Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 813/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 9710/34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu sp. zn. ústavný súd zistil,

že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa je účastníkom napadnutého konania,

v ktorom krajský súd na základe odvolania sťažovateľa preskúmava rozsudok Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júna 2014, ktorým

súd prvého stupňa priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 35 000 €

z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným

rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ podal dňa 8. 8. 2014 voči uvedenému rozsudku odvolanie, ktoré je

vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Hoci podaniami

z 29. 12. 2014 a 30. 9. 2015 sme požiadali odvolací súd o skončenie označenej veci,

do dnešného dňa sa tak nestalo.

Z uvedeného vyplýva záver o porušení práve sťažovateľa na skončenie veci

v primeranej dobe, či bez zbytočných prieťahov v zmysle a

dohovoru.

Domnievame sa - a potvrdzuje nám to aj judikatúra ESĽP /Golha v. ČR, sť.

č. 7051/06, či JUPITER SK, s. r. o. v. SR, sť.č. 12800/13 ap./ - že celková dĺžka

kompenzačného konania by mala byť zo strany ústavného súdu posudzovaná prísnejšie,

než iné konania a nemala by presahovať dobu dvoch rokov. Ak to tak je, tak evidentne sa

porušujú cit. články .

Finančná kompenzácia je prostriedkom komplementárnym a vždy pripadá do úvahy

až vtedy, ak nie je iný prostriedok nápravy už možný, resp. sa ním završuje náprava

poškodenej osoby. Za stav dlhodobej neistoty, trvajúcej vyše 7 rokov, úzkosti, beznádeje

a mrzutosti, ktorý bol pre nezákonne trestne stíhanú osobu bez riešenia aj počas tohto

súdneho odškodňovacieho konania natoľko ťaživý, že zasluhuje, aby mu previnivší súd

poskytol finančné odškodnenie 7000 EUR - 1000 EUR ročne podľa judikatúry ESĽP -

a uhradil mu aj trovy konania za dva úkony právnej služby v sume 363,78 EUR.“

Sťažovateľ na základe svojej sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru, prikáže krajskému súdu konať v napadnutom

konaní bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom

v sume 363,78 €.

Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu

k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 3524/2016 z 10. októbra

2016, z ktorého okrem iného vyplýva, že „snahou senátu bude vec prejednať a rozhodnúť

v poslednom štvrťroku 2016“. Zároveň poukázal na to, že „... v predmetnej veci sp. zn.

nebola Krajskému súdu v Bratislave doručená sťažnosť na prieťahy v konaní

v zmysle ustanovenia o súdoch v platnom znení a podania

zo dňa 29. 12. 2014 a 30. 09. 2015 uvádzané v sťažnosti sťažovateľa sú vyjadreniami

k podaniam žalovaného“.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že 13. augusta 2009 bola sťažovateľom

podaná žaloba o zaplatenie 200 000 € z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2014 priznal sťažovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 35 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovateľ podal

proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie 8. augusta 2014 a žalovaný podal

odvolanie 11. augusta 2014.

Po podaní odvolania sťažovateľom boli v posudzovanej veci vykonané tieto procesné

úkony:

1. Okresný súd v rámci vykonania úkonov pred predložením veci odvolaciemu súdu

zaslal 15. augusta 2014 protistranám odvolania navzájom na vyjadrenie.

2. Uznesením z 18. augusta 2014 okresný súd uložil odvolateľovi zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie.

3. Sťažovateľ podal 4. septembra 2014 proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku

odvolanie.

4. Krajskému súdu ako odvolaciemu súdu bol spis okresným súdom predložený

11. septembra 2014 (vec bola pridelená do senátu 3Co, pozn.).

5. Žalovaný predložil vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa 19. septembra 2014.

6. Sťažovateľ podaním z 30. decembra 2014 požiadal krajský súd o prednostné

vybavenie odvolania a zaslal mu listinné dôkazy.

7. Podľa úradného záznamu z 8. januára 2015 bola vec na základe rozvrhu práce

od 1. januára 2015 pridelená do senátu 7Co.

8. Vyjadrenia k odvolaniam boli protistranám navzájom doručené 13. júla 2015.

9. Podaním z 5. októbra 2015 sťažovateľ zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu

žalovaného k jeho odvolaniu.

10. Predseda krajského súdu opatrením č. 3010/2016 z 10. marca 2016 prikázal

pridelenie (náhodným výberom) člena z iného senátu namiesto vylúčenej sudkyne, ktorá

rozhodovala vec v konaní pred súdom nižšieho stupňa.

11. Žalovanému bolo prípisom zo 7. októbra 2016 zaslané vyjadrenie sťažovateľa

z 5. októbra 2015.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ). Z obsahu sťažnosti v posudzovanej

veci, najmä označenia odporcu, ktorým je odvolací súd, a jej petitu, v ktorom sťažovateľ

požaduje vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv výlučne postupom krajského

súdu v konaní , vyplýva, že napáda len postup krajského súdu v odvolacom

konaní.

Aj keď doterajšia dĺžka napadnutého konania (viac ako dva roky) signalizuje, že

v ňom dochádza k prieťahom, nemožno len na základe tejto skutočnosti vyvodiť záver, že

postupom krajského súdu už došlo k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(, , , ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že

postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , nevyslovil

porušenie tohto základného práva (napr. , ), prípadne sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. , ,

).

Pri rozhodovaní o veci sťažovateľa ústavný súd zohľadňoval aj charakter

odvolacieho konania, v ktorom je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie odvolaním

namietaného postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Skutočnosť, že v posudzovanej

veci nedošlo dosiaľ k fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom

zistiteľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci

úplne nečinný. Ústavný súd aj preto dospel k záveru, že doterajšiu dĺžku odvolacieho

konania, od predloženia veci odvolaciemu súdu (11. septembra 2014, pozn.) do podania

tejto sťažnosti (17. augusta 2016, pozn.), nemožno bez ďalšieho označiť ako zjavne

neprimeranú, ktorá by sama osebe mohla založiť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Prihliadajúc na dosiaľ vykonané procesné úkony odvolacieho súdu

smerujúce najmä k zabezpečeniu kontradiktórnosti konania a správnemu (ústavne

akceptovateľnému) obsadeniu príslušného senátu krajského súdu, ktoré sa mohlo dosiahnuť

len vylúčením členky senátu rozhodujúcej vo veci na súde prvého stupňa, ústavný súd

dospel k záveru, že prieťahy v napadnutom konaní ešte nedosiahli takú intenzitu, na základe

ktorej by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Ústavný súd pri svojom

rozhodovaní vzal do úvahy aj krajským súdom avizovaný predpokladaný termín

rozhodnutia vo veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ).

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie sťažovateľovi nebráni,

aby sa prípadne opätovne uchádzal o ústavnú ochranu s novou sťažnosťou, ak by bol

v ďalšom období krajský súd nečinný, resp. jeho postup, by bol neefektívny.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016