Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 685/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ;

a ,

zastúpených advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa až 4

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. februára 2016 doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa až 4 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v procesnom postavení

žalovaných, v ktorom sa (ďalej len „žalobca“), domáhal

od žalovaných zaplatenia sumy 1 659,70 € s príslušenstvom. Okrem sťažovateľov boli

žalovanými účastníkmi tohto konania na okresnom súde aj a

. Nárok uplatnený žalobcom mal vzniknúť z dôvodu porušenia zmluvnej

povinnosti žalovanými vyplývajúcej zo zmluvy o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti

uzavretej 3. októbra 2008 na dobu neurčitú (ďalej aj „zmluva“). Na základe zmluvy sa

žalobca ako sprostredkovateľ zaviazal vyvíjať pre žalovaných takú činnosť, aby títo mali

príležitosť uzavrieť kúpnu zmluvu na predaj nehnuteľnosti – bytu č. na

(ďalej len „byt“). Žalovaní boli podielovými spoluvlastníkmi tohto bytu, ktorý

nadobudli na základe osvedčenia o dedičstve. Na základe zmluvy mal žalobca výhradné

právo sprostredkovať predaj bytu, preto žalovaní počas platnosti zmluvy nesmeli vstupovať

do jednania s inými osobami o predaji či prenájme predmetného bytu. Sťažovatelia túto

povinnosť porušili a byt predali prostredníctvom tretej osoby. Sťažovatelia tak konali

v rozpore so zmluvným dojednaním týkajúcim sa výhradného práva sprostredkovať predaj

bytu. Pre prípad porušenia výhradnosti vyplývajúcej z tejto zmluvy sa žalovaní zaviazali

zaplatiť žalobcovi sankciu – zmluvnú pokutu vo výške rovnajúcej sa jeho ušlému zisku

za prípadný predaj bytu. Ziskom žalobcu ako sprostredkovateľa mala byť podľa zmluvy

odmena vo výške 1 659,70 €. Takto určená zmluvná pokuta bola predmetom konania

na okresnom súde. Okresný súd považoval takto určenú zmluvnú pokutu za neprimeranú

a využijúc svoje moderačné oprávnenie žalobcovi priznal zmluvnú pokutu vo výške

1 000 €. Okresný súd rozhodol o nároku žalobcu rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým uložil žalovaným

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1 000 € spolu s 9 % úrokmi z omeškania ročne

od 4. júla 2009 do zaplatenia, nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku nároku okresný súd žalobu zamietol.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, podali žalovaní

odvolanie. O odvolaní žalovaných rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým

rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny.

2

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie „ základného práva na súdnu a inú

ochranu upravenú v až 4 SR, v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovatelia tvrdia, že konajúce súdy neochránili ich zákonné práva a rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenej veci je v rozpore s právnymi predpismi a je zjavne nesprávne

a nespravodlivé...“.

4. Sťažovatelia v podanej sťažnosti koncentrovali svoju argumentáciu do tvrdenia

o neplatnosti zmluvy, ktorá mala byť spôsobená tým, že zmluvu nepodpísal aj

ako podielový spoluvlastník bytu. bol pritom nielen

jedným z podielových spoluvlastníkov bytu, ale v byte mal aj trvalé bydlisko. K podpisu

zmluvy z jeho strany nedošlo preto, že 28. septembra 2008 bol hospitalizovaný v nemocnici,

kde upadol do kómy a 8. októbra 2008 zomrel. Preto v čase uzavretia zmluvy,

t. j. 3. októbra 2008 nebol schopný vôbec vnímať realitu a ani uzavrieť zmluvu.

Podľa sťažovateľov absencia podpisu na zmluve spôsobuje jej

neplatnosť. Žalobca preto nemal oprávnenie na základe takejto zmluvy ponúkať byt

na predaj a ani sa dožadovať sankcie pre prípad porušenia zmluvy. Sťažovatelia poukázali

tiež na skutočnosť, že smrťou došlo k zmene jeho majetkových pomerov

v prospech jeho dedičov, a preto žalobca nebol oprávnený byt ponúkať na predaj.

Podľa sťažovateľov konal žalobca v rozpore s dobrými mravmi, „... nakoľko si účtoval

sankciu za uniknutý zisk, sa službu, ktorú aj keby chcel, tak ju nemohol realizovať. Takéto

základné právne zásady ako nemožnosť predať nehnuteľnosť počas dedičského konania,

musí poznať každý realitný maklér, pretože s jeho predmetom činnosti súvisí aj znalosť

právnych predpisov. V konečnom dôsledku nie je možné ani jednoznačne súhlasiť s tým, že

keby nebol dňa 08. 10. 2008 zomrel, bol by pri podpise zmluvy

o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti - bytu súhlasil so sankciou. Jeho súhlas s

uvedenou sankciou je preto len v rovine špekulatívnych úvah.“.

Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok krajského súdu za taký, „... ktorý

odporuje právnemu stavu je zjavne nespravodlivý až svojvoľný“.

5. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, 3

v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené ich základné

práva podľa až 4 , ako aj právo podľa dohovoru. Zároveň

sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd uhradiť sťažovateľom trovy

konania. Sťažovatelia sa tiež domáhajú finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovuje

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

4

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne 5

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

8. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný

súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

6

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

10. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu,

ako aj argumentáciu sťažovateľov. Sťažovatelia sa v sťažnosti sústredili v rozhodujúcej

miere na preukázania neplatnosti zmluvy, ktorú mala spôsobiť absencia podpisu jedného

z podielových spoluvlastníkov bytu. K námietke sťažovateľov, ktorá tvorila aj podstatu ich

odvolania proti rozsudku okresného súdu, krajský súd uviedol:

„ V prejednávanej veci zostalo sporné, či Zmluva o sprostredkovaní predaja bytu

z 03.10.2008 uzavretá medzi žalobcom a žalovanými 1/ až 5/ je platným právnym úkonom,

keďže jej zmluvnou stranou nebol jeden z podielových spoluvlastníkov bytu (

), ktorý dňa 08.10.2008 zomrel... Či už by teda neb. súhlasil alebo

nesúhlasil s rozhodnutím väčšiny spoluvlastníkov byt predávať prostredníctvom žalobcu,

jeho rozhodnutie nemohlo ovplyvniť platnosť rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov o tom,

že takáto Zmluva o sprostredkovaní bude so žalobcom uzavretá. Podstatnou bola iba

skutočnosť, že zvyšní podieloví väčšinoví spoluvlastníci umožnili neb.

k tejto otázke zaujať stanovisko (t. j. zúčastniť sa na rozhodovaní o hospodárení

so spoločnou vecou). Z toho vyplýva, že pre platnosť písomnej Zmluvy o sprostredkovaní

predaja bytu žalobcom nebol potrebný aj podpis neb. , pretože je

samozrejmé, že prehlasovaný menšinový spoluvlastník spravidla zmluvu, s ktorou nesúhlasí,

nepodpíše, čo však neznamená, že nie je z takéhoto právneho úkonu viazaný (§ 139 ods. 1

Obč. zák.). Možno teda urobiť záver, že o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2, 3

Obč. zák.) rozhodli všetci podieloví spoluvlastníci bytu (vrátane neb. ),

7

a ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalovaných, že neb. nemal

záujem na predaji bytu prostredníctvom žalobcu, táto skutočnosť by nič nemenila na tom,

že zvyšní podieloví spoluvlastníci s väčšinou spoluvlastníckych podielov takýto záujem mali,

a za týmto účelom aj skutočne predmetnú Zmluvu o sprostredkovaní predaja bytu písomne

uzavreli. Nesúhlas neb. tak predstavuje iba nesúhlas menšinového

podielového spoluvlastníka bez vplyvu na platnosť rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov.

Pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou (rozhodovaní, že predaj bytu bude

sprostredkovávať žalobca) bol teda zachovaný zákonný postup podľa § 139 ods. 2, 3

Obč. zák. a na platnosť predmetnej Zmluvy nemala vplyv skutočnosť, že prehlasovaný

menšinový spoluvlastník túto nepodpísal. Navyše uvedené platí za situácie, kedy by skutočne

neb. s uzavretím sprostredkovateľskej zmluvy so žalobcom nesúhlasil, čomu

však výsledky vykonaného dokazovania nenasvedčujú.“

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

12. Krajský súd vyhodnotil rozhodnutie podielových spoluvlastníkov uzavrieť

so žalobcom sprostredkovateľskú zmluvou na predaj bytu ako otázku hospodárenia

so spoločnou vecou podľa . Krajský súd poukázal

na výsledky dokazovania vykonaného okresným súdom, z ktorého vyplynulo, že aj nebohý

ako podielový spoluvlastník mal záujem na predaji bytu a na tom, aby bol

predaj zmluvou zverený žalobcovi. O hospodárení so spoločnou vecou preto rozhodli všetci

podieloví spoluvlastníci vrátane nebohého , ktorý nebol vylúčený

z rozhodovania o spoločnej veci, t. j. o byte. Prípadný nesúhlas tohto podielového

spoluvlastníka s uzavretím zmluvy so žalobcom predstavoval nesúhlas menšinového

podielového spoluvlastníka bez vplyvu na platnosť rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov.

Navyše, išlo by o hypotetickú situáciu, pretože výsledky dokazovania okresným súdom

8

nepreukázali, že by s uzavretím zmluvy nesúhlasil. Skutočnosť, že nebohý

zmluvu nepodpísal, preto nespôsobila jej neplatnosť.

13. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom rozsudku krajského súdu nič,

čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného

súdu. Právny výklad a ani závery krajského súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, v prejednávanom prípade najmä § 139 Občianskeho

zákonníka, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia

s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nie je sama osebe dôkazom jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (,

). Rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú aj zásah do práv podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4

. Ústavný súd uvádza, že závery o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sú v plnej

miere použiteľné aj v tejto časti. V súvislosti s je potrebné uviesť, že

uvedené ustanovenie je skôr kompetenčným ustanovením určujúcim, kedy súdna moc

preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako i ustanovenie zakladajúce základné

právo. V prípade sťažovateľov išlo o prieskum rozhodnutia všeobecného súdu

pri rozhodovaní o riadnom opravnom prostriedku. v zakotvuje právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a právo

9

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. Sťažovatelia

však v sťažnosti neuvádzajú žiadnu škodu, ktorá by im mala byť spôsobená. Sťažovatelia

v sťažnosti argumentujú nespravodlivosťou či svojvoľnosťou napadnutého rozhodnutia,

no nie spôsobenou škodou. Pokiaľ ide o ustanovenie , je potrebné uviesť,

že jeho obsahom nie je základné právo, ale povinnosť štátu upraviť podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom. V napadnutom rozsudku krajského

súdu preto ústavný súd nevzhliadol ani možné porušenie práv podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4

, ktoré by mohol bližšie preskúmať v ďalšom konaní. Sťažnosť bola preto aj v tejto

časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo

k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov

(návrh na zrušenie rozsudku krajské súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, finančné

zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016

10