom

konaní.

Sťažovateľka zastáva názor, že postupom okresného súdu v tomto konaní došlo

k hrubému porušeniu „základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a SR a práva na spravodlivý

proces a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práva základných“. Podľa jej názoru trestné konanie, v ktorom ide o obzvlášť

závažný zločin znásilnenia a útoku na zdravie ženy, má povahu konaní, ktoré sa vzhľadom

na závažné následky na psychike žien považujú za prioritné konania. Dĺžka vyšetrovania

desať rokov je nezlučiteľná s právom na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci

v primeranej lehote. „Zdĺhavé vyšetrovanie a prejednávanie skutku, ktoré mi bráni viesť

normálny život, navyše spôsob vyšetrovania, ktoré opakovane viedlo k odmietaniu

oznámenia a následne postupu, kedy sa vykonávajú dôkazy nezákonne zamerané na

spochybňovanie môjho duševného stavu a vierohodnosti, spôsobom dehonestujúcim moju

dôstojnosť, je neprípustným zásahom do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva

na ochranu proti neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle

podľa a 8 Dohovoru, , ako aj Charty práv EÚ.“

Pretože samotný výrok o porušení jej práv nie je dostatočnou reparáciou ujmy, ktorá

jej bola spôsobená márnym uplynutím podstatnej časti jej života, ktorý trávi v pocitoch

strachu, hlbokého poníženia, sklamania a hnevu z toho, že je perzekvovaná namiesto

páchateľa tohto skutku, požaduje finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €. Sťažovateľka

uvádza, že trpí pretrvávajúcimi zdravotnými problémami a psychickou nepohodou spojenou

s tým, že skutok sa dodnes riadne neprerokoval, a obáva sa aj vyhľadania akejkoľvek

pomoci, pretože má obavu, že bude zneužitá na to, aby bola vyhlasovaná naďalej za chorú,

či nesvojprávnu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a následne vydal tento nález:

„Základné práva , na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa SR, práva na ochranu

súkromia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa

čl. 7 Charty základných práv Európskej únie, práva na ochranu pred neľudským

a ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 19 ods.

1 SR postupom Okresného súdu Nitra (v konaní vedenom pod sp. zn. ,

pozn.) porušené boli.

Okresný súd Nitra je povinný konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť sumu

25 000 Eur (dvadsaťpäťtisíc Eur) do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu z titulu

spôsobenej nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania, ktorú sú Okresný súd Nitra

je povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne Mgr. Evy Braxatorisovej do 1 mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovanej

právnej zástupkyne. Napriek tomu, ako aj tomu, že u sťažovateľky nejde o jej prvé podanie

adresované ústavnému súdu, jej sťažnosť nespĺňa náležitosti, tak ako to ustanovuje zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd len zo splnomocnenia

a z priloženej dokumentácie identifikoval číslo konania okresného súdu, v ktorom malo

dôjsť k porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky. V návrhu na

rozhodnutie (petite) sťažovateľka síce navrhuje, aby ústavný súd uložil okresnému súdu

povinnosť konať bez zbytočných prieťahov, avšak nenavrhuje, aby ústavný súd rozhodol

o tom, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru boli porušené. Pritom právnej zástupkyni musí byť zrejmé, že ústavný súd je

podľa viazaný návrhom na rozhodnutie.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , IV. ÚS

159/2010, ).

Aj keď je sťažovateľka zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, sťažnosť

nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktoré by zodpovedali § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde, a bol by preto dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a posúdil ju aj z iných hľadísk uvedených

v .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , ).

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 2 a , práv podľa čl. , a dohovoru

a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života, obydlia a komunikácie.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1

a 2 a , práv podľa , a dohovoru a základných

práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty postupom okresného súdu v napadnutom konaní

V súlade s princípom subsidiarity zakotveného v , v súlade

s ktorým ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne

sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Vychádzajúc z uvedeného, sťažnosť sťažovateľky je

podaná ústavnému súdu predčasne, a preto je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

pre jej neprípustnosť.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané () Z tohto hľadiska posúdil ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky.

Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie tých svojich práv,

ktorých ochrany sa môže domáhať v konaní o ochrane osobnosti pred všeobecnými súdmi

podľa a nasl. .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,

a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.

Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho právoplatného

rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa bude môcť eventuálne obrátiť so svojou

sťažnosťou na ústavný súd.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou konania pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd môže urobiť

zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných

práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný

protiústavný stav napraviť (m. m. ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Sťažovateľka porušenie svojich práv spojených s nečinnosťou a neefektívnou

činnosťou okresného súdu, ktorá sa premieta do dĺžky napadnutého konania, nepremietla

do návrhu na rozhodnutie, resp. petitu sťažnosti. Návrhom na rozhodnutie sa nedomáha, aby

ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Len z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta aj porušenie týchto práv v napadnutom

konaní, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. Ústavný súd zistil, že súdny spis sp. zn.

bol od 7. októbra 2016 u súdneho znalca (sťažnosť bola doručená ústavnému

súdu 12. októbra 2016).

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom ústavný súd (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde) o tejto časti sťažnosti nerozhodoval. To však nebráni tomu, aby sa

sťažovateľka obrátila v prípade pretrvávania prieťahov v napadnutom konaní na ústavný

súd s novou sťažnosťou.

Ústavný súd v závere poukazuje na to, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby po

splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016