Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 814/2016
PDF · 207.87 KB
No categories available
II. ÚS 814/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
6 To 40/2016 a jeho rozsudkom z 27. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 40/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
a jeho rozsudkom z 27. mája 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti, z jej prílohy a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 T 49/2015 vyplýva, že sťažovateľ (spolu s obžalovaným
) bol rozsudkom okresného súdu č. k. 10 T 49/2015-223 z 11. novembra 2015
uznaný za vinného zo spolupáchateľstva obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 písm. a) a e) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čom mu bol
podľa § 172 ods. 2, § 39 ods. 1, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. l) a n) a § 37 písm. m) Trestného
zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov. Prokurátor
Okresnej prokuratúry Košice I podal proti výroku o treste označeného rozsudku okresného
súdu z 11. novembra 2015 odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením
č. k. 6 To 40/2016-251 z 29. januára 2016 rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd
zrušujúce rozhodnutie odôvodnil (v podstate) tým, že okresný súd pri ukladaní trestu
nesprávne aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu, keď sťažovateľovi (ako aj jeho spoluobžalovanému) uložil trest odňatia slobody
pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, hoci z odvolaním napadnutého
rozhodnutia nevyplývali žiadne zákonom predpokladané skutočnosti, ktoré by takýto postup
odôvodňovali. Odvolací súd tiež okresnému súdu vytkol, že nerozhodol o (vzhľadom
na okolnosti posudzovanej veci obligatórnom) uložení ochranného dohľadu podľa § 76
ods. 1 Trestného poriadku.
Okresný súd po vrátení veci odvolacím súdom rozhodol rozsudkom
č. k. 10 T 49/2015-317 z 21. marca 2016, ktorým sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní desať rokov podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. l) a n)
a § 37 písm. m) Trestného zákona a ochranný dohľad na dobu jedného roka po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona. Na základe odvolania
sťažovateľa (ako aj jeho spoluobžalovaného) krajský súd napadnutým rozsudkom
z 27. mája 2016 podľa § 321 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil rozsudok okresného súdu
z 21. marca 2016 v celom rozsahu a, rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku, sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov
podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3 s použitím § 36 písm. l) a n) a § 37 písm. m) Trestného
zákona a ochranný dohľad na dobu jedného roka podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona.
Zrušenie rozsudku okresného súdu odôvodnil krajský súd porušením ustanovenia Trestného
zákona, ku ktorému došlo tým, že okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia opätovne
citoval žalovaný skutok, právnu vetu skutkovej podstaty, ako i právnu kvalifikáciu
predmetného trestného činu, hoci o vine obžalovaných už bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom okresného súdu z 11. novembra 2015 a rozsudkom z 21. marca 2016
prvostupňový súd rozhodoval už len o uložení trestu.
Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje okrem iného takto:
«... Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne.
... K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty (č1. 1 ods. 1 Ústavy SR) napr. PL. ÚS 36/95, ktorého
neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď...
... Akú mieru spravodlivosti má pociťovať sťažovateľ, keď jednému zo šéfov
Bratislavského podsvetia je uložený trest, a to dva krát v konaní o dohode o vine a treste
pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby a v prípade sťažovateľa, prokurátor
podnety na konanie o dohode o vine a treste ani len nereaguje, resp. ich odmieta?
Dokonca ani Krajský súd v Košiciach, na hore uvedené skutočnosti neprihliadol
pri ukladaní výšky trestu odňatia slobody sťažovateľovi. Svojím konaním mohol Krajský súd
v Košiciach odstrániť diskriminačný postup orgánov rozhodujúcich v prípravnom konaní.
... samotné vyhlásenie o vine – teda priznanie páchateľa a úprimná ľútosť sú také
mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré odôvodňujú použitie mimoriadneho zníženia trestu
podľa § 39 Tr. zákona. ... k čomu však v prípade sťažovateľa je nutné pripočítať aj
napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti.
... obhajoba zvýrazňuje postoj sťažovateľa, ktorý od počiatku trestného konania
napomáhal OČTK v objasňovaní trestného činu, už od začatia stíhania sa ku skutku priznal
a tento oľutoval a preto máme za to, že už len tieto okolnosti prípadu boli takými
mimoriadnymi okolnosťami, ktoré odôvodňujú použitie moderačného ustanovenia podľa
§ 39 ods. 1 Tr. zák., pretože existencia viacerých poľahčujúcich okolností je hodnou
osobitného zreteľa v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.
K pomerom sťažovateľa uvádzame, že sťažovateľ je mladý 30-ročný muž, ktorý
doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Pred spáchaním trestného činu bol riadne
zamestnaný, pracoval a uhrádzal si svoje životné náklady, rovnako vypomáhal aj
v domácnosti. Vychovával ho od detstva iba otec a jeho babička, ktorá je v súčasnosti slepá.
Jeho matka mu zomrela v útlom detskom veku a teda nikdy nepocítil „materinskú náruč“
a materinskej lásky sa nedočkal. Je pravda, že doposiaľ uložené podmienečné tresty sa
minuli účinkom, avšak obhajoba zastáva názor, že trest odňatia slobody na samej spodnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby je pre sťažovateľa neprimerane prísny
a nezohľadňuje okolnosti prípadu a pomery páchateľa tak ako boli vyššie uvedené.
