Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 814/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

a jeho rozsudkom z 27. mája 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti, z jej prílohy a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ (spolu s obžalovaným

) bol rozsudkom okresného súdu č. k. -223 z 11. novembra 2015

uznaný za vinného zo spolupáchateľstva obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čom mu bol

podľa § 172 ods. 2, § 39 ods. 1, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. l) a n) a § 37 písm. m) Trestného

zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov. Prokurátor

Okresnej prokuratúry Košice I podal proti výroku o treste označeného rozsudku okresného

súdu z 11. novembra 2015 odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením

č. k. -251 z 29. januára 2016 rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd

zrušujúce rozhodnutie odôvodnil (v podstate) tým, že okresný súd pri ukladaní trestu

nesprávne aplikoval ustanovenie o mimoriadnom znížení

trestu, keď sťažovateľovi (ako aj jeho spoluobžalovanému) uložil trest odňatia slobody

pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, hoci z odvolaním napadnutého

rozhodnutia nevyplývali žiadne zákonom predpokladané skutočnosti, ktoré by takýto postup

odôvodňovali. Odvolací súd tiež okresnému súdu vytkol, že nerozhodol o (vzhľadom

na okolnosti posudzovanej veci obligatórnom) uložení ochranného dohľadu podľa § 76

ods. 1 .

Okresný súd po vrátení veci odvolacím súdom rozhodol rozsudkom

č. k. -317 z 21. marca 2016, ktorým sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest

odňatia slobody v trvaní desať rokov podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. l) a n)

a a ochranný dohľad na dobu jedného roka po prepustení

z výkonu trestu odňatia slobody podľa . Na základe odvolania

sťažovateľa (ako aj jeho spoluobžalovaného) krajský súd napadnutým rozsudkom

z 27. mája 2016 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil rozsudok okresného súdu

z 21. marca 2016 v celom rozsahu a, rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného

poriadku, sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov

podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3 s použitím § 36 písm. l) a n) a § 37 písm. m) Trestného

zákona a ochranný dohľad na dobu jedného roka podľa .

Zrušenie rozsudku okresného súdu odôvodnil krajský súd porušením ustanovenia Trestného

zákona, ku ktorému došlo tým, že okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia opätovne

citoval žalovaný skutok, právnu vetu skutkovej podstaty, ako i právnu kvalifikáciu

predmetného trestného činu, hoci o vine obžalovaných už bolo právoplatne rozhodnuté

rozsudkom okresného súdu z 11. novembra 2015 a rozsudkom z 21. marca 2016

prvostupňový súd rozhodoval už len o uložení trestu.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje okrem iného takto:

«... Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne.

... K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty (č1. 1 ods. 1 SR) napr. , ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je

tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď...

... Akú mieru spravodlivosti má pociťovať sťažovateľ, keď jednému zo šéfov

Bratislavského podsvetia je uložený trest, a to dva krát v konaní o dohode o vine a treste

pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby a v prípade sťažovateľa, prokurátor

podnety na konanie o dohode o vine a treste ani len nereaguje, resp. ich odmieta?

Dokonca ani Krajský súd v Košiciach, na hore uvedené skutočnosti neprihliadol

pri ukladaní výšky trestu odňatia slobody sťažovateľovi. Svojím konaním mohol Krajský súd

v Košiciach odstrániť diskriminačný postup orgánov rozhodujúcich v prípravnom konaní.

... samotné vyhlásenie o vine – teda priznanie páchateľa a úprimná ľútosť sú také

mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré odôvodňujú použitie mimoriadneho zníženia trestu

podľa § 39 Tr. zákona. ... k čomu však v prípade sťažovateľa je nutné pripočítať aj

napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti.

... obhajoba zvýrazňuje postoj sťažovateľa, ktorý od počiatku trestného konania

napomáhal OČTK v objasňovaní trestného činu, už od začatia stíhania sa ku skutku priznal

a tento oľutoval a preto máme za to, že už len tieto okolnosti prípadu boli takými

mimoriadnymi okolnosťami, ktoré odôvodňujú použitie moderačného ustanovenia podľa

§ 39 ods. 1 Tr. zák., pretože existencia viacerých poľahčujúcich okolností je hodnou

osobitného zreteľa v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.

K pomerom sťažovateľa uvádzame, že sťažovateľ je mladý 30-ročný muž, ktorý

doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Pred spáchaním trestného činu bol riadne

zamestnaný, pracoval a uhrádzal si svoje životné náklady, rovnako vypomáhal aj

v domácnosti. Vychovával ho od detstva iba otec a jeho babička, ktorá je v súčasnosti slepá.

Jeho matka mu zomrela v útlom detskom veku a teda nikdy nepocítil „materinskú náruč“

a materinskej lásky sa nedočkal. Je pravda, že doposiaľ uložené podmienečné tresty sa

minuli účinkom, avšak obhajoba zastáva názor, že trest odňatia slobody na samej spodnej

hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby je pre sťažovateľa neprimerane prísny

a nezohľadňuje okolnosti prípadu a pomery páchateľa tak ako boli vyššie uvedené.

