Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 813/2016
PDF · 158.36 KB
No categories available
II. ÚS 813/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 490/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 9710/34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 490/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu sp. zn. 3 Co 490/2014 ústavný súd zistil,
že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa je účastníkom napadnutého konania,
v ktorom krajský súd na základe odvolania sťažovateľa preskúmava rozsudok Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 294/2009 z 30. júna 2014, ktorým
súd prvého stupňa priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 35 000 €
z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ podal dňa 8. 8. 2014 voči uvedenému rozsudku odvolanie, ktoré je
vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 490/2014. Hoci podaniami
z 29. 12. 2014 a 30. 9. 2015 sme požiadali odvolací súd o skončenie označenej veci,
do dnešného dňa sa tak nestalo.
Z uvedeného vyplýva záver o porušení práve sťažovateľa na skončenie veci
v primeranej dobe, či bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Domnievame sa - a potvrdzuje nám to aj judikatúra ESĽP /Golha v. ČR, sť.
č. 7051/06, či JUPITER SK, s. r. o. v. SR, sť.č. 12800/13 ap./ - že celková dĺžka
kompenzačného konania by mala byť zo strany ústavného súdu posudzovaná prísnejšie,
než iné konania a nemala by presahovať dobu dvoch rokov. Ak to tak je, tak evidentne sa
porušujú cit. články ústavy.
Finančná kompenzácia je prostriedkom komplementárnym a vždy pripadá do úvahy
až vtedy, ak nie je iný prostriedok nápravy už možný, resp. sa ním završuje náprava
poškodenej osoby. Za stav dlhodobej neistoty, trvajúcej vyše 7 rokov, úzkosti, beznádeje
a mrzutosti, ktorý bol pre nezákonne trestne stíhanú osobu bez riešenia aj počas tohto
súdneho odškodňovacieho konania natoľko ťaživý, že zasluhuje, aby mu previnivší súd
poskytol finančné odškodnenie 7000 EUR - 1000 EUR ročne podľa judikatúry ESĽP -
a uhradil mu aj trovy konania za dva úkony právnej služby v sume 363,78 EUR.“
Sťažovateľ na základe svojej sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom
krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže krajskému súdu konať v napadnutom
konaní bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom
v sume 363,78 €.
Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 3524/2016 z 10. októbra
2016, z ktorého okrem iného vyplýva, že „snahou senátu bude vec prejednať a rozhodnúť
v poslednom štvrťroku 2016“. Zároveň poukázal na to, že „... v predmetnej veci sp. zn.
3 Co/490/2014 nebola Krajskému súdu v Bratislave doručená sťažnosť na prieťahy v konaní
v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení a podania
zo dňa 29. 12. 2014 a 30. 09. 2015 uvádzané v sťažnosti sťažovateľa sú vyjadreniami
k podaniam žalovaného“.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že 13. augusta 2009 bola sťažovateľom
podaná žaloba o zaplatenie 200 000 € z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Okresný
súd rozsudkom sp. zn. 22 C 294/2009 z 30. júna 2014 priznal sťažovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 35 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovateľ podal
proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie 8. augusta 2014 a žalovaný podal
odvolanie 11. augusta 2014.
Po podaní odvolania sťažovateľom boli v posudzovanej veci vykonané tieto procesné
úkony:
1. Okresný súd v rámci vykonania úkonov pred predložením veci odvolaciemu súdu
zaslal 15. augusta 2014 protistranám odvolania navzájom na vyjadrenie.
2. Uznesením z 18. augusta 2014 okresný súd uložil odvolateľovi zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie.
3. Sťažovateľ podal 4. septembra 2014 proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku
odvolanie.
4. Krajskému súdu ako odvolaciemu súdu bol spis okresným súdom predložený
11. septembra 2014 (vec bola pridelená do senátu 3Co, pozn.).
5. Žalovaný predložil vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa 19. septembra 2014.
6. Sťažovateľ podaním z 30. decembra 2014 požiadal krajský súd o prednostné
vybavenie odvolania a zaslal mu listinné dôkazy.
7. Podľa úradného záznamu z 8. januára 2015 bola vec na základe rozvrhu práce
od 1. januára 2015 pridelená do senátu 7Co.
8. Vyjadrenia k odvolaniam boli protistranám navzájom doručené 13. júla 2015.
9. Podaním z 5. októbra 2015 sťažovateľ zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu
žalovaného k jeho odvolaniu.
10. Predseda krajského súdu opatrením č. 3010/2016 z 10. marca 2016 prikázal
pridelenie (náhodným výberom) člena z iného senátu namiesto vylúčenej sudkyne, ktorá
rozhodovala vec v konaní pred súdom nižšieho stupňa.
11. Žalovanému bolo prípisom zo 7. októbra 2016 zaslané vyjadrenie sťažovateľa
z 5. októbra 2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Z obsahu sťažnosti v posudzovanej
veci, najmä označenia odporcu, ktorým je odvolací súd, a jej petitu, v ktorom sťažovateľ
požaduje vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv výlučne postupom krajského
súdu v konaní 3 Co 490/2014, vyplýva, že napáda len postup krajského súdu v odvolacom
konaní.
Aj keď doterajšia dĺžka napadnutého konania (viac ako dva roky) signalizuje, že
v ňom dochádza k prieťahom, nemožno len na základe tejto skutočnosti vyvodiť záver, že
postupom krajského súdu už došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že
postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie tohto základného práva (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Pri rozhodovaní o veci sťažovateľa ústavný súd zohľadňoval aj charakter
odvolacieho konania, v ktorom je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie odvolaním
namietaného postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Skutočnosť, že v posudzovanej
veci nedošlo dosiaľ k fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom
zistiteľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci
úplne nečinný. Ústavný súd aj preto dospel k záveru, že doterajšiu dĺžku odvolacieho
konania, od predloženia veci odvolaciemu súdu (11. septembra 2014, pozn.) do podania
tejto sťažnosti (17. augusta 2016, pozn.), nemožno bez ďalšieho označiť ako zjavne
neprimeranú, ktorá by sama osebe mohla založiť záver o porušení sťažovateľom
označených práv. Prihliadajúc na dosiaľ vykonané procesné úkony odvolacieho súdu
smerujúce najmä k zabezpečeniu kontradiktórnosti konania a správnemu (ústavne
akceptovateľnému) obsadeniu príslušného senátu krajského súdu, ktoré sa mohlo dosiahnuť
len vylúčením členky senátu rozhodujúcej vo veci na súde prvého stupňa, ústavný súd
dospel k záveru, že prieťahy v napadnutom konaní ešte nedosiahli takú intenzitu, na základe
ktorej by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Ústavný súd pri svojom
rozhodovaní vzal do úvahy aj krajským súdom avizovaný predpokladaný termín
rozhodnutia vo veci.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie sťažovateľovi nebráni,
aby sa prípadne opätovne uchádzal o ústavnú ochranu s novou sťažnosťou, ak by bol
v ďalšom období krajský súd nečinný, resp. jeho postup, by bol neefektívny.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016