Krajský súd v Košiciach priznanie a úprimnú ľútosť sťažovateľa v rámci vyhlásenia
viny a napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti v spojení s pomermi páchateľa
nevyhodnotil ako okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uložil
sťažovateľovi neprimeraný, nespravodlivý a teda v kontexte s inými odsúdenými za rovnaký
trestný čin aj nezákonný trest.
... Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktorú sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. (IV. 14/07) V prípade
sťažovateľa absentuje názor súdu ako sa s námietkami sťažovateľa vyporiadal a prečo
neakceptoval žiadne z tvrdení sťažovateľa.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo ... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 12
ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod. sp. zn.
č. k. 6 To/40/3016 a jeho Rozsudkom pod sp. zn.: 6 To/40/3016 (správne má byť 2016,
pozn.) zo dňa 27. 05. 2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.: 6 To/40/3016 (správne má byť
2016, pozn.) zo dňa 27. 05. 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000,00 Eur (slovom päť tisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
303,16 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru došlo (v podstate) tým, že
krajský súd v jeho veci neaplikoval § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu a neuložil mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby, hoci podľa neho na to boli splnené podmienky. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd
svoje rozhodnutie v tejto časti (v časti týkajúcej sa výšky trestu) dostatočne neodôvodnil.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. označeným právom
podľa dohovoru.
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti napadnutého rozsudku odôvodnil
takto:
„Ani odvolací súd - v zhode s prvostupňovým súdom - nezistil u žiadneho
z obžalovaných dôvod na postup podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., teda
pre mimoriadne zníženie trestu vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľov.
Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy,
charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne
zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom
príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli
naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto
odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť
aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ
sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú.
Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti,
ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je
rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto
ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest
odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne
citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré
existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný
stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky
a pod.).
Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno
považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností,
vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav
zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa
o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod.
Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu tohto
ustanovenia len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia
slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj
trestom kratšieho trvania.
Reagujúc na odvolacie námietky - vo vzťahu k neprimeranosti a prísnosti trestu -
u oboch odvolateľov považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že u oboch obžalovaných
ide o osoby špeciálnych recidivistov, ktorí boli v minulosti odsúdení za spáchanie obdobnej
trestnej činnosti a aktuálne stíhanej trestnej činnosti sa dopustili počas plynutia skúšobnej
doby pri podmienečnom odsúdení na trest odňatia slobody.“
Po preskúmaní sťažnosti, jej prílohy, ako aj relevantnej spisovej dokumentácie,
vychádzajúc najmä z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd
konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, nemožno považovať za neodôvodnený, svojvoľný alebo arbitrárny. Podľa
názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo
v prípade sťažovateľa neaplikoval § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu, a teda mu neuložil trest odňatia slobody pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej
trestnej sadzby.
Reagujúc na sťažovateľom vznesené výhrady, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Trestného zákona je koncipovaný
na princípe fakultatívnosti a individuálnosti, a teda je na úvahe príslušného súdu,
či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu trest pod dolnou hranicou trestnej
sadzby uloží alebo nie. Priznanie sa páchateľa a napomáhanie orgánom činným v trestnom
konaní pri objasňovaní trestnej činnosti, ktoré sú všeobecne poľahčujúcimi okolnosťami,
ani v spojení s nepriaznivými osobnými pomermi páchateľa nezakladajú automaticky nárok
na mimoriadne zníženie trestu. Krajský súd v sťažovateľovej veci svoje rozhodnutie o treste
v relevantnej časti odôvodnil najmä tým, že šlo o prípad špeciálnej recidívy, keďže
sťažovateľ trestný čin, za spáchanie ktorého mu krajský súd napadnutým rozsudkom ukladal
trest, spáchal v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia za trestný čin
rovnakého druhu. V tejto súvislosti je podľa názoru ústavného súdu relevantná aj
z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplývajúca skutočnosť, že pri predchádzajúcom
odsúdení sťažovateľa na podmienečný trest odňatia slobody rozsudkom Okresného súdu
Košice II č. k. 3 T 55/2014-88 z 15. októbra 2014 bol sťažovateľovi trest mimoriadne
znížený pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona. Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v posudzovanej veci
svojím konaním naplnil až dva kvalifikačné znaky obzvlášť závažného zločinu [podľa § 172
ods. 2 písm. a) a e) Trestného zákona], zo spolupáchateľstva ktorého bol právoplatne
uznaný za vinného, čo je pre rozhodnutie o výmere trestu taktiež podstatná skutočnosť.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu,
ktorý v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol splnenie zákonom ustanovených
podmienok na sťažovateľom navrhované mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby,
nie sú v rozpore s podstatou a zmyslom aplikovanej právnej normy, pričom krajský súd
svoje rozhodnutie aj ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd v tejto
súvislosti pripomína svoj už opakovane vyslovený právny názor, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný
súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý
rozsudok krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú
ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne
viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa
na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016