Krajský súd v Košiciach priznanie a úprimnú ľútosť sťažovateľa v rámci vyhlásenia

viny a napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti v spojení s pomermi páchateľa

nevyhodnotil ako okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uložil

sťažovateľovi neprimeraný, nespravodlivý a teda v kontexte s inými odsúdenými za rovnaký

trestný čin aj nezákonný trest.

... Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v SR.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktorú sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. () V prípade

sťažovateľa absentuje názor súdu ako sa s námietkami sťažovateľa vyporiadal a prečo

neakceptoval žiadne z tvrdení sťažovateľa.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo ... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 12

ods. 1, 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod. sp. zn.

č. k. a jeho Rozsudkom pod sp. zn.: (správne má byť 2016,

pozn.) zo dňa 27. 05. 2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.: (správne má byť

2016, pozn.) zo dňa 27. 05. 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,00 Eur (slovom päť tisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

303,16 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených

základných práv podľa , resp. práva podľa dohovoru došlo (v podstate) tým, že

krajský súd v jeho veci neaplikoval o mimoriadnom znížení

trestu a neuložil mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej

sadzby, hoci podľa neho na to boli splnené podmienky. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd

svoje rozhodnutie v tejto časti (v časti týkajúcej sa výšky trestu) dostatočne neodôvodnil.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. označeným právom

podľa dohovoru.

Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom.

Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti napadnutého rozsudku odôvodnil

takto:

„Ani odvolací súd - v zhode s prvostupňovým súdom - nezistil u žiadneho

z obžalovaných dôvod na postup podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., teda

pre mimoriadne zníženie trestu vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery

páchateľov.

Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy,

charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne

zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom

príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli

naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto

odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť

aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ

sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú.

Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti,

ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je

rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto

ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest

odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne

citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré

existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný

stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky

a pod.).

Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno

považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností,

vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav

zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa

o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod.

Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu tohto

ustanovenia len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia

slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj

trestom kratšieho trvania.

Reagujúc na odvolacie námietky - vo vzťahu k neprimeranosti a prísnosti trestu -

u oboch odvolateľov považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že u oboch obžalovaných

ide o osoby špeciálnych recidivistov, ktorí boli v minulosti odsúdení za spáchanie obdobnej

trestnej činnosti a aktuálne stíhanej trestnej činnosti sa dopustili počas plynutia skúšobnej

doby pri podmienečnom odsúdení na trest odňatia slobody.“

Po preskúmaní sťažnosti, jej prílohy, ako aj relevantnej spisovej dokumentácie,

vychádzajúc najmä z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd

konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, nemožno považovať za neodôvodnený, svojvoľný alebo arbitrárny. Podľa

názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo

v prípade sťažovateľa neaplikoval o mimoriadnom znížení

trestu, a teda mu neuložil trest odňatia slobody pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej

trestnej sadzby.

Reagujúc na sťažovateľom vznesené výhrady, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa je koncipovaný

na princípe fakultatívnosti a individuálnosti, a teda je na úvahe príslušného súdu,

či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu trest pod dolnou hranicou trestnej

sadzby uloží alebo nie. Priznanie sa páchateľa a napomáhanie orgánom činným v trestnom

konaní pri objasňovaní trestnej činnosti, ktoré sú všeobecne poľahčujúcimi okolnosťami,

ani v spojení s nepriaznivými osobnými pomermi páchateľa nezakladajú automaticky nárok

na mimoriadne zníženie trestu. Krajský súd v sťažovateľovej veci svoje rozhodnutie o treste

v relevantnej časti odôvodnil najmä tým, že šlo o prípad špeciálnej recidívy, keďže

sťažovateľ trestný čin, za spáchanie ktorého mu krajský súd napadnutým rozsudkom ukladal

trest, spáchal v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia za trestný čin

rovnakého druhu. V tejto súvislosti je podľa názoru ústavného súdu relevantná aj

z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplývajúca skutočnosť, že pri predchádzajúcom

odsúdení sťažovateľa na podmienečný trest odňatia slobody rozsudkom Okresného súdu

Košice II č. k. -88 z 15. októbra 2014 bol sťažovateľovi trest mimoriadne

znížený pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1

. Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v posudzovanej veci

svojím konaním naplnil až dva kvalifikačné znaky obzvlášť závažného zločinu [podľa § 172

ods. 2 písm. a) a e) ], zo spolupáchateľstva ktorého bol právoplatne

uznaný za vinného, čo je pre rozhodnutie o výmere trestu taktiež podstatná skutočnosť.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu,

ktorý v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol splnenie zákonom ustanovených

podmienok na sťažovateľom navrhované mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1

a uložil mu trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby,

nie sú v rozpore s podstatou a zmyslom aplikovanej právnej normy, pričom krajský súd

svoje rozhodnutie aj ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína svoj už opakovane vyslovený právny názor, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný

súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (m. m. napr. , ).

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú

ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne

viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa

na predